Pred premiérou Hoffmannových poviedok v Opere Slovenského národného divadla

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Po prvý raz som sa zoznámil s jedinou Offenbachovou operou koncom päťdesiatych rokov počúvajúc zo zahraničného rozhlasu nahrávku Hoffmannových poviedok so známym kanadským lyrickým tenoristom Leopoldom Simoneauom. Z bratislavských inscenácií som mal možnosť sledovať len tú z roku 1963 a potom Bednárikovu (nasledujúcu po jeho prelomovom Faustovi) v roku 1992. Mimo Bratislavy som počas pobytu v Trenčianskych Tepliciach v roku 1970 videl rok starú banskobystrickú inscenáciu diela s Editou Gruberovou a nedávno košické „Hoffmannky“ (2018).

Viaceré naštudovania opery som mal možnosť sledovať buď ako rozhlasový poslucháč či ako televízny divák. Mám túto operu nesmierne rád, keďže predkladá bohaté možnosti na uplatnenie rôznych režijných výkladov a spevákom takmer všetkých hlasových odborov umožňuje preukázať svoju vokálnu zdatnosť.

Jacques Offenbach (1819 – 1880),
zdroj: internet

Komplexne som sa s dielom oboznámil vďaka inscenácii košického režiséra Kornela Hájka a dirigenta Gerhardta Aurera, ktorých bratislavská inscenácia zo šesťdesiatych rokov minulého storočia sa počas dvaapolročnej existencie dožila 28 repríz. Až dodatočne som zistil, že podoba opery, ktorú si inscenátori zvolili, nebola najšťastnejšia. Práve tu tkvie jeden z dôležitých problémov uvádzania diela, keďže skladateľ ho zanechal nedokončené a len v klavírnom výťahu.

V roku 1963 sa pravdepodobne zopakovala verzia, ktorú v Slovenskom národnom divadle uvádzali v medzivojnovom období (v roku 1935 s výbornou inscenačnou zložkou režiséra Viktora Šulca a výtvarníka Františka Tröstra a kritikou chválenými výkonmi Janka Blaha, Arnolda Flögla, Milady Formanovej, Heleny Bartošovej a Marie Řezníčkovej), čiže pred každou z troch „poviedok“ o Hoffmannových láskach sa vďaka točni príbeh vracal do Lutherovej krčmy, miesta, kde sa opera začína prológom i končí epilógom.

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Opera SND, 1935, scéna František Tröster,
foto: Archív SND

Na viaceré zaujímavé vokálne čísla by sme v tejto verzii márne čakali. Platí to predovšetkým o veľkom ansámbli (hudobne pripomínajúcom melódiu slávnej barcarolly), ktorý inscenátori umiestňujú buď do benátskeho obrazu alebo do epilógu. Nevydarene verzia však pôsobila práve najmä zásluhou epilógu, v ktorom síce tenorista zopakoval Pieseň o malom Mukovi (tak preložil meno imaginárnej postavy Ľubomír Feldek) oproti prvému dejstvu transponovanej o pol tónu vyššie, no zdá sa, že na poslednú chvíľu vypadla (na fermane ešte avizovaná) postava Múzy, čím poslucháč prišiel nielen o krásne hudobné číslo, ale aj o možnú pôsobivú myšlienkovú pointu diela.

V tom čase významný košický režisér sporadicky hosťujúci aj v SND Kornel Hájek nemal pri režijnom výklade na scéne Martina Brezinu príliš šťastnú ruku. Zato kvalitné bolo hudobné naštudovanie. Part Hoffmanna sa šplhá do závratných výšok, čo mimoriadne vyhovovalo Jiřímu Zahradníčkovi, ktorý titulnú úlohu spočiatku stvárňoval ešte len ako stály hosť súboru. Podľa môjho názoru to bola jeho najlepšia vokálna kreácia počas viacročného pôsobenia tohto českého tenoristu v SND.

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Opera SND, 1963,
Alžbeta Svobodová (Olympia),
foto: Jozef Vavro/Archív SND

Pravidelne som sa tešil na jeho vysoké tóny v prvom („priateľ môj, ja ľúbim ju a ona ľúbi mňa“ na vysokom h2), v druhom (vo vyznaní Giuliette) i treťom dejstve (v tercete s Miraclom a Krespelom). Na premiére však stvárnil postavu dr. Gustáv Papp, ktorého dramatický tenor sa do tejto spevácky „pohyblivej“ úlohy príliš nehodil. Úloha Niclaussa výborne sedela Ľube Baricovej, škoda len, že vynechaním Múzy (ktorú vždy spievajú predstaviteľky tohto Hoffmannovho priateľa) prišla o najpôsobivejšiu časť svojho speváckeho partu.

Zjavenie matky chorej speváčky Antonie zverili začínajúcej Ivete Czihalovej Funkovej, ktorej pôsobivo sfarbený lyrický mezzosoprán krásne zaznel na úvod tercetu s Antoniou a Miraclom, v priebehu ktorého však jej hlas z úzadia slabšie prenikal cez exponovanejšie vokálne party kolegov. Hlavnú ženskú úlohu inscenátori múdro rozdelili trom speváčkam rôznych hlasových odborov. Vynikajúcou Olympiou bola Alžbeta Svobodová (alternovala Drahomíra Královcová), ktorá v tom čase nakrátko bola hlavnou hviezdou bratislavského koloratúrneho sopránového odboru.

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Opera SND, 1963,
Mária Kišonová-Hubová (Giulietta), Nina Hazuchová (Niklaus),
foto: Jozef Vavro/Archív SND

Giuliettu korektne zaspievali Oľga Hanáková (v tom čase koketujúca s prechodom k sopránovým úlohám) a Mária Kišonová-Hubová. Antóniu stvárňovala dramatickejšia Anna Poláková a lyrickejšia Anna Peňašková (neskôr známa ako Kajabová). Inscenácia mala jedného kvalitného predstaviteľa štvorúlohy diabla Gejzu Zelenaya, ktorý sa lepšie cítil ako Coppelius a Miracle než ako pre vyšší hlas napísaný Dapertutto. Pre alternujúceho Borisa Šimanovského to bola jedna z jeho mála veľkých úloh, ku ktorým sa dostal v SND, no ani tu mimoriadne nepresvedčil. Zato každý musel oceniť v tom čase skvelého figurkára Janka Blaha, ktorý v kuplete Franza potvrdil (tak ako je to v texte libreta), že „dobrá zná belcanto“.

Bednárikova inscenácia z roku 1992 sa dožila v SND 51 predstavení. Nepôsobila tak šokujúco ako pár rokov predtým jeho Faust a Margaréta, hoci viaceré inscenačné postupy ju pripomínali. V prvom rade to bola veľká šou, ale režisér aj tu kládol viaceré otázky, najmä o vzťahu umelca a spoločnosti. Podľa Terézie Ursínyovej režisér poňal dielo hlavne ako zväčšeninu ľudských chýb i krás v jednom.

J. Offenbach, Hoffmannove poviedky, Opera SND, 1992,
Ľudmila Hudecová (Antónia), Peter Mikuláš (Miracle), Marta Nitranová (Matka), zbor Opery SND,
foto: Katarína Marenčinová

Po speváckej stránke toto naštudovanie nemalo ideálneho Hoffmanna. Hoci Sergej Larin sa už vtedy stával medzinárodnou opernou autoritou, jeho hlasu k ideálu predsa len chýbalo čosi viac mäkkosti, akú si táto francúzska opera vyžaduje. Podobne to bolo s hlasom ruského tenoristu Igora Jana, pri ktorom vadili aj málo vibračné výšky. Azda najlepšou kreáciou inscenácie v úlohe diabla bol výkon Petra Mikuláša, ktorého sýty hlas sa niesol v širokej škále vokálno-hereckých výrazových prostriedkov. Jeho pomerne kvalitným, hoci výrazovo menej tvárnym alternantom bol Vladimír Kubovčík.

V koloratúrach sa isto prezentovali tak skúsenejšia Jana Valášková ako mladšia, neskôr budúca hviezda Ľubica Vargicová. Z troch predstaviteliek Antonie mimoriadne neočarila ani jedna, dramatickou Giuliettou bola Magdaléna Blahušiaková, lyrickejšou Lilie Larinová. Ako to už pri Bednárikových réžiách (alebo „režisérskych“ inscenáciách) býva, aj tentoraz hudobné naštudovanie orchestrálne i spevácke dirigenta Jonasa Alexu zostalo v tieni fantazijnej réžie.

J. Offenbach: Hoffmannové poviedky, Opera SND, 1992,
Ľubica Vargicová (Olympia), zbor Opery SND,
foto: Archív SND

Banskobystrická inscenácia diela z roku 1969 bola zaujímavá predovšetkým účasťou budúcej svetovej hviezdy Edity Gruberovej v trojúlohe Hoffmannových lások. V knihe Niel Rishoia o slovenskej najslávnejšej sopranistke, ktorá vtedy len začínala svoju umeleckú kariéru, sa Jaroslav Blaho nerozpakuje popri chválach za perfektné zvládnutie koloratúrnej Olympie vysloviť aj výhrady voči jej Giuliette, kde jej lyrická koloratúra narážala na najmä farebné limity. Dnes je ešte väčšou módou obsadzovať do úlohy jedinú speváčku, pretože to posilňuje myšlienkové vyznenie diela. No zabúda sa pri tom na rozdielne vokálne požiadavky, ktoré charakterizujú každú z úloh Hoffmannových lások. Inscenáciu som videl v priestoroch teplického Kursalónu, takže o jej divadelnej stránke sa je ťažko vyjadrovať. Spevácky zaujal vtedy vo výbornej forme spievajúci barytonista Štefan Babjak, Hoffmanna stvárnil Ján Zemko.

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Divadlo J. G. Tajovského (dnešná Štátna opera), 1969,
Edita Gruberová (Olympia),
foto: archív OS

O minuloročnej košickej inscenácii opery som vo februári minulého roka písal TU…, pričom recenzie kolegov v iných médiách boli tiež prevažne negatívne predovšetkým s ohľadom na režisérske uchopenie diela, ale čiastočne aj pokiaľ išlo o hudobné naštudovanie. Veď túto operu nemožno robiť bez kvalitného predstaviteľa Hoffmanna. Ale keď sme už pri košických „Hoffmannkách“, žiada sa mi pripomenúť, že dnes už vyše 86- ročný Stanislav Martiš sa tejto náročnej úlohy zmocnil len krátko potom (1960), ako z Vojenského umeleckého kolektívu nastúpil do košickej opery.

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Štátne divadlo Košice, 1960,
Amalie Braunová (Niklas), Ladislav Pačaj (Nathanael), Stanislav Martiš (Hoffmann),
foto: súkr. archív rodiny Martišovej

Z televíznych záznamov opery mi utkveli v pamäti dva. Prvý z roku 1995 z milánskej La Scaly vo skvelom hudobnom naštudovaní Richarda Chaillyho. Jeho ozdobou bol nielen po speváckej ale aj po hereckej stránke výborný Neil Shicoff, prvú výkonnostnú kategóriu dobre reprezentovali Natalie Dessay ako virtuózna Olympia a démonický predstaviteľ Hoffmannovho večného protivníka Samuel Ramey. V pomerne tradičnej réžii bolo niekoľko zaujímavých momentov, keď napríklad na záver benátskeho obrazu Hoffmannovi namiesto Giulietty podstrčia ošklivú starenu a v efektnom záverečnom ansámbli sa postupne prichádzajú na rampu aj všetky tri predstaviteľky Hoffmannových lások (okrem spomínanej francúzskej koloratúry aj v tom čase v Taliansku mimoriadne preferovaná čilská sopranistka Cristina Gallardo Domas ako Antonia a čierna Denyce Graves ako Giulietta).

video

Rovnako zaujímavé bolo predstavenie z Bavorskej štátnej opery v Mníchove (2011), v ktorom predviedol strhujúci herecký výkon tenorista Rolando Villazón, hoci po speváckej stránke už s príznakmi hlasovej krízy. Výbornou partnerkou v úlohách všetkých jeho lások bola Diana Damrau. Režijne išlo o mix tradičného a moderného prístupu, v ktorom najväčším zásahom do libreta bolo namiešanie jedu pre Hoffmanna, ktorý v závere benátskeho obrazu omylom vypila Giulietta.

Na rozdiel od známeho znalca belcanta Rodolfa Cellettiho za najlepšieho Hoffmanna v štúdiových audionahrávkach nepovažujem Placida Dominga, ale švédskeho tenoristu Nicolaia Geddu v nahrávke dirigenta André Cluytensa z roku 1964, kde jeho láskami boli Gianna d´Angelo, Elizabeth Schwarzkopf a Victoria de los Angeles. Napokon geniálnu nahrávku árie Dapertutta (hoci transponovanú o tón nižšie) má kanadsko-americký basbarytonista George London.

Zostáva nám dúfať, že aj nová bratislavská inscenácia, ktorú v premiére uvedie Opera SND 14. a 15. júna 2019, nás prekvapí peknými vokálnymi zážitkami a možno aj čímsi iným.

Autor: Vladimír Blaho

video

Hoffmannove poviedky, Opéra National de Paris, dirigent: Philippe Jordan, réžia: Robert Carsen

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár