Prvou premiérou tejto divadelnej sezóny v Opere SND bude nová inscenácia operného diela Leoša Janáčka, Vec Makropulos, v réžii svetoznámeho nemeckého režiséra Petra Konwitschného. Premiéra, ktorú poznačilo odstúpenie dirigenta Tomáša Hanusa, sa uskutoční v novom termíne, 6. novembra 2015, pod taktovkou Ondreja Olosa. V SND naštudovali dielo podľa novej kritickej edície, ktorej spoluautorom je Tomáš Hanus.
Na javisku našej prvej opernej scény finalizujú prípravy novej inscenácie opery českého skladateľa Leoša Janáčka (1854 – 1928) Vec Makropulos. Je to predposledné operné dielo tohto významného predstaviteľa českej hudobnej moderny. Libreto trojdejstvovej opery v českom jazyku napísal skladateľ podľa rovnomennej hry Karla Čapka a jej svetová premiéra sa konala 18. decembra 1926 v Brne.
„Ten starý podivín! Za chvíli zkomponuje i nějakou lokálku z novin.“ Tak zareagoval Karel Čapek (podľa svedectva sestry Heleny), keď sa roku 1923 dozvedel o úmysle Leoša Janáčka skomponovať operu podľa jeho hry Vec Makropulos. V liste skladateľovi sa vyjadruje diplomatickejšie, ale v tom istom zmysle: „Slovutný Mistře, jak jsem Vám již říkal, mám o hudbě – a zejména o Vaší – příliš vysoké mínění, než abych si ji dovedl představit spojenou s konverzační, hodně nepoetickou a příliš povídavou hrou, jako je moje Věc Makropulos. Bojím se, že Vám tane na mysli něco jiného a lepšího, než můj kus – krom oné postavy třistaleté – opravdu poskytuje.“
Vladimír Zvara, dramaturg
,,Čapek má vlastne pravdu. Konverzačná komédia, ako je jeho Vec Makropulos, je z hľadiska tradičnej opernej formy málo vhodnou predlohou, pretože neposkytuje príležitosti na obšírnejšie spevné stvárnenie vypätých emócií (árie a ansámble), a tiež preto, lebo v „konverzačke“ záleží na každom slove. V opere hrá orchester a spevákom navyše nie je vždy úplne rozumieť, takže divák každé slovo určite ani zďaleka nezachytí. Zároveň je Čapkova Vec Makropulos hra značne rozumová, intelektuálna: do rúcha umeleckého diela zahalený príspevok k dobovej diskusii o budúcnosti človeka, ktorú podnietili vedecké objavy začiatkom 20. storočia a najmä sociálny darvinizmus – aplikácia poučky Charlesa Darwina o tom, že „silnejší prežije“, na vývin ľudstva.“
Leoš Janáček patrí k autorom, ktorí boli vo svojej dobe nedocenení, podceňovaní, a až neskôr sa ukázalo, že boli dôležitejšími prispievateľmi do dejín hudby a opery než mnohí ich za života úspešní kolegovia.
,,Leoš Janáček trpel vo svojej dobe posmeškami, okrem iného zo strany svojich kolegov, no dnes si prestávame pamätať mená oných etablovaných pražských skladateľov, zatiaľ čo Janáček sa stal a ostal ďalšie storočie klasikom opery a hudby 20. storočia.“, povedal na predpremiérovom matiné dramaturg Vladimír Zvara a o novej bratislavskej inscenácii dodal: Na začiatku, keď sa pri prvom dejstve zdvihne opona, prevláda konverzačná, situačná hra okorenená aj aktuálnymi reáliami ako telefonovanie, volanie taxislužby, ale dojem, že ide o časové dielo, ktoré ťaží z narážok na súčasnosť, úplne ustúpi v priebehu deja a na konci je Vec Makropulos nadčasovou drámou, ktorá hovorí o základných ľudských problémoch.“
O živote a tvorbe Leoša Janáčka sme pred premiérou priniesli tri články Vladimíry Kmečovej.
Lev z Lašska / Lev z Lašska (2) / Lev z Lašska (3)
Vec Makropulos na Slovensku
Napriek tomu, že sa Janáčkove diela na Slovensku uvádzali už pri zrode SND, Vec Makropulos zaznie na Slovensku len druhýkrát. Prvý raz ho SND uviedlo 7. apríla 1973 v hudobnom naštudovaní Zdeňka Košlera a v réžii Branislava Krišku. Scénu navrhol Ladislav Vychodil, kostýmy Helena Bezáková. Táto inscenácia sa zapísala do dejín ako jeden z vrcholov obdobia spolupráce šéfdirigenta Zdeňka Košlera a režiséra Branislava Krišku. V inscenácii sa vystriedali viaceré významné spevácke osobnosti, v postave Emilie Marty účinkovala legendárna sopranistka Elena Kittnarová (1931-2012), ktorá ju stvárnila aj na zahraničných javiskách.
Novú inscenáciu Vec Makropulos zinscenoval medzinárodný tím
SND pozvalo k hudobnému naštudovaniu významného českého dirigenta, špecialistu na dielo Leoša Janáčka Tomáša Hanusa, ktorý tesne pred ukončením skúšobného procesu odstúpil od spolupráce s Operou SND. Dirigentskú taktovku nad dielom prevzal Ondrej Olos. (v tomto článku prinášame aj ďalšie informácie k tejto situácii). Tomáš Hanus je zároveň spoluautorom čerstvej kritickej edície partitúry opery Vec Makropulos, ktorá vyšla vo vydavateľstve Bärenreiter a podľa nej zaznie dielo aj na javisku Opery SND.
Vydávanie Janáčkovských diel je veľmi náročné, pretože prečítať jeho rukopis vôbec nie je jednoduché. V časoch, keď žil, sa mu veľmi dobre spolupracovalo so svojimi opisovačmi – pánmi Sedláčkom a Kulhánkom, ktorí to dokázali. Neskôr to však spôsobovalo ťažkosti a preto prácu na novom vydaní viedla najmä snaha očistiť dielo od neskorších zásahov a čo najviac priblížiť autorský zámer skladateľa.
Dielo zinscenoval renomovaný nemecký režisér Peter Konwitschny. Scénu a kostýmy navrhol nemecký scénický a kostýmový výtvarník Halmut Brade, ktorý je od roku 1985 tvorivým partnerom Petra Konwitschného. Pri práci na bratislavskej inscenácii Veci Makrolupos sa Helmut Brade podieľal aj ako autor plagátu a bulletinu. Dramaturgmi inscenácie sú nemecká dramaturgička Bettina Bartz a slovenský dramaturg Vladimír Zvara. Zbormajstrom predstavenia je druhý zbormajster Opery SND Ladislav Kaprinay.
Režisér Peter Konwitschny neinscenuje v Bratislave po prvýkrát. Jeho spolupráca s Operou SND sa spája s inscenáciou Čajkovského opery Eugen Onegin (2005) a Pucciniho diel Madama Butterfly (2007) a Bohéma (2014). Všetky tri však boli pripravené pre iné operné divadlá a neskôr sa preniesli do SND. V prípade Veci Makropulos však ide prvýkrát o originálne naštudovanie pre SND, pričom Peter Konwitschny sa pod toto dielo podpisuje zároveň aj prvý raz vo svojej kariére.
,,Janáček ma zaujal pred niekoľkými rokmi. Inscenoval som jeho poslednú operu Z mŕtveho domu, o dva roky neskôr Jej pastorkyňu. Čím viac počúvam jeho hudbu, tým viac ma fascinuje tento skladateľ a jeho hudobná reč, ktorá je taká odlišná od všetkého, čo poznám, od toho, na čo sme zvyknutí. Preto som pocítil túžbu inscenovať aj ďalšie jeho diela. Je šťastím, že tak rýchlo prišla ponuka stvárniť Vec Makropulos v Bratislave. Vďaka Janáčkovej hudbe je opera divácky náročnejšia než činoherná predloha. Jeho hudba je neporovnateľná s hudbou iných skladateľov.
Počas skúšobného procesu inscenácie vznikal v SND dokumentárny film pre zahraničnú televíznu spoločnosť, ktorý dokumentuje inscenačnú tvorbu Petra Konwitschného na európskych operných javiskách.
Dirigent Tomáš Hanus odstúpil v skúšobnom procese
Očakávaná premiéra sa spája s výnimočnou situáciou v SND, keď tesne pred záverom skúšobného obdobia odstúpil od spolupráce so SND český dirigent Tomáš Hanus, jedna z najvýraznejších dirigentských osobností súčasnosti a vyhľadávaný špecialista na opery Leoša Janáčka v medzinárodnom kontexte. Ako uviedlo SND v oficiálnej tlačovej správe, dôvodom odstúpenia bol zásadný rozpor medzi jeho umeleckou víziou a výkonom orchestrálneho telesa Opery SND v skúšobnom procese. Dielo zaznie pod dirigentskou taktovkou Ondreja Olosa, ktorý pri tvorbe inscenácie zastával pozíciu druhého dirigenta. Obsadenie sólistov a ostatného inscenačného tímu sa nemení. Zmenil sa ale dátum premiéry – z pôvodne naplánovaného dátumu 31. októbra 2015 sa premiéra presúva na 6. novembra 2015.
K tejto situácii sa na tlačovej konferencii k premiére vyjadril riaditeľ Opery Slavomír Jakubek: ,,Považujem si za povinnosť ospravedlniť sa za posun premiéry. Príčinou bolo odstúpenie medzinárodne renomovaného českého dirigenta Tomáša Hanusa od spolupráce s Operou SND. S verejnosťou sme komunikovali, že sa tak udialo na základe nespokojnosti pána dirigenta s výkonom nášho orchestrálneho telesa v skúškovom procese. Tlačovú správu, ktorú sme vydali, sme prirodzene komunikovali s Tomášom Hanusom. Chceli sme sa rozísť aj napriek takejto situácii v dobrom, pretože si ho vážime. Je to veľký majster taktovky a dirigoval toto veľmi náročné dielo už aj v Mníchove.
Na druhej strane lakonickosť takýchto vyjadrení dáva možnosť rôznych interpretácií a dezinterpretácií a preto mi je veľmi ľúto, že na sociálnych sieťach a inde sa rozmohli komentáre, ktoré stavali náš orchester do zlého svetla. Preto musím na toto zareagovať a povedať, že napriek problémom, ktoré prináša mimoriadne dielo a takisto aj mimoriadny systém skúšok, na ktorý naše divadlo zatiaľ nebolo zvyknuté, je tento orchester tým istým orchestrom, ktorý v minulosti vynikajúcim spôsobom odohral premiéry Lohengrina, Salome, alebo aj naposledy Šperky Madony. Takže stále považujem tento orchester za orchester s veľkým potenciálom, len sa nachádzame v určitej jeho prestavbe, v procese obnovy a progresu, aby sme dosahovali nové výsledky. Samozrejme, prichádzajú veľmi náročné diela, ktoré sú konfrontáciou úrovne orchestra s vysokými nárokmi. Napriek tejto negatívnej skúsenosti sa bude snažiť do budúcnosti pracovať a vyvíjať perspektívne.
Rád by som ešte ocenil tú skutočnosť, že hoci pán Peter Konwitschny tu už bol niekoľkokrát, teraz je tu prvý raz s úplne novou inscenáciou a treba zdôrazniť, že to bude jeho prvá kreácia opery Vec Makropulos od Leoša Janáčka. Je nesmierne zaujímavá a náročná nielen po stránke hudobnej, ale aj po stránke inscenačnej.“
Na otázku operného kritika Pavla Ungera, v ktorej sa opýtal na príčinu tejto situácie a dôvod preloženia premiéry, keďže pán Olos bol prítomný počas celého skúšobného procesu, Slavomír Jakubek reagoval:
,,Vysoké kritéria, ale nie prehnané, boli rovnako nastavené pre pána Hanusa ako aj pre náš orchester po tom, čo toto dielo dirigoval v Mníchove. To znamená, že to bola extrémna výzva pre naše orchestrálne teleso, ktoré samozrejme toľko skúsenosti so svetovými dirigentmi nemá. Nová situácia nastala v bode, kedy sme sa po určitom penze skúšok spolu s pánom Hanusom rozhodli, že orchester má ďalej skúšať len v jednom obsadení. Skúšať dlhšie obdobie v jednom obsadení v našich pomeroch bolo bezprecedentné. To znamená, že nastali určité problémy, ktoré súviseli jednak so zdravotnými ťažkosťami členov orchestra, ale aj s tým, že došlo aj k organizačným pochybeniam. Posledná skúška, na ktorej zbadal v orchestri ôsmich hudobníkov, ktorí predtým neskúšali, bola tou, na základe ktorej sa pán Hanus takto rozhodol.
Nechcem sa širšie vyjadrovať, ako funguje takýto či už symfonický alebo operný orchester, ktorý má svoje štruktúry pripravujúce skúšobný proces organizačne, ale jedno je jasné: došlo k zlyhaniu a vedenie Opery SND sa bude veľmi vážne zaoberať týmto stavom a vyvodí z toho dôsledky. Premiéru sme presunuli zo soboty 31. 10. na piatok 6. 11. preto, lebo sme chceli vytvoriť pre pána Ondreja Olosa určitý priestor na doštudovanie diela, na kompenzáciu skúšok, ktoré neboli dodržané v jednom obsadení a ktoré neumožnili takú intenzívnu prípravu pre dirigenta, akú by potreboval pred premiérou tohto diela. Som v kontakte s pánom Hanusom aj naďalej, nakoľko on cítil aj spoluzodpovednosť za svojho mladého kolegu Ondreja Olosa, ktorý prevzal naštudovanie v jeho duchu, pretože my naozaj uvádzame túto operu vo verzii, ktorú vypracoval Tomáš Hanus. Pán Hanus už nemal v nasledujúcom týždni priestor na ďalšie skúšky, nakoľko má ďalšie záväzky a preto sme sa spoločne dohodli, že premiéru preložíme v záujme kvality.“
Ako spomínal Slavomír Jakubek, na internete sa rozvinula vášnivá diskusia, ale aj glosa operného kritika Pavla Ungera, ktorú napísal pre český portál Opera Plus. Celú glosu si prečítate TU…
K situácii okolo odloženej premiéry sa pre novinárov vyjadril aj režisér Peter Konwitschny. ,,Aby ste nemali prikrášlené informácie, musím povedať, že pán Hanus mi predtým, než položil tento projekt, povedal, že ide o náročné dielo, ktoré sa nedá uvádzať tak, ako je to obvyklé, keď sa dámy a páni v orchestri striedajú, ale musia všetky skúšky a následne predstavenia robiť v jednom obsadení. To mu aj vedenie divadla prisľúbilo. Na tretej orchestrálnej skúške zbadal v orchestri ôsmich hudobníkov, ktorí predtým neskúšali. Skúšku ešte dokončil, celú noc nespal a potom mi zavolal a povedal, že je mu to veľmi ľúto kvôli spevákom a režisérovi, ale že nenechá zo seba robiť hlupáka. Musím povedať, že stratu pána Hanusa, ktorého som tu spoznal ako špičkového odborníka práve na Janáčka a ako vynikajúceho dirigenta, považujem za nešťastie pre túto produkciu. Zároveň máme šťastie, že inscenáciu prevzal výborný dirigent Ondrej Olos, ktorý ale nie je Hanus.“
Pre objektívnosť informácii sme o vyjadrenie pre náš portál Opera Slovakia požiadali aj dirigenta Tomáša Hanusa.
,,Začnu několika myšlenkami, které jsem si před léty sám pro sebe zformuloval, v době, kdy jsem ještě působil v České republice, a které shrnuly moje zkušenosti z působení doma i na některých jiných místech ,,bývalé” východní Evropy. Pokud něco z toho platí i pro Bratislavu, chtěl bych doufat, že vzniklá situace povede k seriózní diskuzi a snad i řešení:
Mnoho operních domů a orchestrů ve východní části Evropy pracuje ve velmi špatných podmínkách. Hudebníci i zpěváci (i ostatní spolupracovníci) jsou velmi špatně placeni a musí hledat další zaměstnání a vedlejší zdroje příjmů. V některých institucích je s nimi i špatně jednáno. Toto je dlouhodobý problém. Tím nechci říci, že neuspokojivé výkony by byly z těchto důvodů ospravedlnitelné, ale, že nejen od umělců má být požadována vyšší kvalita. Pokud by někdo ze zodpovědných chtěl tento stav změnit, což je velmi urgentní, měl by se pokusit o velmi komplexní řešení, které by vzalo vážně každodenní, reálný život umělců i ostatních spolupracovníků. A je také důležité, aby vedení operních domů a orchestrů nebylo neustále odvoláváno a nově jmenováno, což se někdy děje rok co rok, z politických, nebo jiných důvodů, které jsou více či méně srozumitelné. To totiž přináší jen frustraci a znemožňuje umělcům, aby se identifikovali s koncepcí svého vedení (pokud tato existuje).
Věc Makropulos je mimořádně těžké dílo, jedno z nejnáročnějších děl světové operní literatury. Pokud jej má orchestr hrát na vysoké úrovni, je potřeba odvést zcela mimořádnou práci, která se vymyká běžným zvyklostem. To byl jediný důvod pro můj požadavek jednoho obsazení orchestru a došlo k němu až v průběhu zkoušek, po důkladném zvážení. Pro toto řešení mluvil i malý počet repríz v této sezóně. A pak byl další, důležitější požadavek, o který jsme celou dobu usilovali: Požadavek kvality, dostatečného technického zvládnutí mimořádně virtuosních partů (Věc Makropulos je dílo mozartovsky průzračné, ale místy ,,paganiniovsky” obtížné). Tedy, pokud se nechceme spokojit s přibližným odšuměním hudebních motivů. Týden před premiérou (předtím jsme několik týdnů zkoušeli) jsem dospěl k bolestnému konstatování, že nic nenasvědčuje tomu, že bych mohl na premiéře pozvednout taktovku s tím, že se pod tento výsledek budu moci podepsat, s respektem ke skladateli, naší práci, divákovi, ale také vůči divadlu. Vnímal jsem svůj úkol v Bratislavě tak, že toto mimořádné dílo máme odvést na mimořádné úrovni. To jsem už nadále nemohl garantovat. To, že nepřišlo několik hudebníků, kteří tvořili ,,jedno” obsazení a přišli jejich kolegové, nebylo tedy hlavním důvodem, ale pouze jedním z důvodů. Rozhodnutí bylo velmi těžké, nikdy předtím jsem nebyl postaven do takové situace.
Vstup nového dirigenta (byť se podílel na nastudování) je v případě Věci Makropulos o mnoho náročnější než například ve Smetanově Hubičce, než v naprosté většině oper. Jen velmi schopný a talentovaný dirigent, kterým Ondrej Olos bezesporu je, má šanci tento úkol zvládnout.
Nebylo by správné, hledat teď viníka zjednodušeným způsobem (viz. úvodní zamyšlení). Vedení opery, jmenovitě pan ředitel Jakubek, se snažilo udělat vše pro to, abych mohl pracovat. Potkal jsem tam řadu lidí, na které budu rád vzpomínat. Spíše by tedy vzniklá situace měla nastavit hlubší zrcadlo dlouhodobým problémům. Přál bych si, aby můj odchod nebyl využit k hádání a vyřizování účtů. Pokud by, když už k němu muselo dojít, pomohl upozornit na dlouhodobé, možná několik desetiletí přetrvávající těžkosti operního domu, který se musí vyrovnávat se společenskou situací své doby a dědictvím dob minulých, nepovažoval bych celé toto trápení za zbytečné.„
Vráťme sa k samotnému dielu Vec Makropulos, ktorého premiéra sa uskutoční už tento piatok 6. novembra 2015 v historickej budove SND.
Prehistória príbehu opery hovorí o tom, ako na dvore cisára Rudolfa II. v Prahe (za uhorského kráľa bol korunovaný v Bratislave v roku 1572) žil okolo roku 1600 grécky alchymista Makropulos. Cisár túžil po nesmrteľnosti. Makropulos mu pripravil elixír, ktorý mal panovníkovi zaručiť tristo rokov mladosti. Ale cisár bol nedôverčivý a nechal elixír najprv vyskúšať na alchymistovej šestnásťročnej dcére. Keď jej dali nápoj vypiť, upadla do kómy. Otca sťali. Dcéra sa ale o niekoľko týždňov prebrala. Obdarovaná trvalou mladosťou žila ďalej pod rôznymi menami a v rôznych krajinách Európy. Keďže však už uplynulo tristo rokov a dievčina začala starnúť, potrebuje nutne ďalšiu dávku elixíru. Preto sa vracia do Prahy, kde okolo roku 1830 zanechala recept otca Makropula u baróna Ferdinanda Prusa, svojho vtedajšieho milenca a otca svojho dieťaťa. (text z bulletinu k inscenácii)
Elina má 337 rokov a základný výpočet bratislavskej inscenácie znie: Elina ako 16-ročná vypila elixír, 300 rokov trval účinok elixíru a v čase, kedy sa hra odohráva, už 21 rokov elixír nepôsobí a mladá žena starne. Vyzerá teda na 16 + 21 = 37 rokov, ale v skutočnosti má 16 + 300 + 21 = 337 rokov.
Čapkovi, Janáčkovi a inscenátorom však ide o viac než len o bizarnú, akoby kriminálnu zápletku. Na príklade Eliny Makropulos podrobujú prieskumu starý ľudský sen o nesmrteľnosti. Keby náš život stratil prirodzené ohraničenie, nestratil by aj zmysel? To záhadné dievča možno pozná odpoveď.
Vladimír Zvara, dramaturg
,,Chcem zdôrazniť, že toto je mimoriadne dobrý titul. Medzi divadelníkmi panujú názory, že Janáček má aj lepšie opery, a že Vec Makropulos nepatrí k tým najlepším. Som presvedčený, že táto inscenácia ukáže, že je to rovnako geniálna opera ako Jej pastorkyňa alebo Káťa Kabanová. Vec Makropulos je trochu zvláštny tvar, trochu detektívka, trochu historický thriller na spôsob Da Vinciho kódu, ale predovšetkým niečo iné, dráma o základných ľudských veciach, posledných najdôležitejších veciach človeka, ktorá vychádza v priebehu deja na povrch a ktorá má rozhodne čo povedať.
Táto opera bola naštudovaná v jednom speváckom obsadení podľa požiadavky pána Konwitschného. Viedlo ho k tomu to, že sme mohli vybrať spolu s ním výnimočne dobrý spevácky tím, ktorý je absolútne na úrovni prísnych medzinárodných nárokov tohto režiséra a bolo krásne sledovať ich partnerskú spoluprácu pri vytváraní inscenácie.“
Peter Konwitschny, režisér
„Chcel by som predovšetkým zdôrazniť, že je pre mňa šťastím mať v rámci tejto produkcie Lindu Ballovú, ktorá má pred sebou veľkú kariéru, veľkú budúcnosť. Ten, kto už túto operu videl, väčšinou mal možnosť sledovať hlavnú postavu v podaní speváčok v zrelom veku, pretože je tradíciou, že to má byť staršia žena. Ale keď čítame dielo pozorne, prídeme na to, že má 37, resp. 337 rokov, ale z toho 300 rokov nestarla. Že sa toto dielo uvádza so staršími speváčkami je príznačné pre to, čo ja nazývam ,,mŕtva opera“, ale vysvetlenie nájdete pri zhliadnutí inscenácie. Som nadšený, že mám v tejto postave, ktorá je nesmierne interpretačne náročná, Lindu Ballovú. Lindu som prvýkrát videl na skúšobnom javisku, keď sa rozhodovalo o obsadení, ale ak by som ju videl v nejakej inscenácii, možno by som sa pre ňu ani nerozhodol. Bola taká nenápadná, ale keďže nie sme včerajší, tak sme si povedali, že z toho niečo bude.
Diváci sú rôzni, pre niekoho bude tento príbeh hlavne historickou kriminálkou, niekto iný zasa bude predovšetkým zasiahnutý Janáčkovou hudbou, ktorá ho posúva inam a hovorí rečou odlišnou od hudby ktoréhokoľvek iného skladateľa, a pre niekoho bude primárne filozoficko-teologickou úvahou na tému, ktorú ako keby tento príbeh nadhadzoval na pokusnom prípade tristoročnej Eliny Makropulos. Koniec blížiaci sa v každom jednom ľudskom osude pre každého z nás predstavuje problém, s ktorým sa musíme vyrovnať a to, že raz bude koniec, ani mne osobne nepadne ľahko. Ako režisér som sa snažil otvoriť všetky tieto tri roviny. Vzťahy sú natoľko prepracované, aby sa dala sledovať aj kriminálna zápletka. Snažil som sa spolu s výtvarníkom prenechať priestor hudbe, aby mohla svojimi prostriedkami pôsobiť, a na scéne musí mať priestor aj filozofická dimenzia.
Čapkova predloha je bulvárnou komédiou, kde sa toho deje veľa, postavy prichádzajú, odchádzajú, dvere sa otvárajú zatvárajú, medzi postavami sa deje veľa každodenného a práve toto ako keby Janáček potláčal a približuje príbeh smerom k filozofickému vyzneniu, ktoré sa zvýrazňuje smerom od prvého k tretiemu dejstvu.
Čapek napísal svoju hru v roku 1922. Nebolo to dlho po prvej svetovej vojne, ktorá bola otrasom zamestnávajúcim spisovateľov a iných umelcov. Čapek je vo svojej hre sarkastický, kritický voči človeku. Hovorí o tom, čo to vlastne znamená byť človekom, čo je človek za bytosť, keď je schopný takých zverstiev, ktoré sa diali v prvej svetovej vojne, napríklad prvýkrát sa použil otravný plyn a chemické bojové látky. Janáček je zatiaľ svojim založením iný, predovšetkým nemá tento sarkazmus, ale skúma podstatu človeka z inej stránky, skúma jeho radosti, obavy, smútky. Janáček verí, že v každom človeku, aj v tom, ktorý sa správa neľudsky, je božia iskra.
Helmut Brade, scénický a kostýmový výtvarník
,,Dielo sa hodí k tomuto divadlu, k jeho veľkosti, atmosfére, akustickým podmienkam. Samotné dielo sa delí na dve základné línie. Jedna je o tom, že 16 ročné dievča kedysi zhodou istých okolností vypilo elixír, ktorý mu umožnil 300 rokov nestarnúť a po 300 rokoch mať tých istých 16 rokov. Druhá línia je tá, že naše mestá, náš svet je rozdelený na nehnuteľnosti a vlastnícky rozdelený, pričom o tom všetkom sa vedie podrobná dokumentácia. Prvé dejstvo sa odohráva v presne takom prostredí, ako je predpísané v notách a v scénických poznámkach: v starej právnickej kancelárii v Prahe, kde sa už nahromadilo mnoho spisov o rôznych sporoch, z ktorých mnohé existujú dávno a stále sa nemôžu dočkať riešenia. Toto je svet ovládaný mužmi, ktorí si pekne zastrúhanými ceruzkami podčiarkujú stále tie isté fakty. Do tohto zaprášeného, takmer už skameneného sveta, prichádza mladá 37 ročná žena ktorá ho rozvráti a nenechá kameň na kameni. Ten zmätok medzi pánmi spôsobuje aj tým, že má vedomosti o dávno minulých udalostiach, o ktorých nikto iný nevie, a ktoré sú nevysvetliteľné. Vie napríklad, kde je sto rokov starý zapečatený testament.
Ak si inscenáciu pozriete, uvidíte, ako sa zaprášený úzky stiesnený svet postupne rozpadáva, otvára a premieňa na šíry slobodný svet.“
Linda Ballová, predstaviteľka Emilia Marty
,,Som tou postavou a ona hovorí mnou. Prijať túto ponuku za ktorú som veľmi vďačná bola pre mňa veľká výzva. Som vďačná aj za celý inscenačný tím. Musím vyzdvihnúť výnimočnú spoluprácu s pánom režisérom Konwitschným aj pánom dirigentom Hanusom. Každý zo sólistov sme sa od oboch pánov veľmi veľa naučili a sama za seba chcem povedať, že mi je nesmierne ľúto, že pán Hanus túto inscenáciu nakoniec nediriguje, pretože čo sa Janáčkovho diela týka, s väčším profesionálom som sa ešte nestretla. Čo sa týka samotnej inscenácie, každý si urobí názor, keď ju uvidí celú. Ja sama ju ťažko môžem hodnotiť, pretože som ju nevidela, keďže hráme len v jednom speváckom obsadení.
Leoš Janáček: Vec Makropulos
Opera SND
Opera v troch dejstvách v českom jazyku s českými i nemeckými titulkami
Premiéra 6. novembra 2015 v historickej budove SND
Dirigent: Ondrej Olos
Réžia: Peter Konwitschny
Scéna a kostýmy: Helmut Brade
Zbormajster: Ladislav Kaprinay
Dramaturgia: Bettina Bartz, Vladimír Zvara
Emilia Marty: Linda Ballová
Jaroslav Prus: Pavol Remenár
Janek, jeho syn: Ondrej Šaling
Albert Gregor: Ľudovít Ludha
Hauk-Šendorf: Ivan Ožvát
Dr. Kolenatý, advokát: Gustáv Beláček
Vítek, solicitátor: Jozef Kundlák
Krista, jeho dcéra: Katarína Flórová
Komorná: Jitka Sapara-Fischerová
Strojník: Juraj Peter
Upratovačka: Klaudia Račić Derner
Smrť: Marek Perička
Pripravil: Ľudovít Vongrej
video
Warning: Attempt to read property "display_name" on bool in /data/d/9/d9644c39-6470-49d5-b346-93b7ef34ca51/operaslovakia.sk/web/wp-content/themes/operaslovakia_theme/comments.php on line 21
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.