Dňa 12. decembra t.r uplynulo sto rokov od narodenia operetného a muzikálového speváka, režiséra, organizátora divadelného života, ba aj choreografa Emila Prieložného, rodáka zo Žiliny. Jeho život divadelníka je svedectvom plnohodnotného vnímania a prežívania polôh rôznorodých hereckých postáv (bolo ich okolo 150). Svoje poslanie na divadelnom javisku vrchovato naplnil pestrými hereckými kreáciami, odovzdávanými dušou i hereckým srdcom. Stal sa nezabudnuteľnou oporou a živou legendou dnes už zaniknutej Spevohry Divadla Jonáša Záborského v Prešove, pri zrode ktorej aj stál.
Okrem storočnice od jeho narodenia uplynulo 23. júla t.r i štyridsať rokov od času jeho predčasného odchodu. Zalistovať si v jeho živote divadelníka bolo pre mňa povzbudivým dokumentom a opätovným poznaním, že spomienky na ľudí, ktorí vytvárali históriu slovenského divadelníctva treba opakovane vyvolávať.
Emil Prieložný, operetný a muzikálový spevák, tanečník i choreograf, inklinoval k javiskovému umeniu už od čias návštev meštianskej školy, možno aj skôr. Tri roky strávil v baletnej škole majstra Bohumila Relského. (pozn.: český choreograf B. Relský viedol baletný súbor Slovenského národného divadla v Bratislave v rokoch 1937 – 1940). Predtým, ako začal ochotníčiť v Dramatickom krúžku v rodnej Žiline (1938 – 1939), zamestnal sa v tunajšom Mestskom kine ako kinooperátor. Angažmán do Slovenského ľudového divadla Fraňa Devínskeho v Nitre (1940 – 1946) však natrvalo určilo jeho umeleckú dráhu.
Pre Fraňa Devínskeho bol určite talentovaným objavom. Nastúpil do baletnej zložky tohto divadla. Čoskoro upútal pozornosť pohybovou kultúrou a tanečnou kreativitou, čo znamenalo, že po troch rokoch už tancoval sólové úlohy. Neostalo však len pri tom. Keď na povrch vyplávala aj komická poloha jeho hereckého talentu, vyústilo to do nového variantu a od roku 1945 ho diváci začali vnímať už i v úlohách mladokomika v operetách.
Sporadicky v divadle pripravoval aj choreografiu a réžiu. Keď sa Slovenské ľudové (Mestské) divadlo Fraňa Devínskeho rozpadlo, mladému hercovi Emilovi Prieložnému prišiel vhod návrh Štefana Mártona, sólistu prešovskej Spevohry DJZ, aby nastúpil do činohry vtedy už fungujúceho Slovenského divadla v Prešove. Po krátkej prezenčnej službe tak aj urobil a r. 1947 už bol viditeľný ako člen činohry prešovského divadla.
František Rell, prvý riaditeľ Slovenského divadla v Prešove od r. 1945, ktorému sa po ukončení vojny podarilo zorganizovať prvý činoherný súbor a ktorý stál aj pri základoch predchádzajúceho Družstva, sa po celý čas od spojazdnenia Slovenského divadla snažil získať kompetentný súhlas od Povereníctva osvety (kultúry) a školstva na otvorenie aj druhého, teda spevoherného súboru popri činohre. Nedal sa znechutiť odmietavým postojom Povereníctva a myšlienku Spevohry naďalej presadzoval veľmi razantne.
Prečítajte si tiež:
František Rell – priekopník operety v Prešove
Základ Spevohry videl v „spievajúcich“ hercoch z bývalého nitrianskeho divadla. Keďže súhlas dlho neprichádzal, F. Rell sa uchýlil k uvádzaniu vybraných spevoherných predstavení v rámci činohry, veď ponúkala schopných hercov nielen pre činoherné, ale aj spevoherné úlohy. Emil Prieložný medzi nimi vynikal. Vypracoval sa k úlohám v operetách Malá hriešnica (Eliáš), Mam´zelle Nitouche (Célestin), Náhody s Dorinou (hlavná postava Róbert), Zem úsmevov (poručík Gustáv).
Po úpornom, sprvoti márnom úsilí umeleckého vedenia, ale aj hercov z činohry, sa konečne, roku 1948, ich sen mať vlastný spevoherný súbor premenil na skutočnosť. E. Prieložný, ktorý po celý čas pôsobenia v činohre upozorňoval na svoj talent spievajúceho a tancujúceho herca, prešiel automaticky do novoutvoreného spevoherného súboru už ako sólista. Na tomto poste zotrval až do svojej smrti r. 1981.
Pre v súčasnosti už neexistujúcu prešovskú Spevohru DJZ sa rok 1948 stal pamätným rokom zrodu. Trinásteho októbra 1948 odštartovala svoju, v toku času veľmi úspešnú umeleckú činnosť slávnostnou premiérou operety Oskara Nedbala Poľská krv. Táto inscenácia sa stala dôležitou aj pre E. Prieložného, ktorý sa predstavil v úlohe Popiela. Bola to jeho prvá operetná postava v novotou voňajúcej spevohre prešovského divadla.
Prečítajte si tiež:
Spevohra Divadla Jonáša Záborského v Prešove (seriál pri príležitosti 70. výročia vzniku súboru)
František Rell zorganizoval spevoherný súbor práve tak dobre ako činohru a v rámci povojnových možností ho naplnil kvalitným umeleckým personálom. Medzi inými hercami poslal ponuku aj Júliusovi Piussimu, rodákovi z Lučenca. Ten už nadobudol skúsenosti v spevoherných žánroch v Operetnom divadle v Budapešti (Budapesti Fővárosi Operett Szinház), ktorého bol členom. V prešovskom spevohernom súbore sa zrazu nečakane ocitla a zišla dvojica sólistov, ktorí mali veľmi blízko k divadelnej polohe komikov.
Umelecké vedenie divadla a dramaturgia si túto okolnosť čoskoro všimli, čo sa stalo podnetom pre repertoárové zaradenie hudobných hier už vtedy zaniknutého slávneho pražského divadla predvojnových čias – Osvobozeného divadla. Obom hercom boli tieto hry akoby šité na mieru, dokonca aj fyzickou podobnosťou s J. Voskovcom a J. Werichom. Dramaturgia do repertoáru cielene zaraďovala najznámejšie hudobné hry trojice J. Voskovec – J. Werich – J. Ježek. (V+W+J). Prešovskej komickej dvojici Prieložný – Piussi možno práve preto čoskoro prischlo označenie P+P.
Ako dvojica si zahrali v hudobných hrách Nebo na zemi (1958 – Scipio), Balada z handier (1959 – Georges), Kat a blázon (1963 – Radúz), Osol a tieň (1969 – Skočdopolis). Ich spoločné účinkovanie sa osvedčilo i v operete Gejzu Dusíka Zlatá rybka (1957), kde vytvorili dvojicu Samo Jamka – Jano Slamka. Prieložný hral Slamku. Poslednú možnosť, kedy si spolu s chuťou zahrali, im poskytla hudobná komédia Hostinec v Spessarte (1979). E. Prieložný sa predstavil v úlohe Chlapáka a J. Piussi v úlohe Ťuťmáka.
E. Prieložný empaticky a herecky citlivo zvládal aj iné ako komické úlohy. Blízke mu boli i postavy ľudsky otvorené, napríklad Ezechiel v slovenskom muzikáli T. Šeba-Martinského Ohnivák, či Poor v českom muzikáli Cindy a ďalšie.
Tých okolo 150 postáv, ktoré stvárnil na javisku prešovského divadla sa nedá v priestore pre tento článok vymenovať. Podstatné je, že E. Prieložný pri ich stvárňovaní rozdával ľuďom radosť, úsmev a potešenie.
Svoj herecký, spevácky i tanečný talent mohol uplatniť v mimoriadne kreatívnej a rozptylovo bohatej dramaturgii prešovskej spevohry, nielen v operetách najznámejších skladateľov (J. Offenbach, J. Strauss, F. Lehár, E. Kálmán, F. von Suppé, L.Fall,…) či v slovenských a českých operetách (G. Dusík, O. Nedbal, R. Friml), ale aj v svetových muzikáloch (Dobrú noc Bettina, Bábika, San Francisco, Keď je v Ríme nedeľa, Kankán, Mirandolína, Kiss me, Kate, Hello, Dolly, Túlavý kapelník, Loď Komediantov a ďalších…), ako aj slovenských (T. Šebo-Martinský: Kormorán) a, samozrejme, v hudobných komédiách. Medzi posledné postavy, ktoré hral ešte v roku 1980, patria Hlaváčik (G. Dusík: Víno pre Marínu), Peter Timofejevič Andrejev (I. Dunajevskij: Biely agát), Philokemus (J. Offenbach: Krásna Helena), Poor (F. Zahradník – L. Veteška: Cindy).
Hereckú dráhu Emila Prieložného ukončila smrť ešte pred dovŕšením 60-tych narodenín. Zomrel 23. júla 1981 v Prešove.
Autor: Dita Marenčinová
Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!
