Po 36. rokoch bola Marica opäť povýšená do šľachtického stavu

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Na javisko košickej opery sa po niekoľkých desaťročiach vrátila opereta E. Kálmána Grófka Marica. Prinášame vám recenziu Jána Rácza.

Vedenie košického Štátneho divadla pred premiérovým uvedením operety Emmericha Kálmána Grófka Marica avizovalo viac ako štyridsaťročný časový odstup od posledného javiskového spracovania tohto diela v Historickej budove. Šírenie nepresných informácií je v kruhoch konateľov ŠD pracovnou metódou – nepresnosti v informáciách sa v posledných rokoch objavujú priam so železnou pravidelnosťou. (Komentáre k premiéram: Mozart – Don Giovanni, Eurípidés – Médeia, Gounod – Faust a Margaréta, Bellini – Námesačná…). Nepomáha ani pravidelné upozorňovanie na pomýlené formulácie. Nuž, 40 rokov zatiaľ neubehlo! Kálmánova opereta bola v ŠD premiérovaná 29.9.1978, v hudobnom naštudovaní Š. Gajdoša, v réžii J. Gyermeka, scénografom bol Š. Hudák, choreografom S. Remar. 1.Uvedená bola pod názvom Marica… „grófka“ sa v časoch zúriaceho socializmu nenosila.

Grófka Marica, ŠD Košice 2014, foto: Joseph Marčinský

Grófka Marica, ŠD Košice 2014,
foto: Joseph Marčinský

Sentimentálna viedenská opereta od prijímateľa predpokladá vyburcovanie senzorov citlivosti, za podmienky eliminácie schopnosti racionálneho uvažovania. „Operetný žáner tesne súvisí s pokleslým vkusom a vnímacími schopnosťami meštianskej spoločnosti, je vyslovene komerčným produktom, pestuje tú najlacnejšiu zábavu, otupuje myslenie a cítenie publika, ktoré nestačí držať krok s vývojom…“ 2.Potvrdzujú to aj slová mladého E. Kálmána, rozčarovaného spoločenským úpadkom a profesionálnym „zlacnením“ hudobného umenia: „…ak to takto pôjde ďalej, budem musieť aj ja písať operety!“ 3. Označenie „ľahší žáner“ však operete neprischol preto, že by bola ľahko realizovateľná, ale preto, lebo je ľahko prístupná, temer vlezlá. Základným kritériom hudobno-zábavného divadla všeobecne, je totiž jeho páčivosť. Všetko ostatné je nepodstatné.

Dielo malo svetovú premiéru 28. februára 1924 v Theater an der Wien. Dejiny hudby spolu s Grófkou Maricou spomínajú operetu Jesenné manévre premiérovanú v roku 1909, čo nepriamo pripomína vzájomný súvis obidvoch predlôh. Spočíva v hlavných postavách, respektíve v zápletke spomínaných diel. Libretista Jesenných manévrov Károly Bakonyi pluk schudobneného husárskeho nadporučíka von Lörentyho ubytoval na zámku jeho predkov, ktorý už patrí barónke Rise. V duchu operetnej konvencie, srdce ovdovenej Risy pripadne von Lörentymu. Príbeh sa sladkobôľne vyrieši v rámci tradície žánru. Libretisti Grófky Marice Julius Brammer a Alfred Grünwald zo schudobnelého šľachtica Tasila Endrödy-Wittenburga urobili správcu na Maricinom vidieckom panstve kdesi v Maďarsku. Po sérii sentimentálne operetných peripetií, ktorých zámerom je dokonale vyžmýkať senzibilitu recipientov, grófka Marica padne grófovi Tasilovi do náručia na večné časy a nikdy inak. Námet prekypujúci vykalkulovanou, sladkastou blaženosťou, radosťou z „mulatságu“, okorenený troškou čipkovanej erotiky, sa zavŕši k patrične usmoklenej spokojnosti.

Grófka Marica, ŠD Košice 2014, foto: Joseph Marčinský

Grófka Marica, ŠD Košice 2014,
foto: Joseph Marčinský

Skladateľ E. Kálmán si bol vedomý vlastných obmedzení. Na adresu hudobníka F. Lizsta sa vyjadril: „ … pol strany jeho partitúry preváži nad všetkými mojimi operetami…“ 4. Po prenikavom úspechu Čardášovej princeznej začal od roku 1915 kopírovať samého seba. Libretá pre budúce diela si vyberal zo zorného uhla svojich predchádzajúcich úspešných predlôh. Recykláciu tém a výrazových prostriedkov úspešne zakamufloval melodickou silou hudobného výrazu. „Čardáška“ sa stala vzorovou matricou pre budúcu tvorbu, presnejšie výrobu. Teoretik B. Grun v súvislosti s Grófkou Maricou konštatuje „ strojovú dokonalosť remesla, za ktorou striehne klišé a šablóna“.5. Je celkom namieste tvrdenie: Kompozítor Kálmán zápletku JESENNÝCH MANÉVROV preosial cez matricu ČARDÁŠOVEJ PRINCEZNEJ a vznikla GRÓFKA MARICA. „Osudná tendencia opakovať sa, v nádeji, že ešte raz sa podarí vytiahnuť veľký žreb“ 6. spoľahlivo zamordovala akúkoľvek tvorivosť.

Emmerich Kálmán (1882-1953)

Emmerich Kálmán
(1882-1953)

Na javisku Historickej budovy Štátneho divadla sa opereta GRÓFKA MARICA rozložila 17.10.2014 v preklade Ladislava Holoubka. Vznikol v minulom storočí a bol použitý aj v inscenácii pred 36. rokmi. (Preklad použilo v sezóne 1982/1983 DJGT BB, v sezóne 1996/1997 ŠO BB a bratislavská NS – prešovské DJZ inscenovalo preklad Viery Petruškovej v úprave Jána Šilana). To vypovedalo o jeho archaickom, opozeranom a dnes už aj málo aktuálnom slovníku, čo dokladovala formulácia…srdce tvoje láskou vzplá ohnivou…použitá v texte. Táto skutočnosť zase raz upozornila na potrebu dramaturga v tíme inscenátorov, ktorý by staromilské výrazy, slovné spojenia, nahradil súčasnejšími – i keď vzhľadom na časový odstup by mal skôr iniciovať celkom nový preklad diela, ktorý by realizátorom „presne sadol do úst“. Inscenácia si „vystačila“ so zostavovateľom bulletinu. Peter Hochel sa pri výpočte účinkujúcich osôb orientoval na tvary mien, ktorých pôvod je neznámy. Serióznejším by však bolo akceptovať tvary z Holoubkovho prekladu, keď sa už tento inscenoval. Teda neprekrstiť komorníka Johanna na Katzelhubermayera, ale ponechať tvar Penischek (aj keď to zaznieva ako česká zdrobnenina pejoratívu) – neprechyľovať cudzie ženské priezviská slovenskou koncovkou „ová“ /Wittemburgová, Dambössiová/ – priezvisko Zsupán neuviesť v slovenskej transkripcii Župan – nepremenovať cigánku Eržiku na Manju…

Grófka Marica, ŠD Košice 2014, foto: Joseph Marčinský

Grófka Marica, ŠD Košice 2014,
foto: Joseph Marčinský

Hovorené slovo robilo operným spevákom neprekonateľné problémy. Hosťujúca režisérka Dagmar Hlubková neprišla s ničím čo by oslovilo, s ničím čo by mohlo byť charakterizovateľné ako útržky dákej koncepcie. A už vôbec nie koncepcie, ktorá by pasovala na košický súbor – mala by vzniknúť v kooperácii s dramaturgom a výtvarníkmi, byť závislou na schopnostiach konkrétnych realizátorov. Réžia sa obmedzila na vykalkulované aranžovanie mizanscén, využijúc „strojovú dokonalosť remesla chorého na klišé a šablónu“. Speváci spievali aj vtedy, keď muzika už dávno ustala, a týmto spôsobom sa „prešanžírovali“ až k ďalšiemu hudobnému číslu. Česť hovoreného slova zachránili aspoň činoherci zaangažovaní v predstavení (i keď tu je skôr namieste podozrenie že polohy postáv si herci vyvzdorovali) a predstaviteľ Morica Dragomíra Populescu – toho si však pamätám ešte ako činoherca národnostnej Thálie. Z cestičky vyznačenej strojovou rutinou nevybočili ani autor scénického návrhu Jaroslav Milfajt, ani kostymér Tomáš Kypta – navrhnuté riešenia sa spoľahli na praktičnosť a hlavne páčivoť. Scénický návrh pozostávajúci z nemenného, priehľadného a vylešteného skeletu zmenšeného zámku vytváral dostatočné možnosti pre umiestnenie účinkujúcich na viacerých výškových úrovniach. Z exteriéru pred kaštieľom sa pootočením o 180° docielil interiér vo vnútri zámku. Jednoduchým otočením a rozsvietením množstva lampičiek sa naznačil časový posun. Kostýmy sa zväčša niesli v krémových odtieňoch – podstate zjednotili dva rozdielne svety.

Ktovieako sa nevyznamenal ani orchester ŠD vedený mladým dirigentom Jánom Novobilským. (Autorom hudobného naštudovania je Igor Dohovič.) Akustickému prejavu by určite pomohla širšia škála dynamických polôh (najmä polôh pod „mf“) a dôraz na doprovodnú funkciu orchestra. Spev je totiž nositeľom istej informácie, načim ho preto počuť a rozumieť mu. Úroveň hudobného naštudovania o hodný kus zvýšili farebne bohaté a presné zbory pripravené Lukášom Kozubíkom. Živá cigánska cimbalovka, jej naznačenie melodikého motívu ktorý potom rozviedol orchester, nie je ničím prevratným – princíp použil už režisér Oravec na Novej scéne v Bratislave. 7.

Grófka Marica, ŠD Košice 2014, foto: Joseph Marčinský

Grófka Marica, ŠD Košice 2014,
foto: Joseph Marčinský

Baletné teleso Štátneho divadla má po dosiahnutých výsledkoch oveľa vyššie ciele, ako byť len tanečnou výplňou v operete. Choreograf Oleksandr Khablo si preto musel vystačiť so študentmi tanečného odboru Konzervatória na Exnárovej ulici v Košiciach.

Spevácky i charakterovo náročnú postavu pyšnej, rozmaznanej a bohatej Marice stelesnila Tatiana Paľovčíková – Paládiová. V hovorenom prejave sa necítila priveľmi isto a kvôli „príliš hustému“ a necitlivému hudobnému sprievodu, častokrát načrela až na dno svojich speváckych síl. Sporadické naturalizmy prejavu, celkom legálne v rámci vyhranenej situácie (tu však spôsobené snahou „prekričať“ intenzitu orchestra) realizátorku takmer dokonale odrovnali. Darmo, opereta si vyžaduje iný prejav ako opera. Do podobných polôh sa dostával aj predstaviteľ schudobnelého šľachtica Tasila – tenorista Jaroslav Dvorský. Jeho mladšiu sestru Lízu stvárnila subreta Eva Nováková, priveľmi prízvukujúca vonkajšiu karikatúru. Tá skôr mala byť doménou mladokomika Kolomana Zsupána predstaveného Marekom Gurbaľom s dôrazom na temperament postavy a spevácky prejav. Tiež „starokomika“ Mórica Dragomira Populescu – v minulosti postavu stvárnili vekom starší Ján Pasiar Štefan Babjak, Štefan Turňa, či Karol Čálik. Realizátor Titusz Tobisz suverénne pretvoril Mórica na vlastný obraz, čo spomínaný typ pokropilo „živou vodou“. Využijúc výrazné gestické a prenikavé hlasové prostriedky postavu kreoval ako toho „komu patrí minimálne polovica sveta a bude mu patriť aj celá Marica“. Ostal ale ukrátený o argument starokomika, ktorému sa „zapálili lýtka“. Ilonu Dambössi (predstavila sa bez prechyľovania svojho priezviska)stelesnila Dana Mlynárová, Komornú Alena Fialeková a Manju (Eržiku) hlasovo výrazná Janette Zsigová.

Grófka Marica plagát

Hosťujúcim činohercom sa darilo o poznanie viac. Obdivuhodný Johann Ivana Krúpu od prvého momentu ovládol javisko. Viac ako komorníka pani von Rosenthal, ktorú kúzelne stelesnila Beáta Drotárová, však pripomínal jej vydržiavaného spoločníka – priezvisko Penischek by v tomto prípade bolo aj charakteristickým. Karola Liebenberga predstavil Peter Cibula a sluhu Čeka Róbert Šudík aktivujúc tak spomienky na minulosť – herec bol dávnejšie členom prešovskej operety.

Autor: Jano Rácz

  1. 35 rokov ŠD v Košiciach, zostavil PhDr. Š. Fejko,Štátne divadlo KE, str.78
  2. Gracian Černušák a kol., Dějiny evropské hudby, Panton Praha, 1972, str. 272
  3. Kálmán: Grófka Marica, bulletin, ŠD KE, zostavil Mgr. Art. P. Hochel PhD., 2014/2015
  4. Ibid
  5. Bernard Grun: Dejiny operety, OPUS Bratislava, 1980, str. 360
  6. str. 374
  7. Terézia Ursínyová, Gejzír valčíkov a čardášov, TEATRO, roč. III, č. 7-8/97, str. 11
Emmerich Kálmán
Grófka Marica
Štátne divadlo Košice
opereta
Premiéry: 17. a 18. október 2014
Réžia: Dagmar Hlubková
Hudobné naštudovanie:Igor Dohovič
Preklad a texty piesní: Ladislav Holoubek
Scéna: Jaroslav Milfajt
Kostýmy: Tomáš Kypta
Dirigenti: Igor Dohovič, Jan Novobilský
Zbormajster: Lukáš Kozubík
Choreograf: Oleksandr Khablo
Dramaturg: Peter Hochel
Asistent réžie: Nina Rašiová
OSOBY A OBSADENIE
Marica: Helena Becse Szabó, Tatiana Paľovčíková – Paládiová
Tasilo Endrödy-Wittemburg: Jaroslav Dvorský, Zsolt Vadász
Líza Endrödy-Wittemburg: Oľga Bezačinská, Eva Nováková
Móric Dragomir Populescu: Titusz Tóbisz
Koloman Župan z Varaždína: Marek Gurbaľ, Filip Tůma
Karol Štefan Liebenberg: Peter Cibula
Efrozina von Rosenthal: Beáta Drotárová
Johann Katzelhubermayer: Ivan Krúpa
Ilona Dambössiová: Alena Fialeková, Dana Mlynárová
Manja: Viktória Norko-Marková, Janette Zsigová
Čeko: Róbert Šudík
Komorná: Dana Mlynárová, Alena Fialeková
Spoluúčinkuje orchester a zbor Opery ŠD Košice
a študenti tanečného odboru Konzervatória na Exnárovej ulici v Košiciach

www.sdke.sk

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Avatar

Zanechajte komentár