Dnes je: nedeľa, 19. 8. 2018, meniny má: Lýdia, zajtra: Anabela

Príbeh najnetradičnejšej orchestrálnej jamy

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Richard Wagner akustickým experimentom túžil zmeniť farbu zvuku orchestra. Postavil kvôli tomu vlastné divadlo, ktorého najpozoruhodnejšou črtou je netradične riešená krytá orchestrálna jama a rozloženie jednotlivých nástrojových sekcií v nej. Viacerí špičkoví speváci zhodne tvrdia, že sa tu – v porovnaní s najprestížnejšími opernými scénami sveta – spieva najľahšie. Wagner taktiež vo svojom divadle ako prvý zaviedol vypínanie svetla v sále počas predstavenia. Novinkou taktiež bolo zrušenie divadelných lóží.

V dobe, keď žil Richard Wagner (1813-1883) nebolo možné jeho diela pred premiérou nacvičovať v potrebnom rozsahu, nakoľko počet skúšok v divadlách bol z prevádzkových dôvodov limitovaný. Pre väčšinu produkcií bol postačujúci, Wagnerove eposy však vyžadovali viacej času na prípravu. Skladateľ chcel dosiahnuť, aby dostatočne dlhý nácvikový proces pri naštudovaní jeho diel bol bežnou normou. Na inscenovanie svojich veľkorysých scénických výjavov taktiež potreboval o niečo hlbšie javisko, než v tradičných operných budovách. Jediné východisko preto videl v stavbe svojho vlastného divadla.

Skladateľ navyše nebol spokojný s farbou a intenzitou orchestra v bežných operných sálach svojej doby. Ak ubral niektoré nástroje, stratila sa farba, ak nástroje vrátil naspäť, orchester bol príliš hlučný a sólistov nebolo počuť.

Rozhodol sa preto, že jeho vlastné divadlo bude akusticky špeciálne prispôsobené vyriešeniu tohto problému.

Rozostavaná stavba divadla v Bayreuthe

Rozostavaná stavba divadla v Bayreuthe

O divadle v Bayreuthe sa traduje, že si ho Wagner navrhol úplne sám, nie je to však celkom pravda. Použil návrh architekta Gottfrieda Sempera pre novú operu v Mníchove. Tú pre problémy s financovaním nakoniec nepostavili a Wagner si Semperov návrh privlastnil bez akéhokoľvek súhlasu architekta. Prispôsobil si ho vo viacerých dôležitých detailoch tak, ako potreboval. Svojimi zmenami v pôvodnom návrhu navrhol a vytvoril divadlo s ideálnymi zvukovými podmienkami. Nejde pritom len o dokonalú akustiku – tá sa samozrejme dá nájsť aj v iných operných sálach. Ako už bolo uvedené, išlo hlavne o dosiahnutie sýtejšej farebnosti zvuku orchestra a nižšiu mieru jeho intenzity.

Tento efekt Wagner dosiahol netradične konštruovanou orchestrálnou jamou, ktorú publikum vôbec nevidí, lebo je čiastočne zakrytá a čiastočne sa nachádza pod javiskom. Vytvoril sa tým iný balans medzi orchestrom a hlasom sólistov, než je bežné.

Pohľad do orchestrálnej jamy neviditeľnej z pohľadu divákov

Pohľad do orchestrálnej jamy
neviditeľnej z pohľadu divákov

Orchestrálna jama

V jame je vytvorených šesť rozdielnych výškových hladín, akýchsi ,,schodov”, vďaka ktorým sú hudobné nástroje umiestnené na rozdielnej výškovej úrovni. Tri najnižšie úrovne sa nachádzajú pod javiskom, zatiaľ čo dve najvyššie úrovne môžu čiastočne vidieť aj účinkujúci stojaci na javisku (avšak nevidia ich diváci sediaci v hľadisku). Rozdielna výška úrovní, na ktorej sú nástroje umiestnené potom vplýva aj na rozdielnu intenzitu ich zvuku vnímanú divákom. Niektoré tzv. ,,tichšie” nástroje tak môže byť dokonca počuť viac, ako tie tzv. ,,hlučnejšie”. Tento efekt by sa v klasickej orchestrálnej jame nikdy nepodarilo dosiahnuť.

Netradične konštruovanou jamou sa však pre hráčov vytvorili podmienky, ktoré sú veľkou výzvou. Je tam tma a málo miesta. Akusticky sa každý zvuk odráža tak, že nie je jednoduché synchronizovať orchester so spevákmi, preto dirigenti musia predbiehať zvuk prichádzajúci od sólistov, ktorý sa k nim dostáva fázovo posunutý. Zvukový nesúlad počuť len v orchestrálnej jame – diváci sediaci v sále počujú zvuk synchrónne. Takýto spôsob dirigovania je veľmi náročný na koncentráciu.

Nákres umiestnenia hráčov v jame

Nákres umiestnenia hráčov v jame

Aj jednotlivé sekcie nástrojov orchestra sú podľa návrhu Wagnera v jame umiestnené inak, než je obvyklé. Prvé husle sú napravo od dirigenta, na rozdiel od zvyčajnej polohy vľavo. Dôvodom je spôsob konštruovania mušle, v ktorej sú hráči orchestra. Len keď sú husle vpravo môže sa ich zvuk šíriť smerom na scénu dozadu rovno k spevákom, (inak by plynul do hľadiska k divákom). Wagnerovým zámerom bolo, aby zvuk huslí neprichádzal k publiku priamo, ale len vo forme odrazu vracajúceho sa zo scény naspäť do hľadiska.

Zvuk môže stúpať z jamy priamočiaro len v prípade nástrojov umiestnených oproti dirigentovi

Zvuk môže stúpať z jamy priamočiaro len v prípade nástrojov
umiestnených oproti dirigentovi

Pokiaľ sa používajú violončelá, harfy alebo kontrabasy v dvojnásobnom obsadení (napríklad v Nibelungovom prsteni), nikdy nie sú umiestnené spolu, ale oproti sebe po krajných stranách orchestrálnej jamy. Časť orchestra je priamo pod scénou, takže vôbec nepočuje spevákov a hráči sú odkázaní výlučne na dirigenta. Keďže zvuk od spevákov prichádza fázovo posunutý, je to vlastne výhoda. Skutočnosť, že časť orchestra je pod scénou, umožňuje vytvárať veľmi osobitý hutný a bohatý ,,zaguľatený” zvuk so špecifickou farbou, ktorú práve Wagner túžil dosiahnuť.

Nákres stupňov v jame od hora dole husle, violy, violončená, flauty, harfy, horny, tuby, trombóny, bubny

Nákres stupňov v jame
od hora dole husle, violy, violončená,
flauty, harfy, horny,
tuby, trombóny, bubny

Z orchestrálnej jamy nepresvitá do hľadiska žiadne svetlo, v dôsledku čoho sa dnes v Bayreuthe môžu inscenovať produkcie za použitia trojrozmerných holografických projekcií (ako napríklad tento rok v Tristanovi a Izolde). V bežných operných sálach by to nebolo možné, nakoľko vďaka svetielkam z orchestrálnej jamy v nich nikdy nie je úplná tma.

účinkujúci vidia hráčov orchestra len na najvyšších schodoch, diváci nevidia hráčov vôbec

účinkujúci vidia hráčov orchestra len na najvyšších schodoch,
diváci nevidia hráčov vôbec

Celkový tvar hľadiska a iné významné detaily architektúry divadla taktiež prispievajú k tomu, že speváci môžu spievať oveľa tichšie. Rakúsky dirigent Ralf Weikert mi v nedávnom rozhovore pre Opera Slovakia povedal, že najväčším problémom pri Wagnerových operách je, že sa dnes hrajú na iných nástrojoch, než sa používali v čase, keď Wagner svoje opery napísal. Súčasné nástroje sú oveľa hlučnejšie a pritom od nich očakávame, že hudba bude znieť tak isto, ako znela na nástrojoch starých. Prílišná hlučnosť orchestra je podľa neho jedným z hlavných problémov wagnerovských dirigentov, ktorý musia v klasických divadlách neustále riešiť. Rozhovor sme priniesli TU…

V divadle v Bayreuthe však tento problém viac neexistuje, pretože Wagner svojimi dômyselnými zmenami v pôvodnom architektonickom návrhu zvukový balans netradičným spôsobom definitívne vyriešil.

,,V Bayreuthe sa spieva veľmi ľahko, spevák nemusí bojovať s orchestrom, ktorý je vsunutý pod javisko a je čiastočne zakrytý v mušli. Pocit na javisku je taký, že orchester počuť menej, ja samozrejme neviem ako je jeho zvuk vnímaný v hľadisku, ale na javisku máte pocit, že svoj hlas nemusíte tak namáhať” – uviedol v rozhovore pre náš portál popredný wagnerovský heldentenor Peter Seiffert. Jeho vyjadrenie sa stalo inšpiráciou pre vznik tohto článku – ako doplňujúcej informácie odhaľujúcej príčiny javu popisovaného Seiffertom. Celý rozhovor s ním si môžete prečítať TU…

Pohľad do orchestrálnej jamy

Pohľad do orchestrálnej jamy

Divadlo v Bayreuthe ako priekopník nových trendov

Keď Wagner vo svojom divadle vyriešil otázky zvukovo akustické, preorientoval sa na problémy inscenačné. Neželal si, aby počas predstavenia bola rušená ilúzia vytváraná na scéne, a preto nechcel, aby diváci mohli zahliadnuť čokoľvek iné, než javisko. Zaviedol pravidlo, že v jeho divadle sa počas predstavenia zhasne svetlo. V tej dobe išlo o šokujúce opatrenie, nakoľko opery sa všade hrali pri plnom osvetlení auditória. Wagner dokonca vymyslel aj efekt postupného stmavovania svetla v sále, ktorý používa väčšina divadiel dodnes. Na tú dobu, kedy sa svetlo dalo len zapnúť, alebo vypnúť bol efekt stmavovania prevratnou novinkou.

Prvé predstavenie cyklu Nibelungov prsteň, ktorým sa v dňoch 13. – 17. augusta 1876 otvorilo nové divadlo, sa stalo elitnou záležitosťou. Väčšina návštevníkov boli šľachtici, politici a diplomati, prípadne renomovaní hudobní súputníci skladateľa. Na otvorenie divadla prišli Anton Bruckner, Edvard Grieg, Peter Iljič Čajkovskij, Camille Saint-Saëns či Franz Liszt. Nechýbal ani filozof Friedrich Nietzsche alebo ruský spisovateľ Lev Tolstoj. Väčšinu prítomných šokovalo, že divadlo nemalo žiadne lóže, ani iným spôsobom oddelené sedadlá, takže kráľ, šľachtici a radoví umelci sedeli demokraticky spolu vedľa seba.

Divadlo v Bayreuthe, foto: Jörg Schulze

Divadlo v Bayreuthe, vo Wagnerovom divadle nie sú žiadne lóže
foto: Jörg Schulze

Wagner kvôli drobnej komplikácii s rekvizitou draka nakoniec odmietol prísť na záverečnú ďakovačku. (Drak, ktorý vystupuje v predstavení bol ako väčšina scénických efektov vyrobený v Anglicku a následne rozmontovaný na kusy prepravený do Bayreuthu. Tam mal byť znovu poskladaný. Bohužiaľ, krk draka, ktorý umožňoval najprirodzenejší pohyb rekvizity bol omylom zaslaný namiesto do Bayreuthu do Beirutu. Nekompletný drak potom vyzeral na scéne dosť smiešne). Napriek tomu sa premiéra stretla s obrovským úspechom a otvorenie divadla bolo jedným z najvýznačnejších umeleckých počinov tej doby. Akustické kvality divadla v dôsledku netradičnej orchestrálnej jamy neboli prekonané dodnes.

dobová snímka z orchestrálnej  jamy v Bayreuthe

dobová snímka z orchestrálnej jamy v Bayreuthe

na dobových snímkach sedia hráči orchestra oproti sebe

na dobových snímkach sedia hráči orchestra oproti sebe

Na základe rozhodnutia skladateľa následne schváleného aj kráľom Ludwigom II. sa divadlo v Bayreuthe dokonca stalo jedinou scénou na svete, ktorá mala povolené inscenovanie poslednej Wagnerovej opery Parsifal. Táto opera nesmela byť ,,znesvätená” kontaktom so žiadnou bežnou scénou. V niektorých divadlách boli umožnené koncertné prevedenia diela, avšak aj tie podliehali osobitnému schvaľovaniu divadla v Bayreuthe.

Zakázanie Parsifala v iných divadlách malo Wagnerovej rodine a dedičom priniesť doživotný príjem z výlučného inscenovania opery v Bayreuthe. Zákaz sa dodržiaval až do roku 1903, kedy ho ako prvá porušila Metropolitná opera v New Yorku (na základe rozhodnutia amerického súdu, že sa nevzťahuje na územie USA). Odvtedy sa Parsifal postupne začal inscenovať aj v ostatných operných sálach po celom svete.

Richard Wagner, (1813-1883)

Richard Wagner,
(1813-1883)

Divadlo v Bayreuthe je dodnes fenoménom. Svojou históriou, svojou akustikou, svojou jedinečnou orchestrálnou jamou, farbou zvuku orchestra, ktorú inde nenájdete. A samozrejme svojou tradíciou. V budove prebieha už viac ako 100 rokov festival opier Richarda Wagnera, ktorý zdedili rodinní nasledovníci skladateľa. V divadle nikdy nezaznela opera od žiadneho iného autora, slúži výlučne eposom Richarda Wagnera. Skladateľ si tak postavil pomník nielen samotnými svojimi hudobnými dielami, ale aj výnimočným stánkom na ich inscenovanie.

www.bayreuther-festspiele.de

Pripravil: Peter Bleha

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

spravodajca a publicista

Zanechajte komentár