Pred 100 rokmi sa narodil spievajúci herec Juraj Martvoň

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 29. júla t. r. uplynie sto rokov od narodenia Juraja Martvoňa. Nebol operným spevákom, na ktorého sa chodilo počúvať krásne zafarbenie hlasu či brilantné tóny, zato bol v opere Slovenského národného divadla, ktorej bol členom v rokoch 1951-86, ojedinelým zjavom, pokiaľ ide o prepojenie speváckeho a hereckého výkonu a dôsledného vytvárania ľudských charakterov na opernom javisku. Rodák z Trstenej sa najprv upísal farmácii, no už v roku 1952 ukončil aj štúdiá na bratislavskom Štátnom konzervatóriu a plne sa oddal opernému umeniu.

Začínal, ako to už býva zvykom, aj malými úlohami, akými boli Angelotti v Tosce (Ách tu som šťastne...) sekundant Zarecký v Eugenovi Oneginovi (Zdá sa, že váš protivník, nejde...), Indián, neskôr Krušina v Predanej neveste alebo Brander vo Faustovi, Morales v Carmen (Hľa zjavila sa kráska, ide k nám nesmelá).

Väčšie príležitosti mu v sezóne 1956/57 poskytla stredne veľká úloha grófa Monterona v Jernekovej inscenácii Rigoletta, v ktorej jeho hlas volal po pomste a jeho impozantný zjav vyvolával hrôzu v roztopašných dvoranoch mantovského vojvodu i v prvodivákoch. V druhej polovici sezóny v postave lorda Coburna z Auberovej opery Fra Diavolo presvedčil, že je aj dokonalým komediálnych hercom a jeho spev (Ách, aké šťastie manžel má, keď spať mu odísť nebránia) vyvolával salvy smiechu.

Juraj Martvoň, (1921 – 1991), foto: M. Robinsonová/Archív SND

Prečítajte si tiež:
Pripomíname si v októbri (2016)
Zo zboristky najlepšia Butterfly – pred 30 rokmi skonala Anna Martvoňová
Glosa na nedeľu. Slovenská operná tvorba v zrkadle storočnice – trvalky i diela neprávom šuplíkové

V nasledujúcej sezóne vo skvelej inscenácii Smetanovho Dalibora bol majestátnym Budivojom (Nech mečom zhynie Dalibor) a v Debussyho Peleasovi a Melisande vytváral Golauda, otca malého Ydiolda, ktorého stvárnila jeho neskoršia manželka Anna Hornungová. V sezóne 1958/59 bol nesympatickým Gerondom v Pucciniho Manon Lescaut a naopak sympatie vzbudzujúcim Petrucciom v Šebalinovej opernej verzii Shakespearovho Skrotenia zlej ženy. V preslávenej premiére monumentálneho Suchoňovho Svätopluka bol s veľkomoravským vladárom hlboko cítiacim špánom Dragomírom a túto úlohu stvárňoval aj v ďalších inscenáciách tejto opery. Vzápätí sa prevtelil z chápajúceho dvorana na zločinného Dona Pizarra v Beethovenovom Fideliovi (1961).

E. Suchoň: Svätopluk, Opera SND, 1985, Ondrej Malachovský (Svätopluk), Juraj Martvoň (Dragomír), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Tak ako mu nevadilo prechádzať z úloh komických do tragických, tak s rovnakou vehemenciou kreoval charaktery kladné i záporné, postavy z opernej klasiky i z moderných opier, ktoré mu predsa len umožňovali hlbšiu psychologickú kresbu. Platí to napríklad o celej škále jeho postáv z Cikkerových opier, po menej významnom Skalovi a Uhorčíkovi z Jura Jánošíka (1954), čiže o Nechľudovovi zo Vzkriesenia (1962), Mistrovi Scroogeovi (1963), Courvoisierovi z Hry o láske a smrti (1973), donovi Henriqueovi (Rozsudok, 1979) či Plazyovi (Obliehanie Bystrice,1983), ale tiež o postavách z ďalších slovenských opier – z Holoubekovej Rodiny Profesora Mamlocka (1960 resp. 1966), Moyzesovho Kráľa Svätopluka (1967), Andrašovanovho Figliara Geľa (1959) a Bielej nemoci (1968), Urbancovej Pani úsvitu (1976) a Tanca nad plačom (1979), no osobitne o skvelej karikatúre nahého Kráľa v Benešovej experimentálnej opere Cisárove nové šaty (1969).

Prečítajte si tiež:
Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve (seriál)
Takí sme (v Opere SND) boli…
Takí sme (v Opere SND) boli…, (pokračovanie)

Skladateľovi Tiborovi Frešovi, ktorý ho často sprevádzal za dirigentským pultom, sa pred odchodom do dôchodku odvďačil menšou úlohou v jeho opere Francois Villon (1986). Rovnako skvele vytvoril mnohé postavy zo svetovej opery 20. storočia. Bol Kráľom v Múdrej žene (1961), menšie úlohy mal v dvoch Menottiho (Konzul, 1966 a Medium, 1976) a dvoch ďalších Brittenových operách (Albert Hering, 1966 a Žobrácka opera, 1977).

M. Ravel: Španielska hodinka, Opera SND, 1961, Ľuba Baricová (Concepcion), Juraj Martvoň (Ramiro), foto: Archív SND

Úplne na vrchol jeho spevácko-hereckých kreácii by som postavil tri. Prvou bol don Ramiro v Ravelovej Španielskej hodinke (1961), kde jeho scény s Concepción Ľuby Baricovej boli priam nabité živočíšnou energiou. V inscenácii Gershwinovej černošskej opery jeho brutálny Crown bol skvelým protikladom ušľachtilého Porgyho Juraja Hrubanta (1974) a v krátkej Hazonovej opere Sobášna kancelária (1975) predvádzal herecký koncert tentoraz skvele doplňovaný Elenou Kittnarovou.

Neprávom v tieni jeho kreácií z moderných opier zostávajú jeho výkony v opernej klasike. Mozart zrejme nebol jeho miláčikom, a tak jeho jedinou kreáciou z diel salzburského majstra bol Leporello v Donovi Giovannim (1956). Zaujímavou bola jeho kreácia baróna Scarpiu z Pucciniho Toscy príkro kontrastujúca so skvelým temperamentným zlosynom jeho alternanta Bohuša Hanáka. Martvoň viac než zlobu a živočíšnosť akcentoval v postave pokrytectvo a faloš (1957). Vari najprofilovejšou jeho verdiovskou kreáciou bol Amonasro z Aidy, kde vďaka svojmu výzoru a prístupu navrhovateľa kostýmu pôsobil naozaj barbarsky (1959).

P. Mascagni: Sedliacka česť, Opera SND, 1961, Juraj Martvoň (Alfio), foto: Gejza Podhorský/Archív SND

K jeho častým alternantom popri Hanákovi a Wiedermannovi patril aj nestarnúci Emil Schűtz, čo platilo aj pre postavu Alfia v Mascagniho najznámejšej opere (1961). K jeho vydareným „hrdinským“ postavám patril aj Igor v jedinej Borodinovej opere Knieža Igor (1962).

Komickú strunu svojho charakterizačného majstrovstva dokonale rozohral ako Čert Marbuel v Dvořákovej rozprávkovej opere spolu s Kačou Oľgy Hanákovej (1965). Vo Verdiho Nabuccovi sa mu v počte predstavení v titulnej úlohe nevyrovnal dodnes nijaký barytonista. Vo Wagnerovom Rienzim bol jedným zo šľachtických protivníkov ľudového tribúna (1967), v Giordanovej opere André Chénier vykreslil Gerarda ako tragickú postavu zmietanú vášňami (1967).

Jeho najvýznamnejšou kreáciou z Pucciniho opier bol Gianni Schicchi (1968), v ktorom dokázal použiť iné výrazové prostriedky než jeho alternant Franjo Hvastija a bol dokonalým plebejským protikladom rodiny Donatiovcov, s ktorej príslušníkmi sa pohrával ako mačka s myšou (Addio, Firenze, addio perla pravá). Viaceré zo spomínaných úloh si potom zopakoval v nasledujúcom desaťročí, v ktorom jeho novými príležitosťami bol Telramund z Lohengrina (1976), Rangoni z Borisa Godunova (1977) a požívačný Sebastiano z d´Albertovej Nižiny, v ktorej to medzi ním a predstaviteľkou Marty (Marta Nitranová) len tak iskrilo (1979).

G. Puccini: Triptych/Gianni Schicchi, Opera SND 1968, Juraj Oniščenko (Marco), Nina Hazuchová (Ciesca), Juraj Martvoň (G. Schicchi), Božena Suchánková (Nella) foto: Gejza Podhorský/Archív SND

Jeho poslednou veľkou úlohou z klasického repertoáru bol úlisný Tonio z Komediantov, povýšiac túto postavu na pravú príčinu tragédie Cania a Neddy (1984), hoci záverečnú pointu (La commedia é finita) mu „ukradol“ skvelý Canio Andreja Kucharského.

Herecké predpoklady umožnili Martvoňovi aj účinkovanie vo filme. Hral v troch filmoch, z ktorých najvýznamnejší pre neho (stvárnil hlavnú úlohu organistu v umeleckej kríze) bol Uhol pohľadu režiséra Vladimíra Balca. Vystupoval tiež vo viacerých televíznych spracovaniach operných diel, napríklad v titulnej úlohe Bellovho Kováča Wielanda (1971). Osobnosť Martvoňa najlepšie demonštruje jeho charakteristika v štúdii z Druhého dielu dejín slovenského divadla, kde sa tvrdí, že „pokiaľ ide o herecké schopnosti predčil svojich operných kolegov jasne o hlavu.“

Autor: Vladimír Blaho

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár