Desiate výročie úmrtia americkej opernej speváčky Shirley Verrett, ktoré si pripomíname 5. novembra 2020, ma inšpirovalo nielen k zhodnoteniu jej prínosu k opernej interpretácii, ale tiež k úvahe o zástoje Afroameričaniek v medzinárodnom „opernom cirkuse“ druhej polovice minulého storočia.
Bolo ich viacero, no mimoriadne významných bolo päť: Leontyne Price (1927), Shirley Verrett (1931), Martina Arroyo (1937), Grace Bumbry (1937) a Jessye Norman (1945). Všetko to boli „primadonny“ na rozdiel od ďalších, ktoré sa uplatnili len v užšom hlasovom odbore.
Leontyne Price sa pod vedením Karajana stala najvýznamnejšou verdiovskou interpretkou 60. rokov, ktorá ako Leonora v Trubadúrovi v Salzburgu v scéne miserere štyrikrát namiesto as2 zaspievala c3. Grace Bumbry v roku 1963 zasa bola prvou ,,čiernou“ Venušou vo Wagnerovom Tanhauserovi a vyhľadávanou Carmen, aby v nasledujúcom desaťročí prešla k náročným sopránovým úlohám.
Martina Arroyo odspievala v Metropolitnej opere New York vyše 200 predstavení a triumfovala na všetkých významných európskych operných javiskách A Jessye Norman azda z najväčším rozptylom v repertoári bola aj jedinečnou piesňovou speváčkou, ktorá ako jediná z amerických čiernych bohýň spievala aj v Bratislave na koncertnom pódiu Slovenskej filharmónie v roku 1980).
Shirley Verrett mala spoločné s Grace Bumbry to, že začínala ako mezzosoprán a neskôr prešla k sopránovým úlohám Narodila sa 31. mája 1931 v New Orleanse a zomrela 5. novembra 2010 v meste Ann Arbor v Michigane (USA). Podobne ako jej ,,čierne“ rivalky aj ona už ako dieťa začínala spievať v baptistických či iných protestantských kostoloch. Jednou z jej vokálnych pedagógov bola istý čas aj slávna Lotte Lehmann.
Americké spevácke začiatky Shirley Verrett boli skromnejšie. Debutovala v roku 1957 v Brittenovom Únose Lucrezie, následne v New York City opera spievala v Stratených vo hviezdach Kurta Weilla a v roku 1958 v nemeckom Kolíne v Nabokovovom Rasputinovi. Talianske starobylé mesto Spoleto, ktoré v rámci festivalu Dvoch svetov Gian Carla Menottiho umožnilo zrod mnohých speváckych hviezd, jej v roku 1962 ponúklo jednu z jej ťažiskových úloh – Bizetovu Carmen.
Aj ona sa pokúšala najprv uspieť na významných európskych javiskách a v roku 1966 debutovala ako Verdiho Ulrika v londýnskej Covent Garden. Ako Carmen nadchla v roku 1968 divákov Metropolitnej opery v New Yorku a o rok neskôr debutovala v milánskom Teatro alla Scala ako Dalila v opere Camille Saint-Saënsa.
Ťažisko jej repertoáru tvorili mezzosopránové úlohy vo Verdiho operách (Amneris, Eboli, Azucena), stvárnila aj Gluckovho Orfea, Donizettiho Leonoru vo Favoritke či Sinaide v Rossiniho opere Mojžiš a faraón. V 70. rokoch prešla k sopránovým úlohám (Lady Macbeth, Tosca, Norma, Aida, Leonora z Fidelia, Cherubiniho Medea). Z piesňovej tvorby jej boli blízke piesne Schuberta, Mahlera, Milhauda a Fallu.
V roku 1996 začala pedagogickú dráhu a v roku 2003 vydala svoju autobiografiu. Z nej sa napríklad dá dozvedieť, že keď jej začiatkom 60. rokov dirigent Leopold Stokowski ponúkol vystúpenie s Houstonskou filharmóniou, koncert stroskotal na rasizme časti orchestra, ktorý ju odmietol sprevádzať. Stala sa držiteľkou viacerých ocenení, z ktorých prvou bola Cena Marion Anderson (1957), prvej černošky vystupujúcej dva roky predtým a. h. v newyorskej Metropolitnej opere.
Umenie Verrettovej je zachytené na množstve operných kompletov a nahrávok dirigovaných najväčšími osobnosťami tých čias. Spomeňme aspoň zopár. V Donizettiho Lucrezii Borgii boli jej partnermi Alfredo Kraus a Montserrat Caballé, vo Verdiho Maškarnom bále Leontyne Price a Carlo Bergonzi, v Donovi Carlosovi Placido Domingo, Leontyne Price a Ruggero Raimondi, v Belliniho Norme Beverly Sills a v Abbadovej nahrávke Verdiho Macbetha Piero Cappuccilli.
Na javisku som naživo sledoval jej výkon jediný raz. Pri návrate zo študijnej cesty v Bari (1967) som vo Florencii na tamojšom Maggio Musicale Fiorentino sedel na galérii Teatro Comunale a sledoval Donizettiho operu Maria Stuarda. Kým predstaviteľku Marie Leylu Gencer som poznal už predtým z prenosov z talianskeho rozhlasu, predstaviteľka Elisabetty Shirley Verrett bola pre mňa neznámou.
Jej prvý výstup svojou kvalitou šokoval nielen mňa ale aj náročné talianske publikum. Už vtedy jej hlas farebne pripomínal skôr dramatický soprán a vyrovnane sa niesol vo všetkých polohách s mimoriadne údernou vysokou polohou. Trocha som ľutoval kvalitného tenoristu Franca Tagliaviniho, ktorého publikum nechcelo vidieť pred oponou a dožadovalo sa len oboch ženských predstaviteliek.
Niekedy v 80. rokoch potom československá televízia vysielala priamy prenos z Chrámu sv. Víta, v ktorom milánska La Scala uviedla Verdiho Requiem v perfektnom obsadení. Popri Nicolaiovi Gjaurovovi, vtedy pomerne vychytenom tenoristovi Verianovi Luchettim a Jelene Obrazcovej, ktorá provokovala našich politických cenzorov obrovským krížom na prsiach, sopránový part spievala suverénne práve niekdajšia mezzosopranistka Shirley Verrett. Tá, ktorá sa s týmto svetom rozlúčila práve pred desiatimi rokmi, no v pamäti milovníkov opery zostáva ako stálica.
Autor: Vladimír Blaho
