Pred 15 rokmi zomrela wagnerovská hviezda Birgit Nilsson

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Do tohoročnej, pandémiou koronavírusu poznačenej, smutnejšej atmosféry Vianoc zapadá aj pripomenutie si veľkej wagnerovskej sopranistky Birgit Nilsson, ktorá zomrela 25. decembra pred pätnástimi rokmi.

Často sa konštatuje, že bola pokračovateľkou ideálu wagnerovskej interpretácie, ktorý pred ňou zafixovala nezabudnuteľná Nórka Kirsten Flagstad (1895 – 1962). V skutočnosti mala ešte jednu predchodkyňu a súputníčku – Švédku maďarských rodičov (otec bol rodákom z Košíc) Astrid Varnay (stvárnila 11 wagnerových postáv a koncom 60. rokov prešla k mezzo úlohám) a jej nesmelou nasledovníčkou, ktorá si ale netrúfla na Brunhildu či Izoldu, bola ďalšia špecialistka na úlohy z opier dvoch Richardov Rakúšanka Leonie Rysanek (1926 – 1998), ktorá prenikla do slávnej newyorskej Metropolitnej opery v tom istom roku ako Nilssonová (1959).

Ani jedna z nich sa však nestala prvou wagnerovskou hviezdou druhej polovice minulého storočia, ktorou nesporne bola Birgit Nilsson, vlastným menom Birgit Marta Svenson, narodená v chudobnej farmárskej rodine 17. mája 1918.

Birgit Nilsson s hlavou Jána Krstiteľa v Straussovej Salome, zdroj: internet

Hoci temný, vo volúmene obrovský a vo výškach kovový a prierazný hlas švédskej sopranistky bol priam ideálnym pre interpretáciu dramatických diel Richarda Wagnera a Richarda Straussa, speváčkin repertoár zahŕňal celkovo 25 úloh, medzi ktorými boli Mozartova Dona Anna z Dona Giovanniho, Verdiho Aida, Lady Macbeth a Amelia z Maškarného bálu, Pucciniho Tosca, Čajkovského Líza z Pikovej dámy a z opernej moderny napríklad Ursula z Hindemithovho Maliar Mathisa, či titulná úloha Penelope v opere dirigenta, muzikológa a skladateľa Rolfa Liebermanna.

Prečítajte si tiež:
Severský ľadoborec Birgit Nilsson

Speváčky jej typu takmer povinne interpretujú aj ďalšie významné úlohy z nemeckej opery ako sú Agáta z Werberovho Čarostrelca (ktorou začínala svoju kariéru) a Leonora z Beethovenovho Fidelia, ktorú naspievala vo Viedni s dirigentom Lorinom Maazelom a Florestanom v podaní Jamesa McCrackena. Napriek tomu, že jej chladnému severskému hlasu chýbala „italianitá“ jej nahrávky talianskych opier (kam môžeme počítať aj Dona Giovanniho) dokazujú, že nebola v nich obsadzovaná len s pietou kvôli jej popularite.

Birgit Nilsson ako Brünnhilda vo Wagnerovej Valkýre, zdroj: internet

Z množstva Wagnerových postáv treba vyzdvihnúť jej nedostižnú Brünnhildu v jednotlivých častiach cyklu Prsteň Nibelungov (vo Walkýre okrem toho spievala aj part Sieglinde, pravda nie v jednom predstavení, ako tomu bolo pri Tannhäuserovi, kde v jeden večer bola aj cudnou Elizabetou aj erotickou Venušou) a Izoldu, ktorú interpretovala viac než dvestokrát. Hoci sopránové party dramatických diel oboch Richardov majú aj odlišnosti, predsa viaceré wagnerovské speváčky triumfovali v Straussovej Salome, Elektre či Žene bez tieňa. Platí to aj o Nilssonovej, ktorá napríklad extrémne náročný part Färberin v poslednej zo spomínaných opier naštudovala vo veku 57 rokov. Naproti tomu titulnú postavu v Straussovej opere Ariadna na Naxe spievala už v roku 1949, teda tri roky po svojom debute v Štokholme spolu so slávnym Svenom Svanholmom.

Pucciniho Turandot spieva len málo špecialistiek na Verdiho, zato veľa „wagnerianok“. Aj Nilssonovej paradoxne najväčšiu slávu priniesla úloha studenej čínskej princeznej, v ktorej už v roku 1958 po boku Franca Corelliho očarila milánske publikum. Úlohu až neuveriteľne spievala tristokrát, pričom v roku 1969 po boku mladého Dominga aj vo veronskej Aréne (v alternácii s „našou“ Hanou Janků).

Birgit Nilsson ako Pucciniho Turandot, Metropolitná opera New York, foto: Archív MET, zdroj: birgitnilsson.com

Speváčka ukončila svoju aktívnu činnosť v roku 1982, a potom už len príležitostne usporadúvala majstrovské kurzy. V roku 1988 poskytla tlači zaujímavé interview, v ktorom okrem svojej kariéry sa vyslovila k viacerým aktuálnym otázkam operného sveta. Napríklad upozornila, že dnešní manažéri jednostranne uprednostňujú vzhľad speváka pred jeho schopnosťami zvládnuť tu-ktorú úlohu. Hoci bola stúpenkyňou spievania v jazykoch originálu, namietala voči titulkovacím zariadeniam, ktoré odvádzajú pozornosť od diania na javisku a od spevu. Namiesto toho horlila o príprave operného návštevníka pred predstavením, ktorá je v dnešnom uponáhľanom svete obmedzená. Taktiež vyslovila zaujímavú myšlienku, že čím je operné publikum noblesnejšie, tým je menej srdečné. A speváčkam odporúčala, aby si najnáročnejšie úlohy vyberali až potom, keď dovŕšia 35 resp. 40 rokov.

Nilssonová mala šťastie, že ju gramospoločnosti neobchádzali (napr. na rozdiel od najautentickejšej nasledovníčky Callasovej Lejly Gencerovej). Sama však nebola so zvukovými záznamami svojho hlasu spokojná, trefne konštatujúc, že menšie hlasové fondy sú ideálnejšie pre zvukové záznamy.

Birgit Nilsson (1918 – 2005), zdroj: Múzeum Birgit Nilsson

Napriek tomu jej operné komplety sú úctyhodné tak v kvantite ako v kvalite. Spomenieme aspoň niektoré. Strausssova Salome z roku 1961 s dirigentom Georgom Soltim, dve nahrávky Elektry – z roku 1965 s Karlom Böhmom a Leonie Rysanekovou ako Chrisothemis a z roku 1980 s Jamesom Levinom, nahrávka Ženy bez tieňa s Böhmom a partnermi Jamesom Kingom, Leonie Rysanekovou, Wagnerovho Tristana a Izoldu z roku 1966 opäť so Soltim a spevákmi Wolfgangom Windgassenom (ktorý bol s Nilssonovou súmerateľnou hviezdou), Verdiho Macbetha z roku 1964 so spevákmi Taddeim a Prevedim a v roku 1961 Maškarný bál s Bergonzim a Cornellom MacNeilom, Pucciniho Tosca s dirigentom Maazelom a partnermi Corellim a Dieskauom, Dievča zo západu s brazílskym tenoristom Gibinom, dve nahrávky Mozartovej opery opier, v ktorých titulnú úlohu Dona Diovanniho spievali Siepi a Dieskau a donu Elviru Leontyne Price a Martina Arroyo. Napokon som nechal dve nahrávky Pucciniho Turandot, prvá z roku 1965 s dirigentom Pradellim a partnermi Francom Corellim a Renatou Scotto, a z roku 1964 opäť s Corellim a Galinou Višnevskou.

Nikdy som nevidel Nilssonovú na javisku, len pár razy vo Viedenskej televízii, zato počúval som jej nahrávky. Bola to ozaj extratrieda.

Autor: Vladimír Blaho

video

Dokumentárny film o Birgit Nilsson

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár