Pripomíname si v auguste (2018)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame vám prehľad tohtoročných augustových výročí deviatich umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktorí už nie sú medzi nami – Borisa Velata, Ladislava Holoubka, Zdeňka Macháčka, Františka Zvaríka, Leona Geitlera, Rose Delmar, Jozefa Bednárika, Pavla Gábora a Václava Nouzovského. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 8. augusta uplynie desať rokov od úmrtia dirigenta chorvátskeho pôvodu Borisa Velata (narodil sa 10. septembra 1923 v Prahe, zomrel 8. augusta 2008 tamtiež), nestora dirigentov Verdiho opier na Slovensku a znalca skladateľovej hudobnej reči, dlhoročného dirigenta opery Štátneho divadla v Košiciach (1953 – 2000), ktorý začínal ako tympanista vo Veľkej opere 5. května, pracoval ako korepetítor v Štátnom divadle v Ostrave (1946 – 1947), korepetítor a zbormajster v Severočeskom Divadle F. X. Šaldu Liberci (1947 – 1951), zbormajster a dirigent opery Z. Nejedlého v Ústí nad Labem (1951 – 1953).

Boris Velat (1923 – 2008),
foto: Ondrej Béreš / Archív DÚ

Boris Velat sa narodil v Prahe do národnostne zmiešanej rodiny, otec bol Chorvát zo Splitu a matka Češka. Po maturite v Prahe (1941) študoval na Štátnom konzervatóriu v Prahe hru na klavír u Kláry Jiránkovej, harmóniu u Otokara Šína, zborové dirigovanie u Vojtěcha Bořivoja Aima a orchestrálne dirigovanie u Pavla Dědečka (1941 – 1946). Začínal ako tympanista vo Veľkej opere 5. května, pracoval ako korepetítor v Štátnom divadle v Ostrave (1946 – 1947), korepetítor a zbormajster v Severočeskom Divadle F. X. Šaldu Liberci (1947 – 1951), zbormajster a dirigent opery Z. Nejedlého v Ústí nad Labem (1951 – 1953). V rokoch 1953 – 2000 pôsobil ako dirigent v Štátnom divadle v Košiciach.

Rozhodnutie Borisa Velata stať sa dirigentom ovplyvnil šéf opery v Ostrave Zdeněk Chalabala, vynikajúci dirigent a organizátor, popri ktorom pôsobil ako korepetítor (1946 – 1947). Po prvý krát stál za dirigentským pultom až o dva roky v Liberci, kde dirigoval Večer baletov (Bayer: Královna loutek – Weber: Vyzvání k tanci – Borodin: Polovecké tance, 1948) a samostatne naštudoval Nedbalov balet Z pohádky do pohádky (1949). Prvé operné predstavenie, Smetanovu Hubičku (1953, insc. 1951), dirigoval v Ústí nad Labem. Do Košíc prišiel v roku 1953 na pozvanie riaditeľa Janka Borodáča a po konkurznom predstavení Smetanovho Dalibora bol angažovaný ako druhý dirigent po boku šéfa opery Josefa Bartla. Košickému divadlu ostal mu verný až do odchodu do dôchodku v roku 2000.

V Košiciach dirigoval Boris Velat spočiatku najmä balety, prvou samostatnou prácou bol Nedbalov balet Hlúpy Jano (1954), nasledoval Glierov Červený mak (1954), Kenesseyho Šatôčka (1955), Asafievov balet Bachčisarajská fontána (1956, insc. 1953; 1965, 1994). V naštudovaní náročnejších baletných predlôh pokračoval aj neskôr, keď sa ťažisko jeho činnosti prenieslo do pôsobenia v opernom súbore: Čajkovskij: Labutie jazero (1957, 1964, 1972, 1985), Borodin: Polovecké tance, Falla: Trojrohý klobúk a Rimskij-Korsakov: Šeherezáda (1959), Novák: Signorina Gioventủ a Nikotína (1960), Čajkovskij: Luskáčik (1962; 1978, insc. 1977), Karajev: Cesta hromu (1962), Adam: Giselle (1965), Strauss: Ples kadetov (1965), Čajkovskij: Spiaca krásavica (1967, 1970; 1997, insc. 1990), Schumann: Karneval, Rachmaninov: Paganini a Strauss: Straussiáda (1970), Prokofiev: Kamenný kvietok (1972, insc. 1971), Rimskij-Korsakov: Šeherezáda (1983), Strauss: Ples kadetov (1983) . Prokofiev: Romeo a Júlia (1983, insc. 1981, 1998), Dvořák: Slovanské tance (1981, insc. 1977), Čajkovskij: Labutie jazero (1985), Nedbal: Rozprávka o hlúpom Janovi (1987), Delibes: Coppélia (1992, insc. 1989). Zo súčasnej tvorby naštudoval balet Kara-Karajeva Cesta hromu (1962), Morozova Doktor Jajbolí (1973), Nedbala Rozprávka o hlúpom Janovi (1987). Hudobne naštudoval aj premiéry pôvodných slovenských diel: balet Jozefa Grešáka Radúz a Mahuliena (1956), Radovana F. Spišiaka Karpatská rapsódia (1958, libreto a réžia Kornel Hájek), javiskovú symfóniu Andreja Očenáša Román o ruži s tanečnou kompozíciou Teodora Hirnera Duklianska poéma (1975, libreto a choreografia Marilena a Ondrej Halász), Andrašovanove Letokruhy (1995, na libreto Jána Žiláka). Boris Velat naštudoval aj niekoľko operetných a spevoherných inscenácií: Farkas: Činom Paľko (1955), Kowalski: Detvanček a Hopsasa (1964, insc. 1963), Kálmán: Čardášová princezná (1969, insc. 1967), Nedbal: Poľská krv (1974), Offenbach: Šiesta žena Modrofúza (1976 insc. 1972), Dusík: Hrnčiarsky bál (1978, insc. 1977), Lehár: Paganini (1980), Strauss: Viedenská krv (1982), Strauss: Cigánsky barón (1991), Strauss: Netopier (1999).

Doménou dirigentskej činnosti sa však stala opera, jedným z prvých titulov bola Auberova opera Nemá z Portici (1954). Po odchode šéfa košickej opery a dirigenta Josefa Bartla prevzal Dvořákovu Rusalku (1954, insc. 1953, 1974, 1989) a Pucciniho Toscu (1956). Z tvorby českých skladateľov naštudoval Smetanove opery Predaná nevesta (1955, 1961, 1983), Tajomstvo (1968), Dvořákove opery Čert a Káča (1984), Rusalka (1989), Kovařovicových Psohlavcov (1957), z Janáčka Jej pastorkyňu (1959, insc. 1958) a Príhody líšky Bystroušky (1989, insc. 1988), Grécke pašie Bohuslava Martinů (1990), z ruskej tvorby Čajkovského Eugena Onegina (1966) a Pikovú dámu (1973), Borodinovu operu Knieža Igor (1971), Musorgského Borisa Godunova (1975). Z nemeckej tvorby naštudoval Nicolaiove Veselé panie z Windsoru (1955), Lortzingovho Pytliaka (1959), Štyroch grobianov Wolfa-Ferrariho (1976), Weberovho Čarostrelca (1978), Mozartovho Dona Juana (1958, insc. 1956), Figarovu svadbu (1974) a Così fan tutte (1988), z Wagnerovej tvorby Tannhäusera (1959), Blúdiaceho Holanďana (1998), Beethovenovho Fidelia (1985) a komickú barokovú operu Dittersa von Dittersdorfa Lekár a lekárnik (1994). Z francúzskej klasiky sa podpísal pod uvedenia Gounodovho Fausta a Margaréty (1958, 1979), Offenbachových Hoffmannových rozprávok (1960), Bizetovej Carmen (1961, 1970, 1979), Saint-Saënsovho Samsona a Dalily (1970), Massenetovho Dona Ouijota (1981).

Vvrcholom jeho dirigentskej práce boli talianske opery: Donizettiho opery Don Pasquale (1958, insc. 1956, 1982), Nápoj lásky (1986, 1991), Rossiniho Barbier zo Sevilly (1963; 1976, insc. 1975, 1992),Cimarosovo Tajné manželstvo (1968, insc. 1967), scénická podoba madrigalu Monteverdiho Tankréda a Klorindy (1987, slovenská premiéra). Z Pucciniho tvorby naštudoval alebo prevzal: Madame Butterfly (1955, 1964, 1987,1993), Bohému (1958, insc.1957, 1972), Turandot (1965), Dievča zo Západu (1968), Sestru Angeliku (1969), Toscu (1970, 1983), Plášť (1973) a Manon Lescaut (1992). Blízky mu bol verizmus: Leoncavallo: Komedianti (1962, 1978,1992, 1999), Mascagni: Sedliacka česť (1963, insc. 1962, 1999), Giordano: André Chénier (1977). Hlboký vzťah mal najmä k Verdimu, v Košiciach pripravil väčšinu verdiovských inscenácií: Sila osudu (1957, 1990), Rigoletto (1959, 1979), La Traviata (1959, insc. 1958, 1972, 1982, 1997), slovenská premiéra Nabucca (1964, 1988), Trubadúr (1966, 1981), Don Carlos (1967, 1980). Aida (1968 1983, 1995), Maškarný bál (1969), Othello (1971), Simone Boccanegra (1975).

Z modernej tvorby naštudoval Krejčího Zmätok v Efeze (1963), operu chorvátskeho skladateľa Brkanoviča Ekvinokcia (1964), Gershwinovu operu Porgy a Bess (1981), opery gruzínskych autorov, Lagidzeho Lelu (1979) a Taktakišviliho Mindiu (1986). Zo slovenskej tvorby naštudoval spevohru Bartolomeja Urbanca Máje (1954), dirigoval Suchoňovho Svätopluka (1963 insc, 1960), hudobne naštudoval Krútňavu (1996), Cikkerovho Mistra Scrooga (1984) a pôvodnú novinku košického rodáka Norberta Bodnára Netreba toľko slov (1994), libreto ktorej podľa hry Petra Zvona Tanec nad plačom napísal Ján Pavlík.

V Slovenskom národnom divadle dirigoval Boris Velat pohostinsky niekoľko predstavení Musorgského Borisa Godunova a Verdiho Nabucca. V roku 1978 „s prehľadom a chvályhodnou pohotovosťou“ (Hudobný život, 9. 10. 1978) dirigoval aj nezabudnuteľné predstavenie s Jevgenijom Nesterenkom v titulnej úlohe Borisa Godunova. V roku 1983 sa so súborom opery SND zúčastnil ako dirigent Borisa Godunova aj zájazdu do Nemecka (Ludwigshafen, Wolfburg, Solingen). Pohostinsky dirigoval Bizetovu Carmen v Brne (1962) a v Krakove (1969), v Prahe Pucciniho Toscu (1986) a Smetanovu Hubičku (1988). So súborom košického divadla sa zúčastnil na Festivale súčasného baletu v Prahe a v Bratislave s baletom Radovana Fest Spišiaka Karpatská rapsódia (1960). V maďarskom Miškovci sa úspešne prezentoval Dvořákovou Rusalkou (1975), Verdiho Simonom Boccanegrom (1977), Gershwinovou operou Porgy a Bess (1982) a Monteverdiho operou Tankréd a Klorinda (1988), na zájazde súboru v Nemecku Lehárovou operetou Paganini (1981) a Straussovou Viedenskou krvou (1982, 1983).

Boris Velat spolupracoval s operou v Banskej Bystrici, kde naštudoval s režisérom Kolomanom Čillíkom Verdiho Rigoletta (1979) a Čajkovského Pikovú dámu (1979). Ako hosť dirigoval aj Pucciniho opery Madame Butterfly (1979, 1987, 1993) a Toscu (1990), Dvořákovu Rusalku (1979, 1989), Bizetovu Carmen (1987, 1993). Stál pri zrode operných predstavení festivalu Zámocké hry zvolenské. V lete roku 1979 dirigoval Verdiho Rigoletta s rumunskými spevákmi Vasile Martinoiuom (Rigoletto) a Emilom Ghermanom (Vojvoda), o rok neskôr košické naštudovanie Verdiho Nabucca (Martinoiu – Nabucco, bulharská sopranistka Rumjana Maždrakova – Abigail).

V článku Spomíname na dirigenta Borisa Velata si na túto osobnosť zaspomína muzikologička, kritička a publicistka Lýdia Urbančiková. V článku je aj časť rozhovoru s dcérou Borisa Velata.

Dňa 13. augusta uplynie sto päť rokov od narodenia významnej osobnosti slovenského hudobného života, dirigenta, klaviristu, skladateľa, libretistu, básnika i prekladateľa operných textov a jedného zo zakladateľov slovenskej hudobnej moderny Ladislava Holoubka (narodil sa v Prahe, zomrel 4. septembra 1994 v Bratislave), pôsobiaceho v Slovenskom národnom divadle (korepetítor 1932, dirigent 1933 – 1952 a 1958 – 1968), vo Vojenskom umeleckom súbore (1952 – 1955) a v Štátnom divadle v Košiciach (1955 – 1958 a 1966 – 1981; v rokoch 1955 – 1958, 1966 – 1974 aj ako umelecký šéf). O Ladislavovi Holoubkovi prinášame samostatný článok dokumentaristky Eleny Blahovej-Martišovej Ladislav Holoubek – umelec, ktorý verne a s entuziazmom slúžil svojmu povolaniu

Ladislav Holoubek (1913 – 1994),
foto: Archív SND

Dňa 15. augusta si pripomenieme deväťdesiate výročie narodenia dirigenta a skladateľa českého pôvodu pôsobiaceho na Slovenku Zdeňka Macháčka (narodil sa 15. augusta 1928 v Brne, zomrel 6. januára 2017 v Bratislave), v rokoch 1957 – 1991 šéfdirigenta, v rokoch 1981 – 1983 a 1984 – 1988 umeleckého šéfa spevohry Novej scény v Bratislave. V rokoch 1975 – 1987 ako pedagóg VŠMU vyučoval dirigovanie operety a muzikálu. Viac o ňom sme písali TU…, Správu o úmrtí sme priniesli TU…

Zdeněk Macháček (1928 – 2017),
zdroj: Divadlo Nová scéna

Dňa 17. augusta uplynie desať rokov od úmrtia Františka Zvaríka (narodil sa 17, júla 1921 vo Vrútkach, okr. Martin, zomrel 17. augusta 2008 v Bratislave), prvého Štelinu v Suchoňovej národnej opere Krútňava, dlhoročného popredného člena činohry (1940 – 1945, 1956 – 1997), člena Frontového divadla počas Slovenského národného povstania (1944), ktorý v rokoch 1945 – 1956 pôsobil ako sólista v basovom odbore aj v opere Slovenského národného divadla. Viac o ňom sme písali TU…

František Zvarík (1921 – 2008),
foto: J. Nemčoková / Archív SND

Dňa 19. augusta uplynie osemdesiatpäť rokov od úmrtia českého operného speváka, tenoristu Leona Geitlera (narodil sa 20. septembra 1884 v Prahe, zomrel 19. augusta 1933 tamtiež), sólistu Slovenského národného divadla v roku 1920, prvého interpreta Lukáša v otváracom predstavení Smetanovej Hubičky.

Leon Geitler (1884 – 1933),
foto: Vlasák / Archív DÚ

Leon Geitler začal po maturite na pražskom gymnáziu (1903) študovať právo. Od detstva ho však priťahovalo divadlo, už v roku 1891 hral malú rolu na pražskej Jubilejnej výstave. Ako gymnazista bol žiakom Karla Čecha, bývalého basistu pražského Národného divadla. Navštevoval súkromnú školu Maruše Langrovej v Prahe, dôkladné školenie získal u známeho pedagóga Konráda Wallersteina (1904 – 1907). Pôsobil v divadle v Plzni (1907 – 1908, 1910 – 1915), v Brne (1908 – 1909), krátko bol sólistom Divadla sdružených měst východočeských (1909 – 1910). Pohostinsky spieval v Národnom divadle v Prahe (1910 – 1932) a v letnom divadle v Krakove. Krátkodobé angažmán mal vo viedenskej Volksoper (1912 – 1913) a Varšave (1913 – 1914). Bol sólistom Východočeskej spoločnosti Bedřicha Jeřábka (1919 – 1920), s ktorou prišiel v roku 1920 Bratislavy ako jeden zo zakladajúcich členov Slovenského národného divadla. Po odchode z Bratislavy pôsobil v Jihočeskom divadle v Českých Budějoviciach (1920 – 1923), v rokoch 1923 – 1928 účinkoval vo Vinohradskom divadle, smíchovskej Aréne, v divadle Uranie, Lesním divadle v Krči a až do svojej smrti ako inšpicient v Národnom divadle v Prahe (1928 – 1933).Vystupoval často na koncertoch spolku Hlahol, napr. v Prahe pod taktovkou Milana Zunu (1906), s plzenským Hlaholom spieval sólo v Haydnovom oratóriu Stvoření světa (1908), s českobudejovickým Hlaholom sólo v Dvořákovom Stabat mater (1910). Príležitostne vystupoval aj na samostatných koncertoch (v Plzni s klaviristkou Věrou Černeckou, 1908).

Leon Geitler debutoval v roku 1907 v Mestskom divadle v Plzni (1907 – 1908, 1910 – 1915) ako dvadsaťtriročný v postave Wagnerovho Lohengrina pod taktovkou šéfdirigenta Emanuela Bastla. Na kritiku zapôsobil príjemným zjavom, recenzent vyzdvihol najmä peknú farbu hlasu a vrúcny prednes mladého speváka. V Plzni sa ďalej rozvíjalo jeho spevácke umenie a prirodzený herecký prejav. Uplatnil sa v smetanovských postavách ako Jarek (Čertova stena), Dalibor, Jeník (Prodaná nevěsta), z dvořákovských postáv stvárnil Václava (Šelma sedlák), Bendu (Jakobín), purkrabího Jindřicha (Král a uhlíř). z ruskej tvorby Lenského (Čajkovskij: Eugen Oněgin). S mimoriadnym úspechom spieval Werthera (Massenet: Werther), ale i Dona Josého (Bizet: Carmen ) a Vasca de Gamu (Meyerbeer: Afričanka). Naštudoval Kormidelníka (Wagner: Bludný Holanďan), Verdiho Alfréda (Traviata), Fentona (Falstaff)), Manrica (Trubadúr) a Radamesa ( Aida), Cania (Leoncavallo: Komedianti, 1911) a Turidda (Mascagni: Cavalleria rusticana). Naštudoval aj niekoľko postáv operetnom repertoári: napr. Vendelína (Lehár: Muž tří žen, 1908), Alfréda (Strauss: Netopýr, 1908), Princa (Oscar Strauss: Kouzlo valčíku, 1910), Freda (Falla: Dolárová princezna, 1911). Herecky i spevácky upozornil na seba ako učiteľ Hans Richter v tom období veľmi populárnej Eyslerovej operete Nesmrtelný lump (1911).

V decembri 1908 angažoval Leona Geitlera do Národného divadla v Brne riaditeľ František Lacina (1908 – 1909). Uviedol sa ako tenorista s príjemným lyrickým hlasom a dobrou technikou v postave Václava v Dvořákovej opere Šelma sedlák (1908). Zvládol i dramatické party, ktoré síce nezodpovedali jeho hlasovému naturelu, ale súboru chýbal hrdinný tenorista. Nezvyčajný úspech mal u obecenstva ako Smetanov Dalibor (1908), ktoré ho odmenilo dlhotrvajúcim potleskom na otvorenej scéne. Spieval Smetanovho Jeníka (Prodaná nevěsta, 1909), Bizetovho Dona José z Carmen (1909), kde bol aj partnerom vynikajúcej hosťujúcej pražskej sólistky Gabriely Horvátovej. Naštudoval Vojtěcha (Blodek: V studni, 1909), Kozinu (Kovařovic: Psohlavci, Jíru (Smetana: Braniboři v Čechách, 1909), Ladislava Podhájského (Smetana: Dvě vdovy, 1909). Neskôr v Brne spieval ešte pohostinsky v roku 1916 Hoffmanna (Offenbach : Hoffmannovy povídky) a Lukáša (Smetana: Hubička). Po roku odišiel z Brna do Pardubíc, kde v novootvorenej budove Mestského divadla exceloval ako Lukáš v Smetanovej Hubičke (1909) a spieval Vítka v Tajemství (1910). V priebehu ďalších rokov vystupoval krátko alebo ako hosť na viacerých operných scénach. V pražskom Národnom divadle spieval Smetanovho Dalibora (1910), Massentovo Werthera (1911), Verdiho Alfréda z Traviaty (1912), Dvořákovho Princa z Rusalky (1912) a Kozinu z Kovařovicových Psohlavcov (1923). V ostravskom divadle hosťoval ako Lenskij a Werther (1917). S veľkým úspechom vystúpil ako Manrico z Verdiho Trubadúra (1912) vo viedenskej Volksosper. Vo varšavskej Veľkej opere sa predstavil v Massenetovom Wertherovi(1913), triumfoval ako Jontek v Moniuszkovej Halke (1914), ktorého spieval v poľštine. Jonteka spieval aj v Krakove, kde ako Jeník hosťoval spolu so sólistkou pražského ND Marjou Boguckou (Mařenka) aj v Smetanovej Predanej neveste (1918).

Do Bratislavy prišiel Leon Geitler v roku 1920 už ako skúsený spevák so širokým repertoárom a v priebehu štyroch mesiacov patril k najčastejšie obsadzovaným sólistom súboru. Inteligentný, mnohostranný spevák s mäkkým, sviežim a technicky dobre školeným hlasom, spoľahlivou vysokou polohou a presvedčivým hereckým výrazom vynikol v českých operách. V otváracom predstavení novozaloženého Slovenského národného divadla Smetanovej Hubičky (1920) spieval Lukáša. Kritika vyzdvihla umelcov svetlý, v mezza voce i vo forte dobre znejúci hlas. Páčil sa ako Vítek v Daliborovi (1920), teplý, farebný hlas predviedol v parte Ladislava v Dvoch vdovách (1920), Jeník z Predanej nevesty (1920) bol v jeho podaní dobrosrdečný, veselý mládenec s malou dávkou šibalstva. Nadpriemerný výkon podal ako Šťáhlav v Libuši (1920). Jeho Ctirad vo Fibichovej Šárke (1920) bol po hlasovej stránke málo hrdinský, viac sa mu darilo po stránke hereckej. Znamenite vystihol slabého, rozmaznaného Števu Buryju z Janáčkovej Jej pastorkyne (1920). Kritika s obdivom písala o jeho dramatickom Kozinovi v Kovařovicových Psohlavcoch (1920), ktorého zvládol so speváckou istotou i hereckou mnohostrannosťou prejavu. Výborný bol ako Lenskij v Čajkovského opere Eugen Onegin (1920). Jednou z jeho najlepších postáv bol Massenetov Werther (Werther, 1920), kde uplatnil svoj mäkký, lyrický tenor, postavu mal po hereckej stránke premyslenú a precítenú. Ďalšiu Masenetovu postavu des Grieuxa v Manon Lescaut (uvádzala sa pod týmto názvom,1920) hral aj spieval s istotou a hlbokým citovým preniknutím. Bol spevácky i herecky dobrý Viliam Meister v Thomasovej Mignon (1920) a vyrovnaný partner popredných sólistiek z pražského Národného divadla Kristiny Morfovej (Filina) a Ludmily Prokopovej (Mignon). V postave Hoffmanna v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1920) sa viac páčil po stránke hereckej. Pekný výkon podal ako Faust v Gounodovom Faustovi a Margaréte (1920) s hosťom Georgijom Baklanovovom (Mefisto). Ako Don José v Bizetovej Carmen (1920) po speváckej stránke čestne obstál pri hosťujúcej americkej speváčke Charles Cahier (vlastným menom Sarah Jane Walker) v titulnej postave. Kvetinovú áriu podával v jemných nuansách a po výrazovej stránke veľmi dobre vystihol zúfalé vnútorné pocity Josého. V postave Cania z Leoncavallových Komediantov (1920) opäť preukázal vysoký stupeň svojej speváckej i hereckej inteligencie, jeho výkon postupne gradoval k dramatickému vyvrcholeniu v druhom dejstve. Z Pucciniho postáv spieval sviežim hlasom Cavaradossiho z Toscy (1920), hlasovému materiálu speváka veľmi dobre sedela úloha Pinkertona v Madame Butterfly (1920). Leon Geitler sa bratislavskou scénou rozlúčil sa postavou Vojvodu v Rigolettovi (1920), ktorého spieval pekným, najmä vo výškach zvučným hlasom a stupňujúcim dramatickým výkonom a zopakoval si ho aj ako hosť v roku 1921. Na bratislavskej scéne pohostinsky spieval ešte Jíru v Smetanových Braniboroch v Čechách (1921), Dona Josého v Bizetovej Carmen (1921), Gounodovho Fausta (1922), princa z Dvořákovej Rusalky (1922) a Jeníka v Predanej neveste (1924).

V Jihočeskom divadle v Českých Budějoviciach (1920 – 1923) patril k profilovým postavám Leona Geitlera Jeník z Predanej nevesty, naštudoval aj Wagnerovho Tannhäusera (Tannhäuser) s dirigentom Ferdinandom Ledvinom (v rokoch 1920 – 1921bol dirigentom SND). Po návrate do Prahy vystupoval Geitler v rokoch 1923 – 1928 v operetnom repertoári v pražských divadlách Aréna a Uranie (napr. v operetách Kálmán: Bajadéra, 1923; Fall: Stambulská růže Achmed bey 1923 , Millöcker: Žebravý student, Gilbert: Káťa tanečnice a i.). Účinkoval v úspešnej revue Antonína Fencla Evropa o nás ví (1923, smíchovská Aréna) v réžii hlavnej úlohe s Ferencom Futuristom, ktorý túto revue na francúzsky spôsob aj inscenoval. V roku 1926 pohotovo zaskočil v postave Jeníka v Smetanovej Predanej neveste za chorého tenoristu v maďarskom predstavení spoločnosti Ödona Faragóa z Košíc na pohostinskom vystúpení súboru v pražskom Varieté. Operu hudobne naštudoval Karol Fischer, dirigent Faragóovej spoločnosti, v roku 1945 jeden z prvých dirigentov obnoveného košického divadla. Posledný raz na javisku vystúpil Leon Geitler v roku 1928 ako hosť v postave Princa v Dvořákovej Rusalke v pražskom Národnom divadle, kde potom pracoval ako inšpicient.

Dňa 20. augusta si pripomenieme päťdesiate výročie úmrtia opernej speváčky slovenského pôvodu, mezzosopranistky Rose Delmar (vlastným menom Ružena Haasová, narodila sa 13. septembra 1900 v Sučanoch, okres Martin, zomrela 20. augusta 1968 v Mníchove), Kráľovskej opery v Bruseli (1934 – 1937) a Mestského divadle v Bazileji (1937 –1941), prvej slovenskej Amneris vo Verdiho Aide na scéne Slovensk=ho národného divadla (1926). Viac o nej sme písali TU…

Rose Delmar,
(1900 – 1968)

Dňa 22. augusta uplynie päť rokov od úmrtia významného slovenského režiséra Jozefa Bednárika (narodil sa 17. septembra 1947 v Zelenči, okr. Trnava, zomrel 22. augusta 2013 v Bratislave), ktorý ako herec, režisér televíznych inscenácií, činohier, baletov, muzikálov i opier vyoral neobyčajne hlbokú brázdu v dejinách slovenského divadelníctva. Viac o ňom sme písali TU…

Jozef Bednárik (1947 – 2013),
zdroj: internet

Dňa 28. augusta uplynie pätnásť rokov od  úmrtia slovenského operného speváka, tenoristu Pavla Gábora (narodil sa 1. decembra 1932 sa vo Varíne, okres Žilina, zomrel 28. augusta 2003 v Bratislave), dlhoročného sólistu operného súboru Slovenského národného divadla (1960 – 1995), ktorý sa počas svojej aktívnej speváckej kariéry realizoval vo viacerých oblastiach vokálneho umenia. Viac o ňom sme písali TU…

Pavol Gábor (1932 – 2003),
foto: Kamil Vyskočil, Archív SND

Dňa 29. augusta si pripomenieme sté výročie narodenia operného speváka českého pôvodu, basistu Václava Nouzovského (narodil sa 29. augusta 1918 vo Velíme, okres Kolín, zomrel 21. júna 1988 v Liberci), dlhoročného sólistu operného súboru Slovenského národného divadla (1949 – 1981). Viac o ňom sme písali TU…

Václav Nouzovský (1918 – 1988),
foto: Magdaléna Robinsonová / Archív SND

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár