Pri árii Cavaradossiho by mohol na javisku skutočne maľovať

Výstižný názov – Jaroslav Dvorský – tak ako ho nepoznáme (maľba, kresba, socha) – má výstava v košickom Múzeu Vojtecha Löfflera na Alžbetinej ulici. Svoje druhé ja – teda nie to, ktoré poznáme z javiska, ale to, ktorým sa realizuje v ateliéri – odkrýva Košičanom operný spevák J. Dvorský. Výstava bude širokej verejnosti prístupná do 4. júna. Výstava: Jaroslav Dvorský – tak ako ho nepoznáme (maľba, kresba, socha)

Dvorský vystavuje obrazy

Sólistu opery Štátneho divadla Košice Jaroslava Dvorského netreba predstavovať. Nie každý, kto chodí do divadla na operné predstavenia, či na rôzne koncerty však vie, že tento tenorista zo slávnej rodiny je nielen spevákom, ale aj výtvarníkom. Vyštudoval sochárstvo a svojej výtvarnej vášni sa venuje aj dnes vo svojom ateliéri.

Pred hudbou mal rešpekt

Jaroslav Dvorský je jedným z pätice bratov, pričom štyria sú speváci. On sám sa však hudbe nevenoval odmalička. Lákala ho, no mal pred ňou obrovský rešpekt. Ten prekonal až neskôr a pred tým, než sa začal naplno venovať opere, svoj talent využíval vo výtvarnom umení. „U brata Petra rodičia videli nesporný talent, to isté aj pri ďalšom staršom bratovi Paľovi, ktorý je nesmierne muzikálny,“ spomína J. Dvorský. „Keď sme sa narodili my dvaja najmladší – teda ja a moje dvojča Miro, tak rodičia zvažovali, čo s nami. Keďže rodičia videli, že rád kreslím, dali ma do výtvarného krúžku. Chodil som na ľudovú školu umenia, neskôr som šiel do umeleckých remesiel na kamenosochárstvo, potom na ŠUP-ku na sochárstvo. Vyštudoval som aj reštaurátorstvo.“

Pomerne dlho sa venoval výtvarnému umeniu, no opera mu takpovediac nedala spávať. „Bol som raz na skúške v divadle, keď Peter spieval Rodolfa v Bohéme. Sedel som kdesi vzadu v hľadisku a plakal. Vravel som si – toto keby som raz zažil na vlastnej koži! Nuž a o niekoľko rokov som zrazu stál ja na divadelných doskách v banskobystrickej opere a pred sebou som mal premiéru Bohémy. Hoci to ani zďaleka nebolo moje prvé divadelné predstavenie, vtedy na tom mieste som mal pocit, že som dosiahol to, o čom som tak intenzívne sníval. Vedel som, že stálo za to začať chodiť ‚na staré kolená‘ na súkromné hodiny spevu a pracovať na sebe. Keby som to nebol skúsil, asi by vo mne stále hlodal pocit, že som urobil chybu. Predsa len – mal som už 33 rokov, keď som začal chodiť na súkromné hodiny spevu, neskôr som v ostravskom divadle šiel z titulu do titulu, za pochodu som sa učil spievať a hrať.“

Vystavuje 34 obrazov

Popri tom však nikdy nezanevrel na výtvarné umenie, čoho dôkazom je aj jeho aktuálna výstava v Múzeu V. Löfflera. Vystavuje na nej 34 obrazov, pričom 19 je ´nových´. Najstarším kúskom na výstave je autoportrét. „Mám na ňom 19 rokov. Je to kresba zo začiatku môjho štúdia výtvarného umenia a mám pocit, že je celkom vydarená. Aj preto som si ju odložil.“ Spomedzi starších kresieb môžete na výstave vidieť aj uhľom kreslené portréty umelcových rodičov. „Pracoval som aj na novej kolekcii, ale nie je to jednoduché. Môžem na tom robiť len do tej miery, ako mi to dovolia ostatné povinnosti. Spievam v košickej opere, chodím hosťovať, účinkujem aj na rôznych koncertoch. Pravdupovediac, pred vernisážou sa mi toho nakopilo mnoho, až som nevedel ´kam skôr skočiť´. Navyše sa mi podarilo pri sťahovaní vecí do múzea jednu sochu rozbiť. Doslova som nad ňou nariekal…“

Najlepšie sa J. Dvorskému v ateliéri pracuje vtedy, keď vie, že nebude mať žiadne spevácke povinnosti. „Ťažko sa naladiť na maľovanie či modelovanie, keď niet dosť času. Najlepšie sa mi tvorí večer a v noci, keď je pokoj. Neraz sa stane, že idem z divadla zo skúšky rovno do ateliéru a pracujem do noci a často stratím prehľad o čase… Pohrúžim sa do práce a som sám so sebou.“

V tvorbe J. Dvorského nemožno hovoriť o ťažiskovej technike či téme. Venuje sa totiž kresbe uhľom, pastelom, olejomaľbe, keramike, krajinkám, portrétom i aktom. „Tým, že som študoval sochárinu, najbližšia je mi figurálna kompozícia. Portréty a akty sú prirodzenou súčasťou umelca, ktorý je orientovaný na sochy.“

Nemá času sedieť v hľadisku

Prirodzene, inšpiruje ho aj jeho druhá umelecká láska – opera. „Už som urobil niekoľko obrazov s tematikou divadla. Koketujem s tým, že by som znovu čosi podobné spravil, predsa len, scéna ponúka krásne svetlá a farebnosti. Prečo sa tým neinšpirovať ako to robil Degas? Posadil sa do divadla a maľoval. Ja na to však nemám čas, lebo keď si sadnem do hľadiska, už ma režisér ženie na javisko,“ prezradil s úsmevom.

Ideálne by teda bolo zaspievať si rolu maliara Maria Cavaradossiho z Tosky… „Túžim po tom, aby som ju jedného dňa spieval a skutočne by som popri tom mohol naozaj maľovať a nie tak ako väčšina spevákov iba ťahať suchý štetec po plátne. Pár rokov dozadu som v Toske spieval rolu Spoletta. Bolo to na jednom letnom festivale v Rakúsku. Zaujímavé bolo, že Cavaradossiho spieval môj brat Peter a obraz Márie Magdalény, ktorý bol na javisku, som namaľoval ja. Keď šiel Peter spievať áriu Recondita Armonia, tak sa zo žartu pýtal, či nevadí, že mi do toho môjho obrazu trochu pobabre.“

Natíska sa otázka, či J. Dvorského neláka scénografia. „Pravdupovediac áno. Najmä vtedy, keď prídem na javisko počas skúšok a neviem sa stotožniť s tým, čo scénograf vymyslel. Vtedy mám sto chutí sa do toho pustiť. Nevylučujem možnosť, že raz tak aj urobím. Zatiaľ som navrhoval plagát k operám Španielska hodinka a Zuzankine tajomstvo a malo to pozitívnu odozvu. Verím tomu, že by som dokázal urobiť zaujímavú scénu a zrejme by ma to aj bavilo,“ dodal na záver.

Pripravila: Dáša Juhanová