Praha a Ostrava v operných retro inscenáciách

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dve české operné divadlá uviedli prestavenia, ktorých spojítkom bolo autorské poňatie inscenátorov predošlých generácií. V Štátnej opere Praha to bola 9. septembra 2020 obnovená premiéra Pucciniho Toscy z roku 1947 a v Ostrave oživili 12. septembra 2020 Verdiho Nabucca z roku 1968.

Fakt, že v poslednej dobe sa začínajú v operných divadlách objavovať predstavenia, ktoré sú replikami inscenácií tých istých opier z dávnejšej minulosti, môže mať viacero príčin. Na jednej strane poukazuje na to, že klasické operné dielo napriek snahe dnešných režisérov preniesť ho na javisko inak ako v minulosti, neposkytuje neobmedzený počet variácií bez toho, aby opäť nedošlo k opakovaniu či už v tradičnom alebo netradičnom divadelnom tvare. Iným vysvetlením môže byť fakt, že dnešní inscenátori považujú niektoré z pokusov svojich divadelných predchodcov za podnetné a hodné toho, aby ich spoznal aj dnešný divák.

G. Puccini: Tosca, Štátna opera Praha, 2020, Krzysztof Szumanski (Scarpia), Zbor Štátnej opery, Kühnov detský zbor, foto: Patrik Borecký

V prvej polovici septembra som mal možnosť zhliadnuť v Českej republike až dve operné inscenácie, „kopírujúce“ (minimálne v scénografickej podobe) konkrétne inscenácie z minulosti. V Štátnej opere Praha to bola inscenácia Pucciniho Toscy, ktorá sa v scénografickej podobe opierala o výpravu slávneho Josefa Svobodu z roku 1947 (vo Veľkej opere Páteho května) vtedy režírovanú Karolom Jernekom. V Národnom divadle Moravsko-sliezskom sa zasa rozhodli priblížiť podobu Verdiho Nabucca tak, ako ju v roku 1968 predstavili publiku režisér Miloslav Nekvasil a scénograf Vladimír Šrámek.

Pražská inscenácia „staronovej“ Pucciniho Toscy sa do repertoáru Štátnej opery Praha dostala ako pocta k storočnici mimoriadne významnej osobnosti českej scénografie Josefa Svobodu. Ten po mladistvých réžiách vo Veľkej opere Páteho května sa na domácej pôde preslávil skvelými scénickými návrhmi v pražskom Národnom divadle, bol jedným z tvorcov (a istý čas šéfom) Laterny magiky a jeho scénografie sa ocitli na mnohých (aj tých najvýznamnejších) svetových operných javiskách.

Z niekoľkých scénografií, ktoré Josef Svoboda vytvoril pre operný súbor Slovenského národného divadla, bola najvýznamnejšia monumentalitou dýchajúca realizácia Verdiho Dona Carlosa (1956). Svobodovu scénu k spomínanej Toske roku 1947 o viac než päťdesiat rokov neskôr zrekonštruoval výtvarníkov žiak známy Daniel Dvořák (1999, kedy došlo k prvej javiskovej replike pôvodnej inscenácie), vďaka ktorému sa teraz s ňou mohla oboznámiť aj ďalšia generácia milovníkov opery.

G. Puccini: Tosca, Štátna opera Praha, 2020, Petra Alvarez Šimková (Tosca), Krzysztof Szumanski (Scarpia), foto: Patrik Borecký

Svobodova Tosca poukazuje na to, že dielo oslovujúce krásnym spevom a napínavým príbehom, doplnené funkčnou a čitateľnou scénografiou, nepotrebuje v inscenačnej zložke radikálny odklon od inscenačnej tradície. Hoci javiskové riešenie je v zásade realistické a ponecháva príbeh v dobe určenej libretom, scénická výprava nie je tu obyčajnou kulisou či estetickou pastvou pre oči. Jednotlivé prvky scény akoby „klesali“ pod ťarchou nežičlivej doby v policajnom štáte, čo si vnímavý divák prečíta ako istý ideový postoj inscenátorov k príbehu.

V prvom dejstve diváci sledujú kostol, v ktorom po pravej strane (blízo maliarovho plátna Magdaleny, ktorý našťastie na rozdiel od návštevníkov súčasnej Toscy v SND môžu vidieť) vidno nakláňajúce sa piliere chrámu, na ľavej strane rovnako „padajúcu“ kazateľnicu a v strede výsek do barokovej kupoly. Scénograf nebazíruje na popisnej autentickosti libretom predpísaného prostredia. Napríklad v treťom dejstve nad hornou terasou Anjelského hradu sa ešte týči vysoká hranolovitá veža, akú by sme márne hľadali v rímskom historickom objekte. Podstatné je, že aj tá je mierne šikmá.

G. Puccini: Tosca, Štátna opera Praha, 2020, Petra Alvarez Šimková (Tosca), Pavel Černoch (Cavaradossi), foto: Patrik Borecký

V druhom dejstve sa zasa nad pracovňou šéfa polície nachádza šikmo klesajúca arkádová chodba, po ktorej sudcovia zostupujú do pekla mučiarne. Jednoducho svet, v ktorom sa tragicky končí láska Florie Toscy a Maria Cavaradossiho, je svetom morálne (i politicky) pokriveným. Hľa, o čom všetkom dokáže vypovedať scénické riešenie. K nemu už aj na Slovensku známy nestor českej opernej réžie Karol Jernek nemusel nič pridávať, iba sa pridŕžať dôsledne libreta opery a spoliehať sa aj na herecké danosti spevákov. Režisér obnovenej inscenácie Martin Otava (v SND režíroval napr. poslednú bratislavskú Jej pastorkyňu) v zásade rešpektoval Jernekovo aranžmán. A fungovalo to, hoci aspoň občas by som privítal nejaké sviežo pôsobiace prekvapenie.

Recenzovanú obnovenú premiéru naštudoval niekdajší britský šéfdirigent pražského súboru Hillary Griffits. Pod jeho taktovkou orchester Štátnej opery výborne kreslil atmosféru jednotlivých obrazov. Škoda však, že v dramaticky exponovanejších pasážach nebral väčší ohľad na spevákov. Úroveň ich kreácií bola kvalitná, no nie vynikajúca. Petra Alvarez-Šimková poctivo vyspievala všetko, čo do náročného partu po technickej stránke vložil skladateľ. V jej prejave (či už speváckom či hereckom) mi chýbalo čosi osobité či osobnostne emotívne. V porovnaní s Toscou Andy Louise Bogzy z pamätnej Morávkovej inscenácie v pražskom Národnom divadle jej chýbala „italianitá“, hlas neznel rovnako farebne vo všetkých polohách a tak sa ani nevyrovnala prepracovanej a kontrastnej kreácii Jolany Fogašovej v pomerne kvalitnej Bendíkovej inscenácii v Slovenskom národnom divadle.

G. Puccini: Tosca, Štátna opera Praha, 2020, Petra Alvarez Šimková (Tosca), foto: Patrik Borecký

V zahraničí úspešný tenorista Pavel Černoch (a nielen v českom repertoári!) vie viazať tóny a správne frázovať a užšie znejúce vysoké tóny dokáže dlho podržať. Jeho hlas je však pre Cavaradossiho príliš lyrický a vo farbe menej „šťavnatý“. Logicky mu najlepšie vyšlo tretie dejstvo s listovou áriou a arioso O dolci mani predniesol takmer v štýle autentických belcantistov (napr. Feruccia Tagliaviniho).

Poľský barytonista Krzysztof Szumanski pred Prahou vytváral postavu Scarpiu aj vo Varšave, Darmstadte, Braunschweig či Berlíne. Bol drsným Scarpiom s údernou vyššou polohou vo finále prvého dejstva. V tom druhom sa snažil o diferencovanejší prejav, no hoci vo viacerých pasážach tlmil svoj hlas až k pianu, nedokázal doň výrazovo vniesť črty cynizmu. Z predstaviteľov menších úloh bol Pavel Švingr ako Angelotti priveľmi statický, kým Ivo Hrachovec ako kostolník tradične koncipoval postavu čo najviac komicky.

Verdiho Nabucco po 2. svetovej vojne u nás mimoriadne spropagoval rozhlas častým vysielaním Zboru židov. Ako kompletná opera sa dielo dostalo k českému a slovenskému opernému divákovi v polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia. V Národnom divadle moravskosliezskom sa teraz v prvej premiére novej sezóny vrátili k inscenácii Nabucca z roku 1968, ktorej scénu navrhol Vladimír Šrámek, dlhoročný scénický výtvarník divadla a režijnú podobu mu dodal Miloslav Nekvasil.

G. Verdi: Nabucco, NDM Ostrava, 2020, zbor, foto: Martin Popelář

S prihliadnutí k režisérovým deväťdesiatinám sa jeho syn a terajší šéf súboru režisér Jiří Nejkvasil rozhodol prinavrátiť divákom podobu niekdajšej inscenácie. Scénické riešenie sa podarilo zrekonštruovať na základe starých čiernobielych fotografií, len kostýmy tento raz pripravila Marta Roszkopfová. Scénický výtvarník použil na svoju dobu moderné riešenie, keď celý prázdny priestor javiska vyplnil len obrovským do výšky siahajúcim schodiskom, ktoré sa dalo mierne variovať a vďaka točne ukazovať z rôznych strán. Takéto čisté riešenie dodávalo príbehu na monumentalite a azda len v prvých scénach obmedzovalo pohyb židovského zboru na malú časť javiska.

Príbeh stretu dvoch etník, taký blízky Verdiho v ranej fáze jeho tvorby (Nabucco, Lombarďania, Attila, Alzira, Bitka pri Legnane), tým získal až antikizujúcu podobu, v ktorej tvrdosť materiálu holých schodov (bez rekvizít) zaplnili sólisti vášnivými vokálnymi vyznaniami. S výnimkou jedného či dvoch výjavov (napr. kvázi choreografia ženského zboru) inscenácia vôbec nepôsobila starooperne a uchovala si tak po estetickej ako ideovej stránke svoju aktuálnosť.

Režisér Jiří Nekvasil známy svojimi inovatívnymi postupmi (súdiac podľa inscenácii Werthera či bratislavskej Rusalky, Manon Lescaut a La clemenza di Tito) pristúpil k inscenácii svojho otca pietne. Účinok poslinilo aj kvalitné hudobné naštudovanie slovenského dirigenta Adama Sedlického. Azda jedinú výhradu možno mať k trochu prehnanému tempu v ansámbli šiestej scény prvého dejstva, čo síce pôsobilo efektne, no speváci s preťažkými vokálnymi partmi sa pritom dosť zapotili.

Pochváliť treba výkon zborového telesa (zbormajster Jurij Galatenko), ktorý znel sýto a farebne. Pritom osobitne ma uspokojil jeho disciplinovaný prejav v slávnom Va pensiero, v ktorom sa niekedy zbytočne zbory uchyľujú k dynamickým kontrastom. Tu mal spev pravú elegickú podobu.

G. Verdi: Nabucco, NDM Ostrava, 2020, Maida Hundeling (Abigail), zbor, foto: Martin Popelář

Kvalitným sa ukázalo aj spevácke obsadenie, ktorému dominoval výkon Maidy Hundeling v prenáročnej úlohe Abigail. Od prvého výstupu bolo zjavné, že ide o rutinovanú profesionálku. V dramatických koloratúrach ukončených vysokými tónmi potvrdila svoje prednosti, no v cavatine dokázala svoju inklináciu k dramatickému spevu aj krotiť do lyrických polôh. Podobne v duete s Fenenou a Ismaelom frázy ukončené na c3 zaspievala v pianissime. Iná vec je, že potom v jej vokálnej koncepcii niekedy chýbali prechody medzi dynamickými pólmi a lyrickým pasážam chýbalo viacej emócie.

V titulnej úlohe sa Martin Bárta so svojím mužným tónom v priebehu recenzovaného predstavenia (12. septembra 2020) rozospieval a v predposlednom obraze predviedol kvalitnú ukážku najprv lyrického, a potom v cabalette dramatického spevu. Ten mu predsa len sedel lepšie, keďže do lyrického spievania sa skôr len štylizoval, než aby mu bol vlastný. (V Ostrave sa Bárta v postave Nabucca alternuje so slovenským barytonistom Alešom Jenisom). Tenorista Josef Moravec (Ismael) ukázal, že nie je len comprimariom, ale dokáže kreovať (a pomerne dramaticky) aj vedľajšie úlohy na úrovni prvoodborového tenoristu.

G. Verdi: Nabucco, NDM Ostrava, 2020, Martin Bárta (Nabucco), foto: Martin Popelář

Hlas sopranistky Alžbety Vomáčkovej (Fenena) znel v stredoch matnejšie a sýto vo vyšších polohách. Aj réžiou viac exponovanú postavu veľkňaza stvárnil spoľahlivo Jakub Kettner, niekdajšia veľká nádej medzi českými barytonistami. Najmenej uspokojil Martin Gurbaľ ako Zachariáš s neistými výškami a nevýraznou hlbokou polohou hlasu. Viac než „silné“ posolstvá v úvode a závere mu sedela lyrická ária so sprievodom violončela. Celkovo o vokálnom profile inscenácie možno konštatovať, že pri jeho dobrej úrovni v ňom prevládalo technické zvládnutie partov nad ich výrazovým stvárnením a citovým stotožnením sa so spievaným textom.

So značným odstupom času malo české obecenstvo príležitosť vidieť dve inscenácie zostávajúce na realistickom pôdoryse, no vo svojej dobe, ale čiastočne aj dnes pôsobiace moderne. Pravda, prevládajúci názor na to, ako inscenovať klasickú operu je dnes odlišný, raz oprávnene často zasa zbytočne iný.

Autor: Vladimír Blaho

písané z premiér: Tosca (9. 9. 2020) a Nabucco (12. 9. 2020)

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku