Pred 10 rokmi zomrel ďalší veľký Američan Cornell MacNeil

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V budúcom roku si pripomenieme storočnicu jeho narodenia, teraz desať rokov od jeho úmrtia. Cornell MacNeil sa narodil 24. 9. 1922 a zomrel 15. 7. 2011. Patril k štvorici veľkých amerických barytonistov druhej polovice minulého storočia a bol ozdobou všetkých inscenácií, v ktorých sa objavil v šírom opernom svete.

Jeho matka bola málo významnou speváčkou, no inklináciu k spevu po nej predsa zdedil. Nezabránilo tomu ani ochorenie na astmu v detstve. Po krátkom pôsobení v rozhlasovej agentúre sa zamestnal ako strojník a toto zamestnanie ukončil až dva roky potom (1952), čo si ho skladateľ Giancarlo Menotti vo Philadelphii vybral do titulnej úlohy svetovej premiéry svojej opery Konzul, namierenej proti mccarthizmu.

Cornell MacNeil (1922 – 2011), zdroj foto: internet

Popri zamestnaní študoval v Amerike na hudobnej škole v Hartforde u populárneho wagnerovského speváka Friedmana Schorra, neskôr sa zdokonaľoval u Dicka Marzolla. Počnúc rokom 1953 už bol členom New York City Opera, v ktorej sa mohol stretnúť aj s naším emigrantom, tenoristom Rudolfom Petrákom. Debutoval úlohou Giorgia Germonda z La traviaty a hoci v súbore spieval rôznorodý repertoár (Escamilla z Carmen, Valentina z Fausta, Sharplesa z Madama Butterfly, Lescauta z Manon Lescaut), už tu naznačil, že jeho doménou bude verdiovský repertoár.

Pri hosťovaní v Chicagu (ako Sharples) zaujal Giuseppeho di Stefana, ktorý ho odporučil vedeniu milánskeho divadla Teatro alla Scala. Po debute v newyorskej Metropolitnej opere, kde v roku 1959 zaskočil za Roberta Merrilla ako Rigoletto, debutoval bez orchestrálnej skúšky, zato s obrovským úspechom, aj v Miláne ako Don Carlos vo Verdiho opere Ernani. Mal som to šťastie počúvať rozhlasový prenos z tohto predstavenia a pamätám si, že v predposlednom obraze po ansámblovej scéne O sommo Carlo, v ktorej hrá prím barytónový part, talianske publikum priam šalelo.

G. Verdi: Rigoletto, Metropolitná opera New York, Cornell MacNeil (Rigoletto), foto: Archív MET

V tom istom roku strávil istý čas v Taliansku, aby sa zdokonalil v talianskej výslovnosti, a potom sa mohol uplatniť aj na ďalších talianskych operných javiskách (Rím, Janov, Neapol, Palermo). Pred La scalou však uprednostnil angažmán v MET, kde potom do roku 1987 odspieval 647 predstavení a vytvoril 26 operných postáv. Verdiho hrbatého (v dnešných inscenáciách skôr krívajúceho) šaša tam vytvoril 105-krát, mimoriadne často kreoval aj postavu Pucciniho Scarpiu (92-krát), s ktorou sa neskôr ako 65-ročný s divadlom rozlúčil. V londýnskej Covent Garden po prvý raz spieval v roku 1964 (Verdiho Macbeth), ale vystupoval ako hosť aj v Paríži, vo Viedni, Barcelone, Lisabone, Moskve, v Mexico City a vtedy ešte stále uznávanom Teatro Colón v Buenos Aires.

Cornell MacNeil bol predovšetkým veľkým verdiovským interpretom. Jeho hlasový fond bol objemný, a preto sa lepšie počúval z javiska ako pri štúdiových nahrávkach. Napriek pomerne krátkemu štúdiu dokonale ovládal všetky finesy belcanta, vedel príkladne viazať tóny a v stredných polohách tmavší hlas nadobúdal v bezpečných výškach jasnejšiu farbu. Podľa kritiky bol však lepším spevákom (v zmysle ovládania technického spevu) než interpretom. Možno to súvisí aj s tým, že kritika mávala výhrady voči jeho vždy pomerne statickému hereckému výkonu a viac ho chválila v úlohách kladných hrdinov než v postavách záporných. Preto napríklad menej kladne hodnotila jeho Falstaffa (na rozdiel od Germonta, Lunu, Renata, Macbetha, Amonasra, Boccanegru atď.), ktorý si vyžaduje aj majstrovský herecký prejav.

G. Verdi: Nabucco, Metropolitná opera New York, 1960, Cornell MacNeil (Nabucco), zbor, foto: Archív MET

Z ďalších veľkých úloh naštudovaných pre MET spomeňme Barnabu z Giocondy, Tonia z Komediantov, Micheleho z Plášťa alebo Gianciotta Malatestu zo Zandonaiovej Francescy da Rimini. Okrajovo sa dotkol aj dvoch wagnerovských postáv – Blúdiaceho Holanďana a Telramunda z Lohengrina.

Úctyhodný je zoznam zvukových, resp, obrazových záznamov, na ktorých sa podieľal vždy so spevákmi absolútnej vokálnej špičky a s najlepšími dirigentmi. Moje prvé stretnutie s jeho hlasom predstavovali nahrávky reprodukované vďaka ORF 1, a to Pucciniho Dievčaťa zo západu (1958, s partnermi Tebaldiovou a del Monacom) a Verdiho Aidy v Karajanovej viedenskej nahrávke (1959, Tebaldi, Simionato, Bergonzi), v ktorej už jeho prvý výstup počas víťazného egyptského pochodu (4. obraz) zapôsobil strhujúcim dojmom (Questa assisa ch´io vesto).

K ďalším významným nahrávkam patrí jeho účasť v komplete Cavallerie rusticany (G. Simionato a M. del Monaco), v Soltiho nahrávke Maškarného bálu (1960, s B. Nilsson a C. Bergonzim), v dvoch kompletoch Rigoletta (1961 s J. Sutherland a R. Cionim resp. 1967 s Reri Grist a N. Geddom), z neskorších čias jeho účasť na nahrávke La traviaty s dirigentom Levinom (1982, T. Stratas a P. Domingo).

G. Puccini: Tosca, Seattle Opera, 1969, Cornell MacNeil (Scarpia), Dorothy Kirsten (Tosca), foto: Des Gates/Archív Seattle Opera

Existuje aj množstvo videonahrávok predovšetkým zo živých predstavení. Ide napríklad o dve Toscy (1965 s Marcelou Pobbe a Giuseppem Raimondim, resp. so Shirley Verrett a Lucianom Pavarottim z roku 1980), videozáznam zo spomínanej Zandonaiovej opery (Renata Scotto, P. Domingo, 1981) či atraktívna viedenská La traviata zo začiatku 70. rokov s účasťou E. Gruberovej v úlohe Aniny (Cotrubas a Gedda).

Osobitne sa chcem zmieniť o dvoch spevákových vystúpeniach. V roku 1964 spieval v Parme v Maškarnom bále s Luisou Maragliano (Amelia), ktorá bola po odchode Tebaldiovej do USA súčasťou širokej a vyrovnanej zostavy talianskych sopranistiek (Stella, Orlandi-Malaspina, Pobbe, Malagrida, Ligabue, Cavalli). Keď po sopranistkinej árii Morro publikum neprestávalo hlasno protestovať proti jej výkonu, barytonista sa neudržal, cez rampu zakričal do publika basta cretini a opustil divadlo.

Cornell MacNeil (1922 – 2011), zdroj foto: internet

V roku 1965 som v talianskom rozhlase zachytil prenos Verdiho Ernaniho z Teatro Massimo v Palerme. V úvode predposledného obrazu má barytón náročnú áriu Oh de´ verd´anni miei, ktorú Cornell MacNeil ukončil nádherným stúpaním z f na g a následne dlho držaným as. Palermčania mu neprestávali tlieskať. Prenos som si nahral na magnetofón a brat Jaroslav na rozlúčku s publikom (i so svojou mladosťou a životom) spomínanú áriu zaradil ako posledné číslo svojho posledného matiné v SND.

Cornell MacNeil mal svojrázne názory na operu, operný spev a vokálnych pedagógov, ktoré vyslovil v knihe rozhovorov so svojím niekdajším kolegom, basistom Jerome Hinesom. Jej názov je Veľkí speváci o veľkom speve (1982).

Autor: Vladimír Blaho

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár