Dnes je: piatok, 21. 9. 2018, meniny má: Matúš, zajtra: Móric

Pirát po šesťdesiatich rokoch v milánskej La Scale

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Život a dielo Vincenza Belliniho má aj v kontexte svojich generačných druhov istú osobitosť. Rodák zo sicílskej Catanie sa dožil necelých tridsaťštyri rokov, zanechal desiatku opier, v ktorých reprezentoval štandardy kompozičného štýlu belcanta, ozvláštnené kvapkami svojsky zmyselnej, melanchóliou nadýchnutej estetiky. Jeho tretia opera Il pirata (Pirát) znamenala veľmi úspešný vstup ani nie 26-ročného plavovlasého „sympaťáka“ na dosky milánskej La Scaly. Písal sa 27. október 1827 a v hlavných úlohách žiarili dobové hviezdy belcanta Henriette Méric-Lalande, Giovanni Battista Rubini a Antonio Tamburini.

Vinzenzo Bellini bol hudbou obklopený od detstva, keď sa aj začínajú objavovať jeho prvé kompozičné pokusy. V osemnástich už študuje na neapolskom konzervatóriu (zakotvil v triede Nikolu Zingarelliho) a v školskom divadle tejto slávnej inštitúcie debutuje Adelsonom a Salvinim. Zakrátko prijíma ponuku impresária Domenica Barbaju napísať pre prestížne Teatro San Carlo tragédiu Bianca e Fernando, v druhej verzii so zmeneným titulným hrdinom na Gernanda. Do tretice sa mu roku 1827 podarilo presadiť – v prvej a nie poslednej (bolo ich dovedna sedem!) spolupráci s libretistom Felicem Romanim – v Teatro alla Scala.

V. Bellini: Il Pirata, Teatro alla Scala, 2018,
Sonya Yoncheva (Imogene),
foto: Marco Brescia & Rudy Amisano

Tragédia ľúbostného trojuholníka zo Sicílie Il pirata (Pirát) vznikla v Miláne medzi marcom a októbrom 1827. Úspešná premiéra otvorila novinke cestu do sveta. Okrem talianskych divadiel tiež do Nemecka, Ameriky, Anglicka, Portugalska. Na miesto svojej pôvodnej premiéry sa vrátil Belliniho Pirát až roku 1958 na päť večerov v exkluzívnom obsadení s Mariou Callas (Imogene), Francom Corellim (Gualtiero) a Ettorem Bastianinim (Ernesto) pod taktovkou Antonina Votta. Táto inscenácia nie je zvukovo zaznamenaná, no o rok neskôr vznikla živá registrácia z newyorskej Carnegie Hall s „primadonnou assolutou“ Mariou Callas, Pierom Mirandom Ferrarom v parte Gualtiera a dirigentom Nicolom Rescignom. K dispozícii sú aj novšie CD, napríklad s Luciou Aliberti, Renée Flemingovou či s Carmen Giannatasio v krkolomnej úlohe Imogeny. Nuž a finálovú áriu šialenstva, typické brilantné číslo pre belcantové primadony, prezentujú na koncertoch mnohé sopránové hviezdy. My sme ju svojho času zažili v podaní Edity Gruberovej. Vstupnú áriu Gualtiera na koncerte v rámci ostatných Bratislavských hudobných slávností, v spolupráci s Agentúrou Kapos, nezabudnuteľne predniesol Lawrence Brownlee.

O vizuálnu stránku novej inscenácie Teatra alla Scala sa postaral španielsky režisér Emilio Sagi, scénu navrhol argentínsky výtvarník Daniel Bianco a kostýmy režisérova krajanka Pepa Ojangura. Tento tím prezentoval princíp nenásilného vštepovania postmoderných prvkov (najmä v prevažne čierno-bielych kostýmoch) do tradičného rámca. Efekt je postavený väčšmi na výprave, ktorá abstrahujúc popisné kulisy, dosahovala výpovednú silu rôznymi variáciami zrkadlenia javiskových panelov. Dominantným bol strop na ťahu, ktorý v rôznych polohách odrážal a zároveň zmnožoval dianie na scéne. Pri zmenách obrazov buď otváral horizont s konkretizujúcimi a atmosféru tvoriacimi maľbami, či amorfnými tvarmi bojových polí. Alebo ho uzatváral a spolu s bočnými panelmi skomorňoval prostredie.

V. Bellini: Il Pirata, Teatro alla Scala, 2018, Zbor Teatro alla Scala,
foto: Marco Brescia & Rudy Amisano

Impozantne vyznela záverečná scéna, keď Imogene sťahuje nekonečne dlhý čierny záves zadnej opony, omotáva ním hrobku manžela a pomaly kráča, strácajúc silu i vedomie, do popredia javiska. Je to inscenácia založená skôr na pôsobivých javiskových obrazoch, aranžmánoch v priestore, než na prepracovanosti osobnej réžie. Tu sa ukázalo, že Emilio Sagi je v podstate konzervatívec, ktorý v predohre necháva zatiahnutú oponu (hoci iní by možno riešili predhistóriu príbehu) a počas večera nenúti sólistov k akciám, ktoré by rozptyľovali ich koncentráciu na spev. Napriek tomu inscenácia vonkoncom nepôsobí muzeálne, ale ukazuje aké možnosti poskytuje moderná javisková a svetelná technika.

Navštívené predstavenie v milánskej La Scale (9. júla 2018) bolo treťou reprízou čerstvej inscenácie, v ktorej sa Pirát vrátil na svoje rodné javisko po šesťdesiatich rokoch. Tento raz v hudobnom naštudovaní špecialistu na taliansku opernú tvorbu Riccarda Frizzu. Belliniovskú partitúru, skrývajúcu mnoho krásnych, vokálne nesmierne náročných árií, dvojspevov, úžasný trojspev v 2. dejstve, nehovoriac o záverečnej scéne šialenstva hlavnej ženskej hrdinky, ale aj kus rossiniovského „bria“, vypracoval presvedčivo. Vidno, že belcantový štýl mu je blízky a vie mu dať náležitú formu i obsah. Azda len niektoré časovo rozsiahlejšie scény mohol vypointovať v intenzívnejších kontrastoch. Pomerne veľký zástoj v Pirátovi patrí zboru, ktorý pripravený Brunom Casonim znel farebne a šťavnato.

V. Bellini: Il Pirata, Teatro alla Scala, 2018,
Nicola Alaimo (Ernesto), Zbor Teatro alla Scala,
foto: Marco Brescia & Rudy Amisano

V. Bellini: Il Pirata, Teatro alla Scala, 2018,
Marina de Liso (Adele), Sonya Yoncheva (Imogene),
foto: Marco Brescia & Rudy Amisano

Dielo stojí a padá na dvojici hlavných postáv (no ani tretia, barytónová nie je zanedbateľná), skomponovaných pre belcantové hlasy s maximálnou technickou výbavou. V titule opery je síce tenorová postava piráta Gualtiera, no vari ešte väčšiu plochu s efektnou finálovou scénou venoval skladateľ dramatickej sopránovej koloratúre. Po prvýkrát ju stvárnila 37-ročná Bulharka Sonya Yoncheva (Imogene), ktorej medzinárodné renomé v ostatných sezónach prudko rastie. Dosiaľ som ju naživo nepočul a priznám sa, že jej kreácia ma skôr uspokojila než nadchla. Najmä v prvom dejstve som mal pocit, že hlas znie trocha unavene a matne, v nasadzovaní tónov vo vyšších stredoch s náznakmi jemného glissanda a v rezonancii spodných polôh s umelým tmavením. Yoncheva však frázuje štýlovo, jej mladodramatický soprán si zachováva pružnosť v pohyblivých pasážach a výšky berie objemne, aj keď ich nevystavuje na obdiv efektne držanými korunami. Jej výkon sa počas predstavenia upevňoval a gradoval v záverečnej scéne a árii rešpektuhodnou výrazovou silou.

V. Bellini: Il Pirata, Teatro alla Scala, 2018,
Piero Pretti (Gualtiero), Sonya Yoncheva (Imogene), Zbor Teatro alla Scala,
foto: Marco Brescia & Rudy Amisano

Taliansky tenorista Piero Pretti (Gualtiero) vstupnú cavatinu Nel furor delle tempeste spieval opatrne, akoby si len postupne overoval istotu horného registra, v ktorom je zakotvená prevažná časť partu. Je to skôr lirico-spinto tenor, s príjemným timbrom a štýlovou legatovou kultúrou, no vo výraze a dynamike s trocha chýbajúcou osobnostnou charizmou. Sklamaním bol výkon barytonistu Nicolu Alaima (Ernesto), ktorého poznám ako znamenitého rossiniovského interpreta. Možno mu tento part bol privysoký, keďže v hornej polohe značne forsíroval, znel zastreto a bez kovového lesku. Na druhej strane pohyblivé úseky vyspieval poctivo a štýlovo. Žiada sa mi dodať, že kritériá na výkony protagonistov v milánskej La Scale mám nastavené najvyššie, pretože (aj napriek istým a nie po prvýkrát zaregistrovaným pochybnostiam) nemám dôvod obrať tento operný „chrám“ s jedinečným geniom loci o punc výnimočnosti. Z menších úloh, dobre obsadených Francescom Pittarim (Itulbo) a Marinou De Liso (Adele), považujem za veľký prísľub do budúcnosti ušľachtilo sfarbený bas mladého Riccarda Fassiho ako Goffreda.

V. Bellini: Il Pirata, Teatro alla Scala, 2018,
Nicola Alaimo (Ernesto), Sonya Yoncheva (Imogene),
foto: Marco Brescia & Rudy Amisano

U publika v nie celkom vypredanej La Scale malo navštívené predstavenie veľký úspech a najmocnejšie znelo „brava“ prvej dáme večera. Dočítal som sa však, že na premiére povestní loggionisti vzdali hold jedine Sonyi Yoncheve a ostatní si vyslúžili bučanie rôznej intenzity. Mne zasa neostalo iné, len po prezretí si výstavy o živote jednej z najväčších sopránových primadon Leyly Gencer, inštalovanej pri príležitosti desiateho výročia úmrtia umelkyne v Sále Artura Toscaniniho, povzdychnúť si. Ach, kdeže sú tie staré dobré časy…

Autor: Pavel Unger

písané z reprízy 9. 7. 2018

Vincenzo Bellini: Il Pirata
Teatro alla Scala
premiéra 29. júna 2018

inscenačný tím

Dirigent: Riccardo Frizza
Réžia: Emilio Sagi
Scéna: Daniel Bianco
Kostýmy: Pepa Ojanguren
Svetlo: Albert Faura

osoby a obsadenie reprízy 9. 7. 2018

Imogene: Sonya Yoncheva, Roberta Mantegna
Gualtiero: Piero Pretti
Ernesto: Nicola Alaimo
Itulpo: Francesco Pittari
Goffredo: Riccardo Fassi
Adele: Marina de Liso

Orchester a zbor Teatro alla Scala

www.teatroallascala.org

video

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár