Posledné tóny 54. ročníka Bratislavských hudobných slávností v romantickom duchu

Slovenská filharmónia mala počas 54. ročníka Bratislavských hudobných slávností (BHS) skutočne bohatý program. Počas dvoch týždňov hrala na štyroch koncertoch s celkom odlišným programom. Záverečný koncert festivalu (14. októbra 2018) bol v Koncertnej sieni SF definitívnym finále BHS. Po nadšenom a vďačnom potlesku obecenstva sa však ešte akoby čakalo – na symbolickú hudobnú bodku v podobe (hoci nahrávky) povestných fanfár Jána Cikkera. Nestalo sa. A tak sme sa potichu rozišli. Škoda, že sa upúšťa od hudobného rámca tohto úctyhodného podujatia. Čo sa nejakým spôsobom slávnostne začalo, malo by sa i slávnostne ukončiť.

Spomínaný posledný koncert BHS so Slovenskou filharmóniou bol z dvoch tretín opäť venovaný ruskej hudbe. Po Griegovom romantickom Peer Gyntovi, resp. výbere z jeho dvoch rovnomenných suit (č. 1, op. 46 a č. 2, op. 55), totiž zaznel Čajkovského Koncert pre husle A orchester D dur op. 35 – a po prestávke ďalšia skladba ruského skladateľa: Symfonické tance op. 45 od Sergeja Rachmaninova. Nepatrím do tej vlny slovenských občanov, ktorí všetko ruské zatracujú, ale na programoch BHS bolo ruských skladateľov 19 . a 20. storočia viac ako dosť. I keď mnohé programy orchestrov zo zahraničia sa nedali ovplyvniť, lebo boli súčasťou ich európskeho turné, v prípade záverečného koncertu BHS so Slovenskou filharmóniou sa to však dalo a malo ovplyvniť.

Ak populárny opus E. H. Griega bol azda požiadavkou sympatického nórskeho dirigenta Eivinda Gullberga Jensena (alebo ústretovým gestom voči tomuto 46-ročnému dirigentovi južanského vzhľadu, ale nórskeho pôvodu), Čajkovského bolo na BHS priveľa. Azda jeho Husľový koncert D dur ovplyvnila ponuka japonskej sólistky koncertu – virtuózky Akiko Suwanai? Ak je všetko pod tlakom kompromisov, zbytočné hovoriť o cieľavedomej dramaturgii. Záverečný koncert BHS bol navyše ukončený Symfonickými tancami op. 45 od Sergeja Rachmaninova. Tie majú náročné orchestrálne požiadavky, no obsahovo sú vzdialené závažnejšiemu posolstvu.

Možno iba recenzentovi sa žiadalo (?) na tomto koncerte jedno závažné (úvodné?) dielo slovenského autora. Také, ktoré by bolo súčasne poctou našej hudbe i 100. výročiu vzniku Československa. Menovať netreba, príklady by sa našli.

Čo však povedať o interpretačnej kvalite posledného koncertu? Výhrou pre Slovenskú filharmóniu bol hosťujúci dirigent z Nórska Eivind Gullberg Jensen, ktorý mal dve diela koncertu pevne ukotvené v pamäti. Teda nie hlavu v partitúre, ale partitúru v hlave. Je pravda, že by možno dirigoval spamäti aj Čajkovského – ale tam sa predsa len patrí kontrolovať z nôt súhru orchestra so sólistkou. Ale dirigovanie spamäti bola len jedna kladná vlastnosť. Iná je, že tento dirigent elegantného vzhľadu, dokázal strhnúť pozornosť Slovenskej filharmónie, nabiť ju svojou energiou, širokým gestom viesť orchester k podstate interpretovaných skladieb a vo všetkých troch dielach inšpirovať k maximálnej súhre a priliehavému výrazu – vrátane romantického rozmachu, zvuku, pestrej dynamiky a hlavne: maximálnej súhre všetkých nástrojových skupín! Slovenská filharmónia podala dôstojný výkon, hodný finálneho koncertu. Zvlášť zaujali väčšinou vždy kvalitné sláčikové skupiny, ale aj vynikajúce drevá a jednotné nástupy a vyrovnaný zvuk plechov.

Čajkovského Koncert pre husle a orchester D dur op. 35 ponúkol sólo japonskej husľovej virtuózke Akiko Suwanai. Táto útla umelkyňa nastúpila s razanciou, pričom technickú istotu gradovala najmä v kadencii 1. vety. Od jej víťazstva na Medzinárodnej  súťaži P. I. Čajkovského v Moskve (r. 1990) už uplynulo veľa rokov, počas ktorých si upevnila pozíciu poprednej husľovej virtuózky v Európe, ale aj v USA a v Japonsku. Jej technické dispozície sú – zvlášť u japonských (a všeobecne u mladších súčasných sólistov) v popredí. Akiko Suwanai navyše nasadila od začiatku neobyčajne „živé“ tempo, ktoré priam motoricky presne držala v celom diele, vrátane náladou a požiadavkami gradujúceho finále (Allegro vicacissimo).

Možno by sme prijali tento koncert aj v lyrickejšom duchu, v dynamicky pestrejších farbách. Celkový dojem ovplyvnil aj príliš prierazný zvuk jej nástroja. (Najmä, ak porovnáme zvuk sláčikových nástrojov od talianskych majstrov, na ktorých hrali na BHS iní hosťujúci umelci). Záverečné číslo programu – Rachmaninovove Symfonické tance op. 45 boli dirigentom a SF vypracované do orchestrálnej jednoty, výrazovosti, perfektnosti, účinnosti, ale – hoci sa opakujem – nedokázali strhnúť výpovednou autorskou hodnotou: iba obdivom nad inštrumentálnou farebnosťou.

Bratislavské hudobné slávnosti 2018 sú so svojím 54. ročníkom za nami. Boli bohaté na fantastické orchestre (celkovo 15 domácich a zahraničných veľkých i komorných telies!), veľký počet vynikajúcich sólistov a dirigentov, ktorí pred pozornými divákmi predviedli prehliadku virtuozity, rôzne typy osobností, resp. spôsoby dirigovania; boli večerami veľkého umenia – priznajme, že najmä romantického smerovania, ale aj barokovej hudby (koncert Collegium musicum 174 s Magdalénu Koženou); výnimočných večerov s hudbou 20. storočia, kde viedol skladateľský odkaz geniálneho D. D. Šostakoviča. Veď, kto by mohol zabudnúť na špičkový večer s Mozarteumorchestrom Salzburg a jeho interpretáciou Šostakovičovej 11. symfónie g mol, ktorá hudobne vykreslila obrazy ruskej revolúcie r. 1905 – a každého násilia! Alebo na Šostakovičov hlboký odkaz ducha v jeho Violončelovom koncerte č. 1 Es dur s veľkým ruským violončelistom Alexandrom Kniazevom. No boli aj výnimočné večery s Prokofievom a jeho báječnými (hoci rozlišnými) interpretmi v Koncerte pre klavír a orchester č. 2 g mol – Igorom Levitom a Jefimom Bronfmanom.

Nezabudnuteľný bol aj koncert Slovenskej filharmónie s koncertným predvedením 1. dejstva Wagnerovej Valkýry – pod taktovkou Juraja Valčuhu. Tenorista z tohto koncertu Magnus Vigilius by mohol so svojím autentickým Siegfriedom vstúpiť okamžite na najväčšie operné javiská s Wagnerovými operami Prsteňa Nibelungov.

Možno najväčšou udalosťou tohtoročných BHS bolo uvedenie Mahlerovej 2. symfónie c mol „Vzkriesenie“ v podaní Českej filharmónie, jedinečne spievajúcich sólistiek, ale aj mimoriadne kultivovaného Pražského filharmonického zboru – všetko s geniálnym dirigentom Semionom Byčkovom. Česká filharmónia a jej legenda akoby po tomto koncerte ešte vzrástla – s novým šéfdirigentom na čele. Nezabudnuteľný bol aj večer s Petrohradskou filharmóniou a jej distingvovaným šéfdirigentom Jurijom Temirkanovom, ktorý autenticky, s ruskou „slzou“ i pátosom viedol orchester v Čajkovského Symfónii č. 6 h mol „Patetickej“.

Osobne nepochopím dramaturgiu Janáčkovej filharmónie z Ostravy, ktorá namiesto moravského génia L. Janáčka a jeho bohatého odkazu, ponúkla na BHS opäť ruský program: s Musorgským, Rachmaninovom a Prokofievom.

Zato poľská Filharmónia Artura Rubnsteina z Lodže ukázala našim (i českým)  dramaturgom, ako sa robí národný program: s dielami výlučne poľských autorov: Tansmana, Chopina a Szymanowskeho. Poliaci sú hrdý národ – mohli by sme sa to od nich priučiť, aj keď nemáme Chopina… Z komorných koncertov mi zvlášť utkvel v duši klavírny recitál Mariána Lapšanského, ktorý dozrel do takej umeleckej veľkosti, že drobné skladby dokáže povýšiť na hudobné skvosty – a známe diela podčiarkne takou výrazovou silou, že zarezonujú ako znovu poznané (Janáček, Suchoň).

Veľa veľkých zážitkov, aj keď nie v absolútnom výpočte, dáva nádej, že budúcoročný jubilejný 55. ročník Bratislavských hudobných slávností bude aspoň taký kvalitný, ako ten, ktorý práve skončil. No, určite s väčšou dramaturgickou dôslednosťou a pestrosťou.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z koncertu 14. 10. 2018 a sumár BHS 2018

Slovenská filharmónia – záverečný koncert 54. BHS
Bratislavské hudobné slávnosti 2018
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
14. októbra 2018

Slovenská filharmónia
Eivind Gullberg Jensen – dirigent
Akiko Suwanai – husle

program koncertu

Edvard Grieg – Peer Gynt, výber z 1. a 2. suity
Piotr Iľjič Čajkovskij – Koncert pre husle a orchester D dur, op. 35
Sergej Rachmaninov – Symfonické tance, op. 45