Pred 85 rokmi sa narodil Luciano Pavarotti

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Polokrúhle výročie jedného z najväčších operných tenoristov histórie spadá na 12. októbra t.r., kedy si pripomíname nedožité 85. narodeniny modenského rodáka Luciana Pavarottiho. Máloktorý operný umelec dosiahol taký stupeň všeobecnej popularity ako on. Prispelo k tomu viacero faktorov. Ten hlavný – jeho umelecké kvality – si nechám nakoniec.

Hoci nijako nechcem zmenšovať unikátne vokálne kvality speváka, o jeho obrovskú popularitu sa zaslúžili aj médiá. Táto veľmoc, doteraz skôr považovaná za štvrtú, sa v posledných desaťročiach stala takmer prvou v poradí. Od 70. rokov minulého storočia taliansky tenorista bol v nich mimoriadne často na programe.

Luciano Pavarotti v dokumente „Pavarotti“, režiséra Rona Howarda, zdroj: internet

Pôvodne americký zvyk velebiť len toho prvého v poradí sa postupne vďaka globalizácii preniesol aj na iné kontinenty, čo platí nielen pre spevákov, ale napríklad aj pre športovcov, pričom nemalú úlohu zohráva aj fyzická krása hodnotených. Ruské tenistky Kurnikovová a Šarapovová nemali toľko trofejí ako ich kvalitnejšie konkurentky, no médiá im boli natoľko naklonené, že vo výške honorárov viedli.

Podobne je tomu aj v opere, kde sa dnes všetko točí okolo Anny Netrebko, miláčika médií a donedávna mimoriadne pohľadnej sopranistky radikálne odlišnej od niekdajšej hviezdy Montserrat Caballé, ktorej popularitu v širokej verejnosti pozdvihla len pieseň Barcelona spievaná s idolom populárnej hudby Freddiem Mercurym.

Luciano Pavarotti (1935 – 2007), foto: Paul Natkin, Getty Images

Pravda, kult Pavarottiho sa začal rodiť ešte o niečo skôr, kedy nevadila jeho nadváha a jeho obmedzené možnosti hereckej akcie na javisku. Ba práve naopak. Jeho zvláštny výzor a zvyky (biela vreckovka v rukách) pôsobili ako rarita, a tá sa predáva najľahšie. Podobne ako pri katalánskej sopranistke aj jemu, no ešte v podstatne väčšej miere, pomohli jeho vystúpenia s hviezdami populárnej hudby (Ramazzotti, Bocelli, Dion, Bono, Sting, Elton John, Aznavour). Či tieto koncerty pomohli získať nových záujemcov o operu, zostáva otázne, k popularite speváka však nepochybne prispeli.

Prečítajte si tiež:
Luciano Pavarotti vo filmovom dokumente Rona Howarda
Vincerò! Po stopách Luciana Pavarottiho v talianskej Modene

Cyklus Pavarotti a priatelia zapĺňal námestia a mal aj benefičný efekt v prospech hudobného centra v zničenom bosnianskom Mostare a honoráre z ďalších venoval na obnovu vyhorených či renovovaných operných stánkov La Fenice v Benátkach a Gran Teatre del Liceu v Barcelone. Podobne sa zachoval aj v prípade ukončenia občianskej vojny v Libanone a koncertoval aj v prospech afgánskych utečencov.

Traja tenori: P. Domingo, J. Carreras, L. Pavarotti

Veľkú popularitu získali jeho koncerty v londýnskom Hyde parku, rímskych kúpeloch Caracalla či pod Eiffelovou vežou v Paríži, kde sa konal jeden zo štyroch koncertov troch tenoristov. Jeho priebeh vysielala televízia a boli zaznamenané na viacerých nosičoch (CD, DVD), pričom k ich diváckemu úspechu prispel aj fakt, že okrem známych árií (výnimkou v Paríži bola Petriho Maristella v podaní Carrerasa), spievali aj neapolské canzonetty či piesne z operiet a muzikálov.

Boli to viac „športové“ preteky (kto vytiahne viac) než umelecké produkcie. Keď na olympiáde v Turíne v roku 2006 pri ceremoniáli Pavarotti zaspieval Pucciniho Nessun dorma, aj časť športového publika už áriu poznala z jeho koncertných vystúpení, kde ju zaraďoval ako záverečné číslo, alebo tesne pred koncom. Dodatočne sa ukázalo, že ária odznela z playbacku, veď spevák mal už 71 rokov.

Popularitu Luciana podporila aj medzinárodná súťaž nesúca jeho meno organizovaná v 80. rokoch minulého storočia. Na nej sa úspešne darilo aj našim krajanom, z ktorých si laureátstvo vyspievali barytonista Martin Babjak, tenoristi Jozef Kundlák a Miroslav Dvorský a sopranistka Ľubica Rybárska. Tej sa v roku 1989 dostalo ako víťazke pocty zaspievať si s majstrom spevu v predstavení Verdiho Lujzy Millerovej.

Ľubica Rybárska, Luciano Pavarotti, zdroj: internet

Rozhodujúcim faktorom však predsa bol jeho príjemne sfarbený tenor spočiatku sa pohybujúci medzi odbormi leggero a lirico s neskorším prechodom k úlohám lirico-spinto. Daňou za popularitu bolo, že speváka napokon dotlačili aj k speváckym partom vyslovene dramatickým, akými boli Canio, Kalaf, ba v roku 1991 (jediný raz) aj Verdiho Otello.

Popri „dare od prírody“ a samotnom hlasovom materiáli bol však Luciano dobre vybavený aj technicky. Na rozdiel od jeho hispánskych konkurentov (Domingo, Carreras) pri tvorbe tónu u neho nikdy nebolo badať námahu, mal vzorové legato a spev pôsobil uvoľnene a výrazovo sladko, no nie prisladko (ako niekedy hlas Alfreda Krausa). Vokálna línia bola vyrovnaná a plynulá. Pravda v dramatických partoch jeho tón znel trocha úzko, nemal potrebnú šírku a vnútornú dramatickosť, takže pred jeho Kalafom dávam prednosť Kalafovi Gianfranca Ceccheleho z polovice 60. rokov.

Luciano Pavarotti so svojim talizmanom (krivým klincom), zdroj: internet

V časoch, kedy v Taliansku Belliniho a Donizettiho spievali vyslovene super ľahké hlasy (Monti, Alva, Valenti, Lazzaro, Casellato), prípadne spinto tenoristi s ľahkou výškou (Raimondi), práve Pavarottiho si vybral dirigent Richard Bonynge, aby bol častým partnerom jeho manželky, vzkriesiteľky autentického belcanta Joan Sutherlandovej. Ideálne jeho hlas znel v lyrických partoch Verdiho (Alfréd, Vojvoda z Manovy) a Pucciniho (Rodolfo, Pinkerton).

Jeho Rodolfo bol priam legendárnym, a pre dnešných priaznivcov opery je zachytený na štúdiovej nahrávke Herberta von Karajana (1973, Berlín, s Mirellou Freni) a live prenose z La Scaly 1979 s dirigentom Carlosom Kleiberom (s Ileanou Cotrubas ako Mimi a Luciou Popp ako Musettou), a tiež z Viedenskej štátnej opery v roku 1986 s dirigentom Juliusom Rudelom a s Mimi Gabriely Beňačkovej. Ešte aj v tej poslednej nahrávke spevákov hlas pôsobil rovnako mladistvo hoci farbou bol o poznanie tmavší, pričom práve cez farbu hlasu dokázal vyjadriť melanchóliu Pucciniho hudby.

Lucia Popp a Luciano Pavarotti, zdroj: internet

Faktografické údaje o Pavarottim sú dnes v čase internetu ľahko dostupné, a preto sa obmedzíme len na to základné. Dva roky pôsobil ako učiteľ na základnej škole, no učarovalo mu počúvanie veľkých tenoristov tých čias, z ktorým mal vraj najradšej Giuseppe di Stefana a Maria Lanzu. (Môže sa to zdať paradoxným, keďže prvý z nich mal medzery v technike spevu, kým druhý bol len mikrofónovým tenoristom ako neskôr Andrea Bocelli).

Pavarottiho učiteľom spevu bol Arrigo Pola a potom Ettore Campogalliani, u ktorého sa učila aj Mirella Freni. (Matky oboch umelcov pracovali spolu v tej istej továrni). Prvým verejným vystúpením Luciana bola v roku 1955 jeho účasť s modenským zborom Corale Rossini, v ktorom zároveň spieval aj jeho otec, na uznávanom medzinárodnom zborovom festivale v Llangollene. Na ňom kedysi triumfovala so Štefanom Klimom aj Lúčnica, a potom ďalšie slovenské amatérske zbory.

Operný debut absolvoval v Teatro Romolo Valli v talianskom Reggio Emilia, kde v tom istom roku (1961) aj zvíťazil na speváckej súťaži. Následne hosťoval v Belehrade, Zürichu a Amsterdame a v roku 1963 jediný raz vystúpil aj v barcelonskom Gran Teatre del Liceu. V tom istom roku začal hosťovať vo Viedenskej štátnej opere v úlohách Alfreda, Rodolfa a Vojvodu z Rigoletta (s týmto významným operným divadlom sa rozlúčil André Chénierom v roku 1996) a v londýnskej Covent Garden zaskočil za chorého di Stefana.

Teatro Romolo Valli v Reggio Emilia, divadlo, v ktorom v roku 1961 debutoval Luciano Pavarotti, zdroj foto: wikipedia

Jeho americký debut sa uskutočnil v roku 1965 v Miami (Edgardo z Donizettiho Lucie di Lammermoor), po ktorom sa začala dlhodobá spolupráca s manželskou dvojicou Bonynge-Sutherland. Stretnutie mu vynieslo možnosť zúčastniť sa s nimi veľkého turné po Austrália reťazou štyridsiatich koncertov. Teatro alla Scala sa mu otvorilo tiež v tomže roku, keď v Zeffirelliho inscenácii Pucciniho Bohémy stvárnil Rodolfa. Rímske Teatro Costanzi dobyl v roku 1969 v úlohe Oronta z Verdiho Lombarďanov (s partnerkou Renatou Scotto).

V slávnej newyorskej Metropolitnej opere odspieval medzi rokmi 1972 – 2004 až 382 predstavení, pričom debutoval ako Mozartov Idomeneo, čo bola jedna z úloh vybočujúcich z jeho taliansko-francúzskeho repertoáru (spieval ju už v roku 1964 na festivale v Glyndebourne). Od roku 1976 do 1988 uskutočnil niekoľko piesňových recitálov na Salzburských Festspiele.

Pavarottiho repertoár nebol mimoriadne široký. Obsahoval po päť úloh z Belliniho a Donizettiho, jedenásť verdiovských postáv, Rossiniho Arnolda z Viliama Tella, z veristického repertoáru Chéniera, Cania, Turidda a Fritza. Spieval aj Enza z Giocondy, Boitovho Fausta a Massenetovho Des Grieuxa a na vysokých tónoch postavený part talianskeho speváka v Straussovom Gavalierovi s ružou.

Pietro Mascagni: Priateľ Fritz, Royal Opera House, 1968, Luciano Pavarotti (Fritz), Mirella Freni (Suzel), foto: Reg Wilson

Najvyššie sa cenia práve jeho interpretácie Belliniho a Donizettiho. K „rekordom“ v počte opôn či dĺžke aplauzu patria jeho vystúpenia v Berlíne (Nemorino v Nápoji lásky) či v MET (Tonio v Dcére pluku). V tých časoch nemal konkurenciu vo zvládnutí deviatich c3 z tejto opery, kým dnes v nej súperia až traja matadori z Peru, Mexika a USA (Floreza, Camarenu i Brownleea sme vďaka agentúre KAPOS počuli aj v Bratislave, ale pred odchodom do emigrácie ju v roku 1976 v Zrkadlovej sieni zaspieval aj Juraj Hurný).

Okrem množstva zvukových i obrazových záznamov s interpretáciou árií či piesní spolupracoval s firmou Decca v troch desiatkach operných kompletov najčastejšie dirigovaných Richardom Bonyngeom, na ďalších pod taktovkou Karajana, Levina, Soltiho, Mutiho, Mehtu, Gavazzeniho, Chaillyho a ďalších dirigentských velikánov. Najčastejšími partnerkami na nich mu boli Joan Sutherland a Mirella Freni, ale na nahrávke Mozartovho Idomenea (1983) aj Edita Gruberová a Lucia Popp.

Nemal som nikdy príležitosť vidieť tohto majstra vysokého c3 naživo. Moje zážitky s ním sa teda vzťahujú na sledovanie predstavení či koncertov prostredníctvom televízie, prípadne vďaka DVD či CD záznamom.

G. Donizetti: Nápoj lásky, Luciano Pavarotti (Nemorino), Metropolitná opera New York, foto: Metropolitná opera New York

Hoci som od roku 1957 sledoval rádiové prenosy z talianskych divadiel, s menom Luciana Pavarottiho som sa stretol pomerne neskoro. Vďaka viedenskému rozhlasu som však mohol počúvať prenos z milánskej La Scaly, ktorá uvádzala (1966) Belliniho operu I Capuleti e i Montecchi. Romea v nej spieval namiesto mezzosopranistky tenorista Giacomo Aragall, úlohu Tebalda práve Luciano Pavarotti. Hneď v prvom dejstve zaujal ľahkosťou vokálnej línie a perfektnou výškou. Vrcholný zážitok som mal z duetu oboch tenoristov v hrobke nad mŕtvou Júliou, kde sa predbiehali v nádherných tónoch a frázach, no vysoké tóny Luciana boli predsa čosi elastickejšie než tvrdšie tóny Katalánca.

O dva roky neskôr tenoristi nahrali na CD iné predstavenie Shakespearovho príbehu z La Scaly, v ktorom namiesto Margherity Rinaldi Júliu spievala Renata Scotto. V roku 1967 som zasa s pôžitkom počúval slávnostný koncert k stému výročiu narodenia Artura Toscaniniho, na ktorom v naštudovaní Karajana odznelo Verdiho Requiem. Dirigent si vybral skvostné kvarteto: Leontyne Price, Fiorenza Cossotto, Nikola Gjaurov a Luciano Pavarotti, ktorý sa oproti ostatným už etablovaným hviezdam vôbec neukázal ako nováčik, ale ako rovnocenný partner.

V tom istom roku gramopriemysel vyhotovil nahrávku z milánskeho operného domu z predstavenia Massenetovej Manon s Pavarottim a Mirellou Freni. Je príznačné, že nahrávka je v taliančine, takže pôsobivá tenorová ária, Ah fueyez douce imagen, ktorú som najprv poznal v podaní Rudolfa Schocka (Flieh, ó flieh, holdes Bild) znela podobne, no nie rovnako ako Ah, fuggite dolce imagine. Hlas tenoristu pôsobil mladistvo, hoci vo francúzštine vyznieva akosi mäkšie.

V nasledujúcom desaťročí som mal predovšetkým zážitok zo salzburských piesňových recitálov tenoristu. Najpôsobivejšie znel jeho hlas v melancholických krásne jednoduchých melódiách piesní Belliniho, ale spieval v nich aj Rossiniho Danzu, piesne Respighiho a Masseneta a salónne romance dvorného hudobníka anglického kráľa Paola Tostiho, kým neapolské canzonetty si nechal pre publikum na námestiach. Zato zaradil do programu aj Denzovu romancu Gli ochi di fata, ktorú som neskôr počul interpretovať viacerými svetovými tenoristami. Ale nikto z nich tak ako on neukončil poslednú frázu piesne ma datemi l´amor, tak, že záverečný tón preniesol skokom cez oktávu na dlho držané as2.

Luciano Pavarotti so svojou druhou manželkou Nikolettou Mantovani, zdroj: Bontonfilm SK

Ďalším zážitkom pre mňa bolo sledovanie predstavenia Pucciniho Bohémy z La Scaly v roku 1979, kde nad skvelými výkonmi Ileany Cotrubas, Lucie Popp, Piera Cappuccilliho a Jevgenija Nesterenka dominoval Lucianov Rodolfo. Aj tu dokázal, že skvelá technická príprava a citový ponor hlasu do partu a postavy môžu ideálne korešpondovať.

V roku 1981 natočil slávny režisér Jean Pierre Ponnelle Verdiho Rigoletta, v ktorom vedľa Gildy Edity Gruberovej vojvodu spieval Luciano Pavarotti. Dokonca aj jeho herecký výkon bol (vďaka možnosti filmového strihu) prijateľnejší v porovnaní s javiskovou kreáciou. Spevácky bol ako vždy suverénny a je len veľmi ťažko rozhodnúť, či zvládnutie tenorového partu v kvartete Bella figlia dell´amore je dokonalejšie v jeho poňatí alebo v podaní Alfreda Krausa (z roku 1966 v nahrávke Molinari-Pradelliho z MET s Mac Neilom, Robertou Peters a Ružou Baldani).

Luciano Pavarotti, Edita Gruberová vo filmovej nahrávke Verdiho Rigoletta. Zdroj: internet.

V roku 1998 privítali na koncerte Luciana slovenské Košice. Koncert som sledoval iba v televíznom prenose a hoci spieval suverénne, predsa jeho interpretácii chýbal mladistvý elán. Už v našom tisícročí v sérii programov viedenskej televízie predstavoval Marcel Prawy verdiovských interpretov z javiska Štátnej opery. Popri unikátnej nahrávke Celeste Aida v podaní Todora Mazarova bolo pôžitkom sledovať záverečný duet Aidy a Radamesa v interpretácii Marie Chiary a Luciana Pavarottiho. Nahrávka bola z roku 1985 a zaujala ma nielen sviežosťou oboch hlasov, ale tiež spôsobom zvládnutie lyrického partu bez toho, aby sa interpreti museli uchyľovať k neznelým piánam alebo jednoducho notový zápis „odpákovali“ plným tónom. Toto boli moje zážitky s tenoristom, ktorému sa klaňal celý operný svet, a ktorý sa stal známym aj mimo neho.

Zomrel 6. septembra 2007 a na jeho pohrebe sa zúčastnila celá politická garnitúra Talianska, bývalý generálny tajomník OSN Kofi Annan a spevom sa s ním rozlúčili za operných umelcov v Taliansku naturalizovaná Bulharka Raina Kabajvanska a za oblasť populárnej hudby jeden z idolov talianskej ľahkej múzy rokov šesťdesiatych Gianni Morandi.

Autor: Vladimír Blaho

Prihláste sa na odber Newslettera Opera Slovakia

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku