Slovenských operných režisérov máme ako šafranu. Na Vysokej škole múzických umení sa predmet dlhodobo nevyučuje a prípadní záujemcovia o túto profesiu sa musia vzdelávať mimo vlasti. Zuzana Fischerová, dcéra jedného z najvýznamnejších slovenských operných režisérov a dlhoročnej sólistky Opery SND, roku 2017 absolvovala opernú réžiu na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne.
Má za sebou čerstvý debut na profesionálnej scéne. Šancu jej ponúkla Štátna opera v Banskej Bystrici naštudovaním novej inscenácie populárnych veristických dvojičiek Sedliackej cti od Pietra Mascagniho a Komediantov od Ruggera Leoncavalla. Určite to bola pre Zuzanu Fischerovú veľká výzva s pocitom zodpovednosti. A zo strany publika i kritiky neskrývaná zvedavosť, či v biednom stave sa nachádzajúca slovenská operná réžia získava platnú posilu.
P. Mascagni: Sedliacka česť, Štátna opera BB, 2019,
Zoltán Vongrey (Alfio), Michaela Šebestová (Santuzza),
foto: Zdenko Hanout
Vynášať verdikt a prognózu po prvom pokuse by bolo nezodpovedné. Rovnako v prípade kladného, ako aj problematického výsledku. Žiaľ, tento raz sa naplnila druhá z možností. S dodatkom práva na debutový omyl. Ten nastal celkom zreteľne, pretože Zuzana Fischerová siahla po nesprávnom koncepčnom kľúči. Verizmus je štýl, ktorý má svoje principiálne znaky, s ktorými žije i mrie. S ich vedomým a cieleným spochybnením by – čisto teoreticky – mohla polemizovať azda len verzia, nahrádzajúca jeho „genetiku“ detailne vyargumentovanou alternatívou. Skôr si však myslím, že by neuspela. Ťažko hľadať iný hudobno-divadelný štýl, ktorý má tak presne zakotvené programové zásady, ako práve verizmus. Dokonca i barok alebo belcanto ponúkajú širší manévrovací priestor.
Nedokážem odhadnúť, čo motivovalo začínajúcu režisérku, aby sa voči nemu tak vehementne obrnila. Najmä v prvej časti večera, v Mascagniho Sedliackej cti. Myšlienka, situovať obe opery do rovnakého priestoru, hoci prvá sa odohráva v dosť špecifickom regióne Sicílie a druhá tiež na juhu Talianska v Calabrii, nie je až taká ojedinelá. Prepojenie pridanými výjavmi bujarých, pestro kostýmovaných komediantov, ktorý sa údajne po odchode z nedefinovanej dediny (Leoncavallova opera), po odohratí Mascagniho, vracajú po rokoch na pôvodné miesto, zaváňa umelo sugerovanou logikou. Do Sedliackej cti komedianti jednoducho nepatria.
P. Mascagni: Sedliacka česť, Štátna opera BB, 2019,
Michaela Šebestová (Santuzza), zbor a balet ŠO,
foto: Zdenko Hanout
Scénografická inšpirácia jediným znakom, kazetovým stropom portálu baziliky v severotalianskej Mantove (scénu a kostýmy navrhol Fischerovej kolega zo štúdií na brnianskej akadémii David Janošek), má už v základoch tendenciu odkláňať koncepciu od atmosféry živelnejšieho juhu a jeho temperamentu. Zo Sedliackej cti vyprchali nadobro. Nielenže jej chýbali znaky daného prostredia, ale aranžmány zborov boli akoby zo spomaleného filmu.
Horizont si inscenátori uzavreli spomenutou „kazetovou“ konštrukciou s pohyblivými časťami a otvárajúcimi sa okienkami, takže si museli vypomôcť priestorom v hľadisku. To by prekážalo najmenej, je to bežné rozširovanie akčného rádia. Čo chýbalo najväčšmi, bola na jednej strane plnokrvná dráma postáv, na druhej schopnosť v masových scénach prebudiť ilúziu štylizáciou a symbolikou nespútaného dedinského života počas veľkonočných sviatkov. Bola to akási prispaná Cavalleria rusticana, opierajúca sa o bezvýznamné barličky (napríklad skladanie stoličiek, aby po nich mohla prejsť Lola, naťahovanie šnúr a pohrávanie sa s akýmisi obrusmi), ktorú oživovali len niektoré veľké hlasy. Žiaľ so staromódnymi patetickými gestami a vágne vybudovanými vzťahmi.
P. Mascagni: Sedliacka česť, Štátna opera BB, 2019,
Carmen Ferenceiová (Lola), zbor ŠO, Zoltán Vongrey (Alfio),
foto: Zdenko Hanout
Leoncavallovi Komedianti dopadli badateľne živšie. Aspoň v druhej časti. Ale opäť pričinením nie podstatných ilustratívnych znakov. K takým patrilo aj „povýšenie“ tlupy kočovných komediantov na artistický spolok s výraznými maskami. Začalo sa to už počas prológu, rozohraného pred oponou. Tonio, už v kostýme komedianta, musel časť profilového čísla odspievať v polohe ležmo na chrbte, dokonca na zábradlí pred orchestrálnou jamou. Atmosféru nevytváral už známy „kazetový“ posuvný horizont, s vykúkajúcimi hlavami komediantov. Zbor bol opäť aranžovaný staticky a spieval na publikum.
Za zbytočné považujem angažovanie tanečnej dvojníčky Neddy (Tereza Slavkovská), ktorej artistické výkony na kruhoch mali pramálo spoločné s priamočiarym tokom veristickej drámy. Divadelná hmla počas Neddinej árie bola úplne zbytočnou a nič nehovoriacou barličkou. Diane nadobúdalo grády až v scéne „divadla na divadle“, vrcholiaceho osobnou tragédiou. V nej však inscenátori zbytočne odsunuli zbor do hľadiska a stratili tak priame prepojenie s tými, pre ktorých bola scénka commedie dell´arte pripravená. Vari by postačilo premostiť javisko s hľadiskom, hoci aj na úkor čiastočného prekrytia orchestrálnej jamy. Napriek tomu, konečne išlo o miesto s nábojom veristickej živočíšnosti, s postavami z mäsa a krvi, čo takmer po celý večer chýbalo.
R. Leoncavallo: Komedianti, Štátna opera BB, 2019,
Tereza Slavkovská (Nedda – alter ego), Michaela Kušteková (Nedda),
foto: Zdenko Hanout
Hudobné naštudovanie viedol Igor Bulla, dirigent v posledných sezónach zaznamenávajúci kvalitatívny vzostup. V prípade veristických dvojičiek sa však ocitol na pôde, ktorú bytostne až tak necíti. Vášeň, kontrast, spontánnosť emócií, to všetko sa premieta aj do orchestra. Bullovo poňatie sa v oboch dielach pohybovalo skôr v neutrálnom pásme. Tempá a agogiku vnímal svojsky (to mu samozrejme nik nemôže vziať), vynorili sa miesta, kde by sa zišlo prúd hudby posúvať svižnejšie, ale aj také, kde (napríklad Caniovo Sperai, tanto il delirio) sa ponáhľal a nedovolil do sýtosti rozvíjať frázy.
Vyskytovali sa aj kolízie v súhre medzi javiskom a orchestrom, vrátane zboru, ktorý v naštudovaní Ivety Popovičovej sa tiež nevyhol približnostiam. Pokiaľ ide o zvuk orchestra, Igor Bulla by sa mal viac zamerať na širšie spektrum dynamiky (prevažovalo forte, cez ktoré niektoré hlasy ťažšie prenikali) a zušľachťovať jeho farebnosť. Surovosť zvuku nesvedčí ani verizmu.
Zo sólistického hľadiska možno navštívenú druhú premiéru nazvať večerom tenoristov. Max Jota ako Turiddu v Sedliackej cti preukázal, že svojím svetlejším, ale kovovo prierazným tenorom vie naplniť priestor a strhnúť vo výškach. Jeho dynamika a výraz síce veľa dimenzií neponúkajú, no pre danú rolu sú aj spomenuté devízy vzácne. V Komediantoch ho v postave Cania ešte pretromfol Paolo Lardizzone. Nefalšovaná južanská farba hlasu, štýlové frázovanie, objem tónu, vášnivý výraz a emócia, spoluvytvárali nanajvýš vierohodného, osudom zmietaného principála komediantskej skupiny a prostého človeka zároveň. Krok s tenoristami sa snažili úspešne držať aj barytonisti.
R. Leoncavallo: Komedianti, Štátna opera BB, 2019,
Paolo Lardizzone (Canio),
foto: Zdenko Hanout
R. Leoncavallo: Komedianti, Štátna opera BB, 2019,
Šimon Svitok (Tonio), balet ŠO,
foto: Zdenko Hanout
Šimon Svitok potvrdil výbornú kondíciu už v prológu (časť musel odspievať ležmo pred orchestrálnou jamou), keď jeho dramatický barytón znel pevne, technicky isto, v polohách úplne vyvážene. Postave Tonia dal aj bez štylizácie do fyzickej deformácie presvedčivý spevácky i herecký profil. Príjemne sa počúval kantabilný barytón Mareka Pobudu (Silvio), presvedčivý frázovaním aj istotou vo vysokej polohe. Zoltán Vongrey ako Alfio svoj part trocha preforsíroval, jeho hlas by znel dramaticky a šťavnato aj bez premrštenej dynamickej hladiny.
Santuzzu stvárnila Michaela Šebestová kultivovane znejúcim mezzosopránom, skôr verdiovsky mäkkým, než veristicky útočným. Pokiaľ musela prekonávať orchester a držať dynamickú rovnováhu s Turiddom, hlas trocha strácal na koncentrovanosti, tón šiel viac doširoka než do špičky, čím sa stal menej prierazným.
P. Mascagni: Sedliacka česť, Štátna opera BB, 2019,
Michaela Šebestová (Santuzza), Max Jota (Turiddu),
foto: Zdenko Hanout
V postave Neddy, v ktorej sa predstavila Michaela Kušteková, sa opäť potvrdilo, že je to part pre mladodramatický soprán. Jasné a svieže výšky, ktoré mladá sólistka vyspievala bez problémov, by potrebovali plynulú väzbu na pevnejšiu a farebne sýtejšiu strednú a hlbokú polohu. V menších postavách Sedliackej cti sa sľubne uviedla Carmen Ferenceiová (Lola), zatiaľ čo pre materinský part Lucie je potrebná väčšia dávka hlasovej farebnosti, než jej vtisla Eva Lucká. Michal Hýrošš bol akceptovateľným Peppem v Komediantoch.
Každé uvedenie titulov populárnych, s možnosťou porovnávania rôznych naštudovaní aj v rámci Slovenska, má svoje výhody i riziká. Zrejme Sedliacka česť a Komedianti sa stanú častejšie nasadzovaným repertoárovým číslom, hoci na rozdiel od raritného a veľmi vydareného Rossiniho Otella (písali sme o tom TU…), neboli premiéry v predstihu vypredané. Výsledný tvar bol rozporuplný. Pomyslenými víťazmi sa stali niektorí sólisti, no režijný tvar jednoducho minul cieľ. Každý debutant má právo na omyl. Platí to aj pre Zuzanu Fischerovú. O to väčšiu zvedavosť vyvolávajú jej ďalšie inscenácie, ku ktorým – aj napriek vyjadreným výhradám – verím, že dôjde.
Autor: Pavel Unger
písané z 2. premiéry 25. 5. 2019
Pietro Mascagni: Sedliacka česť, Ruggero Leoncavallo: Komedianti
Štátna opera v Banskej Bystrici
Premiéry 24. a 25. mája 2019
inscenačný tím
Hudobné naštudovanie: Igor Bulla
Réžia: Zuzana Fischerová
Dramaturgia: Alžbeta Lukáčová
Kostýmy a scéna: David Janošek
Choreografia: Tereza Slavkovská
Svetelný dizajn: Daniel Tesař
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
osoby a obsadenie
Pietro Mascagni: Sedliacka česť
Santuzza: Jolana Fogašová, Michaela Šebestová
Turiddu: Paolo Lardizzone, Max Jota
Alfio: Šimon Svitok, Zoltán Vongrey
Lola: Carmen Ferenceiová, Jarmila Balážová
Mamma Lucia: Alena Hodálová, Eva Lucká
Ruggero Leoncavallo: Komedianti
Canio: Paolo Lardizzone, Valter Borin
Nedda: Patrícia Solotruková, Michaela Kušteková
Tonio: Šimon Svitok, Zoltán Vongrey
Silvio: Martin Popovič, Marek Pobuda
Peppe: Michal Hýrošš, Peter Račko
Nedda – alter ego: Tereza Slavkovská
Spoluúčinkuje zbor, balet a orchester Štátnej opery
Koncertný majster: Oldřich Husák
Prečítajte si tiež
Štátna opera uvádza premiéru veristických dvojičiek, Sedliackej cti a Komediantov
