Pražský Fidelio bez happy endu, no s bučaním publika

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Po štvrťstoročí sa do repertoáru pražského Národného divadla, konkrétne Štátnej opery, hrajúcej počas rekonštrukcie budovy aj v Stavovskom divadle, vracia jediná opery Ludwiga van Beethovena Fidelio. Dielo má v českej metropole hlboko zakorenenú tradíciu, založenú dirigujúcimi skladateľskými velikánmi, akými boli Carl Maria von Weber, Gustav Mahler či Bedřich Smetana. Dnes sú to však už len závideniahodné historické fakty, ktorých dedičstvo sa do najnovšieho naštudovania Fidelia vonkoncom nepremieta. Vedenie Národného divadla sa pokúsilo staviť na meno pomerne známej bulharsko-nemeckej režisérky Very Nemirovej. Ani tento potenciálny tromf však nevyšiel.

Že zdolať Beethovenov operný solitér nie ľahké, to nie je žiadna novinka. Sujet síce nie je zložitý, navyše vysiela silné humanistické posolstvo, no svojou viacvrstvovou štruktúrou (žánrové singspielové scény, psychologicky introspektívne čísla, dramatické hroty, apoteózu budiace masové finále) kladie inscenátorom isté nástrahy. A zvlášť v dnešnej dobe – ako predloha so silným politickým motívom (vzoprenie sa diktatúre) – provokuje k aktualizačným výkladom. Z hudobného hľadiska voči vokálnym sólistom nebol Beethoven nadmieru ústretový a orchestrácia nesie znaky symfonického rukopisu. Napriek tomu, alebo práve pre snahu týmto tézam v praxi oponovať, patrí Fidelio ku kmeňovým repertoárovým číslam. Vera Nemirova, rodená Sofijčanka, vyštudovaná v Berlíne a ošľahaná poetikou Ruth Berghausovej či Petra Konwitschného, je zatriedená skôr ako umelkyňa vyznávajúca nekonvenčné operné divadlo. Jej poňatie Fidelia však pôsobilo skôr paradoxne a rozpačito. Chcela aktualizovať, no skĺzla do opisnosti. Chcela byť originálna, no v kľúčových dramatických miestach vyprovokovala publikum k nenáležitému smiechu. Plánovane, nevedomky? Ktovie.

L. v. Beethoven, Fidelio, Štátna opera Praha, 2018,
foto: David Sedlecký

Celkovo som mal pocit, že nápadmi Vera Nemirova vonkoncom neprekypovala. Počas predohry (zo štyroch rôznych verzií sa hrala „Fidelio-Ouvertüre“) sa rozhodla rukolapne dokázať, že Fidelio je preoblečenou Leonorou. Na proscéniu si speváčka vyzliekala ženské šaty, zviazala si poprsie a natiahla v batohu prinesené mužské ustrojenie. Aby bolo každému jasné, že ide o maskovanie, tak vo vari najdramatickejšom okamihu 2. dejstva, keď vlastným telom ochráni väzneného manžela pred smrtiacim úderom Pizarra (Töt erst sein Weib!), demonštratívne, odhalením hrude, potvrdí svoju identitu. Opisnejšie sa to vari ani vymyslieť nedá. Nuž nečudo, že obecenstvo sa hlasno smialo. Scéna a kostýmy z tvorivej dielne Ulriky Kunze smerovali k aktualizácii, či nadčasu, fantáziou však tiež neprekypovali. Celý dej sa odohráva vo vnútri tmavosivej kocky (väzenské nádvorie), ktorej strop sa nakloní v 2. dejstve, aby vniesol ilúziu kobky. So svietením sa určite dalo dosiahnuť viac. Napríklad aj v závere 1. dejstva, keď Leonora zacieli lampáš na Pizarra a on, na oplátku, vytiahne „sparafucilovsku“ dýku. Kľúčový Nemirovej nápad, zmeniť väzňov na migrantov, ostáva skôr vo verbalizovanej rovine. Z inscenácie tento módny, zároveň nezmyselný a úplne zbytočný posun čitateľný nie je.

Druhým momentom, keď režisérka nemiestne rozveselila obecenstvo, bol dejovo i hudobne prelomový motív ohlásenia príchodu ministra. Zatiaľ čo trúbka má zaznieť z pozadia, u Nemirovej sa hráč vynoril priamo z cisterny, v ktorej mali Fidelio s Roccom kopať hrob. Táto persifláž zrejme pramenila z režisérkinej túžby aspoň niečím šokovať, zanechať stopu. Niečo by som predsa len z jej poňatia prijal. Bol to profil postavy Florestana. Ako väzeň (zbytočne prehadzujúci haldy spisov, napokon prečo ich mal pri sebe?) bol ešte pri sile vzoprieť sa svojmu politickému protivníkovi, no po vyslobodení sa na svetlo sveta dostala už len psychicky zlomená troska. Šťastný koniec sa u manželskej dvojice nekonal. Veselil sa len dav. Väzňov na slobode, to by sedelo. No utečencov? Aké méty sa im otvorili?

L. v. Beethoven, Fidelio, Štátna opera Praha, 2018,
foto: Hana Smejkalová

Nemenším sklamaním ako málo invenčná režisérkina koncepcia bolo naštudovanie hudobného riaditeľa Štátnej opery Andreasa Sebastiana Weisera. Ponúkol mdlú interpretáciu, s málo vybudovanými agogickými detailmi, s množstvom neustrážených miest v súhre sólistov v ansámbloch i v samotnom orchestri. Veľkosť „jamy“ síce limituje nástrojové obsadenia a pri komornejšom zvuku sa ťažšie zabalia prípadné lapsusy, to však neospravedlňuje nestmelený výkon orchestra. Keď ho porovnám s naposledy počutým Brittenovým Billym Buddom, akoby som počul iný ansámbel. Ešte šťastie, že v tejto konštelácii sa dirigent rozhodol nezahrať predohru Leonora III. Istá kompaktnosť chýbala aj zboru (pripravil ho Adolf Melichar), čo v záverečnom obraze mohla vyvolať aj jeho priestorová (čiastočne ho režisérka umiestnila do bočných lóží) a pohybová (prehnane roztancované aranžmán v duchu ľudovej veselice) rozptýlenosť.

L. v. Beethoven, Fidelio, Štátna opera Praha, 2018,
foto: Hana Smejkalová

Obsadenie siedmich sólových postáv zverilo vedenie takmer výlučne hosťujúcim zahraničným sólistom. Dokonca aj v partoch, pre ktoré by určite našli doma lepších interpretov. Pozvať do titulnej úlohy nemeckú sopranistku Melanie Diener (Leonore) bolo rizikom, keďže známa umelkyňa svoj zenit prekonala minimálne pred desaťročím. Dnes jej vyslovene dramatický soprán znel korektne v hlbokej polohe (a v próze), no v centrálnom a vysokom registri bola tvrdá, ostrá a najmä intonačne veľmi nedôsledná. Ešte záhadnejšie mi pripadlo obsadenie Marzelliny Felicitas Fuchsovou, rozvibrovaným, šedivým hlasom bez zvonivosti, lesku a mladistvého roztúženia. A tak sólistické výkony zachraňovali muži. Švéd Daniel Frank už crescendom v prvom slove z árie Gott! Welch Dunkel Hier! ukázal, že jeho dramatický tenor má veľký dynamický diapazón. Neľahký part predniesol plným, bronzovým tónom bez rozsahových problémov a s výrazovým nasadením. Podobne rakúsky basbarytonista Sebastian Holecek svojím objemným a v každej polohe vyvážene znejúcim materiálom vytvoril markantného Dona Pizarra. Akceptovateľný bol aj Rocco v podaní domáceho basistu Olega Korotkova (prvé umelecké kroky mimo Ruska absolvoval v Košiciach a v roku 1996 získal 2. miesto v 1. ročníku žiaľ nepreživšej speváckej súťaže Hommage à Lucia Popp), síce trocha menej presný vo frázovaní, no timbrovo a réžiou naordinovaným žoviálnym výrazom presvedčivý. Zatiaľ čo Josef Moravec ako Jaquino bol luxusným obsadením neveľkej roly, tak naopak zbytočným luxusom bol málo osobitý barytón Paula Armina Edelmanna (podobne on, ako aj jeho rakúsky kolega Sebastian Holecek, sú synmi dvoch svetoznámych spevákov) ako Dona Fernanda.

L. v. Beethoven, Fidelio, Štátna opera Praha, 2018,
foto: David Sedlecký

Premiérové publikom svoj postoj a emócie vyjadrilo spontánne. Zaznel aj silný potlesk, no rovnako sa nedalo prepočuť ani zreteľné bučanie. Adresované dirigentovi i režisérke. Nič zvláštne pod slnkom, Pražania opere rozumejú.

Autor: Pavel Unger

písané z premiéry 22. 9. 2018

Ludwig van Beethoven: Fidelio
Národné divadlo Praha
Premiéra 22. septembra 2018

Inscenačný tím

Hudobné naštudovanie: Andreas Sebastian Weiser
Réžia: Vera Nemirova
Scéna a kostýmy: Ulrike Kunze
Zbormajster: Adolf Melichar
Dramaturgia: Sonja Nemirova, Jitka Slavíková

Osoby a obsadenie

Leonora/Fidelio: Melanie Diener, Manuela Uhl, Dana Burešová
Florestan: Daniel Frank, Erin Caves
Pizzaro: Sebastian Holecek, Mark Morouse, Miguelangelo Cavalcanti
Rocco: Oleg Korotkov, Zdeněk Plech
Don Fernando: Paul Armin Edelman, Jiří Rajniš, Jiří Sulženko
Marcellina: Felicitas Fuchs, Yukiko Kinjo
Jaquinio: Josef Moravec, Václav Lemberk
1.vezeň: Zdeněk Haas, Sergej Smirnyj
2.vězeň: Tomáš Bartůněk, Alexander Laptěv

Zbor a Orchester Štátnej opery

www.narodni-divadlo.cz

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár