Pred 35 rokmi uviedlo Štátne divadlo Košice svetovú premiéru opery Milana Nováka Prestávka

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V tomto roku uplynulo 35 rokov od uvedenia jednoaktovej komickej opery Prestávka od slovenského autora Milana Nováka. Svetová premiéra diela, ktorej príbeh nahliada do divadelného bufetu počas prestávky medzi dejstvami operného predstavenia, sa konala 13. júna 1986 na javisku Štátneho divadla Košice v hudobnom naštudovaní Mariána Vacha a v réžii Mariána Chudovského. Pri príležitosti výročia tejto udalosti si zároveň pripomenieme aj osobnosť Milana Nováka, ktorý nás navždy opustil 18. mája t.r.

Milan Novák (12. august 1927 Trakovice – 18. máj 2021 Poprad) už prvými dotykmi s hudobnou praxou upozornil, že je ambicióznym hudobníkom a skladateľom, ale aj dirigentom a klaviristom. Za jeho muzikantským vývinom stáli prvotriedni pedagógovia, či to bol Frico Kafenda (na Štátnom konzervatóriu v Bratislave v hre na klavíri), Kornel Schimpl (učil ho dirigovanie) a kompozíciu študoval u Alexandra Moyzesa. Mal možnosť študovať aj u významného českého dirigenta Václava Talicha, spoluzakladateľa Slovenskej filharmónie, ktorý v rokoch 1949-1952 vyučoval aj na VŠMU v Bratislave.

Prečítajte si tiež:
Za Milanom Novákom
(nekrológ)

Dirigentské vedomosti Milan Novák uplatnil veľmi skoro v novovzniknutom Slovenskom ľudovom umeleckom kolektíve (SĽUK) (1949). Od roku 1950 už stál za dirigentským pultom Symfonického orchestra čs. rozhlasu v Bratislave. Hudobnícka obec ho napokon začala intenzívne vnímať až ako umeleckého vedúceho Vojenského umeleckého súboru (VUS). Táto práca ho posunula bezvýhradne vpred.

Milan Novák (1927 – 2021), foto: Pavel Kastl

Pravdepodobne bol jediným alebo ojedinelým skladateľom, ktorý sa systematicky venoval žánrovo rôznorodým kompozíciám, cielene určeným aj pre tento súbor. Jeho kompozičný odkaz obsahuje okolo 700 skladieb. Cieľom tohto článku je venovať pozornosť skladateľovej hudobnodramatickej tvorbe, ceste, ktorá vyústila do pozoruhodnej jednoaktovej opery Prestávka.

O Novákovej empatii voči dramatickej tvorbe sa dá hovoriť už v začiatkoch jeho skladateľskej aktivity. Radíme k nej scénickú hudbu asi k 30-tim hrám i hudbu k filmom ako Šťastie príde v nedeľu, Posledný návrat, Kapitán Dabač, Štyridsaťštyri, Čert nespí, Nie je Adam ako Adam, O dvanástich mesiačikoch, Havrania cesta, Anička Jurkovičová, Nepokojný mier…

K tanečno-speváckym scénam ho zas inšpirovali folklórne súbory SĽUK, Lúčnica, Technik, Poddukelský umelecký ľudový súbor (PUĽS) a samozrejme VUS. Za hudobno-dramatickými pásmami pre „jeho súbor“ (VUS) sa ukrývajú ešte ďalšie čísla melodramatických, tanečných, i spevných obrazov (Vojenské prekáračky, Poplach vo vesmíre, Spojárky, Nočný poplach...) aj rôzne malé kantáty.

O Novákovej 35-ročnej Prestávke

Medzi hudobnodramatickými dielami M. Nováka určite dominuje skladateľova jednoaktová opera Prestávka. Dielo vzniklo na objednávku Štátneho divadla Košice, kde ho za prítomnosti autora uviedli v svetovej premiére 13. júna 1986. Nová opera v tento večer zaznela spolu s komickou jednoaktovkou Giacoma Pucciniho Gianni Schicchi. V tejto časti článku sa opieram aj o niektoré vlastné, publikované vyjadrenia (Hudobný život, 18, 1986, č. 18, s. 5 a Východoslovenské noviny, 35, 1986, č. 153, s. 4).

Marián Chudovský, Milan Novák, Marián Vach, počas príprav inscenácie opery Prestávka, Štátne divadlo Košice, 1986, foto: súkr. archív M. Turnera

Kvalitnú percepciu opery Prestávka zaručuje, že hudba funguje vo vzájomnej symbióze s lapidárne komunikatívnym, satirickým libretom Jána Štrassera. Hudba – úprimná, vo vyjadrovacích prostriedkoch, v sadzbe nekomplikovaná – bola skvelým prostriedkom k uchopeniu satirického pozadia príbehu, situovaného do súčasnosti, do divadelného prostredia medzi divákov tráviacich prestávku medzi dejstvami v divadelnom bufete.

Prečítajte si tiež:
Opera Štátneho divadla Košice
(seriál o 75-ročnej histórii košickej opery)

Melodika, miestami i deklamačná, prerastá tam, kde sa to v emotívne zafarbených výstupoch hudobne a dramaturgicky žiada, do vypätých melodických oblúkov, ako napríklad v ľúbostnom duete Petra a Evy. Šesťdesiatminútová opera má výrazný hudobnodramatický priebeh, všetko v súlade s textom libreta. Svedčí o skladateľovej prezieravosti a predstavivosti smerom k javiskovej realizácii.

M. Novák: Prestávka, Štátne divadlo Košice, 1986, František Malatinec (Druhý kritik), Ladislav Pačaj (Prvý kritik), Gejza Spišák (Tretí kritik), foto: Ondrej Béreš/Archív ŠDKE
M. Novák: Prestávka, Štátne divadlo Košice, 1986, Juraj Šomorjai (Arpád Molnár), Gabriel Szakál (dr. Teodor Benkovič), foto: Ondrej Béreš/Archív ŠDKE

Stmeľujúcim a spoločným prvkom sociálne rôznorodo zloženého publika (vedúca cestovnej kancelárie, zubný lekár, hlavná čašníčka z reštaurácie, technik z autoservisu), ktoré na seba narazí v divadelnom bufete cez prestávku operného predstavenia, je snobizmus až smiešne „neduživých“ ľudkov. K „umeleckému“ stmeľovaniu diváckej spoločnosti však majú čo-to povedať aj traja prítomní divadelní kritici. V opere nechýba tiež dvojica zaľúbencov, Peter a Eva, ktorých láska prerastá mantinely snobistických ľudí.

Na úspechu košickej inscenácie vydarenej Novákovej opery sa podieľali dirigent Marián Vach (vtedajší šéf košickej opery), režisér Marián Chudovský, zbormajsterka Júlia Ráczová, scénograf a autor kostýmov Jaroslav Válek.

Pod úspech opery sa podpísali aj sólisti oboch obsadení: Gabriel Szakál a Jozef Konder (zubár, dr. Teodor Benkovič), Viera Hronská a Mária Adamcová (Elvíra Benkovičová, manželka zubára a pracovníčka Čedoku), Ľudmila Zubalová a Svetlana Tomová (Eva, dcéra Benkovičovcov), Juraj Šomorjai a Ladislav Neshyba (Arpád Molnár, technik v autoservise), Mária Harnádková a Eva Malatincová (Klára Molnárová, hlavná v reštaurácii), Emil Merheim (Peter, syn Molnárovcov), Július Regec a Ladislav Pačaj (Prvý kritik), Peter Bárd a František Malatinec (Druhý kritik), Gejza SpišákĽudovít Kovács (Tretí kritik), Oľga Dvořákova (Bufetárka), Michal Vargovčík (Požiarnik). Anna Kéklaková, Anna Szekeressová (Diváčky), Oskar Gedeon, Ladislav Šprinc, Juraj Hingis (Diváci), spoluúčinkoval zbor košickej opery.

M. Novák: Prestávka, Štátne divadlo Košice, 1986, Eva Malatincová (Klára Molnárová), foto: Ondrej Béreš/Archív ŠDKE
M. Novák: Prestávka, Štátne divadlo Košice, 1986, Emil Merheim (Peter), Svetlana Tomová (Eva), foto: Ondrej Béreš/Archív ŠDKE
M. Novák: Prestávka, Štátne divadlo Košice, 1986, foto: Ondrej Béreš/Archív ŠDKE

Novákova Prestávka je zaznamenaná aj na rozhlasovej nahrávke z roku 1987. Predstavili sa v nej Dr. Gustáv Papp, Jitka Zerhauová, Ľudmila Zubalová, Elena Holičková, Jozef Špaček, Peter Mikuláš, Ján Konstanty, Jozef Benedik, Štefan Hudec, Spevácky zbor mesta Bratislavy so zbormajstrom Ladislavom Holáskom, Zbor Spevohry Novej scény v Bratislave a Symfonický orchester Československého rozhlasu pod taktovkou Mariána Vacha. V roku 1988 vznikla aj televízna adaptácia (STV). V inscenácii sa pod režijným vedením Karola Spišáka a s choreografiou Borisa Slováka predstavili činoherní herci, ktorí spievali na playback a hudba bola použitá z realizovanej rozhlasovej nahrávky. Odvtedy dielo uvedené nebolo.

Ďalšie javiskové diela

Milan Novák napísal celkovo štyri hudobnodramatické opusy. O dvoch dielach hudobnozábavného divadla vzbudzujúcich pozornosť už v čase ich vzniku, Plná poľná láskyNie je všedný deň, možno pokojne prehlásiť, že nimi posunul tento typ divadla do novšej, zaujímavejšej roviny. M. Novák sa nikdy nepasoval a ani nepovažoval za „modernistu“. Vyhovovala mu prirodzená hudobná reč, založená na melodických, spevných modeloch hudobných tém s rytmicky výraznou podporou ich jasného a zrozumiteľného plynutia.

Milan Novák, foto: Pavel Kastl

Hudobnodramatickou prvotinou – operetou Plná poľná lásky – skladateľ spolu s libretistom Milanom Ferkom rozbil klasickú operetnú šablónu. Dej, zasadený do vojenského prostredia, sa absolútne vymyká všetkému, čo dovtedy určovalo dramatickú hladinu operety. Svojou hudbou sa Novák pozrel na operetu trochu inak. Invenciu čerpal z hudby dobovej, tanečno-džezovej, ku ktorej stál vtedy generačne veľmi blízko. Dobovú kritiku zaujali efektné zborové scény, striedané náročnými sólovými výstupmi, pozornosť zaujala i bohatá inštrumentačná zložka. (Palovčík, M.: Slovenské divadlo, 5, 1957, č. 4, s. 474-8).

V svetovej premiére ju uviedlo bratislavské Divadlo Nová scéna (DNS) 29. 8. 1957. Následne ju videli diváci v Českých Budějoviciach. Operetou, okorenenou sviežim humorom nielen v slove, ale aj v hudbe, dal skladateľ najavo, že mu nie je cudzí ani veľký priestor divadelného javiska, ktoré mu umožnilo realizovať viacrozmernosť hudobno-dramatických obrazov.

Lyrická hudobná komédia Nie je všedný deň je prepracovanejšia nielen kompozične, ale skladateľ sa ňou posunul i v myslení priestorovom. Precítil javisko ako ideálne realizačné miesto dramatického umenia. Kvalitné libreto Petra Ševčoviča sa námetovo pohybuje v skladateľovej súčasnosti, v 50. a 60. rokoch. Ono podporilo pružnosť hudobnodramatického diania i dramaturgicky čitateľne koncipovaný spád. Svetová premiéra diela sa uskutočnila v DNS v Bratislave 24. 2. 1960. Do svojich repertoárov si ju následne zaradili divadlá v Košiciach, Olomouci či Drážďanoch.

M. Novák: Nie je všedný deň, Divadlo Nová scéna, 1960, foto: Archív DNS

Medzi účinkujúcimi v DNS nájdeme mená vtedajších prvotriednych protagonistov: Ernesta Kostelníka, Jozefa Kuchára, Elenu Kittnarovú, Antona Baláža a ďalších. Na košickej premiére 22. 10. 1960 (dirigent Radovan Fest Spišiak, režisér Kornel Hájek) sa predstavili Božena Hanáková (Zuzka), Jolana Koronská (Eva Florišová), Ružena Pichlerová-Kustrová (pani Florišová), Ladislav Kucko (riaditeľ Čierny), Stanislav Martiš (Ivan Plachý), Ladislav Pačaj (Rudo Rosina), Karol Mareček (Pavol Brťka), Ladislav Neshyba st. (riaditeľ Biely).

M. Novák sa vo svojej hudobnodramatickej tvorbe nechal podnietiť aj ďalším, v tom čase už aj žiadaným muzikálom. Vyústilo to napokon k dielu Opera Mafiozo. Libretista a autor textov piesní Ján Štrasserv spolupráci s Petrom J. Oravcom sa inšpirovali námetom z pera bulharského spisovateľa Vasila Stanilova. Pôdorys libreta tvorí humor až satira. Príbeh je situovaný do provinčného talianskeho divadla. Dotýka sa násilníckych praktík mafiánskych klanov, zasahujúcich aj do chodu divadiel. Skladateľ svoju hudbu miestami jemne parodizoval i užitím melodických odkazov na operu Carmen či hudbu Giacoma Pucciniho.

M. Novák: Opera Mafiozo, Divadlo J. K. Tyla Plzeň, 1984, foto: Vlasta Mikolášová/DÚ Praha

Operu Mafiozo úspešne uviedlo Divadlo Nová scéna v Bratislave v svetovej premiére 6. februára 1982. Skladateľ ňou priniesol opäť originálny pohľad, tentoraz v podobe muzikálu, ale aj svojským spôsobom osviežil vtedajšiu dramaturgiu hudobno-zábavného divadla. Opera Mafiozo zahájila svoju úspešnú cestu naprieč československými divadlami. Ešte v 80. rokoch muzikál uviedlo Brno, Praha i Plzeň. S jeho obnovením potom prišlo Divadlo Jonáša Záborského v Prešove, ktoré ho naštudovalo v réžii Petra J. Oravca, ale až roku 1995. V zahraničí jej otvorili dvere aj bulharská Sofia, Drážďany, Odesa či Vladivostok.

O hudbe M. Nováka platí všeobecne, ale zvlášť pre hudobnodramatickú tvorbu, že je nositeľkou určitej ľahkosti, melodickej sviežosti. Jeho hudobné témy a nápady nie sú nositeľmi komplikovaných hudobných štruktúr. Sú to jasne formulované, výrazné témy stavané melodicky, často pôsobiace až spontánne. Skladateľ sa svojimi javiskovými dielami pohyboval v súčasnosti, ktorú svojou hudbou, samozrejme aj s pomocou libreta, trefne a vtipne komentoval. S výpoveďou o súčasnosti to nie je ináč ani v komickej jednodejstvovej opere Prestávka.

Z javiskových diel Milana Nováka zavanuli nové podnety, no ďalšie roky ukázali, že k ich širšiemu etablovaniu v tvorbe slovenských skladateľov nedošlo. Ba po niekoľkých reprízach sa aj po nich v divadlách zatiahla opona.

Milan Novák a východné Slovensko

Milan Novák si od istého času namiesto ruchu veľkomesta zvolil za miesto svojho bývania mesto pod Tatrami – Poprad. Umeleckú aktivitu však naďalej pestoval. Medzi iným spolupracoval aj so základnými umeleckými školami (ZUŠ) na východnom Slovensku a v spišskom regióne. V počiatkoch 90. rokov nadviazal kontakt s Dr. Jozefom Búdom, dlhoročným dirigentom Detského speváckeho zboru v Poprade (aj Štátneho komorného orchestra v Žiline). Z tejto prospešnej spolupráce vzišlo viacero detských zborov, uvedených okrem domáceho prostredia i v Žiline (so sprievodom ŠKO Žilina) či v Bratislave.

Milan Novák (1927 – 2021), foto: Pavel Kastl

Od roku 1995 spolupracoval s Univerzitným komorným orchestrom Camerata academica a pridruženými komornými telesami v Prešove. Veľmi dobre si ho pamätá ZUŠ v Kežmarku aj v Revúcej. V Kežmarku si chválili jeho spoluprácu pri každoročnej súťaži mladých violončelistov, pre ktorých napísal celý rad skladieb. Podobne ho každoročne s radosťou vítali aj v ZUŠ Jozefa Kresánka v Revúcej, kde zasadal v porote súťaže, určenej mladým sľubným skladateľským talentom od 8-16 rokov a kde pre nich viedol aj „mini“ workshopy. Táto podnetná súťaž je už od r. 2002 známa pod názvom Talent.

Z viacerých ocenení, ktoré boli M. Novákovi udelené pripomeniem aspoň dva: titul národný umelec z r.1988 a titul Rytier medzinárodnej hudby ktorú mu udelila Medzinárodná hudobná komisia r.2013. V decembri 2020 uviedla RTVS premiéru portrétu Milan Novák – Canto Amoroso v réžii Mariána Chudovského, autorom scenára je Marián Turner. Milan Novák zomrel 18. mája 2021 v Poprade.

Autor: Dita Marenčinová

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

muzikologička, pedagogička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár