Dnes je: streda, 19. 9. 2018, meniny má: Konštantín, zajtra: Ľuboslav, Ľuboslava

Pripomíname si v auguste (2016)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame vám prehľad augustových výročí viacerých významných umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktorí už nie sú medzi nami – Magdy Móryovej, Louise Hudson, Oľgy Hanákovej, Theodora Schütza a Františka Šuberta. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 3. augusta uplynie pätnásť rokov od úmrtia narodenia slovenskej opernej speváčky, klaviristky a pedagogičky Magdy Móryovej (rod. Magda Szakmáry, narodila sa 29. septembra v Košiciach, zomrela v Bratislave). Viac o nej sme písali TU…

Magda Móryová, (1905 – 2001)

Magda Móryová,
(1905 – 2001)

Dňa 5. augusta si pripomenieme nedožité päťdesiate narodeniny austrálskej opernej speváčky Louise Hudson (narodila sa v Sydney, zomrela 31. mája 2015), sopranistky, sólistky Opery Slovenského národného divadla v rokoch 2008 – 2013. Viac o nej sme písali TU…

Louise Hudson, (1966 – 2015)

Louise Hudson,
(1966 – 2015)

Dňa 14. augusta si pripomenieme deväťdesiate výročie narodenia dlhoročnej poprednej sólistky našej prvej opernej scény Oľgy Hanákovej (narodila sa v Bánovciach nad Bebravou, zomrela 29. mája 1990 v Bratislave), mezzosopranistky, dlhoročnej poprednej sólistky operného súboru Slovenského národného divadla (1947 – 1987). Viac o nej sme písali TU…

Oľga Hanáková (1926 – 1990), foto: M. Robinsonová (Archív SND)

Oľga Hanáková (1926 – 1990),
foto: M. Robinsonová (Archív SND)

Dňa 28. augusta uplynie päťdesiatpäť rokov od úmrtia českého operného speváka, tenoristu Theodora Schütza (vlastným menom Bohdan Procházka, narodil sa 26. júla 1878 v Prahe, zomrel tamtiež), dlhoročného popredného sólistu opery Národného divadla v Prahe, ktorý sa zapísal do histórie ako prvý hosť opery Slovenského národného divadla v roku 1920 a v sezóne 1923 – 1924 bol stálym hosťujúcim sólistom opery.

Theodor Schütz, (1878 – 1961), foto: Archív DÚ

Theodor Schütz,
(1878 – 1961),
foto: Archív DÚ

Bohdan Procházka sa narodil v rodine divadelného majstra a strojmajstra pražského Národného divadla Františka Procházku a už od útleho veku prichádzal do kontaktu s divadelným zákulisím i javiskom. Príležitostne si za hral i detské roly, napr. v Predanej neveste. V roku 1897 začal študovať spev v známej Pivodovej škole, súkromne u Karla Kovařovica a už o dva roky prvýkrát vystúpil v Národnom divadle v Prahe ako Lohengrin (1899). Nebol však angažovaný, hlas mu znel ešte slabo a preto pokračoval v ďalšom štúdiu u bývalej primadony ND Olgy Paršovej–Zikešovej. Krátky čas bol členom divadelnej spoločnosti Františka Trnku, spieval Jeníka v Predanej neveste. Potom pôsobil v Plzni (1902 – 1903), kde však spieval iba epizódne úlohy a preto prijal ponuku z Brna (1903 – 1905). Začínal Smetanovým Jeníkom, úspešne zvládol Vojvodu z Verdiho Rigoletta, stvárnil Vojtecha v Blodkovej opere V studni, Jirku v Dvořákovej opere Čert a Káča, v úlohe Hajného v Rusalke uplatnil svoj dar pre komiku. Bohdan Procházka bol prvým predstaviteľom Števu v pôvodnej premiére Janáčkovej opery Jej pastorkyňa (1904) v Brne. Z Brna odišiel do Viedne, kde pokračoval v štúdiu spevu u bývalého sólistu nemeckej opery v Brne Adolfa Robinsona (1904 – 1905). Čoskoro predspieval riaditeľovi Dvornej opery Gustavovi Mahlerovi, ktorý mu sľúbil podporu v ďalšom štúdiu. Jednu sezónu spieval v Nemeckej opere v Olomouci, vrátil sa do Viedne a pod novým menom Theodor Schütz sa v roku 1906 stal sólistom Dvornej Štátnej opery. Keďže bol iba čakateľom na vystúpenie, predspieval vo Volskoper (1908 – 1911), kde mu ponúkli angažmán. Naštudoval Erika vo Wagnerovom Blúdiacom Holanďanovi (1908, dirigoval Oskar Nedbal, Sentu spievala brnianska rodáčka Maria Jeritza a Dalanda český basista Pavel Ludikar), Arnolda z Rossiniho Viliama Tella (1908), Raula z Meyerbeerových Hugenotov (1908), Eleazára z Halévyho Židovky (1910), a i. Po krátkej zastávke v Krollovej opere Berlíne sa po úspešnom hosťovaní v postavách Lohengrina a Eleazára v Židovke stal sólistom Národného divadla v Prahe (1911 – 1938).

Theodor Schütz prišiel do Prahy už ako známy hrdinný tenorista robustnej postavy a mohutného, technicky dobre školeného hlasu, so vzornou deklamáciu a emocionálnym výrazom. Jeho doménou sa stali wagnerovské postavy: bol prvým českým Tristanom (Tristan a Izolda, 1913), Parsifalom (Parsifal, 1914) a Siegmundom (Valkýra, 1916), spieval Walthera von Stolzinga (Majstri speváci norimberskí), Tannhäusera, Erika (Blúdiaci Holanďan). Z ďalších postáv stvárnil napr. Vasca de Gamu (Meyerbeer: Afričanka), Verdiho Manrica (Trubadúr), Otella a Radamesa (Aida), Eleazára (Halévy: Židovka), Florestana (Beethoven: Fidelio), Massaniela (Auber: Nemá z Portici), Samsona (Saint-Saëns: Samson a Dalila) a i. Spieval Lacu v Janáčkovej Jej pastorkyni v prvej inscenácii Národného divadla (1916), k jeho najvýznamnejším postavám z českého repertoáru patrili: Jíra (Smetana: Branibori v Čechách), Dimitrij (Dvořák: Dimitrij), Princ (Dvořák: Rusalka), Ctirad (Fibich: Šárka), Kozina (Kovařovic: Psohlavci) a predovšetkým Smetanov Dalibor, ktorého spieval počas celej kariéry asi 140-krát. V roku 1934 s veľkým úspechom spieval v USA a v rokoch 1955 – 1958 bol pedagógom spevu a hlasovým poradcom v pražskom ND.

V opere Slovenského národného divadla vystúpil Theodor Schütz už začiatkom marca 1920 ako prvý hosť operného súboru novozaloženého divadla. V slávnostnom predstavení pri príležitosti 70-tych narodenín prezidenta T. G. Masaryka (6. a 7. marca 1920) spieval Smetanovho Dalibora, kde zaujal svojím silným, mäkkým hlasom i hereckým umením. O rok neskôr, v ére šéfa opery Milana Zunu, spieval Schütz prvé predstavenie v rámci cyklu Smetanových opier, ako dramatický Jíra v Braniboroch v Čechách (1921) sa najviac zaslúžil o úspech tejto opery. Kritika vyzdvihla jeho mohutný, dobre školený a nosný hlas a adekvátne herecké stvárnenie. Ďalším predstavením cyklu bol Dalibor, kde si zopakoval titulného hrdinu s hosťujúcou Kristínou Morfovou ako Miladou. Obaja predviedli vynikajúce hlasové fondy a techniku, ktorou ovládali svoje hlasy do najmenších záchvevov a s dokonalou istotou. Vystúpenie oboch umelcov vyvolalo nadšené ovácie obecenstva.

V sezóne 1923 – 1924, keď prevzal vedenie divadla Oskar Nedbal, stal sa Theodor Schütz stálym hosťujúcim umelcom opery. V postave Eleazára v Halévyho Židovke (1923) uplatnil svoj veľký, priebojný, lesklý hlas, zaujal správnym frázovaním a bezproblémovou vysokou polohou, jeho herecký výkon bol prepracovaný až do najjemnejších nuáns. Svojím kultivovaným hlasom suverénne zvládol Radamesa vo Verdiho Aide (1923), kde si získal aj sympatie obecenstva. V postave Ctirada vo Fibichovej Šárke (1924) v plnej kráse zaznel jeho šťavnatý, kovový, lesklý hlasový fond. Veľkú hudobnú kultúru uplatnil i na svojom poslednom vystúpení v Bratislave ako Dalibor (1924). Na pravidelnom zájazde operného súboru do Košíc spieval okrem Dalibora aj Princa v Dvořákovej Rusalke (1924).

Dňa 30. augusta uplynie pätnásť rokov od úmrtia slovenského operného speváka Františka Šuberta (narodil sa 2. apríla 1912 v Hodoníne, zomrel v Modre), tenoristu, jedného z protagonistov operného súboru Slovenského národného divadla päťdesiatych rokov (1950 – 1952 a 1954 – 1977).

František Šubert, (1912 – 2001), foto: M. Robinsonová (Archív SND)

František Šubert,
(1912 – 2001),
foto: M. Robinsonová (Archív SND)

František Šubert vyrastal v rodnom Hodoníne, kde sa učil hrať na husle. Ako člen športového družstva vystupoval v miestnych ochotníckych predstaveniach a jeho hlas neunikol pozornosti učiteľa hudobnej školy Jana Chovanca, na podnet ktorého sa začal v tejto škole učiť. Pre spev sa však Šubert rozhodol až neskôr, až keď ho krajanka Drahomíra Tikalová, neskoršie popredná sólistka pražského ND, odporučila na štúdium spevu u Theodora Czernika v Brne. Počas šesťročného štúdia príležitostne vystupoval na koncertoch, potom pôsobil ako sólista v opere Národného divadla v Brne (1943 – 1947) a v rokoch 1950 – 1952 a 1954 – 1977 v Slovenskom národnom divadle. V rokoch 1952 – 1954 bol pedagógom spevu na hudobnej škole v Skalici.

František Šubert vytvoril v Brne niekoľko hlavných postáv najmä v českom repertoári: Jirka (Dvořák: Čert a Káča,1944), Jiří (Dvořák: Jakobín, 1945), Vít (Smetana: Tajemství (1945), Jeník (Smetana: Predaná nevesta, 1945), Váňa Kudrjáš (Janáček: Káťa Kabanová, 1946), Vojtech (Blodek: V studni, 1946), Princ (Dvořák: Rusalka,1947). V prvom uvedení opery Rafaela Kubelíka Veronika (1947) stvárnil menšiu postavu učeníka. Zo svetového repertoáru spieval Rinuccia (Puccini: Gianni Schicchi, 1946), Pinkertona (Puccini: Madame Butterfly, (1946) a i.

Z Brna prišiel František Šubert v roku 1950 do opery SND po pohostinskom vystúpení v postave Janíka v Smetanovej Predanej neveste, ktorého spieval takmer dvestokrát. Mäkký, lyrický hlas s dramatickejšími dimenziami bol predurčený interpretovať predovšetkým tenorové party českej a slovanskej opernej klasiky, neskôr spieval aj dramatické party. Svojím mužným zjavom vynikol ako Janík, upútal zmyslom pre smetanovskú kantilénu, bezpečnou vyššou polohou, bol vierohodný výrazove i herecky. Janíka stvárnil vo viacerých naštudovaniach (1950, insc. 1945; 1954 insc. 1953, 1961). Bol výborným, i keď lyrickejším Daliborom (1957), zo smetanovských postáv stvárnil tiež Šťáhlava z Libuše (1961). Prvou postavou, ktorú v opere SND naštudoval bol Jiří v Dvořákovom Jakobínovi (1950), spieval Princa v jeho Rusalke (1954, insc. z 1953), Števu Buryju v Janáčkovej Jej pastorkyni (1955), Ondreja Zachara v Pauerovej Zuzane Vojířovej (1959), Panajotisa v Gréckych pašiách Bohuslav Martinů (1969). Na repertoári mal niekoľko postáv z ruskej opernej tvorby: Vladimír (Borodin: Knieža Igor, 1952, 1962), Lenskij (Čajkovskij: Eugen Onegin, 1952), Čekalinskij (Čajkovskij: Piková dáma, 1964), Jurodivý (Musorgskij: Boris Godunov, 1954), Hricko (Musorgskij: Soročinský jarmok, 1959), Šubertov Sadko (Rimskij-Korsakov: Sadko, 1960) bol prirodzený a vybudovaný z jemných nuáns. Vo svojom vrcholnom období vytvoril aj postavy talianskej klasickej opery, od lyrických až po dramatické: od  Almavivu z Rossiniho Barbiera zo Sevilly (1951, insc. 1946) a Ernesta z Donizettiho Dona Pasqauleho (1954) až po Verdiho a Pucciniho. Bol umelecky presvedčivým Pinkertonom z  Madame Butterfly (Puccini, 1955), stvárnil Edmonda z Pucciniho Manon Lescaut (1958). Vo Verdiho operách naštudoval Alfréda (Traviata, 1955, 1963), spevácky aj muzikálne istého Dona Carlosa (Don Carlos, 1956), Cassia (Otello, 1958), Radamesa (Aida, 1959) a Turidda z Mascagniho Sedliackej cti (1961). Z francúzskej opernej klasiky spieval Gounodovho Fausta (Faust a Margaréta, 1956), prekvapil hereckým výkonom a pohyblivým zvládnutím role Auberovho Fra Diavola (Fra Diavolo, 1957).

O svojej pohotovosti Šubert presvedčil, keď v jedinom pohostinskom vystúpení mladého začínajúceho Nikolaja Gjaurova na scéne SND ako Gounodovho Mefista (1957) nahradil od druhého dejstva indisponovaného Dr. Gustáva Pappa v postave Fausta.

Výstrižok z novín, Nikolaj Gjaurov a František Šubert v Bratislave

Výstrižok z novín,
Nikolaj Gjaurov a František Šubert v Bratislave

Šubert bol hlasovo mäkkým a spevácky bezpečným Florestanom v Zunovom legendárnom naštudovaní Fidelia (1951), ku ktorému sa vrátil aj v inscenácii v roku 1960. V prvom povojnovom uvedení Wagnera v opere SND, v Blúdiacom Holanďanovi (1957), vytvoril Erika, potom Waltera v Tannhäuserovi (1963) a Barocelliho v Rienzim (1967). Neskôr úspešne stvárňoval epizódne postavy a charakterové figúrky v klasickej i modernej opernej tvorbe: Ľonka (Chrennikov: V búrke (1956), Kukuškin (Prokofiev: Príbeh ozajstného človeka (1961), Učiteľ a Dôstojník (Dessau: Odsúdenie Lukulla, 1962), Spalanzani (Offenbach: Hoffmannove poviedky, 1963), Trabucco (Verdi: Sila osudu, 1965), Altoum (Puccini: Turandot (1965), Abdallo (Verdi: Nabucco, 1966), Tinca (Puccini: Plášť, 1968); Malcolm (Verdi: Macbeth,1968), Flavio (Bellini: Norma, 1969), Borsa (Verdi: Rigoletto, 1970), Curzio (Mozart: Figarova svadba 1971).

Zo slovenskej pôvodnej tvorby po menších úlohách (Vojak v Cikkerovom Begovi Bajazidovi, 1957, Občan v Andrašovanovej Bielej nemoci, 1968) úspešne stvárnil igrica Záboja v Suchoňovom Svätoplukovi (1960), neskôr spieval Nitrabora (1970). V operách Jána Cikkera bol Simonsonom vo Vzkriesení (1962), vyrovnaný a precítený výkon podal v postave pisára Boba v Mistrovi Scroogevi (1963). Naštudoval aj Šimona v Holoubkovom Profesorovi Mamlockovi (1966) a Zvestoňa v opere Alexandra Moyzesa Udatný kráľ (1967), bol typovo vhodným Petrovým otcom v inscenácii opery Miroslava Bázlika Peter a Lucia (1967). František Šubert spolupracoval s operou SND aj po odchode do dôchodku, pohostinsky stvárňoval postavy aktuálneho repertoáru i v nových inscenáciách: Bojar z Musorgského Borisa Godunova (1977), Posol z Verdiho Aidy (1978), Strážnik zo Smetanovej Hubičky (1980) a Kočiš zo Šostakovičovej Kataríny Izmajlovovej (1984). František Šubert vystupoval ako koncertný spevák, pre rozhlas nahral mnohé operné árie, spolupracoval s televíziou, napr. pre televíznu inscenáciu operety Johanna Straussa Noc v Benátkach v réžii Miroslav Fischera naspieval part Kniežaťa Urbina (1974).

V otcových šľapajach pokračoval syn Peter Šubert, barytonista, ktorý sa ešte ako poslucháč VŠMU stretol s otcom aj na javisku, keď pohostinsky naštudoval Ščelkalova v Borisovi Godunovovi (1982). V opere SND ešte pohostinsky spieval o. i. Jeleckého z Pikovej dámy (1989), Valentína v Bednárikovom Faustovi a Margaréte (1989). V Benešovej druhej opere, koláži veršov Janka Kráľa, Skamenený (1978) v štúdiu VŠMU stvárnil hlavnú postavu Janka (Hankou bola Ľubica Orgonášová), spolupracoval s Komornou operou, Novou scénou, pohostinsky spieval v Košiciach a Banskej Bystrici, účinkoval i v zahraničí.

Pripravila Elena Blahová-Martišová

video

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár