„Praotec muzikálu“ Jacques Offenbach. Jeho mušketieri a jeho doba

Keď muž s lorňonom zmení dejiny zábavy. Roky 1819 až 1880 sú bodmi vymedzujúcimi životnú úsečku kolínskeho rodáka Jacqua Offenbacha – a zároveň sú cestou k finálnemu akordu francúzskej komickej opery. Dvestoročnica od Offenbachovho narodenia, ktorú si pripomíname 20. júna t.r., je príležitosťou zamyslieť sa, čo je to opéra comique a ktoré mená „visia“ na tejto úsečke.

„Neklaďte ruku na ovocie, čo ešte nedozrelo.“ Francúzsky tradicionalista na prahu modernity, básnik Charles Péguy, takto videl túžbu po dokonalosti.

Aké ovocie daroval svetu kultúry francúzsky hudobný skladateľ nemeckého pôvodu Jacques Offenbach? Žil v dobe, kedy Parížu vládla populárna spevohra – vaudeville, rodilo sa varieté a kabaret. Na druhej strane brehu v tragickej i komickej maske kraľovala opera. Čo takto premostiť svet ľahkej múzy s umeleckou veľkosťou a náročnosťou operného divadla?

Túto úlohu sa podarilo splniť práve Offenbachovi. V jeho osobe dokonale dozrela (možno až prezrela) francúzska opéra comique. Tá sa od svojej talianskej sestry v mnohom líši. Jej obsahová paleta nemá len jeden, veseloherný odtieň a melódie, na ktoré sa dá iba tancovať. Implikuje to už jazyk: Thália je la muse de la comédie, múza divadla, drámy, a nie smiechu. Prázdneho a satyrického už vôbec nie.

Lingvistické nitky pochopiteľne vedú k latinskému comicus, ktoré ak chápeme ako substantívum, označuje herca, prípadne tvorcu hry, ktorá sa nekončí smrťou. Smrť delí tragédiu od komédie. A v tomto pozitívnom zmysle treba chápať aj názov Danteho geniálnej La divina commedia: veľký muž renesancie zvolil toto slovo nie preto, aby sa ironicky rehotal, ale aby zdôraznil, že „Boží príbeh“ má šťastný koniec.

Na kolotoči

Nie kolotoč gagov, ale kolotoč procesie videli starí Gréci v slove κῶμος (komos, nie ko/z/mos, i keď archaické národy radi zdôrazňovali prvok pohybu aj vo vesmíre). Najstaršie grécke kómické (nie je to preklep, pretože nehovoríme o modernom komickom divadle) hry boli späté so svadobným veselím. Mystický prechod do zamknutej komnaty k novému životu – aj takto antickí Gréci chápali svadbu. Postupom času sa kómické hry stali synonymom mestských hudobných slávností.

Za moderným významom komédie čoby ironickej frašky sa musíme vybrať do 16. storočia, komik – americký „entertainer“, ktorý chrlí vtipy, prináleží až medzivojnovému 20. storočiu.

Z predchádzajúceho rozprávania sme sa dozvedeli, že slzy a sentiment patrili k antickej a stredovekej komédii ako šálka k hrnčeku. Ako to bolo v opere, ktorá sa zrodila z „hudobnej archeológie“, z túžby vdýchnuť život do nozdier Prometheovho hlineného človeka antiky a počuť jeho spev?

Postava – viac, ako symbol

Na veľkooperných tragických plátnach (tragédie lyrique) defilujú všetky tie Ifigénie, Orfeovia, Médey a Armidy, slovom: mytologicko-historickí hrdinovia odsúdení na veľké činy – a ešte väčšie trápenie.

Októbrový piatok trinásteho roku 1836 priniesol skladateľovi preslávenej vianočnej koledy Cantique de Noël Adolphovi Adamovi nevídaný úspech. Dva roky pred premiérou Offenbachovho štartovacieho javiskového opusu Pascal et Chambort sa konalo prvé uvedenie Adamovej komickej opery Le Postillon de Lonjumeau. Z príbehu o kočišovi poštového dostavníka nadaného krásnym hlasom, ktorý sa stane hviezdou parížskeho operného domu a v prestrojení sa zamiluje do vlastnej manželky, sa v repertoári udržala náročná tenorová ária Mes amis, écoutez l’histoire so stratosférickým vysokým déčkom. Perfektná dikcia a výšky amerického „rossiniovca“ Rockwella Blakea k árii Chapeloua rozhodne patria.

video

Komická opera prinášala na javisko osudy malých i veľkých súčasníkov: od šikovného a „nemorinovsky“ nemotorného postilióna z partitúry Adolpha-Charla Adama cez variácie na (ne)šťastné avantúry milencov so šľachtickým erbom až po ópiovo omamný prízrak bielej panej v rovnomennej Boieldieuovej opere. Prvým rozdielom medzi francúzskym operným tragičnom a komičnom je odlišná galéria postáv.

Kým v hudobných tragédiách z krajiny galského kohúta (podpísaných najmä menami Lully a Rameau) si recitatívy, árie a tance podávali ruky v plynulom hudobnom toku, opéra comique sa vyznačovala hovorenými dialógmi.

Prečo Carmen prepadla?

Bizetova Carmen z roku 1875 nesie podtitul opéra comique a jej originálna verzia bola prešpikovaná hovorenými recitatívmi. Carmen zomiera pod nožom dona Josého. Netradičný záver, celkom sa vymykajúci komickému žánru, bol – okrem iného – dôvodom, prečo opera o rómskej robotníčke tabakovej továrne, ktorá stiahla na dno cti vojaka s čistým štítom, „pohorela“.

Opéra comique mohla byť plná smútku či pavučín módnej gotickej hrôzy, ale mala sa končiť šťastne. Tak diktovala štýlotvorná poetika. Bizet si položil otázku: Prečo sa príbeh zo súčasnosti musí skončiť za každú cenu dobre? Dramaturgický „prešľap“, ktorý posunul dejiny opery o krôčik bližšie k verizmu, však premiérové obecenstvo skladateľovi neodpustilo.

Jedine ex-wagnerovec Nietzsche si zachoval profetického ducha, keď v Bizetovej Cigánke odhalil večný archetyp hispánskej rytmiky (Wagnerove idey nezdieľal ani Offenbach). Tej rytmiky, ktorá podľa francúzskeho literárneho kritika a filológa Victora Girauda v 19. storočí veselo kypela z parížskych salónov.

Španielsky temperament – inšpiračný prameň opèry comique

Mohlo sa pár úderov z andalúzskeho tepu premietnuť do šumivých árií francúzskej komickej opery? Veď vidieť v parížskych uliaciach fandango či bolero bolo na dennom poriadku.

Z tohto podhubia vyrástol hit El Contrabandista z operného monológu El poeta calculista tenoristu a vokálneho pedagóga Manuela Garcíu. Skladba získala extrémnu popularitu vo Francúzsku obdobia druhého cisárstva a úspešne prekračovala geografické hranice. Franz Liszt si ju dokonca zvolil za základ svojho (takmer nehrateľného) klavírneho ronda na hispánsku tému. Cecilia Bartoli prednesie mezzosopránovú adaptáciu Garcíovej piesne.

video

Carmen nie je jediná opéra comique s námetom zo španielskeho prostredia. Je tu napríklad Adamov Le Toréador, ktorého hudba však tečie z druhého kohútika inšpiračného vodovodu: ak je prvým hispánska múza, tým druhým musí byť talianska commedia dell’arte a opera buffa. Hlavný hrdina, toreador na dôchodku z katalánskej Barcelony (basový part), má univerzálne románske meno (Belflor ergo Belfiore ergo Pekný kvietok).

Ďalší kvietok v mozaike Offenbachových súčasníkov Théophile Semet v spolupráci s libretistom Michelom Carrém skomponoval v roku 1857 operu zvanú Les Nuits d’Espagne. Doktor Morelo chce vydať svoju dcérku za neveľmi schopného toreadora z Cádizu, dievča má však „tvrdú hlavu“ a pokukuje po anglickom oficierovi. Mimochodom, Semetova tvrdohlavá dievčinka zo Španielskych nocí sa volá… Carmen!

Pikantný kankán

Violončelový virtuóz a absolvent kompozície u Fromentala Halévyho Jacques Offenbach mal v čase premiéry Carmen na konte tri štvrtiny svojej hudobnodramatickej tvorby. Väčšina z takmer stovky opusov (nemálo jednoaktoviek) je archívnymi kusmi. Keď sa povie Offenbach, znie nám v hlave preslávený kankán z Orfea v podsvetí z roku 1858 (prvá verzia), respektíve 1874 (druhá štvordejstvová verzia).

video

Predstava o Offenbachovi-tvorcovi prvého kankánu je rozšíreným omylom. Pôvod tanca je nejasný (súvislosť s quadrillou sa nevylučuje, pretože rané kankány sa skrývali pod rytmickým pláštikom štvorylky). Geniálny tanečník a mím Charles-François Mazurier miloval akrobatické kúsky, otcom kankánu v užšom zmysle slova však nebol ani on. V čase Offenbachovej stúpajúcej hviezdy kankán už jestvoval, ale na tvárach elegantných dám vyvolával vrásky. Príliš veľa dekadencie.

Báje naše offenbachovské alebo père d’opérette?

Že Offenbach je zakladateľom operety, myslí si nejeden konzervatorista či bakalár. Žiaľ, za toto tvrdenie mu do indexu áčko alias jednotku nenapíšeme. Po prvé, termín operetta nie je Offenbachov vynález, ale viaže sa k multi-umeleckej osobnosti Hervého. Výborný organista a spevák, vlastným menom Louis Florimond Ronger, sa pod pseudonymom Hervé vydal na dráhu skladateľa, dirigenta, libretistu, herca a scénického výtvarníka.

Na žiadosť barytonistu Désirého (ktorý úzko spolupracoval aj s Offenbachom) napísal Hervé tableau grotesque Don Quichotte et Sancho Pança. Ako napovedá názov, je to paródia na kultový Cervantesov román z roku 1605, ktorý je sám osebe satirou. Imaginárny „snem“ hudobných historikov na čele s anglickým kritikom Ernestom Newmanom označil Hervého donquijotovskú reminiscenciu za prvú operetu v dejinách hudby.

Od opèry comique sa líši novým rozmerom paródie: komická opera sa (dobromyseľne!) smeje i plače, opereta však nastavuje krivé zrkadlo.

Fúzač s lorňonom a jeho prínos

Nefrancúzske priezvisko (der Offenbacher) skladateľ prijal podľa mesta Offenbach nad Mohanom, odkiaľ pochádzal jeho otec – židovský kantor. Životopisci však nemajú jasno ani v tom, aká bola pravá forma krstného mena budúcej hviezdy zábavy: Jakob alebo Jacob?

Jeho ďalší osud je našťastie jasnejší: otec Izák poslal svojich dvoch synov, huslistu Júlia a violončelistu Ja(c)koba, na štúdiá do Paríža. Riaditeľ parížskeho Konzervatória Luigi Cherubini však z politických dôvodov nemohol prijímať za žiakov cudzincov (poslal preč Franza Liszta!). On sám bol Talianom z Florencie, ale lojalita francúzskej vlády urobila z Cherubiniho hudobného imperátora. Offenbach bol na konzervatórium prijatý, ale po roku z neho zutekal a zarábal si ako čelista vo viacerých orchestroch.

Po svadbe konvertoval na katolicizmus a pokúšal za zaujať prvými inštrumentálnymi a žartovnými kompozíciami ľudového divadla (vaudevillmi). Po založení vlastného divadla a premiére Orfea v Podsvetí sa začala offenbachovská zlatá horúčka. Skladateľ stavil na Hervého paródiu (v La belle Hélène si tak, ako v Orfeovi, berie na mušku posvätnú a nedoknuteľnú antiku!), ale obohatil ju o väčší počet postáv a dĺžku podľa opéry comique. Jej prekonaním založil vlastnú formu hudobného divadla – opéru bouffe.

Jacques Offenbach do svojich diel prepašoval talianske belcanto. La Périchole má extrémne náročné vokálne party, ktoré presahujú rámec ľahkého žánru. Titulná hrdinka musí zvládnuť diapazón od dramatickej mezzoheroíny po koloratúrnu subretu!

Na konci života si trúfol na veľkororozmerné operné plátno (Hoffmannove poviedky), v ktorom zmixoval grotesku (populárna tenorová legenda o malom Zachovi), romantiku i fantastično.

Konkurenti

Ale pestrosť fin de siècle zamotala hlavu nejednému muzikológovi: Hervého Le petit Faust premiérovaný v roku 1869 nesie podtitul opèra bouffe, svojím charakterom paródie (robí si žarty z Gounodovo Fausta) však patrí do operetného šuplíka. Vzájomne rozlíšiť opèru comique, vaudeville, burlesku, operetu, opéru bouffe alebo buoffon, je ako rozoznať na prvý pohľad jednovaječné dvojčatá.

Charles Lecocq, ktorý tvoril v Offenbachovom tieni a po odchode veľkého „buffóna“ do exilu prevzal jeho žezlo, písal opèry bouffy aj opèry comique – ako na hojdačke.

video

Duet Clairette Angot a Mademoiselle Lange v podaní Marie-Adeline Henry a Anaïs Mahikian je komickým ekvivalentom kvetinového dvojspevu z Delibovej tragickej Lakmé. Lecocqova La fille de Madame Angot patrila až do začiatku 20. storočia ku kmeňovému repertoáru „ľahších“ divadiel frankofónneho sveta.

Parížske Théâtre des Folies-Dramatiques bolo liahňou Offenbachových konkurentov (pripomíname, že latinské concurrere je antický športový termín, ktorý znamená „bežať paralelne na jednej dráhe“, nie vylučovať súpera z hry alebo mu klásť pod nohy polená).

K spolubežcom papà Offenbacha patrí aj Belgičan Albert Grisar. Študoval v Neapoli a do mesta na Seine chcel prepašovať trochu viac italianity. Paríž mal veľmi živú taliansku komunitu, ktorá si chránila vlastné tradície ako oko v hlave. Grisar bol jedným z mnohých kolegov Jacqua Offenbacha, ktorý neprekročili ani svoj vlastný tieň (dá sa to vôbec?).

Kolegov. Verbum colligere, ktoré slovenčine „dalo“ kolegu, znamená vzájomne zväzovať. Offenbach bol prirodzene viazaný politickou situáciou svojej doby (po zajatí Napoleona III. a páde druhého impéria v roku 1870 láska Parížanov k ich majstrovi ochladla) i priateľskými väzbami (s autorom opery Marta Friedrichom von Flotowom hrával po salónoch). Nebol však viazaný konvenciami, pretože spojil nespojiteľné.

Epigóni

Jean Robert Planquette, ktorého operety (Les cloches de Corneville, 1878) sa zapáčili publiku na druhej strane Lamanšského prielivu, začínal ako barový klavirista a tenor. Nič zvláštne – bol synom speváka. Planquette vyviezol francúzsku buffu do Londýna.

Louis Varney vyšiel z rovnakých pomerov. Jeho otcom bol dirigent v divadle des Bouffes-Parisiens, ktoré v roku 1855 založil práve Offenbach. Skladateľ približne štyroch desiatok „búf“ v offenbachovskom štýle zomrel v New Orleans v americkej Lousiane.

Planquette a Varney (možno nevedomky) vyznačili v hudobnom priestore nový vektor: smer Amerika, Broadway, muzikál. Keby Offenbach nenašiel kompromis medzi opérou comique a talianskou buffou a nepovýšil by „ľahké“ metské zábavné divadlo na interpretačne náročné umenie, nebolo by ani viedenskej operety, ani americkej muzikálovej šou.

Autor: Lucia Laudoniu