Dňa 29. júla t. r. uplynie sto rokov od narodenia Juraja Martvoňa. Nebol operným spevákom, na ktorého sa chodilo počúvať krásne zafarbenie hlasu či brilantné tóny, zato bol v opere Slovenského národného divadla, ktorej bol členom v rokoch 1951-86, ojedinelým zjavom, pokiaľ ide o prepojenie speváckeho a hereckého výkonu a dôsledného vytvárania ľudských charakterov na opernom javisku. Rodák z Trstenej sa najprv upísal farmácii, no už v roku 1952 ukončil aj štúdiá na bratislavskom Štátnom konzervatóriu a plne sa oddal opernému umeniu.
Začínal, ako to už býva zvykom, aj malými úlohami, akými boli Angelotti v Tosce (Ách tu som šťastne...) sekundant Zarecký v Eugenovi Oneginovi (Zdá sa, že váš protivník, nejde...), Indián, neskôr Krušina v Predanej neveste alebo Brander vo Faustovi, Morales v Carmen (Hľa zjavila sa kráska, ide k nám nesmelá).
Väčšie príležitosti mu v sezóne 1956/57 poskytla stredne veľká úloha grófa Monterona v Jernekovej inscenácii Rigoletta, v ktorej jeho hlas volal po pomste a jeho impozantný zjav vyvolával hrôzu v roztopašných dvoranoch mantovského vojvodu i v prvodivákoch. V druhej polovici sezóny v postave lorda Coburna z Auberovej opery Fra Diavolo presvedčil, že je aj dokonalým komediálnych hercom a jeho spev (Ách, aké šťastie manžel má, keď spať mu odísť nebránia) vyvolával salvy smiechu.
Prečítajte si tiež:
• Pripomíname si v októbri (2016)
• Zo zboristky najlepšia Butterfly – pred 30 rokmi skonala Anna Martvoňová
• Glosa na nedeľu. Slovenská operná tvorba v zrkadle storočnice – trvalky i diela neprávom šuplíkové
V nasledujúcej sezóne vo skvelej inscenácii Smetanovho Dalibora bol majestátnym Budivojom (Nech mečom zhynie Dalibor) a v Debussyho Peleasovi a Melisande vytváral Golauda, otca malého Ydiolda, ktorého stvárnila jeho neskoršia manželka Anna Hornungová. V sezóne 1958/59 bol nesympatickým Gerondom v Pucciniho Manon Lescaut a naopak sympatie vzbudzujúcim Petrucciom v Šebalinovej opernej verzii Shakespearovho Skrotenia zlej ženy. V preslávenej premiére monumentálneho Suchoňovho Svätopluka bol s veľkomoravským vladárom hlboko cítiacim špánom Dragomírom a túto úlohu stvárňoval aj v ďalších inscenáciách tejto opery. Vzápätí sa prevtelil z chápajúceho dvorana na zločinného Dona Pizarra v Beethovenovom Fideliovi (1961).
Tak ako mu nevadilo prechádzať z úloh komických do tragických, tak s rovnakou vehemenciou kreoval charaktery kladné i záporné, postavy z opernej klasiky i z moderných opier, ktoré mu predsa len umožňovali hlbšiu psychologickú kresbu. Platí to napríklad o celej škále jeho postáv z Cikkerových opier, po menej významnom Skalovi a Uhorčíkovi z Jura Jánošíka (1954), čiže o Nechľudovovi zo Vzkriesenia (1962), Mistrovi Scroogeovi (1963), Courvoisierovi z Hry o láske a smrti (1973), donovi Henriqueovi (Rozsudok, 1979) či Plazyovi (Obliehanie Bystrice,1983), ale tiež o postavách z ďalších slovenských opier – z Holoubekovej Rodiny i Profesora Mamlocka (1960 resp. 1966), Moyzesovho Kráľa Svätopluka (1967), Andrašovanovho Figliara Geľa (1959) a Bielej nemoci (1968), Urbancovej Pani úsvitu (1976) a Tanca nad plačom (1979), no osobitne o skvelej karikatúre nahého Kráľa v Benešovej experimentálnej opere Cisárove nové šaty (1969).
Prečítajte si tiež:
• Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve (seriál)
• Takí sme (v Opere SND) boli…
• Takí sme (v Opere SND) boli…, (pokračovanie)
Skladateľovi Tiborovi Frešovi, ktorý ho často sprevádzal za dirigentským pultom, sa pred odchodom do dôchodku odvďačil menšou úlohou v jeho opere Francois Villon (1986). Rovnako skvele vytvoril mnohé postavy zo svetovej opery 20. storočia. Bol Kráľom v Múdrej žene (1961), menšie úlohy mal v dvoch Menottiho (Konzul, 1966 a Medium, 1976) a dvoch ďalších Brittenových operách (Albert Hering, 1966 a Žobrácka opera, 1977).
Úplne na vrchol jeho spevácko-hereckých kreácii by som postavil tri. Prvou bol don Ramiro v Ravelovej Španielskej hodinke (1961), kde jeho scény s Concepción Ľuby Baricovej boli priam nabité živočíšnou energiou. V inscenácii Gershwinovej černošskej opery jeho brutálny Crown bol skvelým protikladom ušľachtilého Porgyho Juraja Hrubanta (1974) a v krátkej Hazonovej opere Sobášna kancelária (1975) predvádzal herecký koncert tentoraz skvele doplňovaný Elenou Kittnarovou.
Neprávom v tieni jeho kreácií z moderných opier zostávajú jeho výkony v opernej klasike. Mozart zrejme nebol jeho miláčikom, a tak jeho jedinou kreáciou z diel salzburského majstra bol Leporello v Donovi Giovannim (1956). Zaujímavou bola jeho kreácia baróna Scarpiu z Pucciniho Toscy príkro kontrastujúca so skvelým temperamentným zlosynom jeho alternanta Bohuša Hanáka. Martvoň viac než zlobu a živočíšnosť akcentoval v postave pokrytectvo a faloš (1957). Vari najprofilovejšou jeho verdiovskou kreáciou bol Amonasro z Aidy, kde vďaka svojmu výzoru a prístupu navrhovateľa kostýmu pôsobil naozaj barbarsky (1959).
K jeho častým alternantom popri Hanákovi a Wiedermannovi patril aj nestarnúci Emil Schűtz, čo platilo aj pre postavu Alfia v Mascagniho najznámejšej opere (1961). K jeho vydareným „hrdinským“ postavám patril aj Igor v jedinej Borodinovej opere Knieža Igor (1962).
Komickú strunu svojho charakterizačného majstrovstva dokonale rozohral ako Čert Marbuel v Dvořákovej rozprávkovej opere spolu s Kačou Oľgy Hanákovej (1965). Vo Verdiho Nabuccovi sa mu v počte predstavení v titulnej úlohe nevyrovnal dodnes nijaký barytonista. Vo Wagnerovom Rienzim bol jedným zo šľachtických protivníkov ľudového tribúna (1967), v Giordanovej opere André Chénier vykreslil Gerarda ako tragickú postavu zmietanú vášňami (1967).
Jeho najvýznamnejšou kreáciou z Pucciniho opier bol Gianni Schicchi (1968), v ktorom dokázal použiť iné výrazové prostriedky než jeho alternant Franjo Hvastija a bol dokonalým plebejským protikladom rodiny Donatiovcov, s ktorej príslušníkmi sa pohrával ako mačka s myšou (Addio, Firenze, addio perla pravá). Viaceré zo spomínaných úloh si potom zopakoval v nasledujúcom desaťročí, v ktorom jeho novými príležitosťami bol Telramund z Lohengrina (1976), Rangoni z Borisa Godunova (1977) a požívačný Sebastiano z d´Albertovej Nižiny, v ktorej to medzi ním a predstaviteľkou Marty (Marta Nitranová) len tak iskrilo (1979).
Jeho poslednou veľkou úlohou z klasického repertoáru bol úlisný Tonio z Komediantov, povýšiac túto postavu na pravú príčinu tragédie Cania a Neddy (1984), hoci záverečnú pointu (La commedia é finita) mu „ukradol“ skvelý Canio Andreja Kucharského.
Herecké predpoklady umožnili Martvoňovi aj účinkovanie vo filme. Hral v troch filmoch, z ktorých najvýznamnejší pre neho (stvárnil hlavnú úlohu organistu v umeleckej kríze) bol Uhol pohľadu režiséra Vladimíra Balca. Vystupoval tiež vo viacerých televíznych spracovaniach operných diel, napríklad v titulnej úlohe Bellovho Kováča Wielanda (1971). Osobnosť Martvoňa najlepšie demonštruje jeho charakteristika v štúdii z Druhého dielu dejín slovenského divadla, kde sa tvrdí, že „pokiaľ ide o herecké schopnosti predčil svojich operných kolegov jasne o hlavu.“
Autor: Vladimír Blaho
Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!
video
