Dnes je: sobota, 18. 8. 2018, meniny má: Elena, Helena, zajtra: Lýdia

Popoluška – aj operná, aj bábková, ale hlavne iná…

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Témy rozprávok sú na celom svete dedičstvom zo starých dôb. Mnohé už zapadli prachom, mnohé v nových podaniach ožívajú – častokrát sú považované za akési paraboly, alebo zovšeobecnené metafory.

Námet rozprávky Popoluška pravdepodobne pochádza z Číny 10. storočia, kde sa rozmohol zvyk zväzovať dievčatám nohy aby zostali čo najmenšie. Vznikol tak motív maličkej črievičky, ktorú si dokázalo obuť iba široko-ďaleko najkrajšie dievča Yeh-hsien. Jej slovenské meno je Popoluška. V Európe rozprávku literárne zaznamenali viacerí spisovatelia. Bratia Jacob a Wilhelm Grimmovci v zbierke Die Kinder und Hausmärchen (v slovenčine vyšla pod názvom Stolček, prestri sa) príbeh publikovali pod názvom Aschenputtel – tému rozšírili o tri kúzelné oriešky ukrývajúce nádherné šaty, tiež o motív vtáčikov pomáhajúcich oddeľovať hrach a šošovicu od popola. Božena Němcová námet publikovala pod názvom O Popelce v zbierke Národné báchorky a pověsti. (V slovenčine Kráľ času.1) Pavol Dobšinský zaznamenal Popoluškin príbeh v druhom diele Prostonárodných slovenských povestí pod názvom Tri holúbky.

Popoluška, Opera ŠD Košice a Bábkové divadlo v Košiciach, foto: Joseph Marčinský

Popoluška, Opera ŠD Košice a Bábkové divadlo v Košiciach,
foto: Joseph Marčinský

Operná Popoluška (LA CENERENTOLA) hudobného skladateľa Gioachina Rossiniho a libretistu Jacopa Ferretiho uvedená v koprodukcii Štátneho divadla KE a Bábkového divadla KE na javisku Historickej budovy ŠD sa orientuje na Príbehy a rozprávky z minulosti s ponaučením (Histoires ou Contes du temps passé, avec les moralités) známejšie pod názvom Rozprávky pani Husi (Contes de ma mère l´oye). Knižka Charlesa Perraulta je považovaná za jednu z najzáhadnejších a najparadoxnejších v dejinách francúzskej literatúry. Vyšla v roku 1697 (nie ako tvrdí bulletin košického predstavenia v roku 1667) pod autorstvom Perraultovho syna Pierra Perraulta Darmancoura. Základom jej estetiky je etika a praktický racionalizmus, čo ale neznamená bezduché moralizovanie a mentorovanie kryté autentickým svetom ľudovej kultúry. Starobylé príbehy Perrault prispôsobil vkusu dobového publika 17. storočia, pričom nerezignoval na príznačné postupy a prostriedky rozprávkovej formy – jednou z jej základných vlastností je schopnosť permanentného aktualizovania vlastného obsahu vo vedomí čitateľa, keďže k základnej tematike rozprávok patrí rovnomerné rozloženie síl dobra a zla, ktoré sú na konci odmenené a potrestané. Pôsobivosť rozprávkovej formy do značnej miery spočíva v po stáročia tradovaných a obecne prijímaných klišé ktorým každý rozumie a ktoré navodzujú atmosféru rozprávkového sveta. Tento mechanizmus je pre autorov príbehov záväzný.2 Vedľa sociálne-kultúrneho a historického prístupu k výkladu rozprávkového textu ktorý tvrdí, že rozprávka vznikla ako odraz vzťahu človeka k prírode, ľudovým poverám, obavám a nádejám v určitom spoločensko-historickom kontexte, sa uplatnil aj výklad tzv. „mytologickej školy“, podľa ktorej je rozprávka redukovaný mýtus, slovesný amulet – jej interpretácia je teda sprístupnením degradovaného mýtu.3

Popoluška, Opera ŠD Košice a Bábkové divadlo v Košiciach, foto: Joseph Marčinský

Popoluška, Opera ŠD Košice a Bábkové divadlo v Košiciach,
foto: Joseph Marčinský

Popoluška, Opera ŠD Košice a Bábkové divadlo v Košiciach, foto: Joseph Marčinský

Popoluška, Opera ŠD Košice a Bábkové divadlo v Košiciach,
foto: Joseph Marčinský

V prvej polovici 19. storočia po téme siahol vari najslávnejší z trojice rossinistov. (Podľa priezviska G. Rossiniho býva v dejinách hudby označovaná skupina troch talianskych kompozítorov – Rossini, Bellini, Donizetti.) Ich spoločným znakom bola náväznosť na ľudovú pieseň a populárnu hudbu konkrétneho obdobia. Operný typ založený na veľkej koloratúrnej árii – v podstate koncertantne poňatý útvar – doviedlo trojhviezdie rossinistov k svojmu vrcholu.4 Libretista opernej Popolušky Ferreti vymenil pôvodnú Perraultovu Kmotričku vílu – príbehy o vílach boli koncom sedemnásteho storočia vo Francúzsku nesmierne obľúbené (Rozprávky o vílach, Nové rozprávky o vílach, štvorzväzkové Nové rozprávky alebo Obľúbené víly, Slávne víly) – za kúzelníka Alidora (hrá Miroslav Kolbašský, spieva Michal Onufer), ,,veľkého manipulátora príbehu“ ktorému prisúdil aj funkciu učiteľa princa Ramira (Anton Baculík, Juraj Fotul). Alidoro sa v druhej polovici košického predstavenia sprítomnil v podobe matky Husi. Pôvodne koncipovanú macochu autor libreta zmenil na otčima Dona Magnifica (Marián Lukáč, Peter Creek Orgován), čo však oproti predchádzajúcemu prípadu malo svoju logiku – Popoluškin otec sa vo francúzskej rozprávke druhýkrát oženil so ženou „ktorá nemala páru v nadutosti a pýche“5 a tým vlastne vztiahol jej konanie na seba…i keď to trochu zaváňa princípom kolektívnej viny. Libretista vynechal tiež kúzelnú premenu myší na kone sivej farby, potkana na fúzatého kočiša, jašteričiek na lokajov, namiesto sklenenej črievičky sa dominantnou rekvizitou stal náramok, do príbehu dodal postavu princovho komorníka Dandiniho (Marek Gurbaľ, Andrej Sisák)…čím pôvodnú rozprávku odsunul do pozície „voľnej inšpirácie opernej predlohy“. Táto skutočnosť svojím spôsobom uvoľnila ruky autorovi inscenačného scenára a režisérovi košickej inscenácie Pavlovi Uherovi, tiež dramaturgovi naštudovania Ľubomírovi Šárikovi, keď prepisovali recitatívy opery na dialógy bábkového divadla. Nie celkom presné formulovanie princípu spojenia živého realizátora s bábkou v životnej veľkosti však rozmach inovatívneho inscenačného tvaru trošičku bribrzdilo.

Popoluška, Opera ŠD Košice a Bábkové divadlo v Košiciach, foto: Joseph Marčinský

Popoluška, Opera ŠD Košice a Bábkové divadlo v Košiciach,
foto: Joseph Marčinský

Popoluška, Opera ŠD Košice a Bábkové divadlo v Košiciach, foto: Joseph Marčinský

Popoluška, Opera ŠD Košice a Bábkové divadlo v Košiciach,
foto: Joseph Marčinský

Živý svet operných realizátorov a umelý svet bábkohercov existoval paralelne počas celého trvania predstavenia. Skôr by sa mal pritom preskupovať podľa veľmi presne sformulovaných pravidiel. Spojenie dvoch odlišných divadelných žánrov totiž v konečnom dôsledku predložilo podrobnú a antiiluzívnu analýzu pertraktovaného problému. Svoju predstavu režisér sprítomnil na scéne, v pôvabných kostýmoch a v bábkových návrhoch výtvarníčky Ireny Marečkovej. Scénografický návrh spočíval vo vytvorení akéhosi medzipriestoru v popredí javiska vyhradeného operným realizátorom (predĺžením náznaku lóží po stranách scény – pred nimi sedeli kostýmovaní operní speváci) a bábkovým priestorom v úzadí, pripomínajúcom čiastočne pootočenú scénu commedie dell´arte (čo bolo aj jediné čitateľné spojenie tejto renesančnej divadelnej formy s opernou rozprávkou dramaturgom proklamované v bulletine). Medzi bábkami vynikal mimoriadne vtipný objekt znázorňujúci postavu Dona Magnifica, ktorý ale odhalil rozkol medzi scénickým a hudobným naštudovaním. Magnifikova bábka predpokladala skôr objemný a menej pohyblivý basbarytón M. Gurbaľa než o čosi štíhlejší hlas M. Lukáča. Ten by sa viac uplatnil v polohe komorníka Dandiniho. Mdlé hudobné naštudovanie Igora Dohoviča zbavilo Rossiniho partitúru rossiniovského espritu. (Predpokladá extrémnejšie dynamické a agogické rozdiely, pregnantnejšiu rytmickú formuláciu.) Iba obe ansámbly z druhej polovice predstavenia a záverečná moralita – rondo vynikajúco interpretované speváckou predstaviteľkou postavy Angioliny Gabrielou Hübnerovou (bábku animovala Mariana Bódyová) prinieslo očakávanú gradáciu a trblietavosť. Predstaviteľky vlastných Magnifikových dcér Clorindy (Michaela Várady, Eva Cibulová Ryšáková) a Tisbe (Lenka Čermáková, Erika Molnárová) upútali na skrátenej ploche ako herecky, tak aj spevácky. Kúzelníkovu asistentku realizovala Beáta Dubielová, Tanečnicu Boglárka Kovalski a Tanečníka Peter Rolík. Zbory rozšírené o citáciu z komickej opery Barbier zo Sevilly naštudoval Lukáš Kozubík. Redukovaná akustická podoba košickej inscenácie bola paradoxne rozšírená o ťažkopádne interpretovanú hudobnú tému z opery Guillaume Tell.

Autor: Jano Rácz

foto: ŠDKE

  1. Božena Němcová: Kráľ času, Mladé letá, 1965
  2. Perrault, d´Aulnoy, de Beaumont: Francouzské pohádky, doslov Zd. Hrbaty, str. 341
  3. Ibid. str. 343
  4. Jan Trojan: Dějiny opery, Paseka, 2001, str. 144
  5. Perrault, d´Aulnoy, de Beaumont: Francozské pohádky, Popelka…, str. 139

Gioacchino Rossini: Popoluška
Štátne divadlo Košice
Premiéry 23. a 24. januára 2015

recenzia písaná z reprízy 26. januára 2015

koprodukcia dvoch košických divadiel
Štátneho divadla a Bábkového divadla v Košiciach

REALIZAČNÝ TÍM
Hudobné naštudovanie a dirigent: Igor Dohovič
Réžia, preklad, úprava libreta, scenár: Pavel Uher
Scéna, kostýmy, filmové dokrútky: Irena Marečková
Zbormajster: Lukáš Kozubík
Dramaturg: Ľubomír Šárik
Pohybová spolupráca: Andrii Sukhanov
Asistenti réžie: Peter Orgován, Nina Rašiová
Koncertní majstri: Jozef Bikár, Peter Michálik
Korepetítori: Júlia Grejtáková, Jan Novobilský
Inšpicienti: Viera Hronská, Magdaléna Kovalčíková
Text sledujú: Klaudia Kovalčíková, Magdaléna Kovalčíková
Kostýmová výprava pod vedením: Bábkové divadlo
Javisková technika pod vedením: Martin Ondrejka
Stavba: Ivan Mikloš
Zvuk: Tomáš Šemrák
Vlásenky, rekvizity: Eva Bačová, Oľga Trnčáková
Garderóba: Tünde Bodová

OSOBY A OBSADENIE
Don Magnifico: Marián Lukáč/Peter Creek Orgován
Clorinda: Michaela Várady/Eva Ryšáková Cibulová
Tisbe: Lenka Čermáková/Erika Molnárová
Angolina (Popoluška): Gabriela Hübnerová/Mariana Bódyová
Princ Ramiro: Anton Baculík/Juraj Fotul
Komorník Dandini: Marek Gurbaľ/Andrej Sisák
Čarodejník Alidoro: Michal Onufer/Miroslav Kolbašský
Asistentka kúzelníka: Beáta Dubielová
Tanečnica a tanečník: Boglárka Kovalski a Peter Rolik

Spoluúčinkuje Orchester a Zbor Opery ŠD Košice

Popoluška plagát

www.sdke.sk

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Zanechajte komentár