Opera Slovenského národného divadla v Bratislave pripravovala premiéry operných a operetných diel aj v období druhej svetovej vojny a Slovenského štátu (14. 3. 1939 – 1. 9. 1944), kým to bolo možné. Názory na uvádzanie operiet boli rôzne, kritické aj obhajujúce.
K tým druhým patrí aj text autora pod skratkou ský v divadelnom letáku k premiére operety Zimný románik Jána Móryho s názvom Divadlo dobrej nálady:
„Príslovie najčastejšie o umení vraví: »Iná doba, iné požiadavky. «Najviac sa to dá vari aplikovať na divadelné umenie, lebo ono bolo vždy veľmi prispôsobené svojej dobe, a to niekedy dobrovoľne a niekedy aj mocou. …nemusíme sa báť operety, naopak, ak sme si vedomí toho, že obecenstvu chceme a musíme dať – najmä v dnešných časoch- »divadlo dobrej nálady«, musíme siahnuť za operetou, najmä v jej staršom vydaní. Niečo sa z nej prispôsobí, ale podstata zostáva jedna a tá istá. Veď »divadlo dobrej nálady« nežiada nič viac, ako pekné, nenáročné libreto, ľahkú melodickú a ušľachtilú hudbu, trocha tanca na vzbudenie dobrej nálady. …Je teda vždy otázne, či je hodno opovržlivo hodiť plecom, alebo ironicky kriviť tvár nad operetou, najmä keď je dobre robená a poskytuje v ťažkých dobách nielen zábavu, ale najmä rozptýlenie. A o nič inšie v danom prípade pri operete nešlo a nejde. »Aká som, takú ma ráčte posudzovať! Kto ma nechce vidieť, tomu by som nebola dobrá ani vo svojej najsalónnejšej, najdramatickejšej atď. forme, lebo som opereta.«“
Móryho operety v Slovenskom národnom divadle
Príspevok vystihuje skutočnosť, prečo divadlo siahlo aj po dvoch Móryho operetách. Prvá – Slečna vdova – mala premiéru 5. októbra 1940 a v dvoch hlavných postavách účinkovali Mária Mimi Kišonová (Cherry) a František Krištof Veselý (Douglas, Cudzinec). Slečnu vdovu má v aktuálnom repertoári Štátna opera v Banskej Bystrici. Druhou bola opereta Námorný kadet o tri roky neskôr, svetovú premiéru mala 22. mája 1943. Treba spomenúť, že predtým Slovenské národné divadlo v Bratislave uviedlo Móryho operetu Zimný románik (6. februára 1932) a historickú spevohru La Vallière s podnázvom Z lásky k vlasti uviedli v slovenskom preklade a úprave Viery Strelcovej-Zachovej (5. apríla 1935), obidve pod taktovkou dirigenta Jiřího V. Schöffera.
Prečítajte si tiež:
Tatranský skladateľ a hotelier. K 130. výročiu narodenia Jána Móryho
Operetu s pôvodným názvom Der Seekadett v roku 1876 napísali libretista Friedrich Zell (Camillo Walzel) a skladateľ Franz Richard Genée, ktorí patria k spoluzakladateľom viedenskej operety. Podľa originálu v nemeckom jazyku libreto voľne prepracoval Günther Bibo, libretista Móryho azda najúspešnej spevohy La Vallière. V troch číslach Ján Móry pôvodnú hudbu len prepracoval a ostatné hudobné časti skomponoval nanovo.
Opereta Námorný kadet v troch dejstvách mala v SND svetovú premiéru 22. mája 1943 v slovenskom preklade Karola Jakuba v réžii Drahoša Želenského a pod dirigentskou taktovkou Juraja Viliama Schöffera. Tance naštudoval Maxmilián Froman, scénu navrhol Jozef Valentín a kostýmy Ľudmila Podobová. Exotický námet vychádza z brazílskeho koloniálneho prostredia.
V hlavnej úlohe sa predstavila operná sólistka Zita Frešová-Hudcová (Mária, portugalská kráľovná), postavu Dona Dominga, kráľovského ceremoniála, stvárnil komik Jozef Křepela a František Krištof Veselý účinkoval v úlohe brazílskeho plantážnika Dona Januária. V ďalších úlohách účinkovali Ružena Kustrová (Dona Antónia, manželka Dona Dominga), Belo Turba (Don Lamberto, guvernér námorníckej školy), Oľga Budská (Fanchette Michéle, parížska subreta), Štefan Winkler (Kapitán Norberto) a ďalší. Operetný zbor tvorili námorníci, dôstojníci a kadeti, dvorná spoločnosť, pážatá, sluhovia, otroci a ľud.
Výstižné hodnotenie premiéry obsahuje článok podpísaný značkou z. b. (zrejme Zdenka Bokesová): „Na konci bratislavskej sezóny pripravil operetný súbor Národného divadla v Bratislave dobrú a zábavnú operetu ,Námorný kadet´ od viedenských operetných autorov Fr. Zella a Fr. Genéeho, ktorá iste aj za teplých júnových večerov priláka bratislavské obecenstvo do divadla. Opereta, ktorá mala veľké úspechy koncom minulého storočia, hrá sa u nás v úprave známeho nášho operetného autora Jána Móryho a má vcelku veľmi svižný spád a rovnako jej nenáročná hudba je dobre traktov[a]ná pre spevácke možnosti jednotlivých predstaviteľov na našej scéne.
Dejove opiera sa opereta o ľúbostný pomer portugalskej kráľovnej Márie ku guvernérovi námornej školy Don Lambertovi, a tým je daný už dejový charakter a výpravný štýl pre všetky obrazy. Tentoraz je opereta vcelku veľmi dobre obsadená a vedľa sympaticky si počínajúceho F. Krištofa Veselého v úlohe brazílskeho plantážnika s dobrou figúrou sprevádzajúceho čierneho sluhu, predstavovaného Ferd. Lehotským a okrem obvyklej úrovne tenoristu B. Turbu, komika J. Kěpelu a R. Kustrovej má výstižnú predstaviteľku pre parížsku subretu Fanchettu v Oľge Budskej, ktorá sa priebehom tejto sezóny znamenite vypracováva v operetnú herečku. […]
Hlavnú ženskú úlohu prevzala tentoraz popredná členka našej opery Zita Frešová-Hudcová a nám treba znova zdôrazniť, že je veru nepochopiteľné, prečo v operetách musia spievať práve tie naše najlepšie operné sily, tak ako nedávno Mária Hubová, keď pre odbor sopránový je u nás v divadle azda najväčší výber (máme 13 sólových sopránov!).“ A možno mali operety práve preto taký úspech, že hlavné úlohy spievali kvalitné speváčky a herečky.
V programovom časopise Slovenský rozhlas č. 2 z roku 1943 vyšiel príspevok autora jp Premiéra „Námorného kadeta“, ktorý napísal, že opereta: „…zaviedla nás na portugalský kráľovský dvor mladej kráľovnej Márie a do prostredia kadetov námorníckej školy. Dej tejto operety môžeme označiť za nenáročný, aký vskutku aj je. Plnou mierou ho však vyvažuje pekná výprava a úsilie režiséra Želenského, spraviť z mála viac. Kráľovná Mária Z. Frešovej-Hudcovej bola podaná precízne, štýlom drobného umeleckého výkonu, na aký sme u nej zvyknutí. To isté platí aj o osvedčených operetných komikoch Křepelovi ako kráľovskom ceremoniárovi a Krištofovi Veselom ako brazílskom plantážnikovi.
Belovi Turbovi v úlohe guvernéra námornej školy dona Lamberta nepodarilo sa vytvoriť charakter kráľovninho milenca a tajného manžela. Oľga Budská zahrala parížsku subretu Michéle (názov postavy je Fanchette Michéle = pozn. M.B.) veľmi presvedčivo a treba jej priznať podiel na úspechu operety. Vcelku dobré charaktery i v epizódnych úlohách vytvorili Kustrová, Winkler, John, Lehotský a Adamec. …“ Postavu Márie, portugalskej kráľovnej doštudovala aj Gizela Veclová.
Móryho hudba sa páčila aj Fraňovi Devínskemu
Niekdajší sólista a pracovník Národného divadla v Bratislave Fraňo Devínsky (1898 – 1946) založil a viedol vo vojnových rokoch Slovenské ľudové divadlo so sídlom v Trnave, od roku 1941 v Nitre, s ktorým uvádzal spevoherné diela vo viacerých mestách na Slovensku. Okrem iných pozýval hosťovať umelcov z Národného divadla v Bratislave a z Východoslovenského národného divadla v Košiciach.
Do svojho repertoáru zaradil aj Móryho operety Slečna vdova a Námorný kadet. Slečna vdova mala premiéru v Prievidzi 28. novembra 1942 pod názvom Slečna vdova (tiež Vdova spadlá s neba). Námorného kadeta toto divadlo prvýkrát uviedlo v Nitre 23. októbra 1943. Obidve diela hudobne naštudoval a dirigoval Fr. Schramm, režíroval K. Rint, a choreografiu spracovala G. Schmidtová. V rámci zájazdov divadelný súbor zahral operetu Námorný kadet aj v rodnom meste Jána Móryho, v Národnom dome v Banskej Bystrici 5. apríla 1944.
Ďalší osud operety Námorný kadet
Dirigent Josef Vincourek chcel pokračovať v uvádzaní operety Námorný kadet v SND aj v sezóne 1944/45. V tomto čase však už divadlo malo problémy, ktoré vyplývali z vývoja vojnových udalostí, vypuknutia a priebehu Slovenského národného povstania, z neprítomnosti viacerých sólistov a členov SND a z celkovej nepriaznivej spoločensko-politickej atmosféry. Napriek tomu sa vedenie snažilo udržať pracovnú disciplínu a naďalej vykonávať plánovanú umeleckú prácu. Prevádzku divadla na sklonku vojny dočasne prerušili. Po jej skončení už Slovenské národné divadlo začalo písať novú éru, v ktorej Móryho diela až do súčasnosti zatiaľ nenašli uplatnenie.
Pochod námorníkov z operety Námorný kadet z roku 1940 si Ján Móry v zoznamoch tvorby uvádzal ako samostatné dielo. Zachovala sa jeho rozhlasová nahrávka pre spev a orchester v podaní Oswalda Bugela (spev) a Košického rozhlasového orchestra s dirigentom Vojtechom Adamcom. Z tejto operety sú aj nahrávky Dve piesne: Cestička k tebe a Inkognito v podaní Lucie Ganzovej a Oswalda Bugela a pieseň Tajomstvo srdca opäť v podaní Oswalda Bugela so sprievodom Košického rozhlasového orchestra s dirigentom Vojtechom Adamcom. Nahrávky mohli vzniknúť na prelome 50. a 60. rokoch 20. storočia, kedy Ján Móry pôsobil ako riaditeľ Hudobnej školy v Spišskej Novej Vsi (1945 – 1962) a s košickým rozhlasom bližšie spolupracoval.
Štyri piesne z operety sme vydali na CD Vám lásky sľub skladám v roku 1997 (editor: Marianna Bárdiová, vydal: MUSIC MASTER Jaroslav Stráňavský), z toho tri v nemeckom jazyku podľa pôvodného libreta: Som veľký pán (spev Jozef Kundlák, Ľubomír Kizek), Wüẞt ich den Weg (Chcel by som tú cestu znať; spev Jozef Kundlák), Du hast Alles (Máš všetko; spev Dagmar Bezačinská, Ľubomír Kizek), Ein kleines biẞchen Incognito (Také malé inkognito; Margaréta Vajdová, Jozef Kundlák) so sprievodom Štátneho komorného orchestra Žilina pod vedením dirigenta Pavla Tužinského.
video
Dovolím si malú osobnú poznámku. K tomuto CD a Móryho melódiám sa vždy rada vraciam a ťažko by som mohla povedať, ktorá z nich sa mi najviac páči. Každá je iná, invenčná a spolu s hutnou a farebnou inštrumentáciou zaujme a poteší, zaveje myšlienky do exotických prostredí, starých časov a vzťahov plných citov. Tak, ako to vyjadril sám Móry v rozhovore s Teréziou Ursínyovou (Život dielo, spomienky. In: Hudobný život č. 17/1972):
„– O čom hovorili moje operety? Nuž, o čom asi… Bola v nich láska, tá predovšetkým, kus histórie, pekné prostredie, zaujímaví ľudia, hudba bola melodická, neinšpiroval som sa ani nemeckou, ani maďarskou operetou – vychádzal som zo seba. Postavy mojich hrdinov spievali známi umelci, dnes patria medzi národných: či to už bola M. Kišonová-Hubová, alebo Janko Blaho, či zaslúžilý umelec Št. Hoza, alebo Fr. Krištof Veselý, Zita Frešová a pod. Obecenstvo operety prijímalo s potešením, veď napokon – mali aj ten cieľ. Chceli vyčariť ľuďom na tvári úsmev, priniesť im uspokojenie, radosť, pohodu.“
Treba si pripomínať, že hudobnodramatická tvorba Jána Móryho, od ktorého úmrtia v máji tohto roku uplynulo 45 rokov, vypĺňa dôležitý priestor v zrode a vývoji slovenskej operetnej tvorby v 1. polovici 20. storočia. Zahraničné a opakované domáce javiskové i rozhlasové uvedenia týchto diel, ako aj mnohé piesne a orchestrálne časti z nich, ktoré žijú dodnes svoj samostatný život, sú svedectvom nielen o ich dobovej obľúbenosti, ale aj o ich hudobných hodnotách.
Autor: Marianna Bárdiová
video
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.