Pripomíname si v apríli (2019)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame prehľad aprílových výročí deviatich umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktoré už nie sú medzi nami – Ondreja Malachovského, Bohuša Vilíma, Imricha Godina, Antona Hucika, Karoly Vajdovej, Zdeňka Chalabalu, Juraja Oniščenka, Františka Bartla a Janky Gabčovej. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 5. apríla si pripomíname deväťdesiate výročie narodenia slovenského operného speváka, basistu Ondreja Malachovského (narodil sa 5. apríla 1929 v Badíne v okrese Banská Bystrica, zomrel 3. apríla 2011 v Bratislave), dlhoročného prvotriedneho protagonistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1959 – 1966 a 1969 – 1998. V rokoch 1966 – 1969 pôsobil v opere v Kolíne nad Rýnom v Nemecku. Viac o ňom sme písali TU… a operný kritik Pavel Unger napísal článok – K nedožitým deväťdesiatinám kráľovského slovenského basu Ondreja Malachovského

Ondrej Malachovský (1929 – 2011),
foto: Archív SND

Dňa 7. apríla uplynie stotridsaťpäť rokov od narodenia českého operného režiséra, hudobného skladateľa a pedagóga Bohuša Vilíma (vlastným menom Bohumil Vilím, narodil sa 7. apríla 1884, zomrel 7. februára 1953 v Bratislave), zakladajúceho člena Slovenského národného divadla a režiséra prvého operného predstavenia Smetanovej opery Hubička dňa 1. marca 1920, pôsobiaceho v opernom súbore Slovenského národného divadla v rokoch 1920 – 1921 a 1928 – 1953. Viac o ňom sme písali TU…

Bohuš Vilím (1884 – 1953)

Dňa 13. apríla uplynie štyridsať rokov od úmrtia slovenského operného speváka a vokálneho pedagóga, tenoristu Imricha Godina (narodil sa 17. júla 1979 vo Vrábľoch, zomrel 13. apríla 1979 v Bratislave), sólistu opery Štátnej opery vo Viedni v rokoch 1935 – 1940 a súčasne v Stuttgarte (1939 – 1942), v Kluži (1942 – 1945), sólistu a režiséra opery Národného divadla v Košiciach (v súčasnosti Štátneho divadla), dlhoročného vokálneho pedagóga VŠMU (1953 – 1972). Viac o ňom sme písali TU…

Imrich Godin (1907 – 1979)

Dňa 15. apríla uplynie deväťdesiatpäť rokov od narodenia operného speváka, barytonistu Antona Hucika (narodil sa 15. apríla 1924 v Spišskej Novej Vsi, zomrel 15. marca 1994 v Košiciach), dlhoročného sólistu opery Štátneho divadla v Košiciach v rokoch 1955 – 1985. Viac o ňom sme písali TU…

Anton Hucik (1924 – 1994),
foto: Archív DÚ

Dňa 16. apríla si pripomenieme sté výročie narodenia speváčky Karoly Vajdovej (vydatá Bernatíková, manžel tanečník a choreograf František Oldřich Bernatík, narodila sa 16. apríla 1919 v Piešťanoch, zomrela 29. septembra 1968 v Bratislave), sólistky Slovenského ľudového divadla v Nitre (1942 – 1946), spevohry v Divadle Jonáša Záborského Prešove (1948 – 1955) a Divadla J. G. Tajovského v Banskej Bystrici (1959 – 1962). Viac o nej sme písali TU…

Karola Vajdová (1919 – 1968),
foto: Archív DÚ

Dňa 18. apríla si pripomíname stodvadsiate výročie narodenia českého dirigenta Zdeňka Chalabalu (narodil sa 18. apríla 1899 v Uherskom Hradišti, zomrel 4. marca 1962 v Prahe), umeleckého šéfa a dirigenta operného súboru Slovenského národného divadla v sezóne 1952 – 1953, ktorý patril k najvýznamnejším dirigentským individualitám. Viac o ňom sme písali TU…

Zdeněk Chalabala (1899 – 1962)

Dňa 20. apríla si pripomíname osemdesiate piate výročie narodenia slovenského operného speváka, barytonistu Juraja Oniščenka (narodil sa 20. apríla 1934 v Užhorode, zomrel 23. júna 1999 v Bratislave), dlhoročného sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1958 – 1995. O Jurajovi Oniščenkovi prinesieme samostatný článok.

Juraj Oniščenko (1934 – 1999),
foto: Kamil Vyskočil/Archív SND

Dňa 24. apríla uplynie stoštyridsať rokov od narodenia českého operného speváka a režiséra, barytonistu Františka Bartla (narodil sa 24. apríla 1879 vo Velvaroch, okres Kladno, zomrel 16. júla 1944 v Plzni), dlhoročného sólistu opery Mestského divadla v Plzni, prvého českého interpreta Wagnerovho Bludného Holanďana v roku 1906, sólistu a režiséra operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1921 – 1922.

František Bartl (1879 – 1944),
foto: ateliér Soběhrad, Plzeň/Archív Divadla JKT Plzeň

František Bartl študoval spev na nemeckej hudobnej akadémii u Konráda Wallersteina v Prahe. V rokoch 1904 – 1914, 1918 – 1921, 1922 – 1927 pôsobil v Mestskom divadle v Plzni (v súčasnosti Divadlo J. K. Tyla), v rokoch 1927 – 1928 vo Východočeskom divadle. Po vypuknutí prvej svetovej vojny v roku 1914 narukoval a v plzenskom divadle vystupoval v rámci dovolenky pohostinsky (1917 – 1918). V sezóne 1921 – 1922 bol sólistom SND, potom pôsobil ako šéfrežisér Východočeského divadla v Pardubiciach (1922). Po skončení aktívnej umeleckej činnosti vyučoval spev v Plzni.

František Bartl začal umeleckú dráhu v roku 1904 v Mestskom divadle v Plzni úspešným debutom v postave Valentína z Gounodovej opery Faust a Markéta. Kritiku zaujal zvučným hlasom peknej farby, trochu neistý bol ešte v hereckom výraze. Mladý nádejný barytonista disponoval voluminóznym hlasom veľkého rozsahu a postupne sa vypracoval na popredného sólistu súboru. Svojím sympatickým zjavom si získal publikum a stal sa čoskoro obľúbeným umelcom súboru. Popri menších postavách Schlemihla (Offenbach: Hoffmanovy povídky, 1904), dôstojníka (Meyerbeer: Prorok, 1904), Ruggiera (Halévy: Židovka, 1905) naštudoval počas svojho pôsobenia v plzenskom divadle rozmanitý repertoár od partov lyrických až po dramatické, mnohé postavy vo viacerých naštudovaniach.

Z českej tvorby vytvoril charakterovo pútavú postavu Jiskru Řehůřka (Kovařovic: Psohlavci, 1904), Bassania (Foerster: Jessika, 1906), v Dvořákových operách lovca (Rusalka, 1904), Bohuša z Harasova (Jakobín, 1907), Krála Matyáša (Král a uhlíř, 1912). Zo smetanovských postáv naštudoval Vladislava (Dalibor, 1904, 1919, 1928), Přemysla (Libuša, 1906), Krušinu (Prodaná nevěsta, 1919). Tausendmarka (Braniboři v Čechách, 1919). Kritika s uznaním písala o jeho obdivuhodne zvládnutom náročnom parte Princa Miroslava v obnovenom naštudovaní prvej českej rozprávky Vojtěcha Hřímalého ml. Zakletý princ (1905). V prvom úspešnom uvedení opery domáceho autora Stanislava Sudu Bar Kochba na libreto Karla Jonáša (1905, 1924) stvárnil postavu Titusa Anniusa.

S nadšením uvítalo plzenské publikum uvedenie Sudovej opery Lešetínsky kovář (1909) s Františkom Bartlom v hlavnej úlohe Kováča. Spieval postavu mešťana Plachtíka v novej pôvodnej opere Otakara Bradáča Kostnice sedlecká (1905) pod taktovkou samotného skladateľa. Vzácne mäkkým hlasom spieval Jeleckého v Čajkovského Pikovej dáme (1904, 1907), peknú kantilénu predviedol v titulnej postave Čajkovského opery Eugen Oněgin (1905), na divákov zapôsobil i svojím zjavom. Onegina spieval aj v tom čase s úspešnou švédskou sopranistkou Sigrid Arnoldson (Tatiana, 1909), známou veľkým hlasovým rozsahom a brilantnou technikou. V skvelej hlasovej dispozícii spieval Bartl dramaticky náročnú titulnú postavu Rubinsteinovho Démona (1910). Po Silviovi v Leoncavallových Komediantoch (1904) vytvoril herecky výborného Tonia (1906). Obdivuhodne zvládol Lunu vo Verdiho Trubadúrovi (1904) a Georgesa Germonta v Traviate (1905), bol dramatickým Rigolettom (1906).

Z ďalších Vediho postáv naštudoval Amonasra (Aida, 1906), Dona Carlosa (Ernani, 1907), Forda (Falstaff, 1910). Po úspešnom Marcelovi z Pucciniho Bohémy (1905), stvárnil spevácky spoľahlivého Sharplessa v Madame Butterfly (1907). Krásnou kantilénou upútal ako Enrico z Donizettiho Lucie di Lammermoor (1906), naštudoval Alfia z Mascagniho opery Cavaleria rusticana (1907) i Figara z Rossiniho Lazebníka sevillského (1910). Spieval Escamilla z Bizetovej Carmen (1905) a Zurgu z jeho Lovcov perál (1909), Neversa v Meyereberových Hugenottoch (1905), Belamyho v Maillartovej opere Poustevníkův zvonek (1906). Spevácky i herecky úspešne zvládol Coppelia, Dapertuta a Dr. Miracla v Offenbachových Hoffmannových povídkach (1907). Veľmi dobre charakterizoval postavy Sebastiana v d´Albertovej Nížine (1909) a intrigánskeho veľkňaz Dagona v Saint-Saënsovom Samsonovi a Dalile (1912). Stvárnil Lelia v opere Wolfa Ferrariho Zvědavé Evy (1906), Figara v Mozartovej Figarovej svatbe (1906). Spevácky a herecky do hĺbky prepracovaný výkon podal ako Petr v Humperdinckovej Perníkovej chaloupke (1907) a John v Godlmarkovej opere Domácí cvrček (1910).

Bartlov pekný hlas našiel uplatnenie aj vo wagnerovských postavách, páčil sa ako Wolfram v Tannhäuserovi (1904) a Telramund v Lohengrinovi (1906). V prvom uvedení Wagnerovho Bludného Holanďana (1906) v českom preklade V. J. Novotného, v hudobnom naštudovaní Rudolfa Pavlatu a v réžii Miloša Nového spieval titulnú postavu. Podľa kritiky snaživý výkon mladého umelca bol výsledkom jeho húževnatej práce a zaslúžil si uznanie. František Bartl sa podpísal aj pod niekoľko réžií, inscenoval napr. Bizetovu Carmen (1919) a Rossiniho Lazebníka sevillského (1920).

V Slovenskom národnom divadle sa František Bartl prezentoval ako spevácky spoľahlivý a herecky pohotový Alfio v Mascagniho Sedliackej cti (1921). S vervou spieval Escamilla z Bizetovej Carmen (1921), part ktorého dokonale ovládal. Bol spevácky i výrazovo majstrovským Scarpiom v Pucciniho Tosce (1921). Uplatnil sa ako Jiskra Řehůřek v Kovařovicových Psohlavcoch (1921). Po výrazovej stránke výborne zvládol náročnú charakterovú postavu správcu továrne vo Weisovom Lešetínskom kováčovi (1921). Ako dôstojný Sharpless v Pucciniho Madame Butterfly (1921) spevácky správne akcentoval dramatické momenty postavy.

V postavách Renata z Verdiho Maškarného plesu (1921) a Georgesa Germonta vo Verdiho Traviate (1922) zaujal aj hereckým stvárnením. Bol spevácky i herecky obdivuhodným Tomešom v Smetanovej Hubičke (1921). Solídny hlasový a herecky pôsobivý výkon podal ako Radovan v Smetanovej Libuši (1922) a ľstivý Adolf z Harasova v Dvořákovom Jakobínovi (1922). Úspešne stvárnil seržanta Lescauta v Massentovej Manon (1921). Vo Verdiho Rigolettovi (1922) vyzdvihla kritika najmä umelcov herecky prepracovaný výkon v postave Rigoletta, menej sa páčil po stránke speváckej.

Po premiére Dvořákovej Rusalky (1921) v hudobnom naštudovaní Milana Zunu kritika poznamenala, že vo Františkovi Bartlovi získalo divadlo kvalitného režiséra s bohatými skúsenosťami. Vyzdvihla aj jeho koncepciu opierajúcu o hudbu, menšie nedostatky sa vyskytli v osvetlení, spôsobené daným technickým stavom elektroinštalácie. Menej sa mu darilo pri Massenetovom Wertherovi (1921). Jednou z príčin bolo podľa recenzentov najmä neadekvátne obsadenie hlavných postáv. Kritika kladne hodnotila Bartlovu réžiu Mascagniho Sedliackej cti (1921) i sugestívne inscenované scény v pekle v Dvořákovej opere Čert a Káča (1921). Vkusná bola réžia Verdiho Maškarného plesu (1921).

Napriek niektorým výhradám týkajúcim sa výpravy mala najvyššie hodnotenie réžia Janáčkovej Jej pastorkyne (1922) v hudobnom naštudovaní Františka Vaněka. Pri Massenetovej Manon (1922) zdôraznil Bartl rokokovú atmosféru opery úspešným aranžmán a svetelnými efektmi. Podpísal sa aj pod výstižnú réžiu Verdiho Traviaty (1922) a Rigoletta (1922), menej šťastná bola réžia Dvořákovho Jakobína (1922).

Po skončení sezóny odišiel František Bartl s riaditeľom Bedřichom Jeřábkom a viacerými členmi SND do Východočeského divadla, kde pôsobil ako šéfrežisér (1922). Po krátkom intermezze sa vrátil do Plzne a repertoár si rozšíril o ďalšie nové postavy. Naštudoval Oberthala (Meyerbeer: Prorok, 1923), Rangoniho (Musorgskij: Boris Godunov, 1924). Martina (Dvořák: Šelma sedlák, 1925), Schaunarda (Puccini: Bohéma,1925), Dziembu (Moniuszko: Halka, 1925), Kuligina (Janáček: Káťa Kabanová, 1925).

Jednou z jeho najlepších postáv bol Verdiho Rigoletto, ktorému vtisol priliehavý a účinný dramatický spevácky výraz, umocnený precíteným a pôsobivým hereckým stvárnením. Bol úspešným intrigánskym a pomstychtivým Jagom vo Verdiho Otellovi (1927), po monológu v druhom obraze ho obecenstvo odmenilo búrlivým potleskom.

V sezóne 1927 – 1928 prijal František Bartl angažmán do novozaloženej spoločnosti Východočeského divadla riaditeľa Vladimíra Wuršera, bývalého tenoristu pražského Národného divadla. Zo zdravotných dôvodov musel aktívnu umeleckú činnosť predčasne ukončiť a v Plzni vyučoval spev.

Poznámka:

Františkovi Bartlovi sme venovali viac priestoru i keď v opernom súbore Slovenského národného divadla pôsobil iba jednu sezónu. Meno umelca však neuvádzajú žiadne dostupné lexikografické československé, české a slovenské slovníky. V slovenskej odbornej literatúre sa uvádza nesprávne ako J. Bártl, resp, J. Bartl. Variant František Bártl uviedol odborný pracovník a knihovník PhDr. Jaroslav Švehla vo svojej rozsiahlej štúdii (Účast českých umělců na rozvoji SND v Bratislavě v létech 1919 – 1939, rukopis 1951, str. 117, fond Divadelního ústavu, Praha). Vzácne informácie a fotografiu umelca autorke ochotne poskytol pracovník archívu Divadla J. K. Tyla v Plzni Milan Christov, za čo mu srdečne ďakujem.

Dňa 26. apríla uplynie dvadsať rokov od úmrtia slovenskej opernej speváčky a vokálnej pedagogičky Janky Gabčovej (rod. Kamasová, narodila sa 14. mája 1907 v Bytči, zomrela 26. apríla 1999 v Bratislave), prvej slovenskej altistky, dlhoročnej sólistky operného súboru Slovenského národného divadla (1939 – 1963). Viac o nej sme písali TU…

Janka Gabčová (1907 – 1999),
foto: Archív SND

Dňa 29. apríla uplynie päťdesiat rokov od úmrtia českého tanečníka, sólistu operety, herca a režiséra Josefa Křepelu (narodil sa v 16. marca 1896 v Plzni, zomrel 29. apríla 1969 v Bratislave), všestranného umelca pôsobiaceho na Slovensku, dlhoročného člena Slovenského národného divadla (1926 – 1953) a Novej scény v Bratislave (1954 – 1961). Viac o ňom sme písali TU…

Jozef Křepela (1896 – 1969),
foto: Archív DÚ

Dňa 30. apríla uplynie desať rokov od úmrtia režiséra, dramaturga a pedagóga Branislava Krišku (narodil sa 7. januára 1931 v Tisovci v okrese Rožňava, zomrel 30. apríla 1999 v Bratislave), jedného z najvýznamnejší predstaviteľov slovenského operného režijného umenia. Viac o ňom sme písali TU…

Branislav Kriška (1931 – 1999)

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár