Pred 10 rokmi zomrel Veriano Luchetti, tenorista prvej triedy

Dňa 23. apríla 2012 zomrel v Ríme tenorista Veriano Luchetti. Najmä v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia patril do prvej garnitúry svetových tenoristov.

Popri slávnej a médiami forsírovanej trojici Pavarotti-Domingo-Carreras na svetových operných javiskách vtedy triumfovali aj ďalší vynikajúci tenoristi. Spomeňme aspoň niekoľkých: Petra Dvorského (1951), ktorého hlas mal pravú „talianskosť“, Alfreda Krausa (1927) s úžasnou vokálnou technikou uplatňujúcou sa vo vyslovene lyrickom repertoári, Katalánca Jaume Giacoma Aragalla (1939) zafarbením v strednej polohe pripomínajúceho timbre Giuseppe di Stefana, vynikajúceho dramatickejšieho „výškara“ Franca Bonisolliho (1938), či univerzálneho Američana Neila Shicoffa (1949), ktorého aktívna kariéra pokračovala takmer do dnešných dní. Do tejto kategórie tenoristov patril aj Veriano Luchetti, ktorý sa narodil 12. marca 1939 a na operných javiskách sa pohyboval v rokoch 1965 až 1990.

Šesťdesiate roky boli jeho učňovskými. Debutoval ako Alfréd z Traviaty vo Wexforde (1965), v roku 1967 na Menottiho Festivale dei Due Mondi v talianskom Spolete stvárnil Lorisa Ipanova v Giordanovej Fedore a potom začal púť po talianskych operných javiskách. Spieval v Hazonovej opere Una donna uccisa con dolcezza v Parme, v Donizettiho opere Il furioso all’isola di San Domingo v Terste a najväčším jeho triumfom tých čias bol Vasco de Gama v Meyerbeerovej Afričanke na Maggio Musicale Fiorentino v roku 1971, kde po árii O paradiso vyvolal salvy potlesku a kam sa rád vracal aj neskôr ako Arrigo v Sicílskych nešporoch, Foresto v Attilovi, Roberto v Pucciniho prvotine Le Villi, Pinkerton v Madama Butterfly, Don Alvaro v Sile osudu a Lenskij v Čajkovského Eugenovi Oneginovi.

Vo veronskej Arene stvárnil Romea v Gounodovej opere o najslávnejšom zaľúbenom páre a ešte v roku 1971 nahral v Turíne pre RAI titulný part Pucciniho Edgara spolu s manželkou sopranistkou Miettou Sighele. Pinkertonom debutoval aj v Londýne (1973), nasledovali úspechy v Paríži, Viedni a v roku 1975 konečne aj v milánskej La Scale (Foresto z Attilu) po boku Nikolaja Gjaurova a Piera Cappuccilliho. Koncom 70. rokov som mal to šťastie počuť ho v Budapešti v Pucciniho Bohéme. Jeho spev vynikal ideálnym frázovaním hoci pomyselný súboj s Petrom Dvorským o c3 v árii Rodolfa by asi prehral. Do americkej Metropolitnej opery sa dostal až tesne pred záverom svojej kariéry v roku 1988 ako Don José v Carmen. Na Slovensku sme ho mohli sledovať vďaka televíznemu prenosu z Prahy, kde pri hosťovaní La Scaly vo Verdiho Requiem spieval spolu so Shirley Verret, Jelenou Obrazcovou a Nikolajom Gjaurovom.

Jeho repertoár bol pomerne rozsiahly, úzkostlivo sa však vyhýbal príliš dramatickým partom (azda s výnimkou Dona Josého a Radamesa). Okrem štrnástich postáv z Verdiho opier a šiestich pucciniovských kreácií spieval v Scarlattiho Griselde, v dvoch Cherubiniho a jednej Spontiniho opere, v Rossiniho Mojžišovi, v Belliniho opere I Capuleti e i Montecchi vytváral tak Tebalda ako aj Romea, bol tenorovým hrdinom troch Donizettiho opier. Kuriozitou bol Leandro v Mancinelliho opere Ero e Leandro a kreoval postavu Fausta tak taliančine (v Boitovom Mefistofelovi) ako francúzštine (v Gounodovom Faustovi), Z francúzskej opere mu bol najbližší Massenetov Des Grieux, z nemeckého repertoáru môžeme menovať len postavu Talianskeho speváka zo Straussovho Gavaliera s ružou, z ruského okrem básnika Lenského aj Andreja z Musorgského Chovančiny.

Kým Petra Dvorského veľké nahrávacie štúdia dosť ignorovali, Luchetti medzi rokmi 1969-86 nahral v štúdiu dvakrát part vo Verdiho Requiem (so Soltim a Mutim), Verdiho Alfreda, Ismaela a Macduffa a tiež Jasona v Cherubiniho Medei. Okrem toho existujú dve desiatky záznamov z predstavení s jeho účasťou, pričom v dvanástich prípadoch šlo o predstavenia Verdiho opier a sedem nahrávok má podobu videa. Ako jeho partnerky sa v nich striedali také sopránové zjavy ako Leontyne Price, Renata Scotto, Elena Souliotis, Leyla Gencer, Katia Ricciarelli, Mirella Freni, Maria Chiara, Cecilia Gasdia, Jessye Norman, Galina Savova či Anna Tomowa-Sintow.

A to mal ešte Luchetti (podobne ako Dvorský) to nešťastie, že vo vrcholnej forme spieval už v časoch, kedy prevládol štýl záujmu len o tých prvých a najlepších, ktorým sa často ponúkali aj im neprimerané úlohy (napr. Maazelova Aida z Viedne s Carrerasom).

Okrem javiskových kreácií treba spomenúť aj skutočnosť, že spolu so svojou manželkou výrazne ovplyvnili medzinárodnú spevácku súťaž Riccarda Zandonaia v Tuscanii.

Autor: Vladimír Blaho

video