Pred 100 rokmi sa narodil operný spevák a vokálny pedagóg Ladislav Longauer

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 30. marca t. r. si pripomenieme sté výročie narodenia operného speváka, barytonistu a vokálneho pedagóga Ladislava Longauera (narodil sa v Banskej Štiavnici, zomrel 8. júla 2004 v Banskej Bystrici), dlhoročného sólistu a jedného zo zakladateľskej generácie opery Divadla Jozefa Gregora Tajovského (v súčasnosti Štátnej opery) v rokoch 1959 – 1971 a potom hosťujúceho sólistu súboru do roku 1990.

Ladislav Longauer sa narodil v Banskej Štiavnici v rodine obuvníka a krajčírky. Lásku k spevu mu vštepili hudbymilovní rodičia, otec mal krásny hlas a jeho želaním bolo vychovať zo syna huslistu. Mladého študenta však priťahoval viac spev a už počas štúdia na gymnáziu príležitostne vystupoval na interných školských večierkoch. Intenzívnejšie sa začal venovať spevu na učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici pod pedagogickým vedením Ruženy Žaludovej-Polónyovej, výbornej klaviristky a organistky. Po maturite na učiteľskom ústave (1939) začal pôsobiť ako učiteľ v Bratislave (1939 – 1949) a súčasne sa prihlásil na konkurz do Národného divadla.

Ladislav Longauer (1919 – 2004),
foto, súkr. archív rodiny

Po prijatí za eléva študoval spev na konzervatóriu u Arnolda Flögla (1940). Ako elév vystupoval v menších úlohách, spieval Fiorilla v Rosssiniho Barbierovi zo Sevilly (1941) a poručíka Antonia v Lehárovej operete Giuditta (1942). V roku 1943 bol zaradený so skupinou ďalších divadelníkov z Bratislavy, Nitry a Martina do jedného z frontových divadiel, ktoré vznikli na príkaz Ministerstva národnej obrany ako potenciálna náhrada vojenskej základnej služby. Frontové divadlo pôsobilo v bieloruskom Minsku a v jeho okolí, kde Ladislav Longauer spieval slovenské ľudové piesne.

Po skončení vojny v roku 1945 začal Ladislav Longauer učiť hudobnú výchovu na strednej škole v Podunajských Biskupiciach, neskôr v Bernolákove. V roku 1949 patril spolu s manželkou Máriou, rod. Švecovou a žiačkou Dariny Žuravlevovej k zakladajúcim členom Slovenského ľudového umeleckého kolektívu (SĽUK). Na pozvanie umeleckého vedúceho Pavla Tonkoviča účinkovali obaja v prvom programe v naštudovaní Alexandra Moyzesa na Sliači a vo Zvolene. So súborom SĽUK-u absolvoval koncertné turné po mnohých štátoch Európy a Ázie. Popritom v rokoch 1953 – 1957 študoval spev na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u Imricha Godina. V SĽUK-u pôsobil ako spevák a hlasový pedagóg až do roku 1959, kedy absolvoval štúdium na VŠMU Čajkovského Eugenom Oneginom. V tom istom roku sa rozhodol odísť spolu s manželkou do novovytvoreného spevoherného, neskôr operného súboru Divadla J. G. Tajovského v Banskej Bystrici (v súčasnosti Štátnej opery). Po úspešnom konkurze sa stal sólistom v rokoch 1969 – 1990 externým sólistom súboru. Popritom pôsobil ako vokálny pedagóg na Katedre hudobnej výchovy Pedagogickej fakulty (v súčasnosti Univerzity Mateja Bela) v Banskej Bystrici (1969 – 1981).

J. B. Foerster: Eva, DJGT Banská Bystrica 1960,
Ladislav Longauer (Samko), Marie Urbanová (Eva),
foto: súkr. archív rodiny

V otváracom predstavení opery Divadla J. G. Tajovského v Banskej Bystrici Foersterovej Evy (1960) v réžii Františka Rella a v hudobnom naštudovaní Jána Kendeho spieval Ladislav Longauer Samka. Do postavy nešťastného kožušníka vložil všetky svoje spevácke vlohy i herecky diferencované majstrovstvo. Touto inscenáciou sa súbor prezentoval v júni toho istého roku aj na javisku Slovenského národného divadla. Jeho hlasovému naturelu vyhovovali postavy lyrického barytónu, postupne sa preorientoval na dramatické a hrdinské postavy, vytváral aj postavy basbarytónové i basové.

Počas svojej aktívnej umeleckej činnosti naštudoval širokú škálu postáv od klasickej, romantickej, veristickej opery až po súčasnú modernú tvorbu. Zo smetanovských postáv naštudoval Tomeša v Hubičke (1960) a Krušinu v Predanej neveste (1961) v invenčnej réžii hosťujúceho Václava Věžníka a v hudobnom naštudovaní Jána Kendeho. Stvárnil Richtára v Janáčkovej Jej pastorkyni (1967), postavu Alexandrovho obrazu (Portrait) v slovenskej premiére jednodejstvovej opery Bohuslava Martinů Dvakrát Alexander (1970). V Čajkovského Eugenovi Oneginovi (1961), v skvelom hudobnom naštudovaní Jána Kendeho a v réžii Kornela Hájka, vytvoril Longauer spevácky presvedčivú titulnú postavu so širokou škálou hereckých výrazových prostriedkov. Živou, plnokrvnou postavou bol knieža Galickij v Borodinovej opere Knieža Igor (1967). Bezpečne zvládol Grófa Almavivu v Mozartovej Figarovej svadbe (1963) v štýlovo čistej inscenácii Václava Věžníka, neskôr spieval Masetta (1971). Do hĺbky prepracovanou postavou bol v jeho interpretácii Don Pizzaro v Beethovenovom Fideliovi (1965).

L. van Beethoven: Fidelio, DJGT Banská Bystrica, 1965,
Ladislav Longauer (Pizarro),
foto: súkr. archív rodiny

Svoju všestrannosť potvrdil Ladislav Longauer v postavách Verdiho opier. Bol spevácky kultivovaným, herecky premysleným dobráckym otcom Germontom v La traviate (1960), strhujúcim Rigolettom v nekonvenčnej inscenácii brnianskeho režiséra Václava Věžníka (1961), ktorého si zopakoval aj v réžii Kolomana Čillíka (1970). Z Verdiho postáv ešte naštudoval Sama v Maškarnom plese (1965), Ferranda v Trubadúrovi (1966). Vo výbornej inscenácii Dona Carlosa (1968) v réžii Ilju Hylasa, korešpondujúcej s hudbou, vytvoril hlasovo zaujímavú veľkolepú kreáciu rozpolteného kráľa Filipa. Vášnivé emócie mohol rozvinúť vo veristických operách. Bol spevácky veľmi dobrým a herecky prepracovaným Sharplessom v Pucciniho Madame Butterfly (1964), impozantným, spevácky pôsobivým Scarpiom v Pucciniho Tosce (1965) a Toniom v Leoncavallových Komediantoch (1966), kde sa zaskvel vysokým „as“ v prológu. Spieval Escamilla vo Věžníkovej režijne invenčnej Bizetovej Carmen (1962), v ktorej ako Carmen debutovala Ľuba Baricová. Speváckemu naturelu Ladislava Longauera vyhovoval Vodník z Dvořákovej Rusalky (1963), spevácky a herecky sa dobre zhostil Mefista v Gounodovom Faustovi a Margaréte (1964, réžia Kornel Hájek, dirigent Ján Valach). Stvárnil aj Basilia z Rossiniho Barbiera zo Sevilly (1966) v netradičnej réžii Drahomíry Bargárovej a pod taktovkou Vojtecha Javoru.

Ch. Gounod: Faust a Margaréta, DJGT Banská Bystrica, 1964,
Ľudmila Vyskočilová (Marta), Ladislav Longauer (Mefisto),
foto: súkr.archív rodiny

W. A. Mozart: Figarova svadba, DJGT Banská Bystrica, 1963,
Ladislav Longauer (Gróf Almaviva), Otília Hagarová (Grófka Rosina),
foto: súkr. archív rodiny

Ladislav Longauer bol vhodným typom Oleňa v Suchoňovej Krútňave (1963), neskôr stvárnil Hríňa (1988). Spoľahlivé výkony podal aj v menších postavách v Cikkerových operách ako Bača v Begovi Bajazidovi (1966), Jánošíkov otec a Jakoffy v Jurovi Jánošíkovi (1968), neskôr vytvoril postavu Lehotského (1984). Vo vďačnej postave vodníka v Kowalského Rozprávke pri praslici (1967) mu krásne znela najmä hlboká poloha. Stvárnil postavu štátneho zástupcu v Andrašovanovej Hájnikovej žene (1974) a starčeka v opere Figuša-Bystrého Detvan (1975). Vytvoril aj niekoľko ďalších menších operných postáv: Veronské knieža (Gounod: Romeo a Júlia, 1965), admirála Leforta (Lortzing: Cár a tesár, (1968), sluhu Valéra (Gunod: Lekárom proti svojej vôli, 1985), Zareckého (Čajkovskij: Eugen Onegin, 1975, 1987), námorníka Zuàna (Ponchielli: La Gioconda, (1971), speváka Jaka Wallaca (Puccini: Dievča zo západu, 1978), Alcindora (Puccini: Bohéma, 1971, 1987), Žalárnika (Puccini: Tosca, 1990), Maršálka (Dvořák: Čert a Káča, 1990. V inscenáciách modernej opery hľadal jemné výrazové odtiene pre vytváranie charakteru postáv, napr. ako Muličiar v Orffovej Múdrej žene (1966) a Andrej Prokofiev v Prokofievovom Príbehu ozajstného človeka (1972).

Vyrovnané výkony podával aj v postavách operetných ako Rafael Tomašovič (Dusík: Hrnčiarsky bál, 1960), starý herec Cézar Hall (Dunajevskij: Voľný vietor, 1961), Frank (Strauss: Netopier, 1962), Riaditeľ divadla (Hervé: Mamzelle Nitouche, 1963), major von Wangenheim (Millöcker: Žobravý študent, 1964), knieža Leopold Maria a Arcivojvoda Ferdinand (Kálmán: Čardášová princezná, 1965; 1987), Barón Zeta (Lehár: Veselá vdova, 1966), slúžny Zoltán Lálik (Andrašovan: Veľký bál, 1967, pôv. názov Pánska volenka). Naštudoval menšie postavy v muzikáloch: Muž z Hoxtonu a Harry (Loewe: My fair Lady, 1969; 1986), richtár Juan Lopéz (Kalaš: Mlynárka z Granady, 1986), Vlastek (Nedbal: Poľská krv, 1990).

J: Cikker: Beg Bajazid, DJGT Banská Bystrica, 1966,
Ladislav Longauer (Bača),
foto: súkr. archív rodiny

A. Dvořák: Rusalka, DJGT Banská Bystrica, 1963,
Ladislav Longauer (Vodník),
foto: súkr. archív rodiny

V šesťdesiatych rokoch začala banskobystrická opera v závere sezóny častejšie hosťovať na hudobných letách v Piešťanoch a Trenčianskych Tepliciach. Tu mal Ladislav Longauer príležitosť vystupovať s viacerými zahraničnými opernými spevákmi, napr. vo Verdiho Traviate spievala Violettu bulharská sopranistka Liliana Bareva, v Čajkovského Eugenovi Oneginovi bola jeho partnerkou v postave Tatiany Medea Aminarašvili z Gruzínska. Vo Verdiho Donovi Carlosovi hosťovali skvelí maďarskí speváci, Stefánia Moldován ako Alžbeta a v titulnej postave výnimočný hrdinný tenorista známy z mnohých európskych scén József Simándy. Španielsky tenorista Pedro Farres spieval Manrica a pôvodom anglická mezzosopranistka (neskôr známejšia ako muzikologička, pôsobiaca v Ríme) Patricia Adkins Chiti Azucenu z Verdiho Trubadúra.

G. Verdi: Don Carlos, DJGT Banská Bystrica, 1968, Ladislav Longauer (Filip II.), Andrej Bystran (Veľký inkvizítor),
foto: súkr. archív rodiny

Okruh umeleckej činnosti Ladislava Longauera bol široký. Od roku 1940 spolupracoval s bratislavským rozhlasom, kde spieval väčšinou ľudové piesne, ktoré nahral aj na gramofónové platne. V pravidelnej spolupráci s rozhlasom pokračoval aj po roku 1945, tu napr. s Rudolfom Macudzińským pripravoval cykly z piesňovej tvorby slovenských skladateľov. Počas štúdia na VŠMU naštudoval okrem operných partov aj pomerne rozsiahly piesňový repertoár. Ako sólista opery často vystupoval v rozhlase a s banskobystrickým Krajským symfonickým orchestrom na mnohých koncertoch. Súčasťou jeho piesňového repertoáru boli popri slovenskej tvorbe všetky obdobia od baroka až po piesňovú modernu.

Na poste stredoškolského učiteľa sa zaoberal hlavne špecializovanou hudobnou výchovou. Počas štúdia na VŠMU nadobudol ďalšie cenné teoretické a praktické vedomosti z hudobnej vedy a estetiky, zaujímal sa o metodiku spevu, ktorú využil ako hlasový poradca. Svoje spevácke skúsenosti a bohaté teoretické vedomosti zúročil ako odborný asistent hlasovej výchovy na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici. Pedagogická činnosť inšpirovala Ladislava Longauera k napísaniu práce na tému falzetovej funkcie hlasiviek pri tvorbe spevného tónu, ktorou sa habilitoval na docenta na Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne.

J. Strauss: Netopier, DJGT Banská Bystrica, 1962,
L. Longauer (Frank), M. Pupalová (Ida), D. Rohová (Adela),
foto: súkr. archív rodiny

Dlhoročná sopranistka Dagmar Rohová-Boksová si na spoluprácu s Ladislavom Longauerom takto spomína: „Laco Longauer bol nesporne na javisku osobnosť – keď prišiel, prišiel niekto. Dodnes si spomínam, keď sme prišli na javisko ako kráľ a kráľovná v Don Carlosovi, z neho majestát priam vyžaroval. Bol tiež výborný Rigoletto a Mefisto. Jeho pani Marienka viedla hlasovú výchovu v zbore, kde aj účinkovala.“ (In: Tomanová, Mária: Dagmar Rohová -Boksová: Diva banskobystrickej opery. Akadémia umení, Banská Bystrica, 2014, s. 107.).

Poznámka: Za ochotné a nezištné poskytnutie vzácnych dokumentov, materiálov a fotografií z umeleckej činnosti a života Ladislava Longauera ďakujem umelcovej rodine, synovi Ing. Pavlovi Longauerovi a predovšetkým umelcovej manželke, speváčke a pedagogičke Márii Longauerovej.

Pripravila Elena Blahová-Martišová

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár