Pred 100 rokmi sa narodila Renata Tebaldi

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V utorok 1. februára 2022 sme si pripomenuli sté výročie narodenia talianskej sopranistky Renaty Tebaldi. Speváčky, ktorá bola v 50. rokoch a čiastočne aj v nasledujúcom desaťročí legendou a skôr než v skutočnosti, len vďaka médiám rivalkou veľkej Márie Callas. Pritom boli obe divy natoľko rozdielne, že akékoľvek porovnávanie je nemiestne. Namiesto dlhosiahlej faktografie o jej živote a speváckej kariére pripomeňme si radšej, čo o nej povedal prísny znalec belcanta Rodolfo Celletti v knihe História belcanta.

„V tej istej dobe ako Callas prispela ďalšia sopranistka Renata Tebaldi ku vzkrieseniu farebne bohatého, nuansovaného a oduševneného frázovania a zlepšeniu speváckej techniky či už interpretáciou Pucciniho, či niektorých neskorších diel Verdiho (zvlášť Sila osudu, Aida, Otello)“. A Celletti pokračuje. „Tebaldi zostáva žiarivým príkladom v oblasti repertoáru, s ktorým sa cítila duševne spriaznená nielen ako speváčka s mimoriadnymi vokálnymi schopnosťami, prameniacimi z vynikajúcej techniky, ale tiež s veľkými kvalitami interpretačnými.“

Renata Tebaldi (1922 – 2004), zdroj: internet

Slávny Arturo Toscanini sa o speváčkinom hlase vyjadril, že je anjelským, a dodajme, že aj keď sem-tam spievala niekoľko charakterovo menej idylických postáv, vždy z jej spevu vyžarovala pohoda, čistá krása, ba až akási cudnosť a harmónia. Nikdy nebola divou pre bulvár, zato skromnou služobníčkou múz, ako spievala vo svojej obľúbenej a vysoko cenenej interpretácii úlohy Adriany Lecouvreur. Od svojho debutu v talianskom Rovigu tri desaťročia putovala po najvýznamnejších operných javiskách troch kontinentov.

Prečítajte si:
Znovuzrodená Renata Tebaldi
Dve rivalky?

Hoci bola v podstate mladodramatickým sopránom, dokázala zvládnuť aj postavy čisto lyrické, ako napríklad Mascagniho Suzel, Pucciniho Laurettu a tiež postavy pre dramatický soprán (Gioconda, Minnie). Hoci bola všeobecne považovaná za ideálnu interpretku Pucciniho a Verdiho, jej repertoár vôbec nebol úzky. Spievala veristov, vrátane Cecilie neskorého veristu Recifeho, ale v počiatkoch aj Wagnera (Elsa, Evička), dva mozartovské party (Dona Elvira a Grófka), dve Rossiniho opery (nie však Belliniho a Donizettiho!), Méfistofela, Fausta, ale aj Spontiniho, Händela (Giulio Cesare) a Tatianu (Eugen Onegin).

Renata Tebaldi s mamou, zdroj: pinterest.com
Ranata Tebaldi, zdroj: wikimedia.org

Len ťažko si ju však viem predstaviť v Straussovom Netopierovi, v ktorom účinkovala v Miláne. Osobne si pamätám z jej spevu tri krásne zážitky. Prvým bolo literárno-hudobné pásmo, ktoré pre rozhlas pripravil Vladimír Rusko, pričom kombinoval pasáže z Nezvala s ukážkami nahrávky Pucciniho Manon Lescaut, kde kvalitne spieval Mario del Monaco, no Renata Tebaldi ako Manon bola ešte lepšia. V roku 1961 som prostredníctvom viedenskej televízie sledoval tamojšiu premiéru Giordanovej opery Andrea Chénier, kde popri skvelým mužských protagonistoch (Corelli, Bastianini) excelovala Tebaldi ako Maddalena. Z množstva jej nahrávok na mňa napokon mimoriadne zapôsobila Minnie z Pucciniho westernu Dievča zo západu, kde bol jej partnerom Daniele Barioni.

A tak sa dostávame k speváčkiným nahrávkam. Medzi rokmi 1949 až 1970 vzniklo vyše päťdesiat operných kompletov, z ktorých polovica boli nahrávky štúdiové a polovica live záznamy prenosov z operných divadiel. Medzi rokmi 1951 a 1953 nahrala 23 operných kompletov, v ďalších rokoch potom ich počet postupne klesal a pohyboval sa medzi dvoma až štyrmi.

Renata Tebaldi ako Pucciniho Tosca. Zdroj: internet

V nahrávacích štúdiách či pri záznamoch z divadiel ju sprevádzala početná garnitúra talianskych dirigentov, v prvej polovici jej kariéry to bol najčastejšie Gabriele Santini, v polovici druhej Fausto Cleva. Ale boli tam aj iní ako Taliani, napríklad Mitropoulos, Levine, Böhm, Leinsdorf, Solti, Perlea a jediný raz (viedenská Aida z roku 1959) aj Karajan, ktorý potom „presedlal“ na propagáciu umenia Leontyne Price. Z tenorových partnerov najčastejšie nahrávala s del Monacom (16 kompletov), z veľkej „štvorky“ toho obdobia po Monacovi najviac s Bergonzim, kým s Giuseppe di Stefanom má spoločné len dva záznamy. Niektoré opery sa s ňou nasnímali viackrát, a tak napríklad v Pucciniho Bohéme boli jej Rodolfovia Lauri-Volpi, Prandelli, Bergonzi a Tucker.

Umenie Renaty Tebadi mnohokrát honorovali vyznamenania. Uvedieme aspoň dve kuriózne. Po obrovskom úspechu v Sile osudu a v Bohéme v barcelonskom Liceu v roku 1954 si jeho intendant vymyslel špeciálne ocenenie Zlatá medaila Licea. Kuriozitou bolo, že potom sa ho dožadoval aj jej vtedajší javiskový partner Gianni Poggi. Ešte dva roky predtým získala Tebaldi ocenenie vo forme zlatej medaily od vdovy po Francescovi Cileovi za skvelú interpretáciu Adriany Lecouvreur.

Dnešní milovníci opery majú to šťastie, že aj sto rokov po narodení tejto unikátnej sopranistky si môžu vďaka výdobytkom techniky vypočuť jej anjelský hlas.

Autor: Vladimír Blaho

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár