Štrnásty ročník Festivalu hudobného divadla Opera 2020 ponúka v čase od 4. januára do 2. marca výber sedemnástich produkcií z kamenných operných domov i nezávislých súborov. Riaditeľka festivalu Lenka Šaldová podčiarkuje slová „operné divadlo“, poukazujúc na rozmanitosť inscenačných prístupov. Od roku 2015 je festival otvorený aj slovenským scénam.
Dosiaľ možnosť umeleckej konfrontácie a zdravého súperenia využívali všetky tri slovenské operné divadlá. V aktuálnom ročníku bienále Opera 2020 ju neakceptovalo jedine Slovenské národné divadlo. Údajne bol v hre Don Carlo, no Bratislavčanom prekážal nepostačujúci čas na stavbu scény a prípravu svietenia. Zaujímavé, že tento argument (ak by aj v danej inscenácii bol technický problém, mala sa nájsť iná – pokiaľ nejaká na export vôbec je!) vyradil Operu SND ako jediné divadlo v česko-slovenskom priestore z možnosti predstaviť sa na prvej českej scéne a pred medzinárodným publikom.
Výber titulov je výlučne na hosťujúcich divadlách, na ich prioritách i sebareflexii. Banskobystrická Štátna opera si na 17. február pripravila Ponchielliho La Giocondu (dirigent Igor Bulla, réžia Dominik Beneš) a Štátne divadlo Košice pricestuje 1. marca s Verdiho Falstaffom pod taktovkou Vinicia Kattaha a v réžii Jiřího Menzela.
Osud – Janáčkova osudová opera
Prvé dva festivalové dni boli mimoriadne zaujímavé nielen dramaturgicky, ale aj umelecky hodnotným spracovaním zriedka uvádzaných opusov Leoša Janáčka a Sergeja Rachmaninova. Otvárací večer patril Národnému divadlu moravskosliezskemu z Ostravy a ich inscenácii Janáčkovho Osudu. Na domácej scéne mala premiéru v októbri 2018 a pražský večer bol jej derniérou.
Trojdejstvový Osud, „kúpeľná romanca v živote skladateľa“, rozhodne nie je skladateľovou typickou operou, s vyváženým, strhujúcim prúdom emócií v hudbe a slove. Vznikala v rokoch 1903 – 1907, ovplyvnila ju smrť milovanej dcéry Olgy i vzťah Janáčka s mladou luhačovickou kráskou Kamilou Urválkovou. Libreto zveril do rúk neskúsenej dcérinej kamarátky Fodory Bartošovej, čo bol jeden z dôvodov, že o prvé uvedenie Osudu neprejavila záujem Praha. Sám skladateľ si zrejme bol vedomý, že partitúra neznamená lásku na prvý pohľad a niekoľkokrát ju upravil.
K prvému uvedeniu Osudu došlo až tridsať rokov po Janáčkovej smrti, keď ho naštudovali v Brne v radikálnej dramaturgickej úprave Václava Noska. Režisér ostravskej inscenácie Jiří Nekvasil dokonca v bulletine označil brniansku verziu za „sebavedomú aroganciu inscenátorov“, skresľujúcu zámery skladateľa. Tento raz si vzal Osud do svojich rúk a k realizácii si prizval scénografa Daniela Dvořáka a kostýmovú výtvarníčku Simonu Rybákovú. Ich koncepcia mala v úmysle podať čo najvernejší, neprekombinovaný a úprimný obraz o tomto špecifickom Janáčkovom diele.
Festivalové hosťovanie v pražskom Národnom divadle možno trocha upravilo pôvodné proporcie inscenačného tvaru, no to podstatné, vykreslené na jednej strane odkazom na prvky secesie, na druhej prienikom do psychológie postáv, ostalo čisté a zrozumiteľné. Aj napriek pomerne chaotickým dejovým zvratom. Medzi prvým dejstvom, odohrávajúcim sa na luhačovickej kolonáde a tretím, situovaným do auly konzervatória (druhý akt sa odvíja v byte Míly a Živného štyri roky po prvom), ubehne pätnásť rokov.
Dielo, nesúce výrazné autobiografické znaky a popri rovine s istými realistickými prvkami, má v sebe skryté tajomné „fatum“. Personifikované je postavou Mílinej duševne chorej matky, brániacou na začiatku vzťahu Živného s jej dcérou (medzi časom sa im narodil syn, o ktorom jeho otec nevedel) a na konci 2. dejstva pri preskoku zábradlia strhávajúcou so sebou aj Mílu. Obe ženy zomierajú. Daniel Dvořák vytvoril scénu s dominantným motívom meniacej sa klaviatúry. Je to veľmi nápaditý symbol, dopĺňaný občasnou projekciou dobových fotografií Luhačovíc a v kostýmovom vyjadrení secesnými odevmi. K emotívnym miestam réžie patria výstupy detského predstaviteľa Doubka „Mami, mami, víš co je láska?“ Napokon, počas vzniku opery, boli tieto slová jednou z alternatív názvu opery.
Partitúra Osudu je pomerne komplikovaná. Siaha od valčíkového úvodu, cez scény s epizódnymi postavičkami, zjavné ľudové motívy, typické „nápěvky mluvy“ až po dramaticky vystupňované scény. Jakub Klecker na čele ostravského orchestra po počiatočných drobných zaváhaniach odhalil mnohorakosť Janáčkovej reči, nevynímajúc špecifickosť práve tohto diela.
Zo sólistov ma najpríjemnejšie prekvapil Martin Šrejma ako skladateľ Živný. Je to dominantná rola, vystupňovaná do exponovane položených výstupov v poslednom dejstve. Tenorista dokázal, že aj Janáčka možno spievať v priam belcantovom frázovaní a plne obstál aj jeho herecký prejav. Veronika Holbová je talentovaná sopranistka a hoci hlbokú polohu má menej rezonančnú ako stredy a vokálnou estetikou sa trocha vzdialila Šrejmovi, jej hlas má pevnosť i objem. Postava Mílinej matky by zniesla dramatickejší tón a démonickejší výraz než mu dala Petra Alvarez Šimková. Dobre zneli aj hlasy v menších postavách: Lukáš Zeman (Konečný), Roman Hoza (Lhotský) a Petr Levíček (Dr. Suda).
Jednoaktovky Sergeja Rachmaninova v silnej výpovedi
Liberecké Divadlo F. X. Šaldu sa už niekoľko sezón vyprofilovalo na jeden z najzaujímavejších českých operných súborov. Po premiére dvoch jednoaktoviek Sergeja Rachmaninova Francesca da Rimini a Lakomý rytier v decembri 2018 česká kritika predvídala, že ide o udalosť sezóny. Liberec si na pražskom festivale v minulosti už trikrát vyslúžil ocenenie „Libuška“ a je dosť pravdepodobné, že je opäť adeptom na jeho získanie. Dve diela komponoval Sergej Rachmaninov v rokoch 1903 – 1905 a na prianie skladateľa ich uviedli spoločne po prvý raz roku 1906.
Francesca da Rimini je poslednou dokončenou operou skladateľa, ktorého libreto na námet z Danteho Božskej komédie pochádza z pera Modesta Čajkovského. Lakomý rytier sa opiera o Puškinovu veršovanú drámu. Rachmaninov, ktorý prekonal duševnú krízu, ale aj možno pod vplyvom svojho neradostného detstva, skomponoval opery bez kladných hrdinov.
Režisérka Linda Keprtová so scénografom Michalom Syrovým a kostýmovým výtvarníkom Tomášom Kyptom prepojila oba tituly spoločným dejiskom a rovnako neurčitým časovým rámcom. Napriek rozdielnym témam našla v nich spojovník v postavách s pokriveným charakterom a pesimistickou atmosférou. Despotický mrzák Malatesta z Francescy zničí manželku i soka, vlastného brata (v Keprtovej poňatí nejde o naturalistickú vraždu, ale o ich symbolické pritlačenie barlou k múru), v druhom diele ide o konflikt medzi mamonárskym Barónom a jeho synom Albertom, za ktorým stojí bezcharakterná túžba po bohatstve.
V čisto mužskej opere niet pozitívnej postavy. Na javisku po celý večer dominuje šedosť prostredia ruského väzenia či tábora. S čitateľným Danteho mottom „Niet väčšieho nešťastia ako v utrpení spomínať na časy šťastné“ v prvej opere. Zboristi prichádzajúci na javisko si vyzliekajú civilné kostýmy, pripínajú ich reťaze, ktoré ťahy zdvihnú nad ich hlavy a obliekajú si rovnošaty. Keprtová rozohráva situácie s veľkým zmyslom pre hereckú a psychologickú drobnokresbu, ako aj s mnohými originálnymi nápadmi. Jedným z nich je premena Malatestu na Baróna odhodením bariel, o ktoré sa netvor v prvej časti opiera.
Sergej Rachmaninov aj v týchto jednoaktovkách dokázal, že bol skvelým symfonickým skladateľom, ktorý strhujúcu inštrumentáciu uplatnil aj v opere. Hudobné naštudovanie Martina Doubravského nemožno nazvať inak ako vynikajúcim, odhaľujúcim široké spektrum dynamických a výrazových nuáns. Či už v čisto inštrumentálnych pasážach, alebo v sprevádzaní sólistov, bola jeho temperamentná taktovka vždy v službách partitúry, jej hudobného a textového vývoja. Počúvať liberecký orchester pod Doubravským je priam pôžitkom.
Nemenším potešením bolo sólistické obsadenie. V oboch tituloch hlavnú postavu stvárnil slovenský barytonista Pavol Kubáň (Malatesta a Barón), ktorý si rozvrhol sily tak, aby svoj ušľachtilo sfarbený, stále však lyrický barytón, dokázal vygradovať do strhujúcich dramatických rozmerov. S kovovým leskom výšok, ale aj s priebojnosťou a až wagnerovskou pevnosťou hlasu imponoval tenorista Josef Moravec ako Paolo a Albert. Okrem Pavla Kubáňa sa predstavil aj ďalší slovenský barytonista Csaba Kotlár v dvojpostave Ducha Verglilia a Vojvodu. Aj on upútal farebne bohatým, v polohách vyrovnaným a výrazovo diferencovaným hlasom. Škoda, že oboch talentovaných umelcov ignoruje prvá slovenská scéna. Lívia Obručník-Vénosová (Francesca) vlastní oceľový dramatický soprán, len vo vysokej polohe znie trocha ostrejšie. Výrazné kreácie v oboch dielach vytvoril aj tenorista Dušan Růžička (Dante a Žid). Všetci tvorili herecky prepracovaný a plne angažovaný kolektív.
Festival hudobného divadla Opera 2020 trvá aj naďalej a nám na Slovensku ostáva len úprimná závisť. Že Praha každý druhý rok otvára možnosť prezentácie a umeleckého súperenia všetkým českým a slovenským operným domom. Obe navštívené inscenácie by určite zarezonovali aj v Bratislave. Žiaľ, Opera SND sa na festivale nezúčastnila a podľa všetkého je koniec aj poučnému festivalu Eurokontext, ktorý založilo predchádzajúce vedenie.
Autor: Pavel Unger
písané z predstavení Osud 4. 1. a Francesca da Rimini/Lakomý rytier 5. 1. 2020
Predstavenia v rámci festivalu Opera 2020
Leoš Janáček: OSUD
Národné divadlo moravskosliezské Ostrava, premiéra 18. 10. 2018
Predstavenie v rámci festivalu Opera 2020 v Prahe
Národné divadlo Praha, 4. januára 2020
Hudobné naštudovanie: Jakub Klecker
Réžia: Jiří Nekvasil
Scéna: Daniel Dvořák
Videoprojekcia: Otakar Mlčoch
Kostýmy: Simona Rybáková
Zbormajster: Jurij Galatenko
Pohybová spolupráca: Jana Tomsová, Yago Catalinas Heredia
Dramaturgia: Eva Mikulášková
Živný, skladateľ: Martin Šrejma
Míla Válková: Veronika Holbová
Matka Míly: Petra Alvarez Šimková
Dr. Suda: Petr Levíček
Lhotský, maliar: Roman Hoza
Konečný: Lukáš Bařák
Slečna Stuhlá, učiteľka: Eva Dřízgová-Jirušová
Zbor a orchester Národného divadla moravskosliezského
Operné štúdio NDM pod vedením Lenky Živockej
Sergej Rachmaninov: Francesca da Rimini/Lakomý rytier
Divadlo F. X. Šaldy Liberec, premiéra 14. 12. 2018
Predstavenie v rámci festivalu Opera 2020 v Prahe
Národné divadlo Praha, 5. januára 2020
Hudobné naštudovanie: Martin Doubravský
Réžia: Linda Keprtová
Scéna: Michal Syrový
Kostýmy: Tomáš Kypta
Zbormajster: Anna Novotná Pešková, Miriam Němcová
Dramaturgia: Vojtěch Babka
Francesca da Rimini: Lívia Obručník Vénosová
Duch Vergilia / Vévoda: Csaba Kotlár
Dante / Žid: Dušan Růžička
Lanciotto Malatesta / Baron: Pavol Kubáň
Paolo / Albert: Josef Moravec
Sluha: Anatolij Orel
Vezeň: Václav Loužecký
Orchester a zbor Divadla F. X. Šaldy Liberec
video
