Plyšový hlas nositeľky Grammy. Spomienka na Joan Sutherland

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Nemala v hrdle fontánu, skôr mračno s dažďom katarzie. Kedy si Austrálčanka Joan Sutherland zahrala vo filme a ako sa wagnerovský meč premenil na belcantovú slnečnicu? Teraz trochu desiatok. Pred desiatimi rokmi, 10. 10. 2010, rodáčka zo Sydney odišla spievať do nebeského divadla. Čo zanechala nám pozemšťanom?

Dvadsať minút potlesku. Hotová búrka. Po scéne šialenstva titulnej hrdinky Donizettiho opery Lucia di Lammermoor sa vôkol nenápadnej Austrálčanky rozpútal uragán. Soprán zo Sydney dostal v roku 1961 „do kolien“ La Scalu aj Metropolitnú operu. Nebolo to tak dávno, čo kráľovná belcanta zatajovala dych pri pohľade na lesklé brnenie wagnerovskej heroíny Kirsten Flagstad a na Pegasovi fantázie cválala až do Bayreuthu…

Prišla z planéty elegancie. Dame Joan Sutherland (1926 – 2010) v roku 1997. Zdroj: nj.com

Rodičia Joan boli Škóti usadení u protinožcov. Sopranistkina mama sa dokonca pohrávala s myšlienkou živiť sa spevom, no človek mieni a Pán Boh mení. Malú Joan náramne bavilo imitovať hlasové cvičenia svojej mamy (spočiatku sa profilovala ako mezzosoprán). Čas na seriózne štúdium spevu dozrel relatívne neskoro, až na prahu jej osemnástky.

Zo Šavla Pavol

Jej hrdlo nebolo gejzírom. Speváčkin manžel, uznávaný dirigent a klavirista Richard Bonynge, sa pri tvrdení, že prejav Jaon bol pôvodne „veľmi germánsky“ a mal v sebe čosi z lesku kopije severských mýtov, iba záhadne pousmial.

Absolventka vokálnej triedy Johna a Aidy Dickens nemala práve ukážkové legato. O konverziu Šavla na Pavla sa postaral až Bonynge, s ktorým si Joan v roku 1954 povedala áno. Semafor jej ukazoval zelenú.

Keď semeno klíči v zemi, zdá sa, že sa nič nedeje. Budúcu rastlinku v ňom uzrú iba skusení botanici.

Výlet v Benátkach. Joan Sutherland s manželom Richardom Bonyngem, ktorý z nej urobil obra koloratúry. Zdroj: pinterest.com

V čase, keď si Joan a Richard dávali suaviolum – nežný svadobný bozk – sopranistka sa už mohla pochváliť debutom v úlohe, ktorá v budúcnosti ale nepatrila medzi jej „podpisové roly“. V decembri 1952 v Londýne stvárnila Ameliu vo Verdiho Maškarnom bále.

Kroniku vlastných vokálnych kreácií však začínala písať už v roku 1947 debutom v koncertnej produkcii Purcellovej opery Dido a Aeneas a o štyri roky neskôr bola kolieskom v imaginárnom hodinovom stroji operného predstavenia Judith spod klaviatúry anglického skladateľa Eugena Goossensa.

Na tretí pokus

Do londýnskej opery Covent Garden ju nechceli, dvakrát jej ukázali dvere. Prijali ju až na tretí pokus. Po epizóde v podobe majstrovských kurzov u barytonistu Cliva Careyho sa v živote Joan začalo druhé dejstvo.

Všestranná. Počas skúšky opery Hugenoti v La Scale si Sutherland vyskúšala aj jazdu na koni. Zdroj: classicfm.com

V Covent Garden mala príležitosť „nasávať“ magnetizmus Marie Callas, s ktorou v kostýme Clotildy v Belliniho Norme zdieľala spoločné javisko. Tragickú druidskú kňažku neskôr zvečnila na gramofónovom zázname aj sama Sutherland, ale cestou imitácie gréckej opernej lucerny rozhodne nekráča. Čo sa Pavarotti nastískal jej bránice!

Fenomenálnu dychovú techniku tenorista z Modeny odpozoroval práve od nej. Joan a Luciano boli „operným párom snov“ vďaka „spojke“ v podobe „Sutherlandkinho“ manžela Richarda nielen na tejto nahrávke Normy, ale aj na desiatkach ďalších gramosnímok a živých koncertov.

Turné po Austrálii s vtedy ešte neznámym Lucianom v roku 1965 vzbudilo zaslúženú pozornosť. Súkolie oboch kariér sa dostalo do pohybu.

Viezli sa v spoločnom opernom kočiari. V čase, keď Pavarotti začínal, Joan Sutherland už niečo znamenala. Zdroj: pinterest.com

Božská molekula

Pojem tenor sa tradične odvodzuje z latinského slovesa tenere (držať pod kontrolou). Jazyk starých Rimanov však pozná aj maskulínum tenor (genitív tenoris). Význam prekvapí.

Latinské tenor znamená pohyb, prúd, ale tiež skrytý zmysel, „tok“ vecí. Ablatív uno tenore z latinčiny prekladáme „jedným prúdom“. V taliančine však to isté znamená „jeden tenorista“. Toľko jazykové zákruty.

Prúd sopránu Joan Sutherland mal niečo spoločné s tenorom v latinskom zmysle slova. Tým „niečím“ bola jeho sila, ktorá prikovala k sedadlám návštevníkov divadiel zvyknutých na „malé“ a krehké koloratúrne hlasy, aké mali Bidu Sayaõ či Lina Pagliughi. Amplitúda, akú dosahovala Joan, bola u koloratúrnych sopránov nezvyklá.

Každý detail. Príprava Sutherland na londýnsku Luciu di Lammermoor. Zdroj: classicfm.com

„Jej spodný register bol ako violončelo, výšky ako stradivárky.“ napísal na adresu držiteľky britského šľachtického titulu Dame newyorský operný peritus John Yohalem. Ten istý Yohalem odvážne prirovnáva hlas austrálskej divy k modrej farbe. Modrá (po latinsky caerulea od slova caelum, nebo) je neprístupná i božská, je farbou vody aj nebeskej klenby nad nami.

Prirovnanie k farbám, ku ktorým sa uchýlil Yohalem, nie je pritiahnuté za vlasy. Psychológia pozná pojem synestézy. Prepojenie zmyslov. Hudobníci môžu vnímať tóny aj vo farbách, pričom každý tón či stupnica majú konkrétnu a nezameniteľnú farbu. Svoje by o tom vedel rozprávať francúzsky skladateľ Olivier Messiaen, ktorý rozšíril rady známych synestetikov. Hudba v hlave dokáže maľovať hotovú dúhu.

Od minerálnych bubliniek koloratúry po čierny závoj smrti. Joan Sutherland vo Verdiho Traviate. Zdroj: pinterest.com

S Amerikou na nože

Poskladať mozaiku opernej cesty Joan Sutherland skúsime po prečítaní jej pamätí, ktoré umelkyňa poslala na knižný Orbit v roku 1997.

Kniha je štatistickou prechádzkou jej divadelných večerov. S kým a kde všade spievala? Len v Metropolitnej opere potešila divákov približne 223 krát, no začiatkom osemdesiatych rokov sa jej vzťah s touto inštitúciou dostal do mrazivých dimenzií.

Charakter Konstanze v Mozartovej opere Únos zo serailu jej nebol ušitý na telo, Joan preto nechcela viac participovať na procese skúšok. Metka „recipročne“ neuviedla operetu Veselá vdova, ktorá mala byť prehliadku interpretkinho dovtedy málo známeho komediálneho talentu. Pri veľkom „comebacku“ svojej divy v korzete Donizettiho Lucie však americké hrdlá nadšene skandovali: „Vitajte späť!“

Kritici jej vyčítali zlú výslovnosť, publikum však Joan Sutherland milovalo. Zdroj: classicfm.com

Dcéra pluku, Lucia a Lucrezia Borgia od Donizettiho, Belliniho Amina i Elvíra či Verdiho Violetta – tieto vokálne slnečnice zalievala Joan rosou svojho trojoktávového sopránu. Divoké kaskády partitúr zdolávala ako vodný slalomár, ale v bludisku slov sa dokázala ľahko stratiť.

Najmä talianski recenzenti jej nedarovali nesprávnu dikciu (v talianskych textoch jej miestami sotva rozumieť). Podľa Richarda Bonyngea je táto machuľa na snehobielom súkne krásy dôsledkom speváčkinho preškolenia z wagnerovsky modelovaného hlasu na hlas belcantový. Dá sa to vôbec? Môžeme postaviť most cez tieto dva brehy?

Bola byzantskou cisárovnou

Sama umelkyňa za svoju životnú rolu nepovažovala ani jednu pralinku z luxusnej bonboniéry talianskej opernej klasiky. Na vrchol tvorivej pyramídy postavila Massenetovu Esclarmonde. Operu, ktorá do seba ako špongia vsiakla wagneriánstvo, hoci melodicky je loďou plaviacou sa na Seine.

Sopranistky Joan Sutherland a Birgit Nilsson spájal obdiv k Wagnerovej hudbe. Zdroj: pinterest.com

Stredoveký príbeh o byzantskej cisárovnej s magickými schopnosťami nestratil nič z elegickosti francúzskych melódií. Dcéra abdikujúceho cisára Phorcasa (žeby operná narážka na skutočného imperátora Flavia Phocasa?) miluje rytiera Rolanda. Vidí v ňom živú trofej, a aby ho zviedla, privedie Rolanda na čarovný ostrov, kde sa mu zjavuje v podobe neznámej krásky.

Svoj magický ostrov má aj Händelova Alcina – opera, s ktorou Joan Sutherland nadchýnala operné domy od Benátok po Dallas. Barokové výlety Austrálčanky sú málo známe. Bola skvelou Cleopatrou v Händelovom Giuliovi Cesarovi, s ktorým si zmerala sily ešte v roku 1963.

Len rok predtým sa na jej poličke s trofejami zaskvela cena Grammy za najlepší vokálny výkon v oblasti klasickej hudby. Dvojplatňa The Art of the Prima Donna, za ktorú dramatická koloratúrka získala toto prestížne ocenenie, sa točí aj na gramofóne dejín…

Album, za ktorý Joan Sutherland dostala Grammy, je súčasťou austrálskej národnej fonotéky. Zdroj: nfsa.gov.au

Dieťa jesene

„Dušičkový“ november jej dal do vienka hĺbavú povahu. Narodila sa 7. novembra 1926. S jesennou zrelosťou dokázala vdýchnuť divadelný život takým odlišným postavám, ako sú titulná úloha v Belliniho Beatrice di Tenda, Amalia z Verdiho Zbojníkov či veristická Adriana Lecouvreur. Okrem Turandot. Ľadovú čínsku princeznú na scéne nikdy nespievala. Známy gramokomplet orientálnej drámy s Lucianom Pavarottim vznikol v štúdiovej hudobnej „konzerve“.

La Stupenda. Talianska prezývka, ktorá vykúka z novinových titulkov a tiahne sa celou jej medzinárodnou kariérou. Koreň v latinskom stupor (zmeravenie, dychberúci úžas) tu odhalíme ľahko, no odkryť všetko, čo driemalo za technickou perfekciou vokálnej emisie, je skoro nemožné.

Diva – to je len slovná nálepka na čele smrteľníka. V lete 2008 sa v médiách objavila správa, že Joan – užívajúca si zaslúžený dôchodok – pri práci v záhradke spadla a zlomila si obe nohy.

Posol dobrých správ. Joan Sutherland sa v roku 2004 ocitla na poštových známkach. Zdroj: steveirwinstamps.co.uk

Tvár elegantnej blondýnky, ktorá Norminu áriu Casta diva dokázala zaspievať o celý tón vyššie, než bolo zvykom, svietila v porote speváckych súťaží. Najmä event so vzletným názvom The Cardiff Singer of the World od roku 1993 vyhradzoval Sutherland stále kreslo porotkyne. Neskôr prevzala patronát nad touto súťažou a stala sa jej „maskotom“.

Že po svetových scénach dnes pobehujú speváci so zlou technikou, nie je ich chyba. V rozhovore pre The Guardian v roku 2002 Sutherland smúti nad nedostatkom dobrých a citlivých učiteľov. Ona sama našla najlepšieho „rukovoditeľa“ vo svojom manželovi, ktorý s ňou prešiel dlhú cestu – od neistých krôčikov v rozhlase s prvou belcantovou partiou Donizettiho Emilie di Liverpool v roku 1957 až po rozlúčkovú Marguerite z Meyerbeerovho historického plátna Hugenoti v opere v Sydney.

Kňažka a žena, ktorá neustále vybočovala zo sveta koloratúry – taká bola Joan Sutherland. Zdroj: internet

(Ú)let do filmového úľa

Šesťdesiattriročná diva si Meyerbeerovu tragédku mimo koloratúrneho fachu „strihla“ v roku 1990. Ale šou musí pokračovať. Prešlo päť rokov a „Sutherlandka“ sa postavila na filmový pľac.

Snímka Dad and Dave z prostredia koloniálnej Austrálie 19. storočia nemá v sebe nič z veľkooperného sentimentu. Dopad z oblakov na pevnú zem patrí k realite farmárskeho života v zajatí drsnej prírody. Otec Ruth chce kandidatúrou do parlamentu urobiť „dieru do sveta“. Jeho polovičku Ellen si zahrala práve Joan.

V opere Dcéra pluku Sutherland ukázala komediálnu polohu. Zdroj: classicfm.com

Poslednú oponu jej život spustil v deň plný „digitálnych“ jedničiek a núl: 10. októbra 2010. Sutherland bola spolu s maliarkou pianissím Caballé spojítkom medzi analógovou érou Marie Caniglie či Callas a súčasnými digitálnymi opernými štandardmi.

Čo je to modernita (v latinčine odvodená aj od výrazu modus – spôsob)? Môže hudobnému divadlu ublížiť? V labyrintoch otázok poľahky zablúdime. Existujú otázky, na ktoré sa neodpovedá slovami, iba hudbou.

Pustime si radšej hlas Joan Sutherland. Nezdedila Callasovej šerosvit a nemala dobrú pamäť na libretá. Boh však vystlal jej hrdlo jemným červeným plyšom, akého sa dotýkame na starých divadelných sedadlách. Tam sa hĺbka katarzie meria jedine silou prítomného okamihu.

Auto: Lucia Laudoniu

video

„Budem oplakávať svoj osud“, spieva jedna z protagonistiek Händelovej opery Giulio Cesare Kleopatra. Sutherland ju modeluje pod taktovkou svojej polovičky Richarda Bonyngea.

Oheň a voda. Keď popredná interpretka Lucie di Lammermoor spieva Wagnera, znie to takto.

Ďalšou z rarít diskografie Sutherland je Pucciniho Tosca, ktorú však (s výnimkou tohto klipu) nenaštudovala scénicky integrálne. Z vokálne „tmavších“ rolí spievala napríklad Aidu (Londýn, 1954). Zamknúť Sutherland iba do kufríka koloratúry nie je správne – skrývalo sa v nej oveľa viac.

Medová kantiléna z Donizettiho Nápoja lásky z úst Pavarottiho a Joan Sutherland, na ktorej vyrástli generácie operných priaznivcov.

A religiózna hĺbka Miserere z Verdiho Trubadúra pre chestertonovsky hľadajúce (a po pravde hladujúce) duše.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku