Dnes je: nedeľa, 19. 8. 2018, meniny má: Lýdia, zajtra: Anabela

Pod holým nebom na špičkách…

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Jún 2018 sa nesie v znamení baletu a tanca. Zatiaľ čo Slovenské národné divadlo uvádza v rámci festivalu Eurokontext baletné predstavenia na svojich doskách z domácej aj zahraničnej scény, festival Chorea 2018 prezentuje Gala večer v open air znení.

V rámci medzinárodného festivalu moderného baletu Chorea 2018 boli uvedené dva galavečery Chorea gala. Po minuloročnom úspechu svetových tanečných súborov a špičkových slovenských tanečných umelcov pôsobiacich v zahraničí sa organizátori projektu rozhodli pokračovať v jeho začatej tradícii. Novinkou tohtoročného projektu Chorea 2018 bolo jeho rozšírenie aj do mesta Košice. Prvý galavečer sa odohral 9. júna v Kunsthalle/Hale umenia Košice a druhý 10. júna na Grand Plaza na Dvořákovom nábreží v Bratislave. Umeleckým garantom projektu je Ján Ďurovčík, ktorý po prvý raz na Slovensko prizval National Ballet of Canada, Balletto di Milano či Portugalský národný balet – Compania National de Bailando. Predstavil sa tiež Ján Špoták, špičkový slovenský tanečník pôsobiaci ako sólista GöteborgOperans Danskompani vo Švédsku. Chorea tiež dostala na jedno pódium sólistov baletov národných divadiel z Českej republiky, Poľska a Slovinska, a predstavili sa aj dve domáce telesá – Štátne divadlo Košice a Slovenské divadlo tanca.

Balet Národního divadla Praha

Národné divadlo je reprezentatívnou scénou Českej republiky. Je jedným zo symbolov národnej identity a súčasťou európskeho kultúrneho priestoru.

Chorea, 2018, Balet Národního divadla Praha, foto: Igor Stančík

Večer začal teda takmer domácou scénou, Baletom Národního divadla Praha. Československá scéna sa v rámci umenia, resp. divadla stále akosi považuje za domácu, aj keď je de facto zahraničná nie len rozdelením krajiny, ale aj skladbou súborov s mnohými zahraničnými tanečníkmi, či už ide o SND, ŠDKE, alebo ND Praha. Vo vedení ŠDKE navyše stojí umelecký riaditeľ baletu Andrii Sukhanov, v ND Praha Filip Barankiewicz, čo naznačuje kozmopolitnosť súborov a samotný tento fakt sympaticky potvrdzuje, že umenie stiera rozdiely a prekračuje akékoľvek bariéry. Nech už je teda zloženie týchto spomínaných súborov akékoľvek z hľadiska národnostnej škály, právom ich považujeme za „naše“. ND Praha reprezentoval taliansky pár Alina Nanu a Giovanni Rotolo s choreografiou Vertigo, ktorí zatancovali kultivovaný, technicky vyrovnaný part so sústredenou interpretáciou, s koncentráciou na precíznosť „geometrických“ kreácií v dramatickom výraze, pripomínajúcich zľahka v detailoch Kyliánove choreografie. Druhý vstup večera patril Portugalcom.

Compania National de Bailando

Portugalský národný balet je prvou scénou tanečného umenia Portugalska už od svojho založenia v roku 1977. Produkuje klasické aj moderné tanečné predstavenia a jeho sólisti sa predvedli na Slovensku po prvýkrát s číslom Lento para Quarteto de Cordas od popredného portugalského choreografa Vasca Wellenkampa. Peggy Konik sa narodila vo Francúzsku, kde začínala s tancom pod vedením svojich rodičov, bývalých tanečníkov. Študovala na konzervatóriu v Rouen. Od roku 1989 do roku 1992 bola slobodnou umelkyňou, účinkovala v Bordeaux, Toulouse a v Limoges. Od roku 2003 pôsobí v Portugalskom národnom balete ako prvá sólistka a stvárňovala hlavné roly v desiatkach inscenácií popredných svetových choregrafov ako G. Balanchine, N. Duato, W. Forsythe, E. Clug a ďalších. João Pedro Costa je mladý portugalský tanečník, absolvent Portugalského národného konzervatória. Od roku 2015 je členom súboru Portugalského národného baletu, kde účinkuje v klasických aj moderných inscenáciách, medzi inými Spiaca krásavica, Labutie jazero, Bajadéra, Orfeus a Eurydika a ďalších.

Chorea, 2018, Compania National de Bailando, foto: Igor Stančík

Zatiaľ čo prvý vstup kládol dôraz na čistotu techniky, druhý pár z Portugalska sa sústredil skôr na vzťahové relácie a emočné polohy. Predviedol lyrický obrázok s mnohými dvíhanými figúrami v poetickom, takmer smutnom znení s jemným výrazovým pátosom a voľným tancovaním.

Chorea, 2018, Slovinské národné divadlo, foto: Igor Stančík

Po dvoch trochu vlažných „číslach“ bez zvláštnych choreografických prekvapení nastúpil pozoruhodný pár zo Slovinska s dynamickou, nápaditou a technicky aj výrazovo mimoriadne profesionálne zvládnutou choreografiou. Tanečnica v trochu provokatívnom kostýme (na béžovom korzete mala popruhmi upevnenú repliku pecňa chleba ako tehotenské bruško) predviedla aj so svojim partnerom esteticky príťažlivú pohybovú fresku pocitov Symfónie žalostných piesní. Tento pár patril rozhodne k tým zaujímavejším počas večera.

Slovinské národné divadlo

Symphony of Sorrowful songs

Režisér Tomaž Pandur v predstavení Symfónia bolestných piesní vstúpil do toku času – imaginárneho, nevysvetliteľného a nedotknuteľného cyklu nášho bytia, do kolobehu života a smrti, intímnej histórie strát, hľadania pravdy – ako pútnik, ktorý vidí ďalej v čase a priestore. Do hudby Henrika Mikołaja Góreckeho vytvoril sedem scénických obrazov. V Symfónii bolestných piesní Tomaž Pandur v spolupráci s choreogafom Ronaldom Savkovićom vytesal dotyk nedosiahnuteľného, neuchopiteľného a nevnímateľného – kybernetický čas divadelnej reflexívnej rovnice. Giorgia Vailati sa narodila v Seriate v Taliansku. V roku 2015 sa stala demisólistkou baletu Slovinského národného divadla pod vedením Sanje Nešković Peršin. Kenta Yamamoto pochádza z Japonska. V rokoch 2004 – 2008 študoval na Shanghai Dance School v Číne. Kenta Yamamoto je členom baletného súboru Slovinského národného divadla od roku 2010.

Chorea, 2018, Slovinské národné divadlo, foto: Jakub Čajko

Ešte viac temperamentu a nálady vniesol do gala večera Baletto di Milano s choreografiou na francúzsku skladbu La Bohéme pod rovnomenným názvom. V elegantnom čiernom znení sme mali možnosť vidieť duet plný rozporuplných emócií od romantických polôh, cez rozšafnejší temperament až po vášeň u oboch protagonistov v nasadení a s hravým, sviežim prístupom.

Baletto di Milano

Balletto di Milano je jedným z najzaujímavejších kultúrnych fenoménov súčasného Talianska s vysokou umeleckou kvalitou, reprezentujúc taliansky tanec svojimi výnimočnými predstaveniami po celom svete pod vedením Carla Pestu. Milánsky balet sa stal prvým talianskym súborom, ktorý vystupoval na javisku Veľkého divadla v Moskve (1999). Zožal úspechy vystúpeniami v Anglicku, Írsku, Švajčiarsku, Španielsku, Nemecku a je jedným z najpopulárnejších talianskych súborov v zahraničí.

Chorea, 2018, Balleto di Milano,
foto: Jakub Čajko

Giulia Simontacchi vyštudovala tanec na DAMS / Univerzite v Padove. Od roku 2013 účinkuje v Balletto di Milano, kde ako prvá sólistka stvárňuje kľúčové úlohy v predstaveniach Anna Karenina, La Traviata alebo Romeo a Júlia. Federico Mella sa do Balletto di Milano dostal už ako 17-ročný stážista. Členom súboru sa stal v roku 2012 a po niekoľkých dôležitých rolách bol vybraný pre svoj debut na pozícii prvého sólistu v roku 2013 v predstavení Rómeo a Júlia režiséra Giorgia Madiu. Ďalším vstupom večera bol pár z Poľska.

Ana Kipshidze, Eduard Bablidze: Balet Opera Narodowa Warszawa

Chord je duet, ktorý spočíva v harmónii medzi hudbou a pohybom. Každý tanečník v tomto duete musí byť hudobníkom. Každý sám aj obaja spolu vyjadrujú špecifický akord alebo zvuk, kopírujúc štruktúru hudby. Rozsah pohybov je identický s dynamikou hudby. Choreografická štruktúra vychádza z hudobnej štruktúry. Tanečníci nasledujú hudobné vzorce, ktoré vychádzajú z hudobných nástrojov. Reč tela sa adaptuje z hudobného rytmu. Ana Kipshidze pochádza z Gruzínska. V roku 2008 prešla do poľskej Národnej opery vo Varšave, kde už desať rokov účinkuje ako sólistka. Eduard Bablidze (autor choreografie) sa narodil v Gruzínsku, desať rokov bol prvým sólistom v Gruzínskej štátnej opere v Tbilisi, v Poľsku pôsobí od roku 2001. Momentálne sa okrem gala vystúpení venuje choreografickej a pedagogickej práci v Krakovskej opere.

Chorea, 2018, Balet Opera Narodowa Warszawa,
foto: Igor Stančík

Tanečníci vskutku, ako je uvedené vyššie, sledovali disciplinovane a technicky každý hudobný zvuk, tempo, rytmus, dynamiku v skladbe lineárnych gest, dvíhaných figúr a póz, na ktorých bola evidentne koncentrácia, vytvárali akýsi výtvarný, tvarový, pohybový obraz hudby, ktorý vizuálne sprevádzali aj horizontálne projekcie v zadnom pláne (projekcie boli príjemnou, efektnou, ale aj náladovotvornou súčasťou každej choreografie). Z dvojice technicky aj výrazovo jednoznačne dominovala tanečnica, ktorej bol jej partner slušným, aj keď menej pohybovo atraktívnym sekundantom.

Po krátkom  úvodnom príhovore umeleckého garanta Gala večera Jána Ďurovčíka sa ocitol na scéne druhýkrát s emotívnym odkazom o ďalšom výstupe, ktorý patril primárne Jánovi Špotákovi, slovenskému tanečníkovi úspešnému v zahraničí a svojho času začínajúcemu v Ďurovčíkovom súbore, na čo je choreograf patrične hrdý. Tento moment bol ľudsky pochopiteľný , byť na jeho mieste , tiež si toto osobné uvedenie neodpustím. Napokon hrdí vskutku môžeme byť aj my všetci ostatní na slovenských tanečníkov reprezentujúcich našu krajinu v zahraničí. Potvrdzujú to mnohé správy o ich úspechoch „vonku“, ale aj ich občasné návraty na Slovensko , aby aj domáci divák dokázal posúdiť a vychutnať si kvalitu ich tancovania. Ján Špoták prišiel aj so svojím tanečným partnerom z Taiwanu. 

Göterborgoperans Danskompani: Ján Špoták, Lee-Yuan Tu

Názov tanečného duetu Jána Špotáka a Lee-Yuana Tu It Takes Two To Tango sa odvoláva na anglickú frázu, vyjadrujúcu spoluúčasť a zdieľanie zodpovednosti v zložitej situácii, v ktorej sa dvaja ľudia ocitli. Vyjadruje proces rozhodovania sa, snahu zotrvať verný samým sebe navzdory očakávaniam, hodnotám a identitám, ktoré si vybrala naša spoločnosť. Ján Špoták je jediný Bratislavčan spomedzi tohtoročných účinkujúcich Chorea gala. Študoval tanec na bratislavskej VŠMU a už počas štúdia pôsobil ako pedagóg a choreograf v tanečnom divadle Bralen a účinkoval v Slovenskom národnom divadle a Mestskom divadle Brno, stal sa tiež sólistom Slovenského divadla tanca. Od roku 2009 úspešne pôsobí na severe Európy, tri roky tancoval vo švédskom súbore Norrdans, pôsobil v Dánskom divadle tanca (2012 – 2013) a od roku 2013 pôsobí v tanečnom súbore Göteborskej opery vo Švédsku. V sezóne 2008/2009 bol nominovaný na slovenského tanečníka roka cien TAOS v kategórii moderný tanec. Lee-Yuan Tu študoval na Taipei National Universtiy of the Arts a počas štúdia absolvoval aj študijnú stáž v New Yorku na SUNY Purchase College. Venuje sa rôznym tanečným žánrom a technikám, okrem baletu aj súčasnému tancu, technike Marthy Graham, indonézskemu klasickému tancu, čínskemu folklóru, Kung Fu, hiphopu, akrobacii či taj-či. Od roku 2013 je kolegom Jána Špotáka vo švédskom Göteborgu.

Chorea, 2018, Göterborgoperans Danskompani: Lee-Yuan Tu, Ján Špoták, foto: Igor Stančík

Tanečný pár dvoch mužov disponoval rekvizitou (šálka s podšálkou), každý spočiatku v ruke s jednou časťou, aby ich spojili a tancovali s nimi na hranici náročných balansov a zložitým prepletaním tiel tak, aby šálku s tanierikom udržali jeden, alebo druhý i obaja v rovnováhe. Tento akt nebol len výtvarným a takmer akrobatickým prvkom, reprezentoval skôr iné významy – vzájomnú spoľahlivosť i harmóniu, manipuláciu i schopnosť vysporiadať sa s okolím i samým sebou. Minimalistickým, ale pôsobivým bol tanec na zvuk porcelánu (Špoták manipuláciou šálky a tanierika vydával zvuk, na ktorý jeho partner pohybovo reagoval), alebo tanec s „bábkou“, keď jeden z tanečníkov druhého držal odzadu za vlasy a manipuloval ním do taktu. Všetky tieto pohyby, kreácie s koncentráciou na šálku predviedli obaja s mimoriadnou ľahkosťou, pružnosťou tiel, estetikou a bravúrnou profesionalitou. Tu sa vyprofilovala opäť hrdosť na „nášho“ tanečníka a objektívne (bez akéhokoľvek nadŕžania) treba konštatovať, že táto choreografia bola najexkluzívnejším „číslom“ večera. Komplexnosť tohto dielka dotvárala aj zadná projekcia s grafickou animáciou replikujúc pohyby tanečníkov a dianie na javisku. Čisto v slovenskom znení a s ostávajúcim pocitom spokojnej hrdosti nás ponechalo ešte na chvíľu SDT.

Slovenské divadlo tanca

Slovenské divadlo tanca (predtým Bratislavské divadlo tanca) vzniklo v roku 1997 a je najúspešnejším slovenským telesom prezentujúcim moderné tanečné predstavenia. Od roku 2008 bolo desať rokov jeho domovskou scénou Divadlo Tower Stage. Súčasťou programu Chorea gala mal byť pôvodne duet z predstavenia Vták ohnivák (hlavnú mužskú rolu v ňom mal stvárniť Ján Špoták, dnes tanečník s úspešnou kariérou v zahraničí), ktorý organizátori zamenili za nemenej populárny duet z predstavenia Labuťko.

Chorea, 2018, Slovenské divadlo tanca, foto: Igor Stančík

Ivana Kučerová a Miro Martinovič za fragmentálnej asistencie Jána Špotáka (improvizačne využijúc jeho prítomnosť) predviedli vysoko temperamentný, rozšafný, hravý a zľahka erotický part na fitlopte, pripomenúc atmosféru tréningu aj športovým outfitom u tanečníka i tanečnice s čiernym tutu. Dynamika, odvážne odrazy od fitlopty do skokov a dvíhaných figúr, provokatívnosť a radosť z pohybu do hudby Čajkovského nás vrátilo o pár rokov späť k tejto pôsobivej Ďurovčíkovej choreografii a utvrdilo nás o jej stále pretrvávajúcej kvalite a atraktívnosti. Záver večera patril tanečníkom z Kanady.

National Ballet of Canada: Sonia Rodriguez & Piotr Stanczyk

Kanadský národný balet je jediným kanadským tanečným súborom, ktorý produkuje tradičné celovečerné tituly. Jeho repertoár zahŕňa diela najšpičkovejších svetových choreografov 20. a 21. storočia. Sonia Rodriguez študovala tanec v Madride a na Akadémii princeznej Grace v Monaku. V Kanadskom národnom balete pôsobí od roku 1990 a jeho prvou sólistkou sa stala v roku 2000. V roku 2014 ju zaradili medzi „100 Španielov“ za jej úspechy v zahraničí a tiež je od roku 2012 na Kanadskom chodníku slávy. Piotr Stanczyk sa narodil v poľskej Poznani, študoval na tamojšej Štátnej baletnej škole a neskôr prešiel do kanadskej National Ballet School. K National Ballet of Canada sa pridal v roku 1998 a jeho prvým sólistom je od roku 2008. V roku 2012 sa stal držiteľom prvej ceny Rolex Dancers Award a tiež získal cenu William Marrié Award za dramatickú výnimočnosť v roku 2003 za svoju rolu Jaguára v predstavení Vták ohnivák.

Chorea, 2018, National Ballet of Canada, foto: Jakub Čajko

Tanečníci v poetickom čiernobielom znení (on v čiernom, ona v bielych romanticky splývaných voľných šatách) roztancovali svoj part na tóny španielskej hudby v dynamicky lineárnom tempe. Krásna práca rúk, mäkké gestá, kĺzavosť po scéne, prirodzené emočné výbuchy vášne, odovzdania i bolesti, suverénne tancovanie s výbornou technikou a ľahkosť bytia vyprofilovali snáď najlepšie číslo večera z rady zahraničných hostí.

Pri komplexnom pohľade na Gala Chorea 2018 musím neskromne potvrdiť, že domáce výstupy (Ján Špoták s taiwanským tanečníkom a SDT) patrili k najatraktívnejším choreografiám festivalu, s prihliadnutím v rámci zahraničnej reprezentácie na kvalitné tancovanie zo Slovinska, Talianska a predovšetkým jednoznačne Kanady. Výtvarne dopĺňali všetky choreografie veľmi kultivovaným spôsobom LED steny, ktoré dodávali optike večera fenomén súčasnej modernosti. Z hľadiska kostýmovej výbavy akoby sa tanečníci dohodli a priniesli pod otvorené javisko monochróm, prevažne čiernobiele tóny s jemnými odchýlkami do béžovej, s koncentráciou na trikoty s drobnými strihovými nuansami od korzetov až po subtílne voľné strihy šiat. 

Súčasťou večera malo byť aj ŠDKE, ktoré pravdepodobne reprezentovalo Slovensko na Košickom Gala Chorea 2018, ktoré o deň predchádzalo Bratislavskej verzii. Doplním teda len, že baletný súbor Štátneho divadla Košice patrí medzi popredné umelecké telesá na Slovensku aj v zahraničí. Baletný súbor existuje od roku 1947 a prešiel rôznymi podobami a transformáciami vzhľadom k dobe, v ktorej sa nachádzal. Svoju renesanciu zažíva od roku 2000, keď sa umeleckého vedenia baletu ujal známy slovenský choreograf a režisér Ondrej Šoth. V súčasnosti pod vedením Andriia Sukhanova baletný súbor disponuje kvalitným zložením tanečníkov a rozmanitým repertoárom všetkých žánrov, ktoré do kamenného divadla patria. Sergii Iegorov sa narodil v Kyjeve, kde vyštudoval tanec na konzervatóriu a vysokej škole. Už počas štúdia bol sólistom Ukrajinského národného divadla v Kyjeve, kde strávil 8 rokov. Od roku 2006 sa stal sólistom Štátneho divadla Košice, v rokoch 2010 – 2011 bol sólistom SND a už sedem rokov opäť pôsobí v Košiciach. Vasyl Sevastyanov tiež pochádza z Kyjeva, kde vyštudoval tanec na konzervatóriu a choreografiu na vysokej škole. Už po skončení konzervatória sa stal sólistom v Štátnom divadle Košice, kde neskôr začal pôsobiť aj ako asistent choreografa. V rokoch 2010 – 2012 hosťoval v bratislavskom SND, od roku 2015 hosťuje aj v balete v maďarskom Šoprone.

Pre korektnú úplnosť sa patrí uviesť, že organizátorom projektu je občianske združenie tanec, záštitu nad Chorea gala v Bratislave prevzal primátor hlavného mesta SR Bratislavy Ivo Nesrovnal a nad Chorea gala Košice viceprimátor mesta Košice Martin Petruško. Generálnym partnerom festivalu je J&T banka, hlavnými partnermi sú Grand Hotel River Park, a Luxury Collection Hotel a JTRE, partnermi projektu sú Fond na podporu umenia, St. Nicolaus, mesto Bratislava, mesto Košice, Košické kultúrne centrá a grantový program mesta Bratislava Ars Bratislavensis.

Chorea, 2018, foto: Igor Stančík

Druhý ročník Gala Chorea 2018 bol vskutku kultivovanou záležitosťou prevažne hosťujúcich baletných umelcov z rôznych kútov sveta, festival, do ktorého sponzori investujú svoje peniaze, festival, ktorí si dovolia navštíviť z finančného hľadiska tí „vyvolenejší“ a tí, čo spravidla nie sú pravidelnými návštevníkmi divadla. Je to tak trocha večer open air luxusu, ktorý sa stihol stať prestížnym eventom, na ktorom „treba byť“. Organizátori nezasahujú do dramaturgie večera, respektíve neriešia výber konkrétnych choreografií, „iba“ pozývajú jednotlivé súbory, alebo interpretov. Úroveň festivalu v globálnom znení bude iste podrobená kritike predovšetkým baletnej obce a samotné situovanie podujatia do River Parku (vzhľadom na sponzorov logické) zrejme tiež vyprovokuje dráždivosť istej kategórie obyvateľstva.

Pravdou je, že rozhľadení baletomani nepochybne videli už mnohé iné hviezdy z oblasti baletu a tanca doma i v zahraničí (dobrovoľne sa k nim hlásim), a pravdou je aj to, že bežný divák rozhodne tento počin opakovane ocení, pretože je v jeho ponímaní priam umeleckým sviatkom, po ktorom by pravdepodobne za normálnych okolností nesiahol. A tak Bratislava (a tentoraz aj Košice) ponúkajú v tomto smere tanečnú alternatívu, ktorá si udržuje svoj slušný štandard a evidentne poskytuje divákom istú formu kultúrneho vyžitia a uspokojenia, aj keď zrejme neuspokojí tých najnáročnejších odborníkov na balet. Osobne za najväčší prínos tohto podujatia , ktoré je organizované s neskrývaným nadšením a radosťou (čo považujem za mimoriadne sympatické) nie je ani tak paradoxne zahraničné zastúpenie festivalu, ako skôr tendencia umeleckého garanta vracať slovenských tanečníkov pôsobiacich v zahraničí aspoň na chvíľu domov a pochváliť sa interpretmi „ z našej tanečnej dielne“, ktorí profesionálne a úspešne reprezentujú našu krajinu vo svete. V tomto zmysle vnímam Choreu ako osobnú záležitosť (a to myslím v tom pozitívnom znení) nielen umeleckého garanta Jána Ďurovčíka, ale aj nás ostatných slovenských divákov. Slovenskej hrdosti v našej krajine nie je naakumulovanej dostatok (priznávam , sama som toho dôkazom) , Ďurovčíkovi sa však v tomto smere darí ju práve tanečnými osobnosťami fungujúcimi v zahraničí , postupne v ľuďoch profilovať. V tom vidím (nech to znie akokoľvek pateticky) priam jeho najnovšie poslanie. Ostanúc pri našich tanečníkoch si však dovolím tvrdiť aj iný ( a dosť dôležitý fakt), že diváci by si mohli všimnúť aj tých našich tanečníkov, ktorí ostali doma.

Chorea, 2018, foto: Jakub Čajko

V každom prípade – festival Chorea je súčasná „exkluzivitka“ na bratislavskom nábreží Dunaja (ktorá sa tento rok presťahovala aj do Kunsthalle Košice) , na ktorú sú iste (ako to už býva ) rozporuplné názory. Ak je Chorea jedna z možností ako popularizovať medzi populáciou tanec a ako ukázať verejnosti,  že aj my (okrem iných ) tancovať vieme, (pri selekcii ostatných súvislosti) treba festival takto vnímať a prinajmenšom sa patrí ho veľkoryso akceptovať. Napokon, pri komparácii so zahraničnými kolegami (pri všetkej úcte k nim), je nanajvýš príjemné poznanie, že naši tanečníci v ňom vždy vysoko obstoja.

Autor: Barbara Brathová

(V texte sú použité  faktografické údaje a niektoré  informácie z bulletinu a web stránky Chorea.)

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Barbara Brathová

baletná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár