Mesiac júl ponúka zhliadnuť v Parížskej opere dva operné a dva baletné tituly, z ktorých som si pozrela tie operné. Opera Garnier sa vrátila k barokovej opere Platée Jeana Philippa Rameaua a obnovila atraktívnu inscenáciu Laurenta Pellyho z roku 1999. Opera Bastille uvádza novú podobu Fausta Charlesa Gounoda v réžii Tobiasa Kratzera z roku 2021.
Vyjsť zo stredoeurópskeho priestoru a nahliadnuť opäť do Parížskej opery, a to do oboch jej hracích priestorov – Paláca Garnier (1875) a Opery Bastille (1989) – je veľkým zážitkom. Život sa rozbehol naplno a veľkomesto víta svojich hostí. Obe divadlá boli počas navštívených predstavení – Platée a Faust – zaplnené do posledného miesta. Covid spôsobil veľký problém s predajom drahých lístkov, predtým ich kupovali najmä zahraniční turisti z USA a z Ázie.
Parížska opera svoje brány postupne otvorila v roku 2021, návrat publika bol pomalý a opatrný. Bastille má 2700 miest, Garnier 1979. Podľa riaditeľa, Nemca Alexandra Neefa (vo funkcii je od septembra 2020) kvôli pandémii odrieklo až 40% abonentov. Zdá sa však, že práve na nové produkcie je publikum pripravené, ale s návštevnosťou repríz je problém. Namiesto 380 predstavení sa v tejto sezóne mohlo uskutočniť iba 224. Príjem z predaja lístkov tvorí až 60% rozpočtu, takže to pre kasu znamenalo pokles o 60 miliónov eur oproti 90 miliónom v roku 2020. Na druhej strane opera za dva roky ušetrila 60 miliónov na nákladoch na produkcie.
Riaditeľ hľadá nové spôsoby získavania publika a moja júlová návšteva potvrdzuje, že sa mu darí. Plány sú veľkolepé – 31 produkcií v Bastille, 18 operných a 13 baletných produkcií v Garnier v sezóne 2022/2023. Plánuje šesť premiér – Salome (R. Strauss), Peter Grimes (Britten), Nixon in China (Adams), Romeo a Júlia (Gounod), Ariodante (Händel) a Hamlet (Thomas).
Francúzsko prežívalo/prežíva pandémiu podobne ako stredoeurópske krajiny. V dopravných prostriedkoch a sálach ľudia nosia respirátory, niektorí aj na ulici, hoci (zatiaľ) nie sú všade povinné. Domáce publikum a turisti postupne zapĺňajú oba priestory do posledného miesta. Je to veľký úspech vedenia.
Návrat k historickým operám je celosvetovým trendom. V Opere Garnier som videla barokovú operu Platée Jeana-Philippa Rameaua. Do prostredia historickej divadelnej budovy Palais Garnier (pomenovanej podľa architekta Charlesa Garniera), kde som pred niekoľkými rokmi zažila o. i. aj inú skvelú Rameauovu operu Les Indes galantes, sa Platée mimoriadne hodí. Aj keď má hľadisko až 1979 miest, pôsobí komorne a architektúra paláca v štýle obdobia Napoleona III. jej dodáva punc vznešenosti.
Jean-Philippe Rameau: Platée
Po Korunovácii Poppey a Orfeovi od Claudia Monteverdiho vo Viedenskej štátnej opere či Rappresentatione di anima, et di corpo Emilia de’ Cavalieri v Theater an der Wien som mala možnosť vidieť dnes už pomaly legendárnu inscenáciu Laurenta Pellyho Platée. Rameau patrí k najvýznamnejším barokovým skladateľom. Platée je jeho najdôležitejšia komická opera. Napísal ju v roku 1745 v podobe opery-baletu. Inscenácia prichádza na rad po piaty raz od svojej premiéry v roku 1999. Je to bájka, v ktorej defilujú zvieratá a Bohovia pranierujúci ľudské vlastnosti. Platée je nymfa-žaba, vládnuca nad močiarom. V pozadí príbehu je snaha Jupitera presvedčiť svoju milú Junonu, aby nežiarlila, a to tak, že predstiera lásku k Platée a pripravuje sa na svadbu s ňou. Žaba sa do Jupitera zaľúbi, považuje sa za neodolateľnú.
Je to výstižná paródia na správanie ľudí. Vznikla pri príležitosti svadby syna Ľudovíta XV s infantkou Máriou Teréziou Španielskou, z ktorej pýchy (a naivity?) sa skladateľ vysmieva. Jupiter sa žabe zjavuje aj ako oslík, sova či samec a prípravu svadby ozvláštňuje scéna s La Folie (Šialenstvo), ktorú stvárňuje vynikajúca sopranistka Julie Fuchs. Zabávajú žabu predstierajúc, že sa chýli k obradu. Keď Junon príde na to, na koho žiarlila, vybuchne od smiechu a všetko dobre končí. Žaba je za svoju pýchu potrestaná a ponorí sa do močiara.
Opera Platée je humorným, ale aj ironickým kúskom. Do deja vťahuje nielen hudba, ale aj na mieru šitá réžia a tanec. Začiatok je divadlom v divadle, náhliaci sa zboristi a tanečníci vytvárajú chaos pred predstavením, presúvajú sa a postupne sa vynárajú jednotlivé sólové postavy z pomysleného Olympu – Amor, Jupiter (skvelý basista Jean Teitgen) a Merkur. Odvíja sa príbeh na pozadí močiara (autorom pestrej scény je Chantal Thomas).
Laurent Pelly je vo svojej koncepcii dôsledný. Všetko je na hranici humoru a šialenstva, ale s veľkým vkusom a láskavosťou. Výstižné choreografie navrhla Laura Scozzi ako krásne vypointované tanečné čísla. Sú kľúčovým prvkom tejto komickej opery-baletu. Kostýmy sú veľmi pestré ako rozprávka a sú dielom režiséra Laurenta Pellyho. Rozkošný je kostým Thalie/La Folie, pozostávajúci z listov partitúry. Pestro zaodeté zvieratá a bohovia defilujú, ako to v bájkach býva, aby čo najviac poukázali na slabé stránky ľudí.
Hudba je plnokrvná a v interpretácii orchestra Les musiciens du Louvre pod taktovkou Marca Minkowského šťavnatá a dynamická. Tutti orchestra a zboru pulzuje v oblúkoch a so scénou plnou zladených tanečných choreografií niet sekundy, ktorá by nezaujala. Hudobníci a tanečníci fascinujú svojou profesionálnou virtuozitou a oduševnením, ktoré vkladajú do hry. Minkowski je veľký profesionál a je aj súčasťou hry. Pokojne odovzdá taktovku La Folie (senzačná Julie Fuchs), aby záver opery oddirigovala.
K hudobnému zážitku (a aj pôžitku) vo veľkom prispievajú výborní sólisti. V obsadení nastala v tejto piatej sérii veľká zmena, keďže hlavnú rolu naštudoval americký tenorista Lawrence Brownlee (poznáme ho aj z vystúpení v Bratislave). Kedysi sa postava Platée obsadzovala kontratenoristom, dnes spieva rolu tenorista s brilantnou výbavou pre bel canto a k tomu nevšedným hereckým talentom. Jeho hlas je kovový, istý vo výškach a erudovaný aj v interpretácii starej hudby. Navyše, má bezchybnú francúzštinu, čo najmä domáce publikum vysoko oceňuje. Tento všestranný umelec žiari na javisku ako namyslená žaba, hrá očami, telom a neprestane, ani keď prichádza na rad klaňačka. Mal zaslúžený obrovský úspech. A s ním celá vynikajúca a nestarnúca produkcia.
Ch. Gounod: Faust
Na rozdiel od Platée v Opere Garnier, ktorá vznikla pred 23 rokmi, Faust Charlesa Gounoda v opere Bastille je novou inscenáciou z roku 2021. Zažila podobný osud ako nové alebo obnovené predstavenia v iných operných domoch – premiéra bez publika a postupný, opatrný návrat. Je dielom Nemca Tobiasa Kratzera, ktorého tvorba láka operné domy čoraz viac.
Faust je v rukách orchestra, zboru a sólistov Opery Bastille klasikou, ktorá sa najviac a účinne prihovára najmä hudbou tak, ako všade, kde som ju zažila – v Bastille opakovane, v Nice, vo Viedni a bratislavská pamätná inscenácia Bednárika z roku 1989 by určite rozvírila vody aj v Paríži. Dnešný svet akoby potreboval režijné divadlo. Niektoré nápady Kratzera sú naozaj zaujímavé a svieže. Zamýšľam sa aj nad viacerými dejovými posunmi. V jeho Faustovi ide o súčasný svet, podstatnou zložkou réžie je video. Posun je napríklad v scéne, kde sa Margaréta napokon oddá Flaustovi. U Kratzera je jej prvým dobyvateľom Mefisto.
Súčasnosť sa sugestívne objavuje vo výjave požiara, ktorému podľahla veža chrámu Notre Dame – v rukopise Kratzera ju zapaľuje Mefisto. Významný symbol zloby, spustenej práve ohňom, pokračujúcej pandémiou a vojnou, je veľmi silný. Napokon aj Siebel, nešťastne zaľúbený do Margaréty, položí za ňu svoj život, čo v librete Gounodovho Fausta hľadáme márne. Digitálny svet sa objavuje v obrazoch Mefista a Fausta, letiacich nad Parížom ako v dnešných sci-fi – humor či väzba na dnešný svet? A potom aj gynekologická ambulancia, vyšetrenie Margaréty a reakcie lekára na jej plod. Kratzer má veľa dobrých nápadov, ale inscenácia ako celok sa trochu umelo viaže na dnešok – výjavy z metra, šiltovky, jogging.
Pekným prvkom bolo zdvojenie roly Fausta – starého stvárňuje herec Jean-Yves Chilot, pričom v úzadí spieva mladý Faust vo vynikajúcej interpretácii Benjamina Bernheima, naozaj ideálneho predstaviteľa s jemným, ale aj prierazným, nosným tenorom. Jeho partnerkou je Angel Blue ako Margaréta, krásna, sugestívna s perfektnou technikou, dovoľujúcou vyspievať výšky pianissimo, ale aj znieť v plnej sile. Slávnu rolu Mefista spieva Christian Van Horne, dominuje celému predstaveniu.
Veľmi ma zaujal aj Valentín v podaní Floriana Sempeya a Siebel, ktorého veľmi pôvabne spievala kanadská mezzosopranistka Emily d’Angelo. A nadovšetko orchester a zbor. Na čele hudobného tvaru inscenácie bol dirigent Thomas Hengelbrock, ktorý vtláča Faustovi svoj temperament a snúbi ho s citom pre poéziu, ktorú si vyžaduje francúzska hudba všetkých epoch.
Navštíviť Paríž a jeho operné scény Garnier a Bastille, je vždy dobrou skúsenosťou. Vo svetovom veľkomeste, kde stáročia dominuje umenie, kultúra a literatúra, má hudba svoje stále miesto, i keď jej podpora zo strany vlády z roka na rok klesá. To sa však už týka hudby celkovo a presahuje pohľad na dva vybrané tituly parížskej opery.
Autor: Viera Polakovičová
písané z repríz 5. a 7. júla 2022
Jean-Philippe Rameau: Platée
komická opera-balet prológom a 3 dejstvami (1745)
Libreto: Adrien-Joseph Le Valois d’Orville
Predloha: Jacques Autreau
Opéra national de Paris, Palais Garnier
Dirigent: Marc Minkowski
Réžia a kostýmy: Laurent Pelly
Scéna: Chantal Thomas
Choreografia: Laura Scozzi
Zbormajster: Ching-Lien Wu
osoby a obsadenie reprízy 5. júla 2022
Thespis: Mathias Vidal
Satyr, Cithéron: Nahuel di Pierro
Momus: Marc Mauillon
Thalie, la Folie (šialenstvo): Julie Fuchs
Amor, Clarine: Tamara Bounazou
Platée: Lawrence Brownlee
Jupiter: Jean Teitgen
Mercure: Reinoud Van Mechelen
Junon: Adriana Bignagni Lesca
Chœurs de l’Opéra national de Paris
Orchestre des Musiciens du Louvre
Charles Gounod: Faust
Libreto: Jules Barbier a Michel Carré
Predloha: J. W. Goethe
Opéra national de Paris, Bastille
Dirigent: Thomas Hengelbrock
Réžia: Tobias Kratzer
Scéna a kostýmy: Rainer Sellmaier
Svetlá: Michael Bauer
Video: Manuel Braun
Zbormajster Ching–Lien Wu
osoby a obsadenie reprízy 7. júla 2022
Faust: Benjamin Bernheim
Mefisto: Christian van Horn
Valentín: Florian Sempey
Margaréta: Angel Blue
Siebel: Emily d’Angelo
Marta: Sylvie Brunet-Grupposo
Wagner: Guilhem Worms
Faust (starý): Jean-Yves Chilot (nemá rola)
Orchester a zbor Opéra national de Paris
Cestu do Paríža z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
video
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.