Pripomíname si v apríli (2020)

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame prehľad aprílových výročí šiestich umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktoré už nie sú medzi nami: Jána Grünwalda, Jarka Elena, Gerharda Auera, Stanislava Beňačku, Žofie Napravilovej a Petra Hradila. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 1. apríla si pripomenieme sté výročie narodenia českého zbormajstra, dramaturga, dirigenta, publicistu a hudobného skladateľa pôsobiaceho na Slovensku Jána Grünwalda (manželka speváčka Silvia Grünwaldová-Colombová, narodil sa 1. apríla 1920 v Brne, zomrel 18. júla 1978 v Beskydách, pochovaný v Brne), prvého zbormajstra operného súboru Štátneho divadla v Košiciach v rokoch 1946 – 1962, od oku 1951 súčasne dramaturga.

Ján Grünwald (1920 – 1978), foto: súkr. archív rodiny

Ján Grünwald študoval v Brne na konzervatóriu a na univerzite dejiny hudby, zborový spev a dirigovanie u J. Racka, B. Štědroňa a P. Wünscha (1943). Pôsobil v Klube mladých pri Akademickej kaviarni v Brne (1940 – 1943), bol korepetítorom, režisérom a zbormajstrom ochotníckeho operného súboru Nová scéna Brno-Žabovřesky (1943 – 1945), dirigentom, režisérom a dramaturgom Mestského divadla mladých v Brne (1945 – 1946), kde naštudoval Smetanove opery Prodaná nevěsta, Hubička a i.

V roku 1946 bol Ján Grünwald angažovaný ako zbormajster a dirigent do Národného divadla v Košiciach (dnes Štátne divadlo), v rokoch 1951 – 1962 tu súčasne pôsobil vo funkcii dramaturga opery a baletu. Významná bola najmä jeho práca zbormajstra v operách Jána Cikkera Beg Bajazid (1957), N. Rimského-Korsakova Májová noc (1956), Ladislava Holoubka Stella (1958) a Eugena Suchoňa Svätopluk (1960).

Podpísal sa aj pod réžie opier Verdiho Trubadúra (1946), Leoncavallových Komediantov (1947), Rossiniho Barbiera zo Sevilly (1947) a operety Franza Lehára Veselá vdova (1946). Ako dirigent naštudoval v roku 1947 prvú premiéru baletného večera zloženého z baletnej suity Chopina Sylfidy, Mrkosovej Morskej panny a Borodinových Poloveckých tancov v choreografii Stanislava Remara. V spolupráci s Remarom dirigoval ešte Bayerovu Kráľovnú bábik (1948) a Dvořákove Slovanské tance (1948). V opere prevzal po kolegoch dirigovanie Smetanovej Hubičky, Musorgského Soročinského jarmoku, Pucciniho Madame Butterfly a Gounodovho Fausta a Margaréty, z operiet Straussovho Cigánskeho baróna a Dusíkov Hrnčiarsky bál.

Zložil scénickú hudbu k činoherným inscenáciám – Andersen: Snehová kráľovná (1955), Karel Čapek: Lúpežník (1955), Greguš: Na zakliatom zámku (1955), Jevgenij Švarc: Zakliati bratia (1957), Domasta: Soľ nad zlato (1958), Saša Lichý: Aladinova čarodejná lampa (1959).

Ján Grünwald (aj pod pseudonymom Karol Dubiak) preložil do slovenčiny libretá k operám Aubera Nemá z Portici (1954) a Fra Diavolo (1955), Lortzingovmu Pytliakovi (1959) a Prokofievovým Zásnubám v kláštore (1961). Zo spevoherného repertoáru preložil texty Offenbachovej operety Banditi (1957), Nedbalovho Vinobrania (1958) a operety Herberta Kawana Hviezdy, peniaze a vagabundi (1959). Redigoval operné a baletné bulletiny, písal články o hudobnej výchove mládeže, recenzie a kritiky.

Po odchode z divadla pôsobil ako riaditeľ na Ľudovej škole umenia v Košiciach (1962 – 1976, dnes Základná umelecká škola Márie Hemerkovej), kde bol súčasne dirigentom novozaloženého komorného sláčikového orchestra Musica Iuvenalis (1964). Aktívne sa podieľal na kultúrnom živote mesta, spolupracoval na niekoľkých hudobno-literárnych pásmach, komponoval kantáty, piesne a orchestrálne skladby. Skomponoval detský balet Zamagurská rozprávka (1974) a detskú operu Vrana a líška (1963), ktorú naštudoval so žiakmi košickej Ľudovej školy umenia.

Dňa 5. apríla uplynie stodvadsaťpäť rokov od narodenia libretistu, spisovateľa, textára a pedagóga českého pôvodu Jarka Elena (vlastným menom Jaroslav Kaiser, narodil sa 5. apríla 1895 v Komárove v okrese Beroun, zomrel 20. apríla 1978 v Bratislave), významného priekopníka slovenského hudobného divadla.

Jarko Elen (1895 – 1978)

Moravský rodák Jarko Elen pochádzal z učiteľskej rodiny a po maturite na reálnom gymnáziu v Písku (1913) začal študovať na pražskej technike. Po štyroch rokoch prerušil štúdium a pracoval v železiarňach. Po prvej svetovej vojne prišiel v roku 1919 na Slovensko. Pôsobil ako učiteľ vo viacerých slovenských mestách (Spišská Nová Ves, Topoľčany, Sereď, Ľubietová, Martin). Bol riaditeľom riaditeľ meštianskej školy v Senci (1928 – 1938), učiteľom v Bratislave (1938 – 1945), prednostom oddelenia umenia na Povereníctve školstva a osvety (1945 – 1952) a až do dôchodku riaditeľom strednej školy (1952 – 1955).

Už ako stredoškolák začal písať básne pod vplyvom Adolfa Heyduka, ktorý v ňom prebudil lásku k Slovensku, záujem o hudbu v ňom vzbudil Otakar Jeremiáš. Na Slovensku publikoval poéziu i prózu, spolupracoval s literárnymi časopismi (Mladé Slovensko, Svojeť, DAV). Písal grotesky, kabarety a skeče, od konca dvadsiatych rokov sa venoval hlavne hudobno-zábavným žánrom, písal texty k piesňam Gejzu Dusíka, Karola Elberta a iných, texty pre ľudové spevohry (J. Pelikán: Ej, horička zelená, V. Kostka: Pozor na vlak !, P. Petrík: Viola chce k filmu, K. Makárius: Amor šarapatí). Napísal libreto k opere Ladislava Holoubka Svitanie (1941) a k operete Júliusa Kowalského Lampiónová slávnosť (1960).

Jarko Elen, ako jeden z prvých literátov, sa po roku 1938 významne podieľal na prekladoch libriet základného svetového repertoáru do slovenčiny – Donizetti: Dcéra plukuNápoj lásky; Leoncavallo: Komedianti; Verdi: La TraviataAida; Puccini: Turandot, Plášť, Gianni SchicchiManon Lescaut; Giordano: André Chénier, Wof-Ferrari: Štyria grobiani, Cimarosa: Tajné manželstvo, Thomas: Mignon, Bizet: Carmen, Adam: Postilión z Lonjumeau, Richard Strauss: Gavalier s ružou, Beethoven: Fidelio, Čajkovskij: Eugen Onegin, Schubert – Berté: Dom u troch dievčatiek, Lehár: Paganini, Stolz: Len jedinú noc, Friml: Rose Marie, Ščerbačov: Tabakový kapitán a ďalšie). Z nemčiny a francúzštiny preložil piesňové cykly F. Schuberta, J. Brahmsa, F. Mendelssohna-Bartholdyho, C. Debussyho.

Dňa 9. apríla si pripomíname nedožité deväťdesiate piate narodeniny dirigenta, pedagóga a skladateľa českého pôvodu Gerharda Auera (narodil sa 9. apríla 1925 v Náchode, zomrel 22. novembra 2002 v Bratislave), dlhoročného dirigenta operného súboru Slovenského národného divadla (1950 – 1990) a pedagóga na Vysokej škole múzických umení. (O Gerhardovi Auerovi prinesieme samostatný článok.)

Gerhard Auer (1925 – 2002), foto: Archív SND

Dňa 12. apríla uplynie deväťdesiat rokov od narodenia operného speváka, basistu Stanislava Beňačku (narodil sa 12 apríla 1930 v Rybanoch, okr. Topoľčany, zomrel 14. júla 2003 tamže), dlhoročného sólistu operného súboru Slovenského národného divadla (1957 – 1991), interpreta mnohých charakterových postáv.

Stanislav Beňačka (1930 – 2003), foto: Kamil Vyskočil/Archív SND

Stanislav Beňačka študoval ako člen speváckeho zboru a sólista SĽUK-u (1950 – 1957) spev na VŠMU v Bratislave u prof. Tea Tesslera a u prof. Anny Korínskej (1957). Svojím príjemným mäkko znejúcim hlasovým fondom upozornil na seba ešte počas účinkovania v SĽUK-u ako interpret a propagátor slovenských ľudových piesní nielen na domácich, ale i na mnohých zahraničných koncertných pódiách.

Vo februári v roku 1957 spieval pohostinsky úlohu Islama v Cikkerovom Begovi Bajazidovi a v nasledujúcej sezóne už ako sólista opery naštudoval postavu žalárnika Beneša v novej inscenácii Miloša Wasserbauera Smetanovho Dalibora (1957). Beňačkov zvučný, teplý a tmavý farebný hlas sa uplatnil v niekoľkých pozoruhodných kreáciách, v postave Palouckého v Smetanovej Hubičke (1958, insc. 1955, 1988), Rocca v Beethovenovom Fideliovi (1960), Varjažského hosťa v opere Rimského-Korsakova Sadko (1960), Crespela v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1963), Biterolfa vo Wagnerovom Tannhäuserovi (1963), Raimonda v Donizettiho Lucii di Lammermoor (1979). K najvýraznejším postavám patril Sarastro z Mozartovej Čarovnej flauty (1961), Zuniga z Bizetovej Carmen (1973), Tomasso v d´Albertovej Nížine (1979), Masetto v Mozartovom Donovi Giovannim (1961, 1983).

Stanislav Beňačka vo svojich umeleckých začiatkoch doštudoval niektoré postavy v repertoárových operách: Palugaya (Cikker: Juro Jánošík, insc. 1954), Strýca Bonza (Puccini Madame Butterfly, insc. 1955), Matúša (Smetana: Hubička, insc 30.4.1955). Niektoré úlohy stvárnil aj v ďalších inscenáciách: Doktora Grenvilla (Verdi: Traviata, insc.1955, 1963, 1975), Mnícha (Verdi: Don Carlos, insc. 1956, 1981), Žalárnika (Puccini: Tosca, 1957, 1973).

Naštudoval niekoľko desiatok charakterových postáv, figúrok, postavičiek dôstojných otcov i dobráckych starcov v basovom odbore v Pucciniho operách: Alcindor (1959) a Benoit (1977) v Bohéme, Talpa v Plášti (1968). Z Verdiho postáv stvárnil Lodovica (Otello, 1958), Egyptského kráľa (Aida, 1959, 1978), Markíza de Calatravu (Sila osudu, 1965, 1990), Baalovho veľkňaza (Nabucco, 1966), Lekára (Macbeth, 1968, 1989), Grófa Ceprana (Rigoletto, 1987).

Zvučný kultivovaný hlas a zrnité, realistické herectvo uplatnil v postavách českej opernej tvorby ako Farár a Jazvec (Janáček: Líška Bystrouška, 1958, 1989), Richtár (Janáček: Jej pastorkyňa, 1986), Indián (Smetana: Predaná nevesta, 1961, 1968), Čert vrátnik (Dvořák: Čert a Kača, 1965, 1981).

Naštudoval postavy v pôvodných slovenských operách Eugena Suchoňa, pohanského veľmoža Bogata v Svätoplukovi (1960, 1970, 1985), Starejšieho v Krútňave (1965, 1978). V operách Jána Cikkera stvárnil Nechľudovovho sluhu Tichona vo Vzkriesení (1962), Jakoba Marleya v Mistrovi Scroogovi (1963), kmotra Mikuša a krčmára Jána Záhoru v Jurovi Jánošíkovi (1972), sluhu Pjotra (Vzkriesenie, 1976). Vytvoril postavu Dr. Carlsena z Holoubkovho Profesora Mamlocka (1966), Maca Mrmľoša vo Frešovej detskej opere Martin a slnko (1975), Všeslava v Moyzesovom Udatnom kráľovi (1967), sluhu Jeronýma v Urbancovom Tanci nad plačom (1979).

Stanislav Beňačka spieval príležitostne aj na koncernom pódiu, v rozhlase nahrával ľudové piesne. Vytvoril postavu starejšieho v televíznej filmovej podobe opery Eugena Suchoňa Krútňava (1972) v réžii Tibora Rakovského.

Dňa 15. apríla si pripomenieme sedemdesiate výročie úmrtia sopranistky Žofie Napravilovej (manžel tenorista Jiří Schwarz, narodila sa 28. júla 1910 v Močidľanoch, dnes časť Podolinských Močidlian v okrese Skalica, zomrela 15. apríla 1950 v Prahe), sólistky operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1931 – 1934 a sólistky opery Národného divadla v Prahe (1935 – 1941). (O Žofii Napravilovej prinesieme samostatný článok.)

Žofia Napravilová (1910-1950), foto: archív DÚ

Dňa 29. apríla si pripomenieme nedožité osemdesiate narodeniny zbormajstra, pedagóga a dirigenta českého pôvodu pôsobiaceho na Slovensku Petra Hradila (narodil sa 29. apríla 1940 v Brne, zomrel 25. júla 2001 v Bratislave).

Peter Hradil (1940 – 2001), foto: Hudobné centrum

Po absolvovaní konzervatória v rodnom Brne pokračoval na bratislavskej Vysokej škole múzických umení, kde študoval dirigovanie u Juraja Haluzického a Ľudovíta Rajtera. Potom pôsobil v Lúčnici (1969 – 1971) a detskom speváckom zbore Slniečko. V rokoch 1969 – 1971 bol druhým zbormajstrom opery Slovenského národného divadla. Podieľal sa na príprave opier Bohuslava Martinů Grécke pašie (1969), Beethovenovho Fidelia (1970), Verdiho Rigoletta (1970), Mozartovej Figarovej svadby (1971).

Zbormajsterskej aktivite sa venoval vo viacerých významných speváckych zboroch (Slovenský filharmonický zbor, Zbor slovenských učiteľov), v rokoch 1983 – 1998 bol umeleckým šéfom a dirigentom Speváckeho zboru Lúčnica. Od roku 1965 pedagogicky pôsobil ako profesor zborového dirigovania na VŠMU.

Ako člen poroty sa často zúčastňoval medzinárodných súťaží a bol renomovaným odborníkom v problematike interpretácie českej a slovenskej zborovej sakrálnej literatúry 19. a 20. storočia. Významnou mierou sa podieľal na rozvíjaní slovenskej zborovej kultúry a vychoval rad žiakov, ktorí stavajú na jeho pedagogickom a umeleckom odkaze.

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku