Prometeus prikovaný na skalu zabudnutia. Lazzaro Ferrari nezaložil motoristické impérium, zato nahrával uspávanky. A vôbec nie priemerne. Sme prvým webovým hudobným magazínom v Európe, ktorý pri príležitosti Svetového dňa audiovizuálneho dedičstva (27. októbra) prináša profilový medailón „strateného dvojníka Beniamina Gigliho“.
Ako ryby do siete, tak zbieral slová. Kroky básnika Gabriela D’Annunzia a rytmus vĺn Gardského jazera splynuli v jedno. Sivovlasý bard bol v mestečku Gardone Riviera živým výkričníkom (jeho nie snehobiele politické názory zostali otáznikom). Otázku, čo z toho chlapca bude, si D’Annunzio celkom iste položil, keď do jeho skúsených uší doľahol sýty alt sedemročného Lazzara Ferrariho.
V chlapcom speve už vtedy zazvonilo ono ferrum (železo) zmäkčené detským emočným plyšom. Zrodila sa hviezda? Gýčové frázy veľmi nemusím. Hviezdy sa nerodia, hviezdy dozrievajú. Musí byť noc (fyzikálna, politická, duchovná…), aby sme ich videli svietiť.
Digitálny poklad
Francúzska národná knižnica sa digitalizáciou svojich archívov postarala bádateľom o poriadne sústo. Ako sa asi cíti archeológ, keď objaví dôležitý artefakt? Nemusíme si krátiť čas pozeraním treťotriedneho dobrodružného filmu, aby sme okúsili ten pocit. Prechádzka francúzskou zvukovou záhradou jedničiek a núl (bez básnickej „šľahačky“: digitálnou databázou starých vinylov) sa vzrušeniu dobrodruha isto vyrovná. Hŕba platní s menom Lazzara Ferrariho mi nedala spávať. Kto je tento elegantný tenor, evokujúci veľkého Gigliho timbrom i tvárou?
Výsledkom menšieho muzikologicko-historického zápalu je tento článok. Rozprávanie o umelcovi, ktorého slovenský internet nepozná – a ani v medzinárodných webových vodách o ňom neulovíme žiadne veľké faktografické sústo. Obaly zaprášených diskov stali sa mojím primárnym prameňom. Ferrari, to sú rýchle autá. Mysľou operných historikov zarezonujú osobnosti skladateľa Wolfa-Ferrariho či interpretov Edoarda Ferrari-Fontanu (tiež tenor, zomrel v roku 1936) alebo francúzskeho barytonistu Francka Ferrariho. Všetkých už pohltila tlama Tartaru.
Ale náš muž sa volá Lazzaro! Biblický Lazar, ktorého Boží rozkaz priviedol zo smrti do života. V deň zasvätený svetovému audiovizuálnemu patrimóniu oživme hudobnú dušu umelca, ktorého okrem mierumilovných múz prenasledovali aj bohyne pomsty Erínye.
Naplnené proroctvo
D’Annunzio presne v duchu svojho priezviska (za latinským annuntiare sa skrýva slovenské zvestovať) oznámil svetu zvesti, že na obzore je dobrý tenor. Loď života Lazzara Ferrariho začala svoju plavbu na brehu Lago di Garda v Gardone Riviera v roku Pucciniho smrti 1924. Okolo roku 1938, keď sa už zmrákalo k druhej svetovej vojne, zaraďuje sa mladý Ferrari ku „kadetom La Scaly“. Čo to znamená? Bol zboristom? Spieval v milánskom opernom tabernákulu detské roly? Nevie sa. Čas by mal byť priateľom historika – mnohokrát sa tvári ako nepriateľ…
Informácie z LP platní našťastie nezatajujú mená Lazzarových pedagógov. Po prvých lekciách u tenoristu Grandiniho sa nestal hneď grandom. 18-ročný klope na dvere comprimariového (spievajúceho vedľajšie úlohy) tenora z belle époque Gaetana Mazzantiho. Hlasy Verdiho súčasníkov Tamagna a Maurela boli pre učiteľa narodeného v „magickom“ roku 1880 vokálnym šlabikárom.
Muzikológ má čítať ušami. Čo vieme vyčítať z Ferrariho lyrického tenora o jeho školení? Vieme, že bolo dlhé (D’Annunzio upozorňuje na talent sedemročného speváčika!) a systematické (len u Grandiniho zostal štyri roky). Porozumenie pre architektúru frázy a dobrá respiračná opora boli kvalitnými surovinami na pečenie dobrého tenorového koláča.
Lazzaro Ferrari debutoval s básnickým perom Pucciniho Rodolfa v Bohéme. Paríž, dejisko tragédie Rodolfa a Mimì, mal v tenorovom smerovaní zohrať signifikantnú úlohu.
Tenor na Sorbonne
Bonjour, zem Asterixa a Obelixa! Po presídlení do Francúzska v roku 1949 sa Ferrari zapísal do radov študentov slávnej univerzity v Paríži. Operný spevák dosiahol doktorát magna cum laude z histórie a literatúry a dva roky strávil štúdiom frankofónnej civilizácie na Sorbonne.
Ferrariho ekvivalentom vo svete klasickej hudby je súčasný britský tenorista, špecialista (nielen) na starú hudbu Ian Bostridge. Ten má vo vrecku doktorský diplom z Oxfordu a pred roztočením operného kolotoča presedel hodiny nad dizertáciou o kultúrnych aspektoch čarodejníckych procesov.
Perspektívny tenor lúska skriptá. Nie preto, aby sa stal akademikom (Ferrari na rozdiel od Bostridgea zasadol do univerzitných lavíc už v dobe vlastného vokálneho rozkvetu).
Nástrojom speváka je celé telo vrátane psychiky a intelektu. Rus Berďajev vo svojej psychodynamickej filozofii sníval o zmiernení duchovného napätia medzi dvoma magnetickými pólmi: exoterizmom (vonkajší princíp, to, čo je namierené von, smerom k spoločnosti) a ezoterizmom (vnútorný aspekt, duša, hlbina mágie).
V opernom umení to znamená toľko: vokálna stránka („ako hlas znie“) je vonkajší, exoterický prvok adresovaný publiku. Onen kultúrny a historický rozhľad však buduje hlas zvnútra, „ozvučuje“ umelcovu osobnosť. Bez neho nie je možné seriózne kreovať opernú postavu. Táto schopnosť vnútornej imaginácie, kultivovaná láskou k poznaniu, patrí k vnútorným ezoterickým schopnostiam a darom, ktoré menia ľudský jukebox na vokálneho filozofa.
Pokora
Myslím si, že toto bol Ferrariho ideál. Z tenora historik, z historika tenor. Ale čo jeho kariéra? Mét, akým je americká Met, sa pravdepodobne vzdal. Prečo? Kariéra sa často meria počtom dôležitých „výšľapov“ v domoch, ktoré majú v opernom biznise cveng. Ferrari obracia tento mýtus na prach. Pulvis es et in pulverem reverteris. Nehmotné umenie sa nedá konvertovať na metre a body ako v športe.
„Veľké“ divadlo ešte nerobí „veľkého“ speváka (šikovný agent vyšliape svojej hviezde chodníky), ale naopak: „veľký“ spevák urobí aj malé divadlo „veľkým“, pretože mu zdvíha kvalitatívnu latku.
Popisky na druhej recitálovej platni Lazzara Ferrariho s príznačným názvom Souvenirs d’Italie kladú nášho hrdinu pred filmové kamery. Ide o participáciu tenoristu na kinematografickom projekte o živote neapolského giganta La vie du grand Caruso pod gesciou spoločnosti Scalerafilm. S filmami s carusovskou tematikou sa v roku 1951 roztrhlo vrece. Slávnemu Veľkému Carusovi Maria Lanzu konkurovala talianska snímka Enrico Caruso, leggenda di una voce spojená s Ginou Lollobrigidou a hrdinným tenorom Maria Del Monaca.
Účasť v carusovskom motion picture rozhýbala Ferrariho kariéru v ústrety k populárnym piesňam z juhoitalského kraja bájnej Partenope. Na ich autentický prednes si rodení Francúzi netrúfli. Tenor s talianskymi koreňmi mal na canzonetty právo. Voľné pole.
V pôvodných tóninách
Hľadať odpovede na otázku, prečo nezostal doma, v rodisku opery, otvára Pandorinu skrinku mnohých hypotéz. Tenorová panoráma Talianska 50-tych rokov je pokusom o odpoveď. Gigliho ideál sa pomaly dostával do starožitníctva.
Ferrari nemal módny Del Monacov objem tenora-leva, Di Stefanovu viskozitu, Corelliho hektiku. Mal Borgioliho intenzívny pátos a Bonciho starosvetské melodramatično (Borgioli a Bonci však o najvyššie stĺpy pomyselného bocianieho hniezda tenorového spevu nikdy nebojovali a žili „v tieni“). Ostré päty Del Monaca a Di Stefana by nedali dýchať krehkej ruži. Lazzaro mal oproti nim kartu v rukáve. Bol ňou záujem o starú barokovú hudbu. Dobre vedel o jej benefitoch pre správny rozvoj fonačného aparátu.
Repertoárovo bol ukotvený najmä v predverdiovskom belcante (Belliniho Puritánov a Rossiniho Guglielma Tella spieval v pôvodných vražedne-vysokých tóninách). Z Verdiho veľkooperného odkazu sa Lazzaro Ferrari najlepšie zžil s trubadúrom Manricom. O jeho vzťahu k Mozartovi (pre ktorého bol, súdiac podľa nahrávok, disponovaný kráľovsky) sa mi nepodarilo vypátrať nič.
Hosťoval v Juhoslávii, Grécku, Rusku, Anglicku i Nemecku. Spieval v ôsmych jazykoch vrátane reči jidiš – jediného germánskeho jazyka, ktorý sa zapisuje hebrejským písmom.
Otcovská hrdosť
V 60-tych rokoch 20. storočia, kedy Ferrariho vinyly už mohli obveseľovať mnohé francúzske domácnosti, rozhodol sa kráčať v stopách talianskeho krajana Colomba a objavovať Ameriku. Presťahoval sa do hispánskej bašty El Paso v západnom Texase. So svojou kolumbijskou manželkou tu Lazzaro našiel nový domov a priestor na realizáciu intelektuálnych a pedagogických túžob. Popri koncertnej aktivite vyučoval spev ešte v 87 rokoch!
Rady študentov Lazzara Ferrariho rozšíril – v duchu slovenského príslovia „jablko nepadá ďaleko od stromu“ – tenorov syn. Kariéra Angela Ferrariho po divadelnom krste v koži Nemorina v Mexiku prestala byť tabula rasa a zmenila sa na popísaný diár. Ten ho zavial aj do neďalekého Brna do produkcie Verdiho Rigoletta, kde stvárnil Vojvodu. Aj Lazzarova dcéra má blízko k hudbe – tancuje na tenkom ľade baletného umenia.
Ešte pár slov k Ferrariho platniam, ktoré národná bibliotéka Francúzov „zavesila“ na internet. Gramofónový lis žiaľ nezachytil tenorovo umenie v opernom „tvrdom jadre“ (Verdi, Puccini…). Buzola Ferrariho kariéry mierila na piesňový žáner a platne to odrážajú lepšie, než zrkadlo.
Čierne slzy vinylov: Baskovia a uspávanky
Podľa údajov z francúzskej databázy prvá Ferrariho profilovka Les airs de Caruso s dirigentom Raymondom Chevreuxom vyšla v roku 1958. Druhý disk z rovnakého roka Souvenirs d’Italie sa už blýska prestížnou etiketou Le chant du monde. Je to najstarší francúzsky gramo-label (založil ho Léon Moussinac v roku 1938) zasvätený hudobnému etnografickému výskumu. Ferrariho lyrický tenor (považovaný za pravý príklad talianskeho folklóru) krotí taktovka Roberta Arnolda. Reedícia platne vyšla v roku 1961 pod názvom Les plus célèbres chansons italiennes.
Talianske sloveso firmare, podpísať sa, je spriaznené so slovenským firma. Firma Ducretet Thomson vyrábala fonografy a rádiá. Ferrariho tretí gramofónový podpis nie je hitparádou neapolských hitov. Z platne znejú sicílske piesne od frankofóniou šmrncnutého Nesicílčana s Dussaussoitovými gitarovými akordmi.
V roku 1960, kedy platňa uzrela svetlo lisovne, sa o tematicky spriaznenom sicílskom cédečku Roberta Alagnu (Sicilien, 2008) mohlo snívať iba prorokyni babe Vange… Ferrariho priekopnícky sicílsky recitál navyše patrí k posledným edičným počinom Thomsonu pred tým, než platne tejto značky potopil príval obchodnej transformácie.
Medzi zlaté klince vinylového odkazu Lazzara Ferrariho určite patria uspávanky. Ktorý zo súčasných svetových tenorov sa môže pochváliť monotematickým uspávankovým albumom? Komorný charakter platne Dors mon ange na ružovom labeli Pastorale et musique dokresľuje sprievod violončela a klavíra.
Večera so sviečkami
Byť zabudnutý má svoje plus. Nádej, že jedného dňa si na vás niekto spomenie, je mocné palivo.
Listujme v katalógu ďalej: hispánske melódie (1962, dirigent Julien Falk!), vianočné koledy a veľké sakrálne témy. Modlitba z lagúny zapísaná benátskym hudobníkom 19. storočia Maffeom Zenonom je v tenorovom portfóliu stále raritou. Objavuje sa na platni Lazzara Ferrariho Chants religieux, na ktorej sa spevák delí o scénu s organistom Alainom.
Stopáž týchto platní neprekročí dĺžku 35 minút. Krátke, nenáročné počúvanie na spríjemnenie romantickej večere pri sviečkach. Prekvapí objavnou dramaturgiou (Amor di pastorello je podstatne menej známa melódia, než, povedzme, O sole mio a Lisztova Ave Maria určite nie je najslávnejšou preghierou svojho druhu). „Malý Gigli“ zažínal plameň belcanta aj za cenu strachu, že v daždi ignorancie dlho nevydrží.
Aj toto je cieľom Svetového dňa audiovizuálneho dedičstva (27. októbra) – dovoliť nahrávkam odmaskovať príbehy o umelcoch nespravodlivo pochovaných pod lavínou času.
Autor: Lucia Laudoniu
video
Schubertova uspávanka Mille cherubini in coro. To nespieva mladý Gigli, je to Lazzaro Ferrari.
Hravosti piesne Tiritomba (niekedy pripisovanej otcovi skladateľa slávnej Santa Lucie Guillaume Louisovi Cottrauovi) obetoval Ferrari efektné výšky.
Z recitálu uspávaniek vyberám tú baskickú.
Táto (vianočná) uspávanka je pre zmenu z Palerma a ukazuje smutnú stránku Vianoc, dnes vygumovanú zo všeobecného (po)vedomia. Vianoce sú aj smutné, pretože Kristus prišiel na zem trpieť. To dokladá melodika palermitánskeho bôľu.
