Pred 180 rokmi uviedli v Teatro alla Scala Verdiho operu Jeden deň kráľom

1

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Komická opera Giuseppe Verdiho považovaná za „nevydarenú“ Un giorno di regno (Jeden deň kráľom) sa v tomto roku dožíva 180 rokov. Jej premiéra sa uskutočnila v milánskom Teatro alla Scala 5. septembra 1840 pod taktovkou Eugenia Cavalliniho.

Un giorno di regno o Il finto Stanislao

Giuseppe Verdi objednané dielo písal v zlom duševnom rozpoložení po smrti svojej manželky a dvoch detí, čo sa spolu s jeho pravou inklináciou skôr k divadelnej dráme podpísalo na neúspechu premiéry. Použil staré libreto známeho Felice Romaniho, píšuceho libretá pre Mayra, Paciniho, Rossiniho, Meyerbeera, Mercadanteho, Donizettiho a Belliniho, z roku 1818 (pôvodne určeného pre Adalberta Gyrowetza) opierajúce sa o literárnu predlohu od Alexandre-Vincent Pineux Duvala.

Opera Jeden deň kráľom sa začína pripravovanou svadbou dvoch dvojíc a končí sa výmenou oboch ženíchov za pre ženy prijateľnejších partnerov. Hlavnou postavou je Cavaliere di Belfiore, čo je v skutočnosti poľský kráľ Stanislav (barytón), v komických operách tradičnú úlohu otca predstavuje baron Kelbar (buffo bas) a hlavnou mileneckou postavou je dôstojník Edoardo (tenor), ktorý napokon získa Kelbarovu dcéru. Ženskými postavami sú markíza del Poggio a Giulietta Kelbar.

Poľský kráľ Stanisław Leszczyński, za ktorého sa preoblieka hlavná postava opery G. Verdiho Un giorno di regno, olej od J. Girardeta, cca 1750, zdroj: upload.wikimedia.org

Príbeh sa odohráva v roku 1733 neďaleko francúzskeho Brestu. Skladateľov rukopis v tejto opere sa príliš nelíši od rukopisu komických opier Rossiniho a Donizettiho, azda je len trocha ťažkopádnejší, pričom používa ešte secco recitatívy. Opera sa skladá zo štrnástich scén, z ktorých každá obsahuje niekoľko hudobných čísel.

Prečítajte si tiež:
Známy-neznámy Giuseppe Verdi

Po nevydarenej premiére sa opera tešilo relatívnemu úspechu v októbri 1845 v benátskom divadle San Benedetto, o rok neskôr sa uvádzala v Ríme a v roku 1859 v Neapole. Istej (hoci obmedzenej) renesancie sa dočkala až potom, keď sa do šírenia operných diel zapojili nahrávacie štúdiá. V roku 1951 sa objavila nahrávka, v ktorej účinkovali dobovo úspešní sólisti Renato Capecchi, Sesto Bruscantini (ktorý po celý život pendloval medzi vážnymi barytónovými a komickými basovými úlohami), španielsky tenorista Juan Oncina a sopranistka Lina Pagliughi, v tých časoch ešte typická predstaviteľka „bielych“ sopránových hlasov. Dirigentom nahrávky bol Alfredo Simonetto.

Podstatne slávnejšou je nahrávka z roku 1973 v ktorej spievajú Ingvar Wixel, Wladimiro Ganzarolli, José Carreras, Fiorenza Cossotto a Jessy Norman pod dirigentom Lambertom Gardellim. Niekoľko nahrávok diela sa potom realizovalo až v súčasnom tisícročí. Po roku 2010 vznikli dve nahrávky. V tej štúdiovej s dirigentom Donatom Renzettim hrala prím Anna Caterina Antonacci pendlujúca medzi sopránovým a mezzosopránovým hlasovým odborom, z ostatných sólistov je známejší Paolo Bordogna a tenorista Ivan Magri, ktorý svojho času vystupoval v bratislavskej inscenácii Belliniho Puritánov.

Un giorno di regno, obal DVD, zdroj: internet

Druhá nahrávka je live záznamom predstavenia režírovaného známym Pier Luigi Pizzim a zo spevákov je známejšia len mezzosopranistka Luciana D’Intino. Režisér Pizzi je podpísaný aj pod dvoma videonahrávkami z rokov 1997 a 2010, pričom v tej neskoršej sa opakujú mená sólistov zo spomínanej zvukovej nahrávky z roku 2013, kým v staršej nájdeme mená Paola Coniho, Cecilie Gasdie a Cesare Cataniho. Pokiaľ ide o posledné inscenácie, v roku 2010 uviedli dielo v Montepulciane a v španielskom Bibau, o dva roky neskôr v americkom Seattle a v roku 2018 v Teatro Verdi v Busette. Chystaná tohoročná premiéra koncom apríla v Parme sa kvôli pandémii koronavírusu nemohla uskutočniť.

Na Slovensku dielo pod názvom Jeden deň vlády uviedli len poslucháči Vysokej školy múzických umení vo svojom štúdiu (malá sála bratislavskej Reduty) v prvej polovici 70. rokov. Hlavnú postavu vytvoril Jozef Benedik, ktorý sa potom uplatnil na Novej scéne, tenorovu úlohu spieval Enrico Manni, ktorý potom istý čas spieval (podobne ako kedysi jeho otec) v košickej opere.

Autor: Vladimír Blaho

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Jeden komentár

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku