Pred 60 rokmi SND uviedlo svetovú premiéru Suchoňovej opery Svätopluk

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 10. marca 1960 sa na javisku Slovenského národného divadla uskutočnila svetová premiéra druhej opery majstra Eugena Suchoňa s názvom Svätopluk. Na prvom scénickom uvedení sa podieľali dirigent Tibor Frešo, režisér Miloš Wasserbauer, zbormajster Petr Josef, scénograf Ladislav Vychodil či kostýmová výtvarníčka Elena Holéczyová. Prvého Svätopluka stvárnil Ján Hadraba.

Neviem či skladateľ sa rozhodol pre značne upravený námet Stodolovej hry z nejakých osobných dôvodov, alebo istú váhu mala aj spoločenská klíma, ktorá v čase premiéry už nebola natoľko „strašená“ buržoáznym nacionalizmom a na dejiny Slovákov sa začínala pozerať bez rozpakov. Nielen Suchoňova prestíž (veď jeho Krútňava sa v tom čase už hrávala vo svete) ale nepochybne aj námet z národných dejín, vyvolali už pred premiérou diela značné očakávania.

Nad partitúrou Svätopluka, zľava Tibor Frešo (dirigent), Eugen Suchoň (skladateľ) a Miloš Wasserbauer (režisér), rok 1959, foto: súkr. archív rodiny Sochoňovcov

Opera Svätopluk je akýmsi slovenským pendantom českej Smetanovej Libuše, čiže slávnostná opera vhodná na uvádzanie pri štátnych a národných sviatkoch a zároveň nadväzujúca na obrodenecké snaženie a dlho zanedbávanú potrebu uvedomenia si vlastnej etnicity národa, ktorý sa konštituoval ako jeden z posledných v Európe. Túto národno-reprezentatívnu funkciu diela odráža aj skutočnosť, že hudba z prvého dejstva opery sa stala slávnostnou fanfárou slovenských prezidentov.

Z hľadiska obsahu diela ide o tragédiu panovníka, jeho ostrých konfliktov so synmi a záverečným posolstvom volajúcim po jednote parafrázujúcim legendu o troch prútoch. Pozadie tejto drámy tvoria mocenské pomery na Veľkej Morave ohrozovanej Frankami, sporom kresťanského náboženstva prozápadného (latinského) a provýchodného s pohanstvom a bojom centrálnej moci s lokálnymi veľmožmi.

Návrh kostýmu postavy Svätopluka v rovnomennej opere Eugena Suchoňa. Foto: súkr. archív rodiny Sochoňovcov

Menej šťastne sú do príbehu zaradené individuálne ľúbostne vzťahy, jednak medzi pisárom a igricom Zábojom a mocichtivou intrigánkou Ľutomírou, jednak medzi panovníkovým starším synom Mojmírom II. a prostým dievčaťom z pohanskej obce. Stodolovu drámu do podoby operného libreta upravil sám skladateľ s pomocou Jely Krčméryovej.

Suchoňova druhá a zároveň posledná opera bola prijatá s veľkým záujmom a jej prvá inscenácia za štyri roky svojho javiskového života mala vyše šesťdesiat repríz, čo je na operu 20. storočia mimoriadne vysoký počet. Dielo je síce v kontexte svetových operných trendov pomerne konzervatívne, ale pre slovenského operného diváka predsa len percepčne náročnejšie než diela svetovej opernej klasiky. Napriek veľkému úspechu premiéry, operná kritika mala k jej úrovni aj viacero výhrad, osobitne pri jej porovnaní s pražskou premiérou diela, uskutočnenou o tri mesiace neskôr (v titulnej úlohe s Eduardom Hakenom a so záverečným posolstvom, ktoré namiesto Záboja prednášal nemenný člen zboru).

E. Suchoň: Svätopluk, Opera SND, 1960, Karol Sekera (Svätopluk ml.), Gustáv Papp (Záboj), Janko Blaho (Predslav), Ján Hadraba (Kráľ Svätopluk), Bohuš Hanák (Mojmír), foto: Gejza Podhorský

Scénograf Ladislav Vychodil, ktorého storočnici si v tomto roku pripomíname, pripravil ozaj monumentálnu scénu, pri tvorbe ktorej hojne použil materiál typický pre starých Slovanov (čiže drevo) a výtvarnú krásu dodávali zrakovému dojmu aj historizujúce kostýmy Eleny Holéczyovej. Vo Wasserbauerovom poňatí bol prvý Svätopluk veľkou historickou freskou s monumentálnym príchodom vladára v prvom a v rovnako efektnom odovzdávaní moci synom v poslednom dejstve. Z tohto rámca sa len čiastočne vymykalo druhé dejstvo s pohanskými rituálmi značným zástojom zboru a tanečníkov, ale aj hudobne odlišnou faktúrou.

Hudobné naštudovanie Tibora Freša bolo s režisérovou koncepciou zosúladené, kládlo dôraz na dramatické výjavy, ale aj občasné meditatívne plochy (Svätoplukov monológ v treťom dejstve). Vrcholný účinok dosahovalo v závere opery, kedy sa v pôsobivom kontraste striedali expresívne miesta s so stíšeným záverom nasledujúcom po Mojmírovej prísahe.

Prvé inscnačné spracovanie opery Svätopluk prinieslo veľa kvalitných spevácko-hereckých výkonov. Platí to predovšetkým o úlohách Svätopluka a Ľutomíry. Premiérový Svätopluk Jána Hadrabu s jeho drsným hlasom bol čoskoro prekonaný vstupom Ondreja Malachovského do tejto úlohy, ktorej o dve desaťročia neskôr potom Peter Mikuláš dodal aj viac lyricko-meditatívnych polôh vyjadrujúcich hlboké sklamanie panovníka.

E. Suchoň: Svätopluk, Opera SND, 1960, Ján Hadraba (Svätopluk), foto: Gejza Podhorský

Mimoriadne výraznou postavou bol aj špán Dragomír v podaní Juraja Martvoňa. V zákernej Ľutomíre vytvorila Maria Kišonová-Hubová vari svoju najdokonalejšiu postavu druhej polovice svojej umeleckej činnosti. Spoľahlivým Zábojom bol dr. Gustáv Papp, hoci jeho úloha mala viac lyrických než jemu najvlastnejších dramatických miest. Menšia no exponovaná úloha Svätopluka mladšieho bola jednou z posledných javiskových kreácií Štefana Hozu, v málo exponovanej úlohe tretieho syna Preclava sa zjavil dr. Janko Blaho.

Dramatickú žalobu Blagoty v prvom dejstve (Milena, moje dieťa rodné) výborne predniesla Oľga Hanáková. Margita Česányiová po veľkých heroínach svetovej opery dobre zvládla aj úlohu jednoduchej dievčiny bez hereckého prehrávania a bez nadmerného pátosu. Impozatným žrecom bol Gejza Zelenay, pri pohanských obradoch malým sólom zaujal dlhoročný člen zboru Ladislav Vojtko. Malou postavou s charakteristickým prednesom Emila Schütza bol vojak Turoň, a spevák pri jednej z repríz sa dopustil breptu, keď namiesto zvolania ,,list čo niesla holubica“ vymenil sloveso na „písala“.

E. Suchoň: Svätopluk, Opera SND, 1960, Mária Hubová-Kišonová (Ľutomíra), Gustáv Papp (Záboj), foto: Gejza Podhorský / Archív DÚ

Napokon treba spomenúť mimoriadne exponovanú postavu Mojmíra II., ktorú na premiére (a potom už menej často) stvárnil Bohuš Hanák svojím farebným a dramatickým hlasom vrcholiacim v záverečnej prísahe po panovníkovej smrti (Ja, Mojmír Druhý). Veľmi často spieval túto úlohu jeho alternant Juraj Wiederman, ktorý výrazne kreoval najmä vyššie polohy partu objavujúce sa vždy pri spomienke na solúnskych bratov.

Suchoňov Svätopluk mal potom v Slovenskom národnom divadle ďalšie tri nové uvedenia, z ktorých posledné (2008) režíroval Juraj Jakubisko. Dielo sa hralo tak v Hradnom amfiteátri ako aj na hrade Devíne a hoci aj vzhľadom na príbeh z našich národných dejín, nemalo v zahraničí taký ohlas ako Krútňava, patrí ku trvácnym pokladom slovenskej opernej torby.

Autor: Vladimír Blaho

Pozn. red.: Schuchoňova opera Svätopluk je aj súčasťou novej výstavy Slovenskej národnej galérie k storočnici významného scénografa Ladislava Vychodila, o ktorej sme písali TU… Výstava je členená podľa šiestich výstarných princípov a jeden z nich je venovaný Svätoplukovi. Návštevníci výstavy, okrem iného, uvidia aj znovuobjavenú maketu inscenácie v amfiteátri hradu Devín z roku 1960 a rekonštrukciu makety k inscenácii Svätopluka na nádvorí Bratislavského hradu z roku 1970, ktorú pre výstavu vytvoril Dan Matthews – profesor Ohio State University.

Dvojka RTVS uvedie v utorok 10. marca 2020 o 22.35 h. televíznu adaptáciu Suchoňovho Svätopluka v réžii Jozefa Zachara, v hlavnej úlohe s Ondrejom Malachovským.

video

Eugen Suchoň: Svätopluk, ND Praha (nahrávka z roku 1962)
dirigent: Zdeněk Chalabala
obsadenie: Marta Krásová (Blagota, otrokyňa pohanského rodu), Karel Kalaš (Bogat, pohanský veľmož), Václav Bednář (Dragomír, nádvorný špán), Eduard Haken (Kráľ Svätopluk), Eva Hlobilová, Jarmila Pechová (kňažky Moreny), Drahomíra Tikalová (Milena, dcéra Blagoty), Přemysl Kočí (Mojmír), Antonín Zlesák (Predslav), Jaroslav Veverka (Starešina), Jaroslav Rohan (strážca pohanského obetišťa), Milan Karpíšek ( Svätopluk ml.), Jaroslav Střiška (veliteľ Mojmírovej družiny), Jiří Joran (Vojak), Antonín Votava (Vražec), Ivo Žídek (Záboj, igric a pisár), Marie Podvalová (Ľutomíra, kňažná z Panónie), Karel Berman (Žrec), Operný zbor Národného divadla Praha, Operný zbor Smetanovho divadla Praha, Orchester Národného divadla Praha

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku