„Vždy som si myslel, že opera môže byť planétou, na ktorej múzy spoločne pracujú, tlieskajú rukami a oslavujú všetky umenia.“ povedal taliansky nestor opernej a filmovej réžie Franco Zeffirelli. Rodák z Florencie prežil búrlivú mladosť pod krídlami miestnej anglickej komunity a s Damoklovým mečom fašistického režimu nad hlavou privoňal k architektúre a k herectvu. 12. februára 2018 Zeffirelli oslavuje polokrúhle životné jubileum (95 rokov). Kde sa vzalo jeho priezvisko? Čím ho inšpiroval aristokratický zjav Luchina Viscontiho? Pred našimi očami dodnes defilujú Zefirelliho významné režijné počiny. Čo znamenajú pre operu? Otvorme trinástu komnatu Zeffirelliho umenia a poďme rozlúštiť záhadu jeho pôvodu, ktorý siaha až k autorovi Mony Lisy.
11. februára 1923 bol v Taliansku dôvod na oslavu. Kráľovský dekrét z tohto dňa oficiálne uzákonil založenie národného parku Abruzzo, Lazio a Molise. Veď kto by nemal rád prírodu? V tieni týchto udalostí sa začala písať ďalšia kapitola moderných dejín Talianska – tentoraz s podtitulom „nový talent na tróne režisérov“. Len deň po vydaní spomínaného kráľovského dekrétu, 12. februára 1923, sa na okraji Florencie narodil Gian Franco Corsi Zeffirelli. Muž, ktorého svetová kultúrna verejnosť pozná pod menom Franco Zeffirelli.
Prišiel na svet v mekke umenia, ale jeho detstvo bolo na míle vzdialené od renesančného pôvabu. Budúci mág filmovej a opernej réžie bol nechceným dieťaťom. Plod „zakázanej lásky“ medzi krajčírkou a návrhárkou Adelaidou Garosi Cipriani a obchodníkom s hodvábom Ottorinom Corsim. Obaja mali vlastné rodiny. No dieťa bolo na svete. Ako ho zapísať do matriky? Dať mu priezvisko matky neprichádzalo do úvahy, k ľavobočkovi sa však nehlásil ani jeho otec, bohatý kupec.
Matke prišiel na um malý žart: milovala operu a často si pospevovala áriu Zeffiretti lusinghieri (Ľúbezné vánky) z Mozartovej opery seria Idomeneo, re di Creta. Adelaide Garosi sa inšpirovala svojou obľúbenou áriou a nechala synovo priezvisko zapísať ako Zeffiretti (vetríčky, zdrobnenina v pluráli od slova zefiro, vetrík). Čo čert nechcel, matrikár nepochopil matkin zámer a chlapcovo meno napísal chybne. Tak sa zrodilo priezvisko Zeffirelli. Dá sa povedať, že vzniklo ako skomolenina názvu opernej árie. Opera sa tak stala symbolickou sudičkou pri režisérovej kolíske.
Franco Zeffirelli v mladých rokoch
zdroj: internet
V zajatí Shakespeara
Ďalšie osudy malého Gian Franca sa odohrávali na sedliackom statku, kam Adelaide až do smrti svojho manžela „odložila“ syna. Ani potom sa neblýskalo na lepšie časy. Keď mal chlapec šesť rokov, jeho matka podľahla tuberkulóze a Zeffirelli sa ocitol pod ochrannými krídlami otcovej sesternice, ktorú volal teta Lida. Jej noblesné spôsoby a „suchá“ introvertná povaha naznačovali cudzí pôvod. Lida patrila do komunity britských občanov žijúcich vo Florencii v 30-tych rokoch minulého storočia. Staršie anglické dámy z tieňa florentských uličiek chodievali na čaj o piatej do Gran Caffé Doney na Via Tornabuoni neďaleko britského konzulátu, kde vytvorili tajný spolok s aureolou politickej angažovanosti. S jedovatým živočíchom ich spájal zmysel pre iróniu a čierny humor. Taliani im preto hovorili Škorpióni (I scorpioni).
Keď Mussoliniho vojská obsadili etiópsku Abyssiniu (tá bola v hľadáčiku Ligy národov a britského Commonwealthu), „škorpiónky“ vypustili jed a ostro protestovali proti talianskej zahraničnej politike. Vendetta nenechala na seba dlho čakať a kaviareň Doney bola v rokoch 1935-36 pravidelným terčom fašistickej violencie. Svedkom tohto násilia bol aj malý Franco Zeffirelli, vtedy polosirota (otcovské objatie spoznal, až keď mal 19 rokov), ktorý sa za tetou Lidou ťahal všade ako chvost. Vďaka úzkym kontaktom s anglickou komunitou si osvojil Shakespearov jazyk a „netalianske“ vlastnosti: zmysel pre organizáciu, direktívny prístup a detektívne oko Sherlocka Holmesa.
Toto všetko zúročil vo svojom filme Čaj s Mussolinim (Tea with Mussolini) z roku 1999. Hlavným hrdinom snímky je Luca, nemanželský syn talianskeho obchodníka a krajčírky. Vyrastá v kruhoch anglických dám na čele s vdovou po bývalom britskom veľvyslancovi v Taliansku Lady Hester a spoznáva sa s excentrickou Arabellou, ktorá ho učí umeniu žiť. Filmová fabula sa až príliš ponáša na Zeffirelliho curriculum vitae, nemyslíte? Pripustil to aj sám režisér, ktorý okrem spomienok prepašoval do filmu aj niečo veľmi osobné: Arabellinho psíka Nikky hral skutočný pes Franca Zeffirelliho.
Franco Zeffirelli,
zdroj: internet
Prvý dotyk s divadlom zažil ešte ako chlapec. Vystúpenie dedinských komediantov na budúceho majstra réžie príliš nezapôsobilo, rovnako ako Wagnerova Valkýra, ktorá bola prvou operou, čo videl. Oveľa viac ho fascinovali náboženské hry v kolégiu svätého Marka (dnešné Museo nazionale di San Marco), kde si Franco Zeffirelli odkrúcal stredoškolské štúdiá. Jeho ďalšie kroky viedli na florentínsku Akadémiu krásnych umení (Accademia di Belle Arti a Firenze). Vybral si štúdium architektúry.
Kultivácia priestorového vnímania pomocou staviteľského kumštu nie je pre režiséra vôbec na škodu, najmä ak vezmeme do úvahy, že Zeffirellimu často ležala na srdci výtvarná stránka jeho predstavení. Zeffireliovský zmysel pre kompaktný vizuálny tvar (krásne kostýmy, abundantné dobové kulisy a spektakulárne scény hraničiace s gýčom) by nebol mysliteľný bez jeho pôvodnej architektonickej erudície. Lenže Mussoliniho tieň mu stále číhal za chrbtom.
Zeffirelliho priatelia z univerzity boli zadržaní štátnou mocou a politicky uvedomelý mladík, ktorému sa v hlave premietal masaker z anglickej kaviarne z detských čias, sa pridal k partizánom. Život zamiešal karty a Franca zavial k prvému práporu škótskej stráže, kde pôsobil ako tlmočník. Spolužitie s vojakmi ho zocelilo a takpovediac resuscitovalo jeho lásku k divadlu. Prvé režijné skúsenosti Zeffirelli získaval ako organizátor divadelných predstavení pre vojsko.
Po návrate do rodnej Florencie ho uchvátil sfilmovaný príbeh o kráľovi Henrichovi V. z roku 1944 podľa rovnomennej Shakespearovej hry z dielne britského režiséra a herca Laurence Oliviera. Hoci to znie ako fráza, bolo rozhodnuté: Zeffirelli po zhliadnutí tohto filmu túžil pracovať na doskách, ktoré znamenajú svet a zamestnal sa ako maliar kulís. V tomto období „narušil jeho kruhy“ muž, vďaka ktorému sa začala Zeffirelliho skutočná umelecká dráha: Luchino Visconti.
Franco Zeffirelli začínal ako herec, zdroj: internet
S kamerou v opere
Visconti, muž s vysokým čelom a uhrančivým pohľadom, vzbudzoval dojem aristokrata. A ním aj naozaj bol. Conte Don Luchino Visconti di Modrone patril do rodostromu milánskeho panovníckeho rodu Viscontiovcov. V roku 1954, keď debutoval ako operný režisér v La Scale, mal povesť mága filmového plátna. Tragický príbeh Spontiniho Vestálky (akési dvojča Belliniho Normy) rozohral na scéne plnej rímskych ruín v hlavnej úlohe s magickou Mariou Callas.
Visconti bol podľa pamätníkov alchymista, ktorý menil kameň statického divadla na tekuté zlato scénickej dynamiky. Predstavenie vyvolalo úžas a kolaborácia Visconti – Callas pokračovala aj v roku 1955 dvoma ďalšími produkciami, opäť na pôde Scaly: Belliniho selankou La Sonnambula (Námesačná) a Traviatou Giuseppe Verdiho. Živý vzťah k histórii dýchal zo všetkého, čoho sa Visconti dotkol. A dotkol sa aj mladého Franca Zeffirelliho, ktorý od roku 1946 pracoval ako herec a scénograf pre divadelnú spoločnosť Paola Stoppu a Riny Morelli (Compagnia di Morelli-Stoppa).
Prvá príležitosť prišla ako blesk z jasného neba. Už v roku 1948 sa sotva 25-ročný Franco ocitol na režisérskej stoličke ako Viscontiho asistent pri výrobe dramatizovaného dokumentu (tzv. dokufikcie) z prostredia sicílskych rybárov La terra trema (Zem sa chveje) podľa predlohy priekopníka literárneho verizmu Giovanniho Vergu (Verga je tiež autorom poviedky Cavalleria rusticana známej zo zhudobnenia Pietra Mascagniho a Stanislao Gastaldona). Spolupráca oboch kniežat divadla trvala deväť rokov.
Kontakt s milánskym šľachticom filmového a divadelného demi-mondu bol (popri vášni k architektúre) Zefirelliho druhým inšpiračným prameňom. Vysoká škola réžie. No kým si Florenťan nevytvoril vlastný rukopis, bol v zajatí štýlu Luchina Viscontiho. Na vlastnú cestu definitívne vykročil vo veľkých kinematografických adaptáciách shakespearovských tém: Skrotenie zlej ženy (The taming of the Shrew) z roku 1967 s Elizabeth Taylor a Richardom Burtonom, dlhometrážny Rómeo a Júlia (Romeo e Giulietta z roku 1968, získal dvoch Oscarov) a Hamlet, do ktorého v roku 1990 obsadil Mela Gibsona.
Rodák z Florencie siahol po anglickej klasike vďaka intenzívnej kultúrnej formácii v anglickej enkláve na pulze renesančnej metropoly. V roku 1971 zaujal voľnou adaptáciou životného príbehu mystického katolíckeho svätca Františka z Assisi (film Fratello sole, sorella luna – Brat Slnko, sestra Luna). Biblická epopeja Ježiš z Nazaretu (Gesù di Nazareth, 1976) pod Zeffirelliho taktovkou patrí do zlatého fondu svetovej kinematografie a svedčí o hlbokom záujme režiséra o historické a biblické reálie.
Na Zeffirelliho prípade je zaujímavé, že nikdy neskĺzol do pozície ilustrátora alebo aranžéra scenára. Dejiny pre neho neboli kulisou, ale drámou človeka konajúceho v čase. Dokázal za sebou zanechať nie vánok (v duchu svojho priezviska), ale rovno poriadny vietor. Nielen v umeleckej brandži. V rokoch 1994 – 2001 bol senátorom v Berlusconiho strane Forza Italia za sicílsku Cataniu. „Taliansku silu“ však najlepšie hájil ako výkonný umelec, a nie zaslúžilá persóna v politickom kabáte.
F. Zeffirelli a M. Callas pri príprave inscenácie Rossiniho opery Il Turco in Italia (1955),
zdroj: internet
Čas na prácu v opere pre Zeffirelliho dozrel už v roku 1953 (rok pred Viscontiho inváziou do La Scaly). Divadelník z Florencie vytvoril pre milánsky operný chrám scénické a kostýmové návrhy pre produkciu Rossiniho Talianky v Alžíri (L‚Italiana in Algeri). V roku 1954, keď jeho umelecký mentor Luchino Visconti žal úspechy spolu s Callas, Zeffirelli zbieral skúsenosti v celom rade operných produkcií (najskôr na pôde Scaly, neskôr už aj v Trieste a v londýnskej Covent Garden). Režíruje Rossiniho Popolušku (La cenerentola) a Donizettiho Nápoj lásky (L‚elisir d‚amore), neskôr prichádza na rad jeho prvý Puccini (Manon Lescaut, 1958) a úspešná americká Traviata s Violettou gréckej tragédky Marie Callas.
V roku 1960 si Zeffirelliho kostým parížskej kurtizány obliekala čoraz slávnejšia koloratúrka Joan Sutherland (budúca javisková partnerka Luciana Pavarottiho a manželka dirigenta Richarda Bonyngea). Výpočet všetkých režijných počinov Franca Zeffirelliho za vyše šesť desaťročí aktívnej kariéry by položil aj slona… Spomeňme aspoň jeho legendárne filmové adaptácie kardinálnych diel svetovej opernej literatúry: veristické dvojčatá Cavalleria rusticana & I pagliacci z roku 1982 (v Leoncavallovej jednoaktovke posunul dej drámy z druhej polovice 19. storočia do medzivojnovej epochy) a Verdiho capolavori La Traviata (1982) a Otello (1986).
Echom operného sveta je Zeffirelliho film Il giovane Toscanini (Mladý Toscanini). Režisér si v roku 1988 zobral na mušku mladé letá známeho dirigenta. Výpravná taliansko-americká koprodukčná snímka v „hollywoodskom“ štýle je nabitá veľkými menami: v hereckom obsadení dominuje Elizabeth Taylor (z jej speváckych scén znie zvonivý soprán Aprile Millo) a Franco Nero. V hlavnej postave sa objavil americký herec Christopher Thomas Howell a v menšej role tenora Tobia Bertiniho sa – kuriózne – mihne hlas a zjav veľkého verdiovského héroa Carla Bergonziho.
Tenorista Bergonzi ešte v roku 1965 nahral štúdiový komplet Pucciniho Toscy s nesmrteľnou Mariou Callas. A práve jej vzdáva Zeffirelli hold vo filme Callas Forever (Callas naveky) z roku 2002. Popustil uzdu fantázii a preniesol na strieborné plátno posledné tri mesiace života gréckej divy. Nenárokuje si na biografické pedantstvo: jeho licentia poetica zobrazuje sopranistku ako trpiacu ženu, ktorú sa priatelia usilujú presvedčiť, aby nabrala druhý dych a natočila filmovú verziu Bizetovej Carmen. Rolu, ktorú na javisku nikdy nespievala. Maria si uvedomí, že je iba tieňom dávnej slávy a film Carmen krátko pred svojou smrťou prikáže zničiť.
Franco Zeffirelli pri filmovačke,
zdroj: internet
Renesančná krv
V roku 2016 obletela svet správa, že talianski vedci zostavili rodokmeň potomkov renesančného génia Leonarda da Vinciho. Autor Mony Lisy uzrel svetlo sveta rok pred dobytím byzantského Konštantínopola v toskánskej dedinke Vinci (1452). Nikdy nebol ženatý a nemal deti. To však dvojici odvážnych historikov Agnese Sabato a Alessandrovi Vezzosimu veru nebránilo, aby vzali rozum do hrsti a pátrali po stopách príbuzných da Vinciho súrodencov. Plodom ich genealogického výskumu je odhalenie 35 žijúcich potomkov rodu Leonarda da Vinci, ktorí sa pýšia toskánskou krvou. Medzi nich patrí aj režisér Franco Zeffirelli.
Pokrvné puto so slávnym polyhistorom Zeffirelli zdedil po meči: vzniklo na strane Zeffirelliho otca Ottorina Corsiho – áno, toho muža, ktorý sa nikdy oficiálne nepriznal k svojmu synovi, ale ktorého si Franco Zeffirelli aj napriek tomu ctí ako svojho legitímneho otca. Toskánska rodina Corsi sa spojila s da Vinciovcami v roku 1794 vďaka sobášu režisérovho predka Michelangela Corsiho s Teresou, priamou potomkyňou rodiny otca Leonarda da Vinci.
V roku 2007, keď sa pred Francom Zeffirellim otvorili dvere Quirinálu a z rúk vtedajšieho talianskeho prezidenta Giorgia Napolitana preberal prestížnu Leonardovu cenu (il Premio Leonardo), populárny režisér sa záhadne usmial a podotkol: „Corsiovci, môj rod, sú rodinou, ktorá pochádza od Leonarda.“ Jeho bonmotu nik neveril. Zeffirelliho afirmáciu novinári považovali za žart až do chvíle, kým vedecký tandem Vezzosi – Sabato nevyrukoval so svojou faktografiou. Teraz už nie je dôvod na výsmech. Je to čierne na bielom: Franco Zeffirelli je dôstojným dedičom rodu da Vinci a z režisérskeho trónu mu robí dobré meno.
Autor: Lucia Laudoniu
video
Verdiho Traviata očami Franca Zeffirelliho si získala srdcia milovníkov opery na celom svete. Trojicu hlavných úloh v tejto adaptácii Verdiho hitu stvárňujú Teresa Stratas, Plácido Domingo a Cornel MacNeil. Talianska premiéra snímky sa uskutočnila už v roku 1982, o rok nato Zeffirelli s týmto filmom dobyl Ameriku. Škoda, že filmovej kamere padlo za obeť niekoľko škrtov v partitúre (minutáž filmu je iba 109 min). Film získal niekoľko ocenení (dvakrát BAFTA Award za najlepšie kostýmy a produkciu a trikrát Nastro d’Argento). Vypočujte si fragment so slávnym prípitkom z 1. dejstva.
Zeffirelliho pretlmočenie Cavallerie rusticany má všetko, čo potrebuje dobrá dráma: dynamickú fabulu, zaujímavú lokalitu a plnokrvné charaktery postáv, ktoré stelesňujú Plácido Domingo, Jelena Obrazcova a Renato Bruson. Snímka bola pôvodne vyrábaná ako televízna adaptácia opery pre taliansku RAI v roku 1982. Režisér si potrpel na couleur locale a exteriéry natáčal v autentickom prostredí sicílskej dediny Vizzini.
Domovom opery je divadlo, umenie Franca Zeffirelliho preto nehľadajme iba na filmovom pľaci. V tejto inscenácii Pucciniho Bohémy z 30. marca 1979 sa pod pevnou rukou dirigenta Carlosa Kleibera stretlo výnimočné obsadenie: Rodolfom je 24 karátový tenor Luciano Pavarotti, krehkú Mimi spieva rumunský lyrický soprán Ileana Cotrubaș a v úlohe rozšafnej, no v kútiku srdca láskavej Mussetty môžeme vidieť a počuť slovenskú sopranistku zo Záhorskej Vsi Luciu Popp. Nech sa páči, preneste sa do milánskej La Scaly. Posaďte sa, Vaša lóža je pripravená. Predstavenie sa začína.
Jeho kamere neunikol žiaden detail. A v tom spočíva Zeffirelliho kumšt. Opera pre neho nie je kostýmovaný koncert, ale má všetky atribúty historického filmu. Práve takým je Verdiho Otello na striebornom plátne, kde hviezdi Plácido Domingo po boku cnostnej Desdemony Katie Ricciarelli, démonickým Jagom je Justino Diaz. Film bol prijatý s entuziazmom, i keď Vincent Canby z New York Times vyčítal Zeffirellimu škrty a voľnú prácu s partitúrou. Otellova introdukcia Esultate ukazuje, že dnes už legendárneho režiséra z Florencie fascinovali náročné davové scény.
