Štátne divadlo Košice uviedlo 23. a 24. februára 2018 premiéru Offenbachovej opery Hoffmannove poviedky v hudobnom naštudovaní Maroša Potokára a v réžii Imre Halasiho. Na košické javisko vstúpilo toto dielo po takmer 58 rokoch.
Majster parížskej operety Jacques Offenbach na sklonku svojho života stvoril operu, ktorá je dodnes trvalou súčasťou repertoáru operných divadiel po celom svete. Zo štyroch slovenských premiér Hoffmannových poviedok po druhej svetovej vojne som nevidel Kriškovu košickú inscenáciu z roku 1960, ktorá údajne bohato využívala podnety v tom čase módnej Laterny magiky a do istej miery sa inšpirovala aj pamätnou inscenáciou Felsensteina v berlínskej Komickej opere.
Banskobystrická málo vydarená inscenácia režiséra Čilíka z roku 1969 ma upútalo skôr výkonom mladučkej Edity Gruberovej pri interpretácii partu Olympie (menej zvládnutím ostatných dvoch Hoffmannových lások). Z bratislavskej hudobne vydarenej inscenácie režiséra Kornela Hájeka (1963) urobil zážitok najmä suverénny výkon Jiřího Zahraníčka v ťažkej úlohe titulnej postavy. Bednárikova inscenácii v SND (narábajúca s inou verziou diela) nasledujúca po troch desaťročiach od Hájkovej, niesla typické známy režisérovho svojrázneho rukopisu. Nechýbala jej výrazná spektakulárnosť, no v ideovom pláne zaostala za režisérovým poňatím Gounodovho Fausta.
J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, ŠD Košice, 2018,
foto: Joseph Marčinský
J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, ŠD Košice, 2018,
foto: Joseph Marčinský
Offenbachova opera je priam preplnená množstvom príťažlivých melódií, z ktorých každá nezaprie v sebe nielen príslušnosť ku skladateľovmu rukopisu, ale aj k tomuto konkrétnemu dielu. Hlavným problémom je selekcia nielen rôznych verzií opery, no popri tom inscenátori často vkladajú či vypúšťajú z partitúry ďalšie hudobné čísla. V tomto smere realizátori (dramaturg, dirigent a režisér) najnovšej košickej premiéry diela (23. a 24. februára 2018) nemali najšťastnejšiu ruku. Ochudobnením bola voľba záveru diela v epilógu (s Hoffmannovou áriou a následným zborom pijanov), kým oveľa šťastnejšia sa mi vidí (nielen hudobne ale aj ideovo) verzia končiaca dielo áriou Múzy a apoteózou lásky vyjadrenou ansámblom sólistov a miešaného zboru.
Košičanmi zvolená verzia potvrdzujúca „víťazstvo“ Hoffmannovho soka Lindorfa z hľadiska ideového oslabuje záverečný katarzný účinok. Rovnako málo šťastné bolo rozhodnutie obsadiť trojúlohu lások básnika – pijana jedinou sólistkou. Je to síce občas používané riešenie, s ktorým sa azda lepšie pracuje v istej režijnej koncepcii, no po hudobnej stránke je ťažkým orieškom vyspievať part koloratúrny dramatický i lyrický jednou a tou istou speváčkou.
Z hľadiska vizuálne-divadelného poskytujú Hoffmanove poviedky režisérovi nepreberné množstvo riešení. V základnej koncepcii sa dá dielo inscenovať ako rozprávka pre dospelých s prvkami hororu, ako spektakulárna fantazijná féria (šou), no tiež ako filozofujúca úvaha o živote, láske a umení. Veď v príbehu môžeme identifikovať mnohé zaujímavé protiklady či už medzi zdaním a skutočnosťou, medzi vrúcnou láskou a rozkošníckou vášňou, či medzi umením a reálnym bytím. Podľa zvoleného základného prístupu potom možno budovať nielen hlavné situácie a vzťahy ale aj charaktery.
J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, ŠD Košice, 2018,
foto: Joseph Marčinský
Hoci nijako nepatrím k stúpencom modernizačných tendencií v opernej réžii, inscenácia maďarského režiséra Imre Halasiho v silnej prevahe inklinujúca k tradícii, ma vôbec neuspokojila. Jeho základný názor na dielo sa dal len ťažko identifikovať, skôr predstavenie budilo dojem, že režisér jednoducho a skôr mechanicky inscenuje libreto a nie jeho nadstavbu. Kým v prológu a prvom dejstve jeho rukopis inklinoval skôr k operetnému videniu (nefunkčne používané baletné vsuvky), obraz v Benátkach pôsobil mŕtvo bez akejkoľvek fantázie a erotického espritu, ktorý sa Halasi neúspešne pokúsil nahradiť jediným ideovým nápadom inscenácie, totižto pochopením zboristov ako statického chóru obetí intríg Giuletty a Dapertutta.
Stratu ich tváre resp. osobnosti mali symbolizovať masky, čo potom režisér nepochopiteľne použil opäť v závere epilógu. Kde nebolo dosť fantázia, nastúpiť mohlo realistické poňatie, v ktorom vadili niektoré nelogičnosti. Napríklad zázračné okuliare, ktoré vylepšujú reálnosť podoby bábiky Olympie, dostanú zboristi až potom, čo pri jej vstupe na javisko ospievali jej krásu. Nelogické je aj zmätočné presúvanie zboru z jednej strany javiska na druhú.
Úvodný zbor v tme, pri ktorej si zboristi tajomne osvetľujú tváre (čo evokuje skôr horovovú koncepciu), následne vystrieda úplne realistický zbor pijanov, ktorí sa potom v rovnako uniformných kostýmov (autorka Henriette Laczó) zmenia na hostí recepcie u Spalanzaniho či na pôžitkársky (v inscenácii sošný) benátsky dav. Režisér taktiež podceňuje diváka, keď efektné spievané čísla buď ilustruje (zjavenie Stelly uprostred piesne o Malom Zackovi), alebo ich narúša baletom či premenou scény (árie Lindorfa, Nicklaussa, Olympie).
Kostymérka navrhla aj v podstate jednotnú scénu, ktorá korešpondovala viac s prológom a epilógom než s prostredím, v ktorom sa pohybovali tri odlišné Hoffmannove lásky Olympia, Giulietta a Antonia. Zdalo sa, že ani s detailnejším kreovaním hereckých postáv sa príliš netrápil.
Na hudobnom naštudovaní Maroša Potokára mi ani tak nevadili niektoré nepresnosti ako skôr pomerne príliš rutinne uchopená orchestrálna partitúra. V niektorých prípadoch dirigent volil extrémne rýchle tempo (napríklad v prvom duete Hoffmanna a Antonie), ktoré spevákom znemožňovalo dôsledné frázovanie a zvádzalo ich k približnosti. Z hľadiska dynamického zasa tri najdramatickejšie ansámblové scény (sexteto u Giulietty a dve tercetá u Antonie) pôsobili dynamicky mierne predimenzovane na úkor spevákov a najmä v prvom prípade pôsobili v orchestrálnom zvuku až lacno efektne. Väčšie výhrady nemožno mať voči naštudovaniu zborov (Lukáš Kozubík).
J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, ŠD Košice, 2018,
foto: Joseph Marčinský
Pri takom náročnom titule, akým sú Hoffmannovej poviedky si inscenátori trúfli v každej z početných postáv na alternácie. Na prvej premiére mali kvalitu zabezpečiť dve stálice súboru – sopranistka Michaela Várady a (bas)barytonista Marián Lukáč. Očakávanie splnili len čiastočne. Sopranistka náročnú áriu Olympie zvládla skôr šikovne než efektne, zato v úlohách mimo jej najvlastnejšieho odboru (Antonia a najmä Giulietta) sa držala relatívne dobre, hoci na niektorým miestach by sa žiadal plnší a širší tón. Lukáčov spoľahlivý výkon mal isté manko v priveľmi barytonálnom hlase a charakteristike skôr hereckej než vokálnej. Podobne ako jeho alternant slávnu „zrkadlovú áriu“ takmer pochopil až ako belcantové číslo.
Milým prekvapením večera bol výkon Myroslavy Havryliuk v úlohe Nicklaussa. Jej trocha komornejší hlas má peknú farbu, tón znie mäkko a plynule v celom rozsahu a speváčka part i úlohu interpretuje hravým spôsobom a s ironickým podtextom. Škoda, že ju inscenátori „obrali“ o záverečnú áriu Múzy. Peknú herecko-vokálnu etudu predviedol Jaroslav Dvorský v kuplete Frantza, no podobne ako jeho alternant (Peter Svetlík) komický účinok mierne nadsadil nad účinok vokálny. Marek Gurbaľ ako Crespel (a v prológu Luther) svoj obrovský farebný materiál držal viac „na úzde“ než zvyčajne.
Medzi spoľahlivé výkony patril aj zástoj Maksyma Kutsenka v úlohe Spalanzaniho. Kameňom úrazu prvej premiéry bol výkon českého tenoristu Tomáša Černého v titulnej postave. Jeho vokálna estetika je silne závislá na dnes prekonanej českej vokálnej škole päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia. Kým spočiatku spieval málo vydarene aj plným hlasom, postupne ho čím ďalej tým viac nahrádzal falzetovým spievaním bez minimálneho zapájania hrudného registra. Part Hoffmanna možno interpretovať aj vyslovene lyricky, no nie takto.
J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, ŠD Košice, 2018,
Myroslava Havryliuk (Nicklausse), Tomáš Černý (Hoffmann),
foto: Joseph Marčinský
J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, ŠD Košice, 2018,
foto: Joseph Marčinský
Druhá premiéra mala predsa len lepšieho interpreta Hoffmanna. Poliak Tomasz Kuk má tenor, ktorý nevyniká krásou farby, niektoré jeho tóny znejú trocha „krčne“ a vokálnemu prejavu chýba elegancie. No nerobí mu problém zvládnuť početné vysoké tóny plným kovovým hlasom. Príkladne to dokázal v záverečnej (polo)árii. Jeho hrdina je vokálne dramatickejší a herecky lepšie evokuje vyžitého bohéma.
V úlohe Hoffmanových lások sa prezentovala Nicola Proksch, ktorú sme pred časom pozitívne hodnotili za jej košickú Námesačnú. Tentoraz jej výkon neuspokojil. V árii Olympie sa síce hrala s koloratúrnymi ozdobami, pričom si vyberala aj nepísané, v extrémnej výške položené tóny, no pri interpretácii druhej a tretej Hoffmannovej lásky (Giulietta a Antonia) zostala len v polohe koloratúrnej speváčky. Najmä v recitatívoch a nižších polohách jej hlas zabiehal až k subrete a aj herecky sa nevyrovnala speváčke z prvej premiéry. Mladý Michal Onufer v štvorúlohe „diabla“ podal kvalitný výkon. Ani jemu by nezaškodilo, keby mal nosnejšie hĺbky, voľnejšie výšky a keby do hlasu vniesol viac drámy, no určite je to spevák s perspektívou. Hlas Andrey Nemcovej (Nicklausse) bol dostatočne farebný s malými náznakmi zúženia tónu vo vysokej polohe. Ostatní interpreti menších úloh mierne zaostali za spevákmi z prvej premiéry.
Premiéra Offenbachovej jedinej opery ukázala, že je to dielo divácky vďačné a inscenačne náročné. Žiada si však odvahu k invenčnej réžiu a predovšetkým skvelého tenoristu, akým bol v spomínanej bratislavskej inscenácii Jiří Zahradníček alebo v gramoštúdiu Nicolai Gedda.
Autor: Vladimír Blaho
písané z premiér 23. a 24. 2. 2018
Jacques Offenbach: Hoffmannove poviedky (Les Contes d’Hoffmann)
Štátne divadlo Košice
premiéra 23. a 24 februára 2018
inscenačný tím
Hudobné naštudovanie: Maroš Potokár
Réžia: Imre Halasi
Scéna a kostýmy: Henriette Laczó
Dirigenti: Maroš Potokár, Jan Novobilský
Zbormajster: Lukáš Kozubík
Choreograf: Oleksandr Khablo
Dramaturg: Peter Hochel
Koncertný majster: Peter Michalík
osoby a obsadenie
Hoffmann: Tomáš Černý, Tomasz Kuk, Róbert Remeselník
Olympia, Antonia, Giulietta: Nicola Proksch, Michaela Várady
Stella: Miriam Mrízová
Lindorf, Coppélius, Miracle, Dapertutto: Marián Lukáč, Michal Onufer
Andrès, Cochenille, Frantz, Pitichinaccio: Jaroslav Dvorský, Peter Svetlík
Crespel, Luther: Marek Gurbaľ, Juraj Peter
Nathanaël, Spalanzani: Anton Baculík, Maksym Kutsenko
Peter Schlémil, Hermann: László Havasi, Martin Kovács, Martin Pado
Nicklausse: Myroslava Havryliuk, Andrea Nemcová
Matka: Sylvia Stenchláková, Erika Šporerová
