Poznal talianskeho psa „Hačika“. Dobrodružstvá Giovacchina Forzana

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Boli raz dvaja psi. Prvý bol príkladom vernosti až za hrob, ten druhý, dvojnohý, si vernosť predstavoval po svojom. Ani päť desaťročí od smrti multifunkčného Taliana Giovacchina Forzana, ktorý sa živil ako libretista, dramatik, filmár, publicista či režisér, neubralo nič z lesku jeho diel. Rešpektovali ho Puccini aj Mussolini.

Keď naše chodidlá bozkávajú horúce dlažobné kocky a lúče Slnka túžia prerezať stáročia staré chladné múry, vtedy nás ovanie genius loci letného historického mesta. Mesta, akým je Borgo San Lorenzo. Toskánske mestečká majú čo ponúknuť v každom ročnom období. Pamätník psa Fida je magnetom pre oči turistov aj vtedy, keď jeho bronzový chrbátik „pocukruje“ biela inovať.

Štrnásť rokov čakania

Socha psa na centrálnom námestí Piazza Dante „šteká“ zaujímavý príbeh. Akýsi Carlo Soriani si v štyridsiatych rokoch minulého storočia odniesol domov zranené šteniatko. Schúlené sa triaslo v priekope, kde by ho skôr či neskôr čakala smrť, alebo prinajmenšom mala fortuna. Zlý osud.

Psí pamätník v Borgo San Lorenzo. Zdroj: wikipedia.org

Medzi najdúchom a jeho záchrancom sa vytvorilo puto na život a na smrť, catena robusta, mocná reťaz priateľstva. Psík Fido nemohol dostať priliehavejšie meno. Verný a oddaný. Taký je význam latinského fidus. Štvornohý kamarát deň čo deň meral so svojím pánom cestu na autobusovú zastávku. Smer práca.

Predposledný decembrový deň 1943 sa všetko zmenilo. Pokojné nebo nad Borgom San Lorenzo pretínali vojenské lietadlá. Mesto rozprášili bomby. V ten večer už Carlo Soriani z autobusu nevystúpil… Deň za dňom a večer za večerom čakal Fido na miestnej zastávke a upieral drobné oči na prichádzajúce spoje. Nechápal, že „konečnou“ jeho pána je cintorín.

Dlhých štrnásť rokov chodieval Fido na autobusovú zastávku čakať mŕtveho pána. Deviateho novembra 1957 dostal psík v prítomnosti vdovy po Sorianim zlatú medailu. Magistrát mesta sa v tom istom roku rozhodol poctiť Fida pamätnou sochou z ateliéru Salvatore Cipollu.

O Fidovi písali v celej krajine. Zdroj: tvpiu.it

Telo psa bolo pôvodne keramické, ale po tom, čo ho akýsi vandal pod závojom noci roztrieskal na márne kúsky, pribudla na podstavci bronzová skulptúra. Môžeme sa jej dotknúť i dnes. Fido sa pobral do „psieho neba“ v roku 1958, no jeho pamätník dodnes svedčí, že aj Taliansko má svojho „Hačika“.

Aj žiarovka spieva

Tí skôr narodení majú ešte v pamäti jeho smutný chvostík. Fidovo exemplum fidelitatis, po slovensky príklad vernosti, nenechal chladným ďalšieho rodáka z Borga San Lorenzo. Muža, ktorý si dôveru predstavoval po svojom.

Patril medzi Mussoliniho „dvojnohých psov“. Po páde režimu sa do „búdy“ tohto sympatizanta fašizmu vkradol strach, neistota a finančná tieseň. Hodnoty, ktoré vytvoril, sa neutopili v politickej krútňave. Pucciniho libretista Giovacchino Forzano, ktorý sa narodil a vyrástol v rovnakom mestečku, ako psík Fido, bol jednoducho samorast.

Giovacchino Forzano (1884 – 1970), zdroj: galileumautografi.com

Aj žiarovka zneje. Anche una lampadina suona. Flavio Giurato, populárny taliansky cantautore (spevák a skladateľ v jednom) vyznáva takéto krédo. Všetko je v génoch. Forzano bol Flaviovým dedkom z maminej strany.

Umelecká rodina – to je slabé slovo. Napísať umelecká dynastia bolo by výstižnejšie. Pesničkárov brat Luca Giurato je moderátorom talianskych televíznych novín na verejnoprávnej RAI. Tvorivý trojlístok dopĺňa ďalší súrodenec Blasco. Ten je kameramanom s okom fotografa. Všetkým bublá v žilách krv Pucciniho libretistu.

Filmár

Súrodenci Giuratovci vyrastali v toskánskej Tirrenii, kde ich dedko Giovacchino Forzano vlastnil filmové štúdiá. Kúzlu pohyblivých obrázkov prepadol prinajmenšom rovnako, ako sile slova.

Kontrolu nad rodiacim sa filmovým priemyslom prevzal v roku 1933. Forzanove ateliéry s bizarným názvom Pisorno (verbálna fúzia miest Pisa a Livorno) mali byť, okrem iného, liahňou propagandistických filmov masírujúcich Mussoliniho ego…

Mladý autor Giovacchino Forzano. Zdroj: internet

Prvenstvo im však nemožno uprieť. Boli prvými filmovými ateliérmi svojho druhu v celom Taliansku. Slávne rímske „kinomestečko“ Cinecittà predsa premieta na plátno dejín svoj príbeh až od roku 1937.

Láska k strieborným kotúčom je asi dedičná, pretože aj Giovacchinov syn Andrea prepadol filmárskemu remeslu. Bol otcovou pravou rukou. Forzano a syn budovali umelecký Dom bez času. La casa senza tempo je názov snímky Andreu Forzana z roku 1943 na vlastný námet a scenár, podpísaný pseudonymom Andrea Dalla Sabbia. Podľa akého scenára sa odvíjal život literáta s talianskou verziou mena biblického Joachima?

Kvások literatúry

Giovacchino je meno pôvodom hebrejské, o prípadných židovských koreňoch rodáka z Borgo San Lorenzo sa však nevie nič. Renesančný duch Florencie, najmä miestneho lýcea Michelangelo, kde kedysi dral lavice, sa Forzanovi vpísal až do špiku kostí.

Fascináciu zlatým vekom Florencie pretavil do libreta Pucciniho jednoaktovky Gianni Schicchi, v ktorej terčom svojho pera zamieril na hrabivé ruky nenásytných dedičov.

Dvohlavý drak drámy. Giovacchino Forzano a Giacomo Puccini. Zdroj: giacomopuccini.files.wordpress.com

Forzano je dedičom literárnej tradície 19. storočia (podľa matričných záznamov sa narodil ešte v „storočí pary a elektrifikácie“ 19. novembra 1883, biografická encyklopédia Treccani uvádza rok 1884) a semená minulosti zomlel mlynčekom moderny.

Hudbe rozumel aj ako interpret, kabát teoretika mu bol tesný. Často brával do rúk husle. V hrdle mu spal ďalší nástroj. Presťahoval sa do Urbina a na konzervatóriu v Pesare odštartoval „tréning hlasiviek“.

Už počas štúdia spevu si Forzano vyskúšal pozíciu inšpicienta v inscenácii Verdiho Trubadúra. Konáre všestrannosti urobili jeho duchovný strom poriadne rozvetveným. V provinčných divadlách síce vystupoval v Slúžke paňou a vo Wertherovi, ale cesto literatúry už kyslo. Spev nebol tým, čo chcel robiť.

Zo školy zutekal

Giovacchinova teoretická príprava je čímsi ako žulovým podstavcom sochy. Pevným a širokým. Pričuchol aj k medicíne, potom sa zapísal na právo. Ani jednu z týchto škôl však nedokončil.

Giovacchino Forzano v priateľskom rozhovore s Mariou Callas. Zdroj: pinterest.com

Písanie mu kradlo voľný čas. Najskôr to skúšal pre humoristický časopis Il vero monello, čo sa dá preložiť ako Pravý kujon. Neprerazil ani s vlastným satirickým plátkom Cirano. Obrúsil si pero.

Naostrené brko sa mu bude hodiť už v roku 1903. Vtedy sa na Forzanovom stole zrodilo libreto nazvané La gabbia dorata, po slovensky Zlatá klietka, pôvodne určené pre Ermanna Wolfa-Ferrariho. Skutočnými umeleckými hodami z dielne Forzano – Ferrari však bola až opera Sly – tragikomédia o tom, čo všetko môže spôsobiť opilosť.

Rád prázdninoval v toskánskych Apeninách, vysokohorský vzduch mu prečistil hlavu. V roku 1912 privoňal k ružiam. Pravdaže na papieri. Giovacchino Forzano je autorom libreta k Leoncavallovej operete La reginetta delle rose, ktorá v júni 1912 zabávala Rím.

Dalmatínska operná speváčka Maria Ivanisi sa zmenila na Leoncavallovu Kráľovnú ruží. Zdroj: pinterest.com

O dva roky vznikol rovnomenný nemý film. Bodoval aj v Amerike, ale pozrieť si ho už nemôžeme. Materiál sa prepadol do jaskyne času, existuje z neho len zopár útržkov.

Príbeh lásky korunného princa v utajení ku skromnej kvetinárke je blízky poetike viedenskej operety. Princ pochádza z krajiny – nekrajiny Portova. Je podobnosť s lehárovským Pontevedrom čisto náhodná?

Spolupráca toskánskeho „brúsiča“ umeleckého pera s Ruggierom Leoncavallom sa Kráľovnou ruží nekončí. Aj po druhé to obaja veristi skúsili celkom „neveristicky“ s operetným žánrom. Ich dielo La candidata zažilo premiéru v roku 1915. S operou Edipo re sa obaja vybrali do mytologickej ríše – do terénu, ktorý opernému verizmu nebol vlastný.

Od mýtu k červeným sandálom

Mýtus je ako dážď. Prší na každého. V správnej miere osoží, veľa vody však veští diluvium. Potopu.

Buďme potopení v hudbe. Napríklad, v Mascagniho Lodolette, ku ktorej Giovacchino Forzano uplietol jemné, medovo sentimentálne korbáče z veršov. Lodoletta je šestnásťročné dievča. Aby jej adoptívny otec Antonio mohol darovať k narodeninám vytúžené červené sandále, založí u francúzskeho maliara v exile rodinné dedičstvo – starý obraz. Maliar Flammen a Lodoletta sa milostne zblížia, ale tieto flammae, plamene, jedného dňa vyhasnú. Zostanú len červené črievičky, ktorými to všetko začalo…

Secesná tvár Lodoletty. Zdroj: internet

Opera Lodoletta z roku 1917 má všetko, čo Forzana na javisku fascinovalo: komorné prostredie, „malé“ a nehrdinské postavy, deravé sito vzťahov, krehkú ženskú psyché. Rovnakými esenciami libretista obdaril aj Pucciniho Sestru Angeliku, v ktorej diváka pozýva do čisto ženského kolektívu. Za múrmi kláštora útočí pokušenie. Každá včela má svoje žihadlo.

Operné libretá mávajú povesť treťotriednej literatúry. Forzano nemohol zahojiť túto historickú ranu (ani on sa, tak, ako každý autor, nevyhol klišé), mohol ju však obviazať obväzom vlastnej tvorby.

19. storočie videlo libretistov predovšetkým v úlohe aranžérov scény. Giovacchino Forzano, milovník filmu a rodiacich sa technológií, patril k tým príslušníkom svojho remesla v Taliansku, ktorým francúzske slovo régisseur znelo veľmi sladko.

Funkciu operného režiséra v rokoch 1923 až 1930 vykonával Forzano nie inde, než v slávnej La Scale! Už vieme, že stál pri zrode talianskej filmovej továrne. Toskáncova láska k filmu bola však predĺženou rukou lásky k opere. Pokiaľ si lásku – spolu s renesančnými výtvarníkmi – predstavíme v podobe alegórie Venuše v šatách z morskej peny, uznáme, že láska má dve ruky. Potrebuje ich. Pretože z dvoch rúk sa rodí objatie.

Zamyslenie s cigaretkou. Giovacchino Forzano (1884 – 1970), zdroj: internet

Kňaz a bosorka

Bol doma aj v činohre, písal divadelné hry. Už v roku 1916 uviedla spoločnosť Falconi – Di Lorenzo jeho komédiu Le campane di San Lucio. Protagonistom príbehu je dedinský kňaz pokúšaný miestnou „bosorkou“. Hra sa páčila hlavne na vidieku. A na túto kartu Forzano stavil. Jeho činoherný odkaz tancuje na ľade populizmu.

Čím sú Forzanove postavy? Matkami a ohrdnutými milenkami, ktoré akoby vystúpili na scénu priamo z davu divákov. Skicár hier tohto autora nám ukazuje kresby renesančných kupcov či revolucionárov, ako v opere Malý Marat z veku gilotín, kedy to vo Francúzsku vrelo.

Väčšine postáv vo fabule Il piccolo Marat zhudobnenej (opäť) Pietrom Mascagnim prekvapivo chýbajú mená. Prečo je to tak? Aby sa v nich našiel „takmer“ každý…

Drsné scény z opery Malý Marat sa objavili aj na Liebigových reklamných kartičkách, ľudia ich zbierali ako pohľadnice. Zdroj: internet

V politike ale uznávaný umelec strieľal vedľa. S Mussolinim sa zoznámil v roku 1929 v Ríme. Obdiv k ducemu pretavil do troch divadelných hier. Posledná z nich, výstižne nazvaná Cesare, bola uvedená v roku 1939. Diktátor vraj sám priložil ruku k dielu a strúhal verše spolu s Forzanom…

Pád fašizmu sa neskôr podpísal na klesajúcej krivke Toskáncovej tvorby. Na stoličke režiséra v rímskom Teatro dell’Opera dlho neobsedel, zato vysedával pri pracovnom stole a písal pamäti. Giovacchino Forzano je autorom knihy o Mussoliniho vzťahu k divadlu.

Keď je čierne biele

Jeho posledným dňom na zemi bol 28. október 1970. Zmeny spoločenskej klímy však nikdy celkom nepochopil. Ilúzia je zradnou spoločníčkou, čierne vydáva za biele. Čudesný oxymoron. To, čo Forzano nebol schopný správne vyhodnotiť v reálnom živote, si odžili jeho postavy.

Advocatus diaboli prichádza s námietkou, že Giovacchino nedostal od duceho honorár za svoju trilógiu. Servilných umelcov si Mussolini kupoval tučnými šekmi. V prípade Forzana ale chýba o takejto výplate relevantná zmienka. Zvláštne, však?

Diktátori sa boja smiechu. Kde je dobrý humor, tam je zdravie tela i ducha. Plagátik ku komickej opere Gianni Schicchi – spoločnému „dieťaťu“ Pucciniho a Forzana. Zdroj: wikipedia.org

Aký nebezpečný vie byť život vo vlastnej bubline? Na túto otázku hľadá odpoveď opera Il re na Forzanov text, ktorý hudbou ozdobil Umberto Giordano. Úlohou Rosalindy skladateľ potešil dobovú koloratúrnu vedettu Toti Dal Monte (v 20. storočí už nebolo bežné písať opery podľa gusta sopránov).

Rosalinda má vražedne silnú intuíciu. Zruší zásnuby s Colombellom, snažiac sa presvedčiť okolie, že je predurčená stať sa kráľovnou. Všetci ju považujú za blázna. Aj kráľovi sa dostane do uší, čo vyvádza, preto sa Rosalindu rozhodne vrátiť do reality.

Ukáže jej svoju pravú tvár. Tvár vetchého a roztraseného starca. Keď Rosalinda zistí, že kráľ nie je žiaden Adonis, vytriezvie. Opera Il re je o tom, čo sa skrýva za pozlátkom. Alebo o tom, že všetko je pozlátko.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Čaro milovaného mesta s krivolakými uličkami, po ktorých sa domáci premávajú ako mravčeky, sa Giovacchino Forzano pokúsil zakliať do tenorovej árie z opery Gianni Schicchi. ,,Florencia je ako rozkvitnutý strom,” presviedča nás extatický tenor Vittoria Grigola.

Ako brečtan plazí sa v duši smútok Sestry Angeliky. Meditácia o smrti v podaní bulharskej sopranistky Gheny Dimitrovej.

La reginetta delle rose, trojdejstvová opereta na tex Giovacchina Forzana, obsahuje aj túto romantickú tenorovú áriu. Spieva Emilio Renzi.

Dvojspev zo záveru prvého dejstva Lodoletty zo zlatých hrdiel Giuseppe Camporu a Giuliany Tavolaccini by mohol konkurovať veľkému duetu medzi tenorom a sopranistkou z Mascagniho hitu Cavalleria rusticana

A na záver Puccini v spomienkach Giovacchina Forzana.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku