Priaznivci tohto medzinárodného festivalu mladého koncertného umenia iste zaevidovali, že v dňoch 24. – 29. apríla 2023 píše Allegretto Žilina už svoj 32. ročník. Po tom, ako sa usporiadatelia popasovali s ohrozujúcimi prekážkami, najmä kovidovou pandémiu, je kontinuita podujatia zachránená. Nový ročník prináša nové mená, predstavuje nové pohľady a potvrdzuje radostnú správu o stále pozitívne nasmerovanom trende v koncertnom umení u nás aj v okolitom svete. Recenzia ponúka pohľad na prvú polovicu festivalu.
Ak boli v ostatných rokoch organizátori vystavení objektívnym tlakom a museli to reflektovať v dramaturgických profiloch, orientovaných prevažne na komorné konštelácie, tento ročník „zablikal“ o. i. nevšedným počtom zúčastnených orchestrov, dovedna štyroch.
Prečítajte si tiež:
Na festivale Allegretto Žilina 2023 sa predstaví dvanásť interpretov zo siedmich krajín
Ako bývalo aj v minulosti dobrým zvykom, na úvod (24. 4.) patrilo pódium Domu umenia Fatra hostiteľskému Štátnemu komornému orchestru Žilina, pričom na jeho čele zaujal pozíciu Niklas Benjamin Hoffmann, držiteľ Ceny festivalu Allegretto 2019. Mladý nemecký dirigent už vtedy oslovil zrelým, suverénnym umeleckým prejavom a otvárací koncert superlatívy ešte znásobil.
Hoffmann zapôsobil už úvodnou Simple ouverturou od Dušana Martinčeka, skladbou, s ktorou sa stretneme zriedka. Autor „paušalizovaný“ najmä cez dominujúce klavírne kompozície sa ozval zo žilinského pódia mimoriadne naliehavo. Dirigent presne definoval jeho dikciu a kultivovane, objavne formuloval duchaplnú orchestrálnu miniatúru.
Prvým festivalovým sólistom bol český huslista Milan Al-Ashab, ktorý sa prezentoval v nadmieru náročnom Koncerte pre husle a orchester č. 2 g mol od Sergeja Prokofieva. Mladý inštrumentalista má na svojom konte množstvo ocenení, spolupráce s prestížnymi umelcami, orchestrami, čo napokon patrí do výbavy všetkých účastníkov žilinského festivalu.
Živé vystúpenie však vždy nefalšovane prehovorí silou autenticity. Al-Ashab volil jeden z najnáročnejších husľových koncertov, nasýtený nielen nástrojovou ekvilibristikou, príznačnou pre autorov rukopis, no aj štrukturálnou členitosťou, vypätými expresiami a výrazovou „nesmiernosťou“. Je to diapazón na ovládnutie ozajstným zrelým majstrom nástroja. A ako taký sa, napriek veku, stotožniaci sa bezozvyšku s „mnohofarebným“ prokofievovským svetom, prezentoval.
Na záver znovu dostal hlavné slovo disponovaný dirigent. V Symfónii č. 3 Franza Schuberta očaril – presným asertívnym gestom viedol disponovaný orchester, vybudujúc z rozospievaných juvenílnych príbehov a fráz duchaplnú briskne pointovanú romantickú lahôdku.
Súčasťou Allegretta je už tradične Koncert víťazov súťaží študentov slovenských konzervatórií. Druhé podujatie festivalu (25. 4.) teda patrilo ich prezentácii. Ako sa ukázalo, k silným ohnivkám s príspevkom talentovaných adeptov osobitne v odbore hry na dychových nástrojoch patrí práve žilinské konzervatórium (Kristína Muchová – hoboj a Marek Kleman – pozauna). Úspešne reprezentovali aj odborné školy z Banskej Bystrice, Košíc, Bratislavy… (program koncertu aj zoznam všetkých účinkujúcich je dostupný TU…)
Do programovej štruktúry festivalu neodmysliteľne patrí vokálny koncert. V celovečernom recitáli (25. 4.) sa predstavila sopranistka Katarína Kurucová (Priezvisko je spájané a publiku viac známe v spojitosti s umením mezzosopranistky Jany…). Na festivale sa uviedla s klaviristkou Xeniou Šuleř-Maskalíkovou v programe, dôvtipne reprezentačne zostavenom z piesňovej aj dramatickej literatúry talianskych autorov. Je to zrejmý ukážkový repertoár zodpovedajúci vokálnemu profilu Kurucovej aj jej letory. Ako vhodná a premyslená sa mi videla aj konštelácia prezentovaných skladieb.
V prvej časti zneli postupne piesne, resp. výber z piesňových zbierok G. Rossiniho, G. Donizettiho a V. Belliniho, ktorým napospol nechýba nič z pestrej kompozičnej palety ich tvorcov. Predsa však, cítiť azda ešte väčší akcent na čisto vokálne modelovanie, výrazové skoncíznenie v komorne artikulovaných príbehoch. Aj prejav sopranistky rešpektoval takúto „žánrovú“ či druhovú špecifikáciu. Od piesne k piesni prechádzala s maximálnou koncentráciou, zohľadňujúc každý vnútorný mikropohyb či štrukturálny detail.
Kurucovej hlas je obsažný, s hebkým farebným nádychom, jadrný, tvárny. Imponovalo aj jej ekonomické dávkovanie dynamiky, šetrná technika nasadzovania vysokých polôh bez zbytočného patetizovania. Jednotlivým piesňam dodávala diskrétny prídych, čo však neuberalo na plasticite a kantábilnosti.
Druhá časť večera prišla s aditívom dramatického odtieňa. Árie z opier A. Vivaldiho, G. Rossiniho, V Belliniho a G. Verdiho boli exkluzívnou bázou na prezetáciu komplexnej vokálno-dramatickej tváre speváčky. Predviedla v nich koncentrovaný reliéf svojho naturelu, uvoľnila sa tvoriac plochy aj kontexty jednotlivých čísel, tlmočiac ich s vervou a vrúcnym emocionálnym nasadením. (program koncertu je dostupný TU…)
Býva pravidlom, že francúzski hostia festivalu vydýchnu z pódia osobitnú pohodu s príznačným odorom aj espritom. Večer 26. 4. patril skvelej dvojici, fagotistke Sophie Dervaux a klaviristovi Sélimovi Mazarimu. Skutočnosť, že fagot u nás zriedka zažívame v role výsostne koncertného protagonistu a že galská krajina je veľmocou kvalitných hráčov – dychárov, nepostačí ako verbálny argument k výnimočnosti produkcie týchto dvoch skvelých hudobníkov. Skladby R. Schumanna, G. Schrecka, W. A. Mozarta, C. Saint-Saënsa a R. Boutryho (program je dostupný TU…) vytvárali pôsobivý dramaturgický oblúk naplnený vrchovato skvelou hudbou.
Fagotistka, ktorá je prvou hráčkou v prestižných viedenských orchestroch a iných telesách a ansámbloch sa popri sólových produkciách angažuje aj ako úspešná dirigentka. O jej absolútnej múzickej zainteresovanosti nikto nemohol zapochybovať už po úvodných tónoch. Fagot znel plnokrvne, velebne aj subtílne, vytváral zvukové ilúzie aj bravúrne girlandy.
Umelkyňa s obrovskou inštrumentálnou istotou tvorila, navyše tieňovala akustické nuansy „hotových“ fráz. Treba však zdôrazniť, že klavirista jej bol rovnocenným spolutvorcom a s dávkou imaginácie dotváral a hierarchizoval časti aj celky. Ich synchrón bol azda dokonalý, navyše po zvukovej stránke bol strojcom výnimočnej, neopakovateľnej až netušenej farebnej jednoty.
Autor: Lýdia Dohnalová
písané z koncertov I. polovice festivalu Allegretto Žilina
Fotografie: Roderik Kučavík
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.