Pred 30 rokmi zomrel slávny basista Nicola Rossi-Lemeni

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V 50. rokoch minulého storočia v basovom hlasovom odbore svietili hviezdy Boris Christov a Cesare Siepi. Hneď po nich patril k najuznávanejším predstaviteľom basových operných úloh Nicola Rossi-Lemeni, od ktorého smrti 12. marca t. r. uplynie už tridsať rokov.

Nicola Rossi-Lemeni sa narodil 6. novembra 1920. Po októbrovej revolúcii sa s rodinou a putovaní svetom (Istambul, Líbia) vrátil do Talianska, kde sa Nicola (najprv v Padove, potom v Ríme) popri intenzívnom záujme o šport (bol plaveckým šampiónom) venoval štúdiu spevu snažiac sa napodobiť svoju matku, pôvodne speváčku.

Nicola Rossi-Lemeni ako Boris Godunov, Teatro alla Scala, foto: Archív Teatro alla Scala

Jeho pedagógmi boli Vito Carnevale, Ferruccio Cusinati a Ettore Campogalliani. Na javisku debutoval v benátskom Teatro La Fenice v roku 1946 ako Varlaam v Musorgského Borisovi Godunovi. Pri hosťovaní v americkom Chicagu (Timur v Pucciniho Turandot) naňho zapôsobila Maria Callas, ktorú odporučil šéfovi veronskeho festivalu Zenatellovi. V roku 1947 tam potom obaja vystúpili. Callasová triumfovala v Gioconde (basista spieval Alvisa) a Lemeni v Gounodovom Faustovi ako Mefisto. To mu otvorilo cestu do mnohých talianskych divadiel a potom aj do sveta.

V La Scale si zopakoval Varlaama po boku slávnych kolegov Tancrediho Pasera (Boris) a Borisa Christova (Pimen). Vďaka „ruským koreňom“ a jeho obdivu k Šaljapinovi mu bol blízky repertoár vlasti jeho matky, a tak spieval už o rok neskôr Ivana Chovanského v Musorgského ďalšej opere a o hodne neskôr aj v Eugenovi Oneginovi. V Terste v roku 1948 vytvoril jednu zo svojich ťažiskových úloh Arcibalda v Montemezziho Láske troch kráľov, potom v Ríme Boitovho Mefistofela a Rossiniho Mojžiša.

V rokoch 1949 – 1968 viackrát vystupoval v argentínskom Teatro Colón, v Londýne debutoval v roku 1952 ako cár Boris (neskôr ho spieval aj v ruštine) a o dva roky neskôr v Metropolitnej opere v New Yorku , kde ku svojím úlohám pridal aj Mozartovho Dona Giovanniho. Mimoriadne významná bola jeho účasť v dvoch milánskych inscenáciách režiséra Viscontiho (Spontiniho Vestálka v roku 1954 a Donizettiho Anna Bolena, 1957), v ktorých sa opäť stretol s Mariou Callas.

G. Rossini: Turek v Taliansku, Teatro alla Scala, 1955, Maria Callas, Nicola Rossi-Lemeni, foto: internet

Kým dovtedy v jeho repertoári dominoval Verdi (Filip II., Guardián, Silva z Ernaniho, Walter z Lujzy Miller atď.), Donizetti (Dulcamara, Alfonso d´Este, Enrico VIII.) Rossini (Don Basilio), Bellini (Orovesto z Normy, Rodolfo z Námesačnej), štyri postavy „diabla“ z Hoffmannových poviedok, neskôr popri rozšíreniu klasického repertoáru (Verdiho Procida, Orco z Mascagniho Malého Marata, Massenetov Don Quichotte) sa prednostne venoval opere 20. storočia svetovej (Milhaud, Britten, Strauss, Berg, Prokofjev) i talianskej. Z nej vyberme aspoň postavu Edy Carboneho z Pohľadu z Mosta Renza Rosseliniho, Reverenda zo Zázračnej návštevy Nina Rotu a predovšetkým Becketta z Pizzettiho Vraždy v katedrále, ktorého spieval pri svetovej premiére v roku 1958 a potom ešte na devätnástich javiskách operného sveta.

Vytvoril aj tri kreácie z diela Wagnera a ruský repertoár si rozšíril o Rubinštejnovho Démona a Korzakovho Salieriho. Po roku 1970 už spieval málo a jeho posledné predstavenia sa odohralo v Bukurešti (Don Basilio).

Spevák bol svojho času vysoko oceňovaný pre bohatú farebnosť svojho hlasového materiálu, dokonalé legato a frázovanie, zmysel pre význam spievaného textu čiže výrazové vokálne kvality ale aj pre skvelé danosti herecké. Niekedy mu však chýbal zmysel pre mieru, čo kritika konštatovala pri jeho priveľmi karikovanom Don Basiliovi z Rossiniho Barbiera zo Sevilly. Zato herecký talent mu ako pridaná hodnota poslúžil pri kreovaní cára Borisa, oboch Mefistov, spomínaného Montemezziho Arcibalda alebo Massenetovho rytiera smutnej postavy.

Nicola Rossi-Lemeni a jeho manželka Virginia Zeani, foto: internet

Pokiaľ ide o súkromný život, jeho prvou manželkou bola speváčka Vittoria Serafin, dcéra slávneho dirigenta Tulia Serafina, ktorý s ním nahral päť operných kompletov (Don Carlos, Puritáni, Sila osudu, Mojžiš a Barbier zo Sevilly). Od roku 1957 bol ženatý s v Taliansku mimoriadne populárnou rumunskou sopranistkou Virginiou Zeani, ktorá takmer zároveň spievala Traviatu, Elvíru z Puritánov a Aidu či Toscu.

Prečítajte si tiež:
Callas mala pred ňou strach. Kráľovná vlkov Virginia Zeani

Rossi Lemeni bol všestranne umelecky orientovaný. Venoval sa aj maľbe a medzi rokmi 1954 až 1978 vydal päť básnických zbierok. Jediný raz sa „prihovoril“ aj filmovým divákom, keď v roku 1961 Vittorio de Sica použil jeho hlas ako hlas z nebies vo filme Posledný súd. Po odchode z javísk odišiel do USA a v štáte Indiana vyučoval spev na univerzite v Bloomingtone.

Autor: Vladimír Blaho

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku