Princ v pyžame Lando Bartolini

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Do striebristých šupín Calafovho kostýmu sa skotúľalo ticho. Atóm ticha prevalcoval cestný valec potlesku. Aplauz patril talianskemu dramatickému tenorovi Landovi Bartolinimu, ktorý sa 11. apríla t.r. dožíva 85 rokov. V mušli jeho hlasu šumí rieka z olova.

„Aby Lando Bartolini pomohol Zubinovi Mehtovi, prišiel do divadla v spodnej bielizni!“ hlásal titulok La Nazione a noviny sa predávali ako teplé rožky. Čo sa vlastne stalo a komu bolo do spevu?

Hlavný hrdina tejto anekdoty, taliansky tenor Lando Bartolini a dedič heroického primátu Maria Del Monaca to mal pestré. Zraky verejnosti sa upierali na inscenáciu Turandot pod hudobným brkom Zubina Mehtu omočenom v kalamári Pucciniho hudby a v réžii Zhanga Yimou. Tréma a pocit zodpovednosti sa miešali ako dym s parou. Florentínsku inscenáciu z roku 1997 o rok neskôr vyviezli až do Pekingu. Premiéra v Teatro Comunale však nešla ako po masle.

Lando Bartolini, tenorový vokálny rotopéd, zakladateľ a čestný člen asociácie s príznačným názvom Perché Verdi viva? Zdroj foto: listal.com

Do kože pucciniovského neznámeho princa sa v ten večer prevtelil tenor zo severu Európy, ktorý Zubina Mehtu nedostal práve do varu. Nespokojný dirigent po prvom dejstve vzal do spotených dlaní slúchadlo (mobily boli ešte v plienkach) a svojmu skrytému esu telefonoval priamo domov. Rozospatý Bartolini sa dotackal k aparátu. Horí? Nie – horšie! Z dirigentovho rétorického staccata už bolo jasné, že má prísť do divadla rýchlosťou zvuku. Alebo radšej rýchlosťou svetla?

„Mal som na sebe pyžamo.“ Spevák sa pri prezentácii svojej biografie Neznámy princ (Principe ignoto), ktorá zahriala uši duší talianskych priateľov opery na jeseň 2020, pousmial a rozmotal klbko tejto mikrodrámy: „O dvadsať minút sme dorazili do Florencie. Moja žena šoférovala a ja som sa obliekal za jazdy. Pozrimeže, takto sa zrodil príbeh o Bartolinim v trenírkach! Ecco come è nata la storia di Bartolini in mutande!“

Tenor zo zelenej lúky

Neznámy princ nie je len amorifer alias nositeľ lásky z Pucciniho „tragi-rozprávky“ o horúcom ľade v srdci. Je to Bartoliniho alter ego, na jednej strane oprávnené (v Turandot hral-spieval a spieval-hral údajne až 179-krát!), na druhej strane však zaváňa smútkom. Bartolini skutočne zostal neznámym princom, pretože fonografické koncerny si ho nevšímali a v ringu manažérov sa o neho nebojovalo. Rovnica „čím dokonalejší donum canti, dar spevu, tým väčšie sústo z jabĺčka slávy“, už dávno neplatí. Znie to absurdne, ale operný svet má krivú vodováhu.

Narodil sa v toskánskej metropole Prato, ktorá vďačí za svoje meno latinskému neutru pratum – lúka. Bartolini nás v bukolickom opojení ešte utvrdí: „Sono pratese, non fiorentino! Nie som Florenťan, som z Prata!“

Nielen tí, čo dýchajú toskánsky vzduch, našli v tenorovej monografii potešenie. „Architektkou“ knihy nie je nik iný, než Anna Maria Gasparri Rossotto, ktorá naštartovala svoju opernú formulu s knižným titulom Moja priateľka Tebaldi (La mia amica Tebaldi) o veľkej sopránovej „vestálke“ 20. storočia. Gasparri Rossotto stvorila dynamický portrét muža, ktorý patril k tenorom symbolicky otvárajúcim oponu nového milénia.

Víťazné gesto. Lando Bartolini si vo vojsku dramatických tenoristov s úlohou Egypťana Radamesa vo Verdiho Aide vybojoval generálsku hodnosť. Zdroj foto: wikipedia.org

Nespravodlivo podceňovaný tenore eroico však v roku 1991 v strednej Európe na chvíľu vystúpil z tieňa anonymity. Môže za to recitálový štúdiový disk (v Bartoliniho kariére rara opportunitas – vzácna to príležitosť!), ktorý vznikal u našich maďarských susedov. Nahrávku cum sigillo – s pečaťou – Hungarotonu Great Tenor Arias diriguje Tamás Pál. Privoňajúc k tejto recitálovej ruži človek zosmutnie, prečo je ďalšie spoznávanie tohto umelca limitované na väčšinou polopirátske úlovky z divadelných nocí. Námornícke uzly pások potajme nahratých v prítmí lóže (sme v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch) vzbudzujú oprávnenú zvedavosť, ale… Bartolini by si bol zaslúžil dlhší pobyt v akustickej skúmavke štúdia. Pravdou zostáva, že dramatické tenory sa s citlivými mikrofónmi v hudobných inkubátoroch príliš nekamarátia.

Z lásky k bratovi

Keď sa povie Lino Bartolini, nikomu to nezdvihne kútiky. Skúsme však skôr narodenému Talianovi (pravdaže, milovníkovi hudby v celej hĺbke slova) pošepkať Rocco Montana. Možno vstane do pozoru. Chlapík s týmto menom sa v roku 1962 dostal do finále ostro sledovaného festivalu v San Reme. Montana bol iba pseudonym, nádejný šlágermajster sa volal Lino Bartolini a bol bratom budúceho operného hrdinu. Jeho výstup na pyramídu belcanta nielenže nebol rozprávkový – on ho vôbec nemal v pláne!

Pero matrikára mu do dokladov naškrabalo dátum narodenia 11. apríl 1937. Rodinná anamnéza – pradiareň. Od detstva sa motal v domácej textilke, no jeho snom bolo študovať elektrotechniku. Na spev ani nepomyslel, hoci trochu hral na akordeóne.

Veci sa začali hýbať po Landovom odchode za oceán. V Amerike nebol ako prst v deravej rukavici. Ocitol sa v náruči strýka Reginalda Bartoliniho, katolíckeho kňaza a misionára, ktorý mal v Novom svete slušné zázemie. Lando po nociach derie stroje v továrni vo Philadelphii a s mozgovými závitmi namazanými kognitívnym olejom (väčších či menších) vedomostí sa mohol cítiť ako budúci technologický guru.

Domingovské fyzično. Lando Bartolini bol pozoruhodným Pucciniho Calafom. Zdroj foto: internet

Colpo di fulmine – tá skutočná rana bleskom – prišla po autonehode brata Lina, ktorá drasticky ukončila sľubnú cestu popového idolu. Lando sa rozhodol, že zapláta dieru, ktorú zanechal fratello, no nebol by to život umelca, keby sa opäť neobjavilo nejaké „ale“.

Naturálny talent

Tou živou dopravnou značkou na diaľnici ľudských dní bol strýko Landovho strážneho anjela z radov misionárov v sutane. Keď mladého mechanika z philadelphskej továrne počul na ktorejsi večeri v kruhu blízkych nasadzovať stratosférické výšky, odporučil mu operný spev. Skôr vnútil ako doporučil.

Na Landovo prekvapenie ho na miestnu hudobnú školu prijali bez väčších prieťahov. Na spevácku súťaž konsekrovanú menom trubadúra spod mrakodrapov Maria Lanzu prichádzal s batôžkom trémy, a predsa strčil konkurentov do vrecka a odniesol si vavrínovú korunu. Ďalším mramorovým schodíkom bolo štúdium u popredného basso cantante gréckeho pôvodu Nicolu Mosconu, ktorý bol nenahraditeľným kolieskom v súkolí Metropolitnej opery. Zdá sa, že tieto udalosti maliar čas zvečnil na plátne dlhom a širokom celé roky.

Zlato nie je žlté – zdanie klame. Lando Bartolini začal brať lekcie solfeggia a spevu v roku 1967 (rok predtým sa oženil) a 17. októbra 1968 už stál na doskách St. Joseph Theatre vo Philadelphii v Pucciniho Plášti. Mal za sebou sotva rok intenzívnej vokálnej prípravy!

Vrodený šiesty zmysel pre techniku spevu (existencia tohto fenoménu je taká kontroverzná a in hoc casu – v tomto prípade – taká očividná!) Bartoliniho nesklamal. Len v Aide odspieval svoje expresívne un trono vicino al sol viac než 240-krát, nasledoval Trubadúr (opäť z verdiovského kufríka) so 160 predstaveniami. Bilanciu rámcuje 49 úloh ukutých prevažne z verdiovsko-pucciniovského železa.

Kúpeľ v pene italianity

Noviny El Universal v Caracase destilovali Bartoliniho spevácku filozofiu z mystického dúška operného elixíru piccolo Mario Del Monaco. Po senzácii, ktorú tenore pratese vyvolal s veristickým dvojzáprahom Cavalleria – Pagliacci v júli 1989 v Caracase, miestny kritik napísal: „Hlas pripomína to najlepšie z Del Monaca, ale bez jeho excesov. Spieva so vzrušujúcou mužnosťou, objemom a zafarbením.“ To už mal in curriculo zapísané premiérové ovácie v obávanej La Scale (Verdiho Ernani, 1982) či v newyorskej Metropolitan (Aida, 1988). Do rodného Toskánska prichádza až v roku 1991 sťaby rozorvaný Mascagniho Turiddu a s vysvedčením z plejády amerických a európskych chrámov múz.

Chvíle oddychu operného gladiátora vo veronskej Aréne. Zdroj foto: internet

Pri listovaní pomyselným diárom z prvého decénia Bartoliniho operného letu orla narazíme na jednu kuriozitu: privítalo ho švajčiarske divadlo Sankt Gallen, kde tenorové party v Attilovi a Giannim Schicchim naštudoval v Goetheho jazyku. Pre Taliana s americkým občianstvom to bola poľovačka na legato.

Kritika pred Landom opäť zložila klobúk v roku 2004. V jesennom Turíne oživil Mascagniho raritu Guglielmo Ratcliff a denník La Stampa to videl veľmi lucídne: „Medzi protagonistami vynikal tenor Lando Bartolini, počtom predstavení neprekonateľný veterán neľahkej úlohy Calafa. V tejto opere dominoval v náročnom parte s prenikavým squillom vo vysokej tessiture prvého dejstva a skvele si poradil v árii Nie je snáď život hrou na smrť?“

Non è ancora vita un gioco di morte? Na pichľavú otázku priamo či nepriamo odpovedajú stovky charakterov z hudobných drám, kde je život zomieraním a smrť životom.

Autor: Lucia Laudoniu

Video

Riman Pollione z Belliniho Normy modelovaný podľa vzoru Maria Del Monaca a jeho mladšieho vokálneho (nie však pokrvného) brata Corneliu Murgu. V latinčine by sa tento operný hrdina mal správne volať Pollio, pretože Pollione je z gramatického hľadiska ablatív (šiesty pád) starorímskeho cognomen (priezviska). To má v nominatíve podobu Pollio. Odborníci považujú meno Pollio za variantu známejšieho Paulus, teda Drobček.

Robustný Verdiho Ernani z melodicky mimoriadne sviežej Verdiho piatej opery je v Bartoliniho podaní veľmi blízky jeho generačnému druhovi Giuseppe Giacominimu, ktorý vyznával rovnaký vokálny heroizmus. Lando Bartolini – hoci Talian – si nie vždy dával pozor na legatovž prúd, nikdy však nesklamal zvonivými výškami.

Tragický básnik Andrea Chénier vyzval život na súboj. A život ho pribil na kríž. Menej frekventované meno Lando má sakrálne konotácie, v 10. storočí ho nosil dávny pápež, ktorý však vládol len asi pol roka.

Turandot, rieka spod Pucciniho klavíra, apex mirabilis (zázračný vrchol) kariéry Landa Bartoliniho.

V slávnej strette Di quella pira sa tenor marginálne, ale predsa inšpiruje nástojčivou hektickosťou svojho o rok mladšieho spolubojovníka z tenorovej šachovnice Franca Bonisolliho. Tenorista v árii zvoláva druhov v zbrani, aby mu pomohli vyslobodiť z väzenia (nevlastnú) matku, ktorú miluje viac, než svoj život.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár