Dnes je: pondelok, 20. 8. 2018, meniny má: Anabela, zajtra: Jana

Pre mňa vždy bolo a je „prima la musica…“, hovorí jubilant Juraj Hurný

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Vizitka: Juraj Hurný, nar. 3. mája 1948 v Humennom. Absolvent hry na trúbku (1970) a spevu (1973) na Konzervatóriu Bratislava. Sólista Opery SND (1972 – 1977), sólista Oper Graz (1978 – 2013). Vytvoril stoosem javiskových postáv najmä talianskeho, ale aj francúzskeho, nemeckého či ruského repertoáru. Hosťoval vo Viedenskej štátnej opere, Bavorskej štátnej opere Mníchov, Opernaus Zürich, pražskom Národnom divadle a Štátnej opere a na mnohých ďalších scénach, koncertoval v Európe, USA a Kanade. Od roku 1977 žije v rakúskom Grazi a v máji tohto roku oslavuje okrúhle životné jubileum.

Juraj, poznáme sa dlhé desaťročia. Odkedy vlastne? Nebol to druhý balkón v historickej budove SND spred rekonštrukcie roku 1969, kde sme sa stretávali ako partia operných nadšencov, študentov rôznych škôl?

Áno, bolo to ešte pred rekonštrukciou a nielen na druhom balkóne, niekedy aj na galérii, ktorá dnes už nejestvuje. Moja mama, ako rodená „Prešpuráčka“, to nazývala „na bidielku“. Dnes si uvedomujem, že na pomerne veľkú Bratislavu nás, mladých operných nadšencov, vlastne ani nebolo veľa. Tých, čo sme sa tam pravidelne vídavali, bolo asi do dvadsať. A samozrejme nielen konzervatoristi. Aj stredoškoláci či postupne vysokoškoláci rôznych študijných smerov – právnických, filozofických, prírodovedných, medicínskych. Spontánne vznikol klub priateľov opery, stretávali sme sa na besedách so sólistami Opery SND. Boli to pekné študentské roky. Škoda, že už nemáme na seba kontakty, bolo by milé sa stretnúť po toľkých rokoch. Tak ako zakaždým, keď my rozbalíme spomienky…

B. Smetana: Predaná nevesta, Opera SND, 1973,
Juraj Hurný (Jeník),
foto: Jozef Vavro

… a pritom „omladneme“. Ponúkala v tom čase bratislavská opera toľko zaujímavých tém do diskusie? Čo nás dokázalo fascinovať?

Predovšetkým opera ako taká, hudba a dej, to čo jej prisúdili tvorcovia. A samozrejme, naši sólistickí obľúbenci. Na „ich“ predstavenia sme radi chodievali. Na Imricha Jakubeka, Jiřího Zahradníčka, Margitu Česányiovú, dr. Gustáva Pappa, Alžbetu Svobodovú, Annu Peňáškovú… a to spomínam len zopár mien. Vtedy bol sólistický súbor dosť silný aj z vlastných zdrojov. Po predstaveniach sme dlho stáli pred operou a viedli vášnivé diskusie, hodnotili rôzne obsadenia. Napínavé to bolo napríklad keď alternovali Jakubek a Zahradníček. Niekedy sme si pred zadným vchodom počkali na protagonistov a osobne im zagratulovali, alebo zbierali podpisy. Žiada sa mi dodať, že vtedajší režiséri nás nerozčuľovali nezmyselne provokujúcimi a zdeformovanými inscenáciami. Boli disciplinovaní a snažili sa vyrozprávať dej tak, ako ho napísali skladateľ s libretistom.

Štátna hranica sa začiatkom normalizácie znova hermeticky uzavrela a prestala byť „korzom“. Postačovali nám zážitky z navštívených predstavení, alebo sme debatovali o opere v širšom kontexte, na základe počutých nahrávok veľkých spevákov vtedajších i minulých.

Čím častejšie sme chodili do opery, tým väčšmi stúpali naše nároky i rozhľad. Už nám nepostačovali len zážitky z predstavení v SND, preto sme sledovali – a ako Bratislavčania sme tú výhodu mali – rakúsku televíziu ORF. Tam bolo možné vidieť a počuť niektoré svetové hviezdy. Zbierali sme ťažko dostupné LP platne, požičiavali si ich, nahrávali na magnetofónové pásky. Mne sa takto podarilo zhromaždiť veľkú zbierku nahrávok s menami ako Caruso, Callas, del Monaco, Corelli, di Stefano, Šaljapin, Björling, Gedda…, v ktorej dominoval Beniamino Gigli. Pri jeho nahrávkach som vyrastal a cibril si vokálnu estetiku. Určite si pamätáš, ako sme sa u nás stretávali, počúvali skvelých spevákov a debatovali. K tomu nám moja mama vždy dačo chutné naservírovala „pod zub“.

G. Verdi: La traviata, Opera SND, 1975,
Juraj Hurný (Alfréd Germont),
foto: Jozef Vavro

Na to sa nedá zabudnúť, na nadšenie a uvoľnenú atmosféru u Hurných na Štrkovci. Ty si v tom čase absolvoval bratislavské Konzervatóriom, ale aj získal možnosť ešte ako študent hosťovať v SND. Tvorili ste vtedy silnú spevácku zostavu?

Nešlo o hosťovanie, ale ako študent posledného ročníka konzervatória som po predspievaní získal elévsku sólistickú zmluvu s mesačnou gážou tisíc korún. Bola to vtedy akási generačná výmena v SND, keď prišlo v relatívne krátkom čase viacero mladých spevákov do sólistického súboru. Predtým tam spievali dlhé roky stále tí istí speváci.

Čo bolo pre mladého speváka užitočnejšie? Prejsť zo školských lavíc rovno na prvú scénu a byť jedným z mnohých, alebo vystavať si repertoár mimo centra?

Pre mňa bol prvý variant lepší, lebo v prvých mesiacoch som sa „oťukával“ v SND v mini a malých rolách. No už na konci prvej sezóny som dostal veľkú príležitosť, Janíka (vtedy sa hralo v slovenskom preklade) v Smetanovej Predanej neveste. Potom prichádzali aj ďalšie veľké úlohy, no popri nich aj menšie, takže som si nezničil hlas. Angažmán v menšom divadle by nieslo riziko obsadzovania do všetkých repertoárových čísel s hrozbou, že skôr než spevák vyzreje, si opotrebuje hlas.

Ty si dostal možnosť overiť si vokálno-technické vedomosti zo školy na stáži v Palerme. Ako prijala tvoju umeleckú výbavu slávna Gina Cigna, pod vedením ktorej si mal možnosť zdokonaľovať sa?

Aby som získal štipendium od talianskej vlády, musel som signore Cigni predspievať. Vybral som si áriu Rodolfa z Pucciniho Bohémy, za ktorú som získal veľkú pochvalu s konštatovaním, že môj hlas zodpovedá medzinárodným kritériám. Pridal som aj Chéniera z rovnomennej Giordanovej opery, no po nej prehlásila, že môj lyrický tenor nezodpovedá dramatickému charakteru tejto árie. Dodala, aby som takýto repertoár vôbec nespieval. Tejto rady som sa držal počas celej kariéry. Na hodinách sme pracovali na hrudnej rezonancii, zdokonaľovali passaggio (poloha prechodových tónov), taliansku výslovnosť, výraz. Vcelku bola so mnou spokojná a spolu s Argentínčanom, neskôr svetoznámym Luisom Limom, sme sa stali jej obľúbenými študentmi.

G. Verdi: Don Carlo, Opera Graz, 1989
David McShane (Rodrigo) J. Hurný (Don Carlo),
foto P. Manninger

Po návrate a sľubných rokoch v Opere SND, keď si naštudoval viacero hlavých tenorových postáv, mal si úspechy u publika i kritiky, nastal nečakaný zlom. Vtedajší šéf opery Pavol Bagin ťa chcel vyšachovať zo sólistickej pozície…

Po opakovaných odmietnutiach vstúpiť do komunistickej strany prišiel z ŠTB príkaz Hurného existenčne zlikvidovať. Postupne so mnou ukončili spoluprácu Slovenská televízia i rozhlas, Slovkoncert a napokon na aktíve umeleckých pracovníkov opery v roku 1976 šéfujúci Pavol Bagin vyhlásil, že som na poslednej premiére (stvárnil som Alfreda v Traviate) sklamal a tak budem preradený do zboru. Zároveň mi nedovolil prijať ponuky na hosťovanie vo Viedni a v Kolíne nad Rýnom. Musím spomenúť, že vtedy sa ma zastal kolega, tenorista dr. Gustáv Papp. Vstal a vyzval šéfa, aby svoje rozhodnutie prehodnotil, lebo je neobjektívne.

Situáciu v Bratislave si považoval za bezperspektívnu a rozhodol si sa pre vážny životný krok. Čo to znamenalo pre mladého človeka a jeho najbližších opustiť rodnú vlasť s predstavou, že to môže byť natrvalo? Zúfalstvo, bezvýchodiskovosť, nádej, odvahu, risk?

Všetkých tých päť slov, presne ako hovoríš. Lenže, mal som na výber? Viezť boj so Štátnou bezpečnosťou bolo nemožné, nieto ho ešte vyhrať. Mal som 29 rokov a po celý môj dovtedajší život som musel znášať príkoria komunistov. Ako dvojročnému mi otca nespravodlivo odsúdili na 12 rokov do koncentračného tábora v Jáchymove a my s mamou sme sa stali štvancami režimu. Bolo to treba ukončiť. Jediným východiskom bol odchod do slobodného sveta a vymanenie sa z područia boľševického teroru. Napriek všetkým týmto okolnostiam nebolo ľahké rozhodnúť sa pre emigráciu. S vedomím, že je to navždy a nikdy viac neuvidím Slovensko.

Juraj Hurný (Pollione) Lucia Aliberti (Norma) v Belliniho Norme v roku 1993 v Opere Graz,
foto: súkr. archív JH

Zakotvil si v rakúskom Grazi, kde si – nerátajúc hosťovania v mnohých divadlách – prežil svoju umeleckú i životnú kariéru až do odchodu do dôchodku pred piatimi rokmi. Čo ti Graz dal, prípadne vzal?

Keď moji vlastní do mňa kopali, bili ma a napokon vyhnali z vlasti, Graz a Rakúsko mi otvorili svoju pohostinnú náruč. Prijali ma za svojho, poskytli mi trvalú ochranu a dali pocítiť, že mám novú vlasť, na ktorú sa môžem spoľahnúť. Za to všetko som a budem Rakúsku povďačný na veky vekov! A z umeleckého hľadiska? Po predspievaní som sa ako 29-ročný stal v grazskej opere prvým tenoristom, čo sa doteraz nikomu inému nepodarilo. Spieval som tie najkrajšie úlohy môjho fachu, dovedna stoosem, stavali ma mne repertoár. Po dobu 35 operných sezón som v prvom rade spieval mojich milovaných Talianov, no popri tom aj Mozarta, Bizeta, Janáčka, ba aj oboch Richardov, Wagnera a Straussa… Veľmi si cením svojich desať hlavných postáv vo Verdiho operách, čo je pre každého interpreta najvážnejšou previerkou speváckych kvalít. Po spoločenskej stránke mi vedenie mesta i Štajerska prejavovalo veľkú pozornosť, nechýbali pozvania na stretnutia s prezidentom štátu, alebo spolkovým kancelárom. Pri odchode do penzie mi mesto udelilo najvyššie vyznamenanie „Zlatý čestný znak mesta za mimoriadne zásluhy o Graz“ (pozn. red.: písali sme o tom v článku Juraj Hurný v oblúku speváckej kariéry).

Juraj Hurný, Bettina Vollath, ministerka financií pre Štajersko, 2013,
foto: súkr. archív JH

Počas angažmánu si spolupracoval s množstvom dirigentov, režisérov i kolegov. Kto z nich sa najhlbšie vryl do tvojej pamäti?

Hneď po príchode do exilu som v Štátnej opere vo Viedni hosťoval ako Alfredo v Traviate so slávnym americkým barytonistom Sherrillom Milnesom. Keď spieval v druhom dejstve áriu Di provenza il mar, il suol bol to pre mňa neobyčajný zážitok. Predstavenie dirigoval Alberto Erede, slávny velikán opernej éry 50. a 60. rokov. Na skúškach a predstaveniach Belliniho Normy v Grazi, kde som vytvoril úlohu Polliona, som sa spriatelil so Sicílčankou Luciou Aliberti, ktorá v tejto opere excelovala. V Bavorskej štátnej opere v Mníchove vo Wagnerovom Zákaze lásky bol mojím kolegom ďalší slávny barytonista Hermann Prey. V Opernom dome v Zürichu, v Lehárovej Veselej vdove, sme slávili „slovenský večer“, keď popri veľkej Lucii Popp spieval aj Gejza Zelenay. Z veľkého počtu dirigentov sa mi vryl do pamäti majster talianskeho belcanta Argeo Quadri, od ktorého som sa mnohému priučil. V Mníchove som mal zasa možnosť muzicírovať s Wolfgangom Sawallischom, dokonca vo Wagnerovi. Veľakrát som vystupoval s Fabiom Luisim, dokonca som spieval v jeho dirigentskom debute. Bolo to obrovské kvantum veľkých osobností. Ak si však chcem pozitívne spomenúť na nejakého režiséra, musím zájsť hlboko do minulosti. Za posledných dvadsať rokov mi viac-menej „pili krv“. Nie preto, že by som mal s nimi konflikty. To sa nikdy nestalo, ale ich zdeformované réžie, ich choré videnie sveta, ich agresivita a absencia estetiky, ma privádzali do zúfalstva. Napriek tomu mám pekné spomienky aj na niektorých režisérov, napr. na Nathaniela Merrilla z MET, s ktorým som robil v Grazi Percyho v Donizettiho Anne Bolene, alebo na Jacquesa Karpa, intendanta Opera de Marseille, s ktorým som spolupracoval ako Faust v Boitovom Mefistofelovi a Cavaradossi v Pucciniho Tosce. V Grazi sme mali veľmi muzikálneho režiséra Horsta Zandera, s ktorým som robil veľa titulov.

Netajíš sa tým, že si odporcom radikálnych režisérskych zásahov do partitúr a vkladaní svojvoľných rébusov, odpútavajúcich pozornosť od hudby, spevu, ale aj autentickosti libreta. Spolupracoval si však s nejedným režisérom (Konwitschny, Herheim…), ktorí sú nositeľmi práve kréda, že s predlohami je možné voľne narábať. Bola možná diskusia s nimi, alebo si sa ako profesionál musel stotožniť s predloženým výkladom?

Žiadna diskusia sa nekonala, spevák sa musel otrocky podrobiť režijnej koncepcii, inak by bola rola preobsadená. Režiséri sú už dlhší čas všemocnými „vládcami“ v opernom svete a ja sa len čudujem, že dirigenti tento úpadok tolerujú. Pre mňa vždy bolo a je „prima la musica“. Treba si uvedomiť, že veľa režisérov ani nepozná noty. No netreba so tomu čudovať, pretože ich nepoznajú ani niektorí operní riaditelia a intendanti. Na prvej skúške, pri tzv. koncepčnom pohovore, sa veľakrát človek dozvedel veci, ktoré ani sám skladateľ netušil. Príklad: Konwitschny, ktorý mimochodom bol hudobne podkutý, po tom, čo škrtol dva zbory v Traviate (zbor cigánok a toreadorov) prehlásil, že ani sám Verdi tieto čísla nechcel. Nik sa ho netrúfal opýtať, prečo ich teda skomponoval, lebo sme poznali Petrove hysterické výbuchy a nechceli sme sa stať ich obeťami.

Konwitschny sa dodnes nezmenil, veď najnovšie ho pred premiérou pre konflikty vyhodili z göteborského divadla. Búrlivé boli aj jeho hosťovania v Bratislave. Aká je tvoja vízia operného divadla? Budú jej budúcnosť určovať režiséri, alebo trend výstrelkov sa v určitom bode zastaví a „módnosť“ sa zmení na „modernosť“, v zmysle využívania súčasných technických vymožeností?

Opera je jeden kamienok z mozaiky dnešného sveta. Keďže ten je veľmi chorý až nenormálny, prečo by mala byť práve opera zdravá a normálna? Až sa svet znova vylieči, bude aj opera zdravá. Kedy to bude? Ťažko povedať, pretože radikálne zmeny sa vždy v dejinách udiali po vojnách, katastrofách… Vždy vtedy, keď človek prestal byť „prepotentným“, uvedomil si svoju pominuteľnosť a stal sa pokorným.

Juraj Hurný pred svojim posledným predstavením v Opere Graz (8. júna 2013),
foto: súkr. archív JH

Dnes už nestojíš na javisku, no viem, že sleduješ operné dianie. Ak ostaneme pri tvojom hlasovom odbore, ktorých súčasných tenoristov si zvlášť ceníš?

Ako pre vyznávača belcanta je pre mňa dobrý len spevák, ktorý ovláda tento štýl, túto estetiku. Preto si veľmi cením peruánskeho tenoristu Juana Diega Flóreza, ktorého interpretácia vyvoláva vo mne ten najsilnejší umelecký zážitok. Zároveň ale obdivujem romantického hrdinu dnešných operných scén Jonasa Kaufmanna, ktorý uchvacuje nielen krásnym hlasom, perfektnou technikou, skvelým herectvom, ale aj rôznorodým repertoárom. Keď spieva so svojou vynikajúcou krajankou Anjou Harteros, prežívam „hviezdnu hodinu“, sú pre mňa dokonalým operným párom snov. Pri všetkom nadšení, však dnes nevidím spevácke osobnosti, akými boli Maria Callas, Mario del Monaco, Boris Christoff, Renata Tebaldi, Franco Corelli, Ettore Bastianini, Robert Merrill, Carlo Bergonzi, Nicolai Gedda, Cesare Siepi… Za všetkých týchto gigantov niet náhrady, na ich veľkosť v dnešných časoch nik nedorástol. Na ilustráciu, ako to voľakedy vyzeralo v opernom dianí a ako boli diváci rozmaznaní, uvediem jednu epizódku, ktorú mi rozprával istý taliansky priateľ. Niekedy v šesťdesiatych rokoch prišiel vedeniu festivalu Arena di Verona list, v ktorom sa istý operný fanúšik rozčuľoval, že v aréne spievajú stále tí istí speváci: „Musí skutočne stále spievať Mario del Monaco, Franco Corelli a Carlo Bergonzi? To tam iných nemáte?“

Náš rozhovor sme skončili v ríši snov, ale hlavne v dobrej nálade. Prajem ti, aj v mene čitateľov portálu Opera Slovakia, do ďalších rokov veľa zdravia a krásnych umeleckých zážitkov.

Zhováral sa: Pavel Unger

video



 

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár