Pripomíname si v auguste (2020)

Prinášame prehľad augustových výročí trinástich umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktoré už nie sú medzi nami: Evy Děpoltovej, Ruženy Kustrovej, Jozefa Hatoka, Karla Bermana, Andreja Bystrana, Ľubomíra Chalupku, Anny Kľukovej, Jozefa Špačka, Miloša Wasserbauera, Bela Turbu, Ladislava Vychodila, Jána Hanáka a Jarmily Vašicovej. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 5. augusta si pripomenieme nedožité 75. narodeniny českej sopranistky Evy Děpoltovej (narodila sa 5. augusta 1945 v Bratislave, zomrela 16. júla 2017 v Prahe), dlhoročnej sólistky opery Národného divadla v Prahe, hosťujúcej sólistky operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1978 – 1979, ktorá tu potom príležitostne hosťovala do roku 2006.

Bratislavská rodáčka Eva Děpoltová vyrastala v Prahe, kde študovala u Milady Musilovej na Ľudovom konzervatóriu (1966 – 1969) a na Akadémii múzickým umení v triede prof. Zdeňka Otavu (1974). V speve sa zdokonaľovala u Jeleny Obrazcovej a Zdenky Zikovej. Už počas štúdií hosťovala ako Milada v Smetanovom Daliborovi v Ústí nad Labem. Štúdium absolvovala ako Mařenka v Smetanovej Predanej neveste pod taktovkou Jiřího Kouta na scéne Národného divadla v Prahe (1974). V sezóne 1974 – 1975 bola sólistkou opery v Ostrave, potom pôsobila ako koncertná speváčka, sólistka opery SND (1978 – 1979) a pražského ND (1979 – 2004).

V Ostrave spievala Miladu, Vendulku, Aidu, Annu v modernej bulharskej opere Ljubomira Pipkova Antigona 43 (1975). Pohostinsky spievala v Prahe Vendulku a Pucciniho Turandot (1974, 1975), v Opave Lady Macbeth vo Verdiho Macbethovi (1975) a v Brne Pucciniho Toscu. Disponovala temným farebným hlasom s výbornou technikou, ktorý jej umožňoval spievať lyrické ako aj dramatické úlohy. V roku 1977 presvedčila o svojich umeleckých kvalitách pri hosťovaní v SND v titulných úlohách Pucciniho Toscy a Dvořákovej Rusalky.

Po úspešných vystúpeniach dostala ponuku naštudovať titulnú postavu v Janáčkovej opere Káťa Kabanová v pripravovanej premiére s dirigentom Viktorom Málkom a v réžii Branislava Krišku v roku 1978. Vytvorila kultivovanú postavu Káti, kritiku zaujala nielen pôsobivým zjavom, ale aj vrúcnym hlasom, krásnymi pianami i dramatickou polohou a herecky precíteným, striedmym výrazom. Zjavom i hlasom imponovala v roku 1979 ako Mařenka v Smetanovej Predanej neveste vo Frankfurte nad Mohanom s dirigentom Tiborom Frešom, sólistami Petrom Dvorským (Jeník), Ondrejom Malachovským (Kecal) a Pavlom Gáborom (Vašek). V Bratislave príležitostne hosťovala ako Verdiho Aida, Abigail v Nabuccovi a Lady Macbeth až do roku 2006.

Počas pôsobenia v SND vystúpila Eva Děpoltová na dvoch koncertoch na Hudobnom lete v Trenčianskych Tepliciach. Na večere svetových operných árii so Sidóniou Haljakovou, Petrom Dvorským, Jozefom Špačkom a s dirigentom Gerhardom Auerom (1978), s dirigentom Ladislavom Slovákom a Slovenskou filharmóniou v Beethovenovej 9. symfónii spolu Ľubou Baricovou, Františkom Livorom a Richardom Novákom z Brna (1979). Na koncerte Slovenskej filharmónie pod taktovkou Zdeňka Košlera spievala sólo v oratóriu Bohuslava Martinů Gilgameš (1991) so Štefanom Margitom, Luďkom Velem, Ivanom Kusnjerom a Milanom Karpíškom (rozprávač).

V Národnom divadle v Prahe (1979 – 2004) si repertoár rozšírila o ďalšie postavy: Verdiho Elizabeth (Don Carlos), Leonora (Sila osudu a Trubadúr), Violetta (La traviata) a Pucciniho Madame Butterfly, Sestra Angelica, Manon Lescaut. Spievala Beethovenovu Leonoru z Fidelia, Mozartovu Donnu Annu (Don Giovanni), Grófku (Figarova svadba), Fiordiligi (Così fan tutte). Z českej tvorby naštudovala Smetanovu Libušu i Krasavu (Libuša), Anežku (Dve vdovy), Vendulku (Hubička), Miladu (Dalibor), Dvořákovu Armidu, Rusalku, Júliu (Jakobín), Janáčkovu Jenůfu (Její pastorkyňa), a i.

V októbri 1987 spievala Donu Annu v slávnostnom predstavení pri 200. výročí pražskej premiéry opery Dona Giovanniho, k 100. výročiu otvorenia Národného divadla v Prahe spievala Krasavu v Libuši (1983). V Štátnej opere v Prahe spievala Turandot, Aidu, Toscu, Desdemonu v Otellovi a Abigail. Mnohé zo svojich postáv spievala na svetových scénach (Frankfurt, Düsseldorf, Atény, Soluň, Budapešť, Moskva, Cagliari, Luxemburg, Varšava, Paríž, Freiburg, Istanbul a i.). Úspešné boli jej vystúpenia festivaloch vo Wiesbadene, v Savonlinne, Aténach, Thesalonikách.

Rozsiahla bola koncertná činnosť Evy Děpoltovej doma i v zahraničí. S Českou filharmóniou sa zúčastnila na turné po Japonsku, Rakúsku, Švajčiarsku, Francúzsku a Taliansku. Spolupracovala s významnými dirigentami, J. Bělohlávkom, Z. Košlerom, J. Koutom, O. Lenárdom, Sirom Ch. Mackerrasom, V. Neumannom, L. Peškom a i. Vo vydavateľstve Supraphon vyšla v roku 1977 jej profilová platňa s dirigentom Janom Štychom, nahrala niekoľko kompletných opier: Smetanovho Dalibora, Libušu, Hubičku, Fibichovu Šárku, Dvořákovu operu Šelma sedlák, Foersterovu Evu, Řecké pašije Bohuslava Martinů, Novákovu Lucernu, Mozartovho Dona Giovanniho. Náhravka diela Hry o Marii Bohuslava Martinů, v ktorej spievala postavu Pascaliny, získala belgickú cenu Prix Caecilia.

Dňa 7. augusta uplynie dvadsať rokov od úmrtia slovenskej opernej a operetnej speváčky, mezzosopranistky Ruženy Kustrovej (vydatá Plocková, neskôr Pichlerová, narodila sa 18. novembra 1910 v Košiciach, zomrela 7. augusta 2000 tamtiež), dlhoročnej sólistky opery Štátneho divadla v Košiciach v rokoch 1945 – 1980.

Ružena Kustrová vyrastala v rodine známeho slovenského národovca, kníhkupca, vydavateľa a bývalého divadelného ochotníka Júliusa Kustru, ktorý v nej prebudil lásku k divadlu. Študovala spev na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave u Josefa Egema (1926 – 1927). Štúdium však z rodinných dôvodov musela prerušiť a nastúpila do Východoslovenského národného divadla v Košiciach 1928, potom pôsobila v českých divadlách v Pardubiciach (1932 – 1936) a Olomouci (1936 – 1939).

Po návrate na Slovensko bola angažovaná v SND (1939 – 1945) a súčasne pokračovala v štúdiu u Anny Korínskej. V roku 1945, keď Janko Borodáč začal budovať divadlo v Košiciach, vrátila sa, aby sa podieľala na jeho rozvoji a ostala mu verná až do dôchodku (1981). V Košiciach si ešte zdokonaľovala spevácku techniku u Enrica Manniho a Ladislava Boháčka.

V Slovenskom národnom divadle začínala v roku 1939 ako členka zboru, po dvoch sezónach sa stala sólistkou opery a operety. Od nástupu do súboru spievala menšie operné i operetné úlohy. V operetných inscenáciách stvárňovala charakterové postavy, kde uplatnila svoje herecké a komediálne vlohy, pohybovú kultúru a živelný temperament, často ako partnerka Josefa Křepelu.

Vytvorila Jadwigu Pavlowu v Nedbalovej Poľskej krvi (1940), Palmiru Beaubissonovú v Heubergerovom Bále v opere (1941), Kňažnú d´Artelines (Steinbrecher, Krajčír na zámku, 1942), Vznešenú pani Hardeggovú v Lehárovej Zemi úsmevov (1942), Dúbravovú v pôvodnej operete Ladislava Berku Studnička (1943), Madame Denise v Dusíkovej Modrej ruži (1943), grófku Anastáziu Korozovú (Lehár, Gróf Luxemburg, 1943). Z operných postáv možno spomenúť Tretiu žienku v Dvořákovej Rusalke (1941), Rozáliu v d´Albertovej Nížine (1942), Kate Pinkerton v Pucciniho Madame Butterfly (1942), Giovannu vo Verdiho Rigolettovi (1942), Larinovú v Čajkovského Eugenovi Oneginovi (1945).

V prvom opernom predstavení novo založeného košického divadla spievala Floru Bervoix vo Verdiho Traviate (1945, 1950), z ďalších verdiovských postáv stvárnila Maddalenu (Rigoletto, 1948) a Ulricu (Maškarný bál, 1948). V Pucciniho Madame Butterfly spievala Kate (1945) i Suzuki (1950, 1955), v Sestre Angelike Abatišu (1969), v Offenbachových Hoffmannových poviedkach Niclausa (1946), v Gounodovom Faustovi a Margaréte Martu (1950, 1958). Z českej opernej tvorby naštudovala Hátu (Smetana, Predaná nevesta, 1946, 1952), Starenku Buryjovku (Janáček, Jej pastorkyňa, 1958) a Radku (Fibich, Šárka, 1955), z ruskej Oľgu (Čajkovskij, Eugen Onegin, 1946, 1951), Chivriju (Musorgskij, Soročinský jarmok, 1949), Leľ (Rimskij-Korsakov, Snehulienka, 1951). V Suchoňovej Krútňave spievala Školnicu (1953) i Starejšiu (1965, 1975), v Cikkerom Vzkriesení Marfu (1963).

Kustrová účinkovala v mnohých inscenáciách pôvodnej slovenskej operetnej tvorby a v nejednom prípade vytvorila takmer prototypy hereckých kreácií. V dielach Gejzu Dusíka to boli Diana Patricková (Tajomný prsteň, 1947), Serafína (Hrnčiarsky bál, 1956,1977), Doňa Klára (Karneval na Rio Grande, 1963), Madame Denise (Modrá ruža, 1964) a Pani Florišová v operete Milana Nováka Nie je všedný deň (1960).

Vytvorila mnoho postáv v klasickom operetnom a modernom spevohernom repertoári: Sylviana (Lehár: Veselá vdova, 1946), Ida (Strauss: Netopier, 1948), Wanda (Friml: Rose Mary, 1949), Niniche (Ščerbačov-Adujev: Tabakový kapitán, 1950), Pepita (Dunajevskij: Voľný vietor, 1951), Kobato (Dolidze-Grišašvili: Keto a Kote, 1953), Ciboletta (Srauss: Noc v Benátkach, 1954), Corrina (Hervé: Mamzelle Nitouche (1955), Majková (Huszka: Gül Baba, 1958), Serafína (Dunajevskij: Biely agát, 1959), Zoraida (Strauss: Tisíc a jedna noc, 1965), Lady Bracknellová (Natschinki: Môj priateľ Bunbury, 1966), Mária Tschöllová (Schubert-Berté: Dom u troch dievčatiek, 1970), Mrs. Pearceová (Loewe-Lerner: My Fair Lady, 1971), Julča (Lehár: Cigánska láska, 1976). Kustrová bola matkou poprednej subrety košického divadla Boženy Hanákovej, s ktorou vytvorili spoločné javiskové postavy matky a dcéry v Nedbalových operetách Poľská krv (Jadwiga Pavlowa a Wanda Kwasinskaja, 1962, 1974) a Vinobranie (Mizzy Müllerová a Líza, 1958) a v Dusíkovom Hrnčiarskom bále (Serafína a Ilonka, 1977).

Dňa 11. augusta si pripomíname sté výročie narodenia Jozefa Hatoka (narodil sa 11. augusta 1920 v Kendiciach v okrese Prešov, zomrel 22. februára 1973 v Prešove), člena operného súboru Štátneho divadla v Košiciach (1950 – 1955) a sólistu spevohry Divadla J. Záborského v Prešove v rokoch 1955 – 1972.

Jozef Hatok študoval na prešovskom gymnáziu a príležitostne vystupoval ako ochotník na ľudových koncertoch. Spevácky talent a dobrý hlasový materiál ho priviedli v roku 1949 do zboru opery Štátneho divadla v Košiciach. Súčasne sa súkromne učil spievať u hlasového pedagóga Enrica Manniho, Imricha Godina a Jarmily Winklerovej. Prvý úspech dosiahol ako Princ v Dvořákovej Rusalke (1953) nielen svojím mladistvým, ale aj intuitívnym hereckým prejavom. Z operných úloh spieval Žoru Aruťuňanca v opere ukrajinského skladateľa Mejtusa Mladá garda (1952), Fentona vo Veselých paniach z Windsoru Otta Nicolaia (1955), v spevohre Bartolomeja Urbanca Máje stvárnil Petra Zvaru (1954). Z operetného repertoáru naštudoval Vojvodu z Urbina (Strauss, Noc v Benátkach, 1954) a Boleslava Barańského (Nebal, Poľská krv, 1955).

V roku 1955 prijal ponuku vedenia prešovského divadla, kde sa ako nový člen predstavil titulnou postavou v Auberovom Fra Diavolovi (1955), z operných postáv spieval Petra Ivanova (Lortzing, Cár a tesár, 1956), Vaška (Smetana, Predaná nevesta, 1957, Pinkertona i Gora (Puccini, Madame Butterfly, 1962). Hatokov mäkký, lyrický tenor príjemného timbru našiel uplatnenie v mnohých žánrovo rôznorodých inscenáciách klasickej či súčasnej operety a v moderných hudobno-dramatických dielach.

K jeho divácky najúspešnejším postavám v hudobných komédiách patrili: Daniel v muzikáli Nech spieva Zuzana (Baur–Hála, 1960), Pablo (Miljutin: Bozk Juanity, 1961), Limonádový Joe (Hála: Limonádový Joe, 1961), Joe Clou (Renz: Ďakujem ti, Eva, 1965), Célestin Formant (Abraham: Ples v hoteli Savoy, 1966) a poručík Champlatreux (Hervé: Mamzelle Nitouche, 1966). Ďalšie jeho postavy boli: Giovanni Boccaccio (Suppé: Boccaccio, 1957), Juraj Hazucha (Dusík: Zlatá rybka, 1957), Lancelot (Audran: Bábika, 1961), Renato Tuzzi (Kramer-Garinei-Giovannini: Keď je v Ríme nedeľa, 1964), Adam (Zeller: Vtáčnik, 1965), Aristid Forestier (Porter-Burrows: Kankán, 1965), Freddy Eynsfort-Hill (Loewe-Lerner: My Fair Lady, 1967), Štefan Baráč (Szirmai: Magnáš Miško, 1967), Floriš Stacho (Dusík: Hrnčiarsky bál, 1968). V roku 1972 sa musel pre ťažkú chorobu s divadlom rozlúčiť.

Dňa 11. augusta uplynie dvadsaťpäť rokov od úmrtia významného českého basistu, hudobného skladateľa, operného režiséra, libretistu a prekladateľa Karla Bermana (narodil sa 14. apríla 1919 v Jindřichovom Hradci, zomrel 11. augusta 1995 v Prahe), dlhoročného sólistu opery Národného divadla v Prahe a hosťujúceho sólistu operného súboru Slovenského národného divadla.

Berman vyrastal v hudobnom prostredí, u otca získal základy hudobného vzdelania a klavírnej hry. Po maturite na gymnáziu (1938) začal študovať na pražskom konzervatóriu (spev u E. Fuchsa a H. Vávru, réžiu u F. Pujmana, kompozíciu u R. Karla a dirigovanie u P. Dědečka), štúdium musel z rasových dôvodov prerušiť. V rokoch 1942 – 1945 bol väznený v koncentračných táboroch. V Terezíne bol aktívnym a všestranným umelcom hudobného života, spieval Kecala v Predanej neveste, Sarastra v Čarovnej flaute, účinkoval na piesňových koncertoch, sprevádzal svojich kolegov na klavíri a viedol spevácky zbor.

Po návrate do Prahy dokončil štúdium na konzervatóriu. V rokoch 1946 – 1948 pôsobil ako sólista a režisér opavskej opery, v rokoch 1948 – 1953 účinkoval v Plzni. V roku 1953 bol angažovaný do Národného divadla v Prahe, kde pôsobil až do roku 1991. Mal mohutný hlas, jeho prejav sa vyznačoval mimoriadnou muzikálnosťou, hereckou inteligenciou, vynikajúcim frázovaním a výbornou speváckou technikou. K najvýznamnejším Bermanovým postavám patrili z českého repertoáru Kecal (Predaná nevesta), Paloucký a Matouš (Hubička), Bonifác (Tajomstvo), Filip (Jakobín), Vodník (Rusalka), Janek (V studni), Shylock (Jessica), Revírnik (Příhody lišky Bystroušky), Dikoj (Káťa Kabanová) a Kolenatý (Vec Makropulos), zo svetového repertoáru predovšetkým Filip II. (Don Carlos), Bartolo (Barbier so Sevilly), Don Pasquale, Mefisto (Faust a Margaréta), Gašpar (Čarostrelec), Rocco (Fidelio), Alberich (Prsteň Nibelungov), Beckmesser (Majstri speváci norimberskí), Heinrich (Lohengrin) a Boris Godunov.

Jeho najslávnejšou postavou sa stal Leporello z Mozartovho Dona Giovanniho, ktorého spieval v niekoľkých naštudovaniach v Národnom divadle i v Komickej opere v Berlíne v hudobnom naštudovaní Zdeňka Košlera a v réžii Waltera Felsensteina (1966). Stvárnil aj postavu kupca Dikoja v Janáčkovej Káti Kabanovej v Helsinkách (1960) a v Ženeve (1975).

Popri svojej speváckej činnosti sa venoval i réžii, v zahraničí režíroval Jej pastorkyňu v Lipsku (1968) a Dona Giovanniho v Göteborgu (1970). Pôsobil aj ako hudobný pedagóg ma pražskom konzervatóriu (1961 – 1971) a od roku 1964 na Akadémii múzických umení. Prekladal operné libretá, je autorom operných libriet Iva Jiráska Klíč a Medvěd. Zanechal mnoho rozhlasových i gramofónových nahrávok. Vystupoval pravidelne na zahraničných operných a koncertných scénach, získal mnoho ocenení. Vo Viedni bol v roku 1995 za prítomnosti rakúskeho kancelára vyznamenaný prestížnou medailou Fidelio. V roku 1993 získal za celoživotné interpretačné majstrovstvo v odbore opera Cenu Thálie.

S interpretačným umením Karla Bermana mali možnosť oboznámiť sa aj bratislavskí diváci pri jeho pohostinských vystúpeniach v Slovenskom národnom divadle. V rokoch 1961 a 1962 spieval Filipa II. vo Verdiho Donovi Carlosovi, potom neprekonateľného, štýlového a spevácky brilantného Leporella v Mozartovom Donovi Giovannim (1965), nekonvenčného a decentne komického Doktora Bartola v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1968) a Kecala v Smetanovej Predanej neveste (1968, 1974, 1976).

Keď sa v roku 1968 pripravovalo uvedenie pôvodnej slovenskej opery Tibora Andrašovana Biela nemoc, libreto ktorej podľa rovnomennej Čapkovej drámy napísal skvelý režisér činohry Jozef Budský, vedenie opery ponúklo jednu z hlavných postáv práve Karlovi Bermanovi. V pôsobivej dramaticky účinnej inscenácii režiséra Miroslava Fischera a v hudobnom naštudovaní Viktora Málka stvárnil Berman postavu Doktora Galéna, ktorá bola v jeho podaní „jedinečnou hereckou a speváckou kreáciou“.

Dňa dňa 13. augusta uplynie deväťdesiatpäť rokov od narodenia operného speváka, basistu Andreja Bystrana (narodil sa 13. augusta 1925 v Henckovciach v okrese Rožňava, zomrel 8. januára 2006 v Banskej Bystrici), sólistu opery v Banskej Bystrici v rokoch 1959 – 1992.

Gemerský rodák ukončil obchodnú školu v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla J. Záborského v Prešove a neskôr sa stal členom spevohry. Súkromne sa zdokonaľoval v speve u M. Gärtnerovej, J. Winklerovej, M. Medveckej a F. Hvastiju. Od roku 1959 bol sólistom opery Divadla J. G. Tajovského v Banskej Bystrici.

Vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách ako Kecal v Smetanovej Predanej neveste (1961, 1976), v operách Donizettiho ako Dulcamara (Nápoj lásky, 1962), Don Pasquale (1964), matka Agata (Viva la mamma, 1983), ako Bartolo v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1966). K ďalším významným postavám zo svetového klasického repertoáru patrili Verdiho Veľký inkvizítor (Don Carlos, 1968), Sparafucile (Rigoletto, 1970), Jacopo Fieso (Simon Boccanegra, 1976), Tom (Maškarný ples, 1981), Pucciniho Strýc Bonzo (Madame Butterfly, 1979), Tomasso v d´Albertovej Nížine (1973), Kuno i Samiel vo Weberovom Čarostrelcovi (1981), Zuniga v Bizetovej Carmen (1989).

Z ruskej opernej tvorby stvárnil Končaka (Borodin, Knieža Igor, 1967), Gremina (Čajkovskij, Eugen Onegin, 1975, 1987), z českej Otca Palouckého v Smetanovej Hubičke (1952), Vodníka v Dvořákovej Rusalke (1977). V Cikkerom Jurovi Jánošíkovi spieval Mikuša a Záhoru (1968), v roku 1987 Jánošíkovho otca, v Suchoňovej Krútňave Štelinu (1972), v prvom uvedení Andrašovanovej Hájnikovej ženy Villániho (1974), v Detvanovi Figuša-Bystrého Starého pevca (1975), v Frešovej detskej opere Martin a slnko Maca Mrmľoša (1975, 1994). V roku 1969 spieval titulnú postavu Erinda v premiére barokovej opery bratislavského rodáka J. S. Kussera, ktorú hudobne zrekonštruoval skladateľ Jaroslav Meier.

Úspešné boli Bystranove starokomické postavy klasického i súčasného operetného repertoáru: Zaremba v Nedbalovej Poľskej krvi (1953), Zsupán v Straussovom Cigánskom barónovi (1970), Korláthy (Szirmai: Magnáš Miško, 1979), Basil Basilev (Lehár: Gróf Luxemburg, 1980), Rafael Tomaškovič (Dusík: Hrnčiarsky bál, 1981) a iné. Naštudoval rad menších a charakterových operných úloh: Lodovico (Verdi: Otello, 1974), Pistola (Verdi: Falstaff, 1978), Gróf Monterone (Verdi: Rigoletto, 1979), Benoit (Puccini: Bohéma, 1987), Žalárnik (Puccini: Tosca, 1990), Čert vrátnik (Dvořák: Čert a Kača, 1990), Pán Reich (Nicolai: Veselé panie windsorské, 1995). V Kálmánových operetách hral starého sluhu Čeka (Grófka Marica, 1982) a Knieža Leopolda Máriu (Čardášová princezná, 1987). Venoval sa aj koncertnej činnosti.

Dňa 14. augusta 1945 si pripomenieme nedožité sedemdesiate piate narodeniny muzikológa Ľubomíra Chalupku (narodil sa 14. augusta 1945 v Senici, zomrel 17. marca 2020 v Bratislave), dlhoročného pedagóga a vedúceho Katedry hudobnej vedy Filozofickej fakulty UK v Bratislave, ktorý sa zaoberal hudobnou teóriou, publicistikou, editor. (Viac o ňom sme písali v článku Za profesorom Ľubomírom Chalupkom…

Dňa 15. augusta uplynie desať rokov od úmrtia slovenskej opernej speváčky, sopranistky Anny Kľukovej (narodila sa 21. januára 1951 v Lešti v okrese Zvolen, zomrela 15. augusta 2010 v Bratislave), sólistky operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1979 – 2010.

Anna Kľuková študovala po absolvovaní spevu na Konzervatóriu v Žiline u Ľubice Šestákovej (1970) na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne u známej profesorky Věry Strelcovej-Wasserbauerovej (1975). V opernom štúdiu JAMU mala možnosť spolupracovať so skúsenými profesionálnymi umelcami, s režisérmi Oskarom Linhartom a Václavom Věžníkom, dirigentmi Janom Štychom a Františkom Jílkom.

Okrem malých úloh naštudovala Cherubína i Grófku z Figarovej svadby, Tatianu z Eugena Onegina, Anežku vo Dvoch vdovách a Rusalku. Po ukončení štúdia nastúpila v roku 1975 do opery Divadla J. G. Tajovského v Banskej Bystrici (dnešná Štátna opera). Kľukovej svieži lyrický soprán príjemného zafarbenia zaujal v postavách operetných i operných.

Prvou operetnou úlohou Kľukovej bola Helena z Offenbachovej operety Krásna Helena (1975), potom Toňa Andrejevna v Dunajevského Bielom agáte (1975) a Izabella v Suppého Boccacciovi (1978). Z operných postáv spievala Marienku v S metanovej Predanej neveste (1976), Mercedes v Bizetovej Carmen (1976), Moniuszkovu Halku (1977), Dvořákovu Rusalku (1977), Adélu Malandainovú v prvom uvedení pôvodnej opery Jaroslava Meiera Dreváky (1978), Alicu Fordovú vo Verdiho Falstaffovi (1978).

V júni 1979 sa Kľuková ako Marienka predstavila aj bratislavskému publiku v inscenácii opery SND, kde jej partnerom v postave Janíka bol Peter Dvorský. Zaujala aj vedenie divadla, ktoré jej od nasledujúcej sezóny ponúklo angažmán. V jubilejnej inscenácii Smetanovej Hubičky, uvedenej v marci 1980 pri príležitosti šesťdesiateho výročia založenia SND, stvárnila spevácky i herecky sviežu Vendulku. V novej inscenácii Predanej nevesty si zopakovala Marienku (1983), s ktorou opakovane hosťovala aj v pražskom Národnom divadle.

K storočnici Igora Stravinského naštudoval operný súbor v slovenskej premiére skladateľovo neoklasické dielo Osud zhýralca (The Rake s Progress, 1982). Jednou z protagonistiek inscenácie bola Kľuková ako Anna Trulove, ktorá „príjemne prekvapila svojím zjavom, sviežim hlasom a prepracovaným pohybovým, gestickým a mimickým prejavom“. Z českého repertoáru vytvorila Kňažnú v Dvořákovej opere Čert a Káča (1981) a Chocholku z Janáčkovej opere Příhody lišky Bystroušky (1989).

V Mozartových operách spievala Grófku vo Figarovej svadbe (1980, 1987) i Marcelinu (1991), Donnu Annu v Donovi Giovannim (1983), Druhú dámu kráľovnej noci (Čarovná flauta, 1997). Z talianskeho repertoáru Gianettu v Donizettiho Nápoji lásky (1983), Alisu v Lucii di Lammermoor (1991), z Verdiho Grófku Ceprano (Rigoletto, 1989), Anninu (Traviata, 1992), Emiliu (Otello, 1993), Ines (Trubadúr, 1995). V Purcellovej opere Dido a Aeneas (1983) vytvorila Didonu, v Dubovského Veľkej doktorskej rozprávke bola Vílou Zorkou (1992), v Kupkovičovej Trojruži Dorou (1996), v Suchoňovej Krútňave Zalčíčkou (1999).

Od roku 1999 Kľuková pracovala aj ako asistentka réžie a príležitostne vytvorila menšie postavy v operetách Noc v Benátkach (2001) a Veselá vdova (2005), z operných úloh Vojvodkyňu z Crakentorpu (Donizetti: Dcéra pluku, 2004) a Pacientovu matku v Burlasovej Kóme (2007).

Dňa 16. augusta uplynie päť rokov od úmrtia operného speváka, basistu Jozefa Špačka (narodil sa 14. septembra 1935 v Žďárnej, okr. Blansko, zomrel 16. augusta 2015 v Bratislave), sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1966- 1988. Viac o ňom sme písali TU…

Dňa 17. augusta uplynie päťdesiat rokov od skonania významného českého operného režiséra Miloša Wasserbauera (narodil sa 14. júna 1907 v Svatoslave v okrese Brno-venkov, zomrel v 17. augusta 1970 Tišnove, okres Brno-venkov), dlhoročného režiséra Národného divadla v Brne, režiséra operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1953 – 1961.

Miloš Wasserbauer pochádzal z učiteľskej rodiny. Po maturite vyštudoval prírodovedeckú fakultu Masarykovej univerzity v Brne a súčasne súkromne študoval hru na husle. Začínal vo filme ako pomocný kameraman (u režisérov V. Vančuru a V. Úlehlu) a režisér reklamných a dokumentárnych filmov. V rokoch 1937 – 1942 bol režisérom opery Zemského divadla v Brne, 1943 – 1944 v Českom ľudovom divadle v Brne a v rokoch 1944 – 1946 pôsobil v Národnom divadle moravskosliezskom v Ostrave. Opäť sa vrátil sa do Brna (1946 – 1953 a 1960 – 1970), v rokoch 1953 – 1961 bol režisérom v opere SND.

V prvom období pôsobenia v Brne sa Wasserbauer podpísal pod priekopnícke uvedenie Berliozovej opery Trójania s dirigentom Rafaelom Kubelíkom (1940), v ďalšom období medzi najlepšie inscenácie patrili Dvořákova opera Čert a Káča (1947), Fibichova Šárka (1948). Vrchol svojho umenia však dosiahol v Janáčkových operách, v sugestívnej inscenácii opery Z mŕtveho domu (1958), ocenenej aj v zahraničí (Perugia 1963) a v inscenačne veľmi pôsobivej opere Vec Makropulos (1962), ktorú v spolupráci s výtvarníkom Františkom Trösterom umiestnili na holom javisku. Režíroval tiež operu Příhody lišky Bystroušky uvedenú pri príležitosti znovuotvorenia Janáčkovho divadla (1965), opäť na Trösterovej scéne. Mimoriadnym počinom sa stala Wasserbauerova československá premiéra opery Sergeja Prokofieva Ohnivý anjel (1963), Verdiho Otello (1967) a predovšetkým Schönbergovo Očakávanie uvedené spolu s Honnegerovou Janou z Arcu na hranici (1969).

V roku 1953 prišiel Wassebauer do opery SND už ako zrelý a vyhranený umelec, ktorý sa snažil o moderné hudobné divadlo, v režijnej práci vždy kládol dôraz na vyváženosť hudobného a hereckého prejavu, na divadelnosť a na prácu s hercom. V snahe zvýrazniť myšlienkovú náplň inscenácie odmietal veľkooperné, efektné výpravy, v spolupráci s výtvarníkmi volil čo najjednoduchšie riešenie javiskového priestoru, využíval aj technické prostriedky svetelnej réžie a projekcií.

Z českej tvorby inscenoval Wasserbauer Kovařovicových Psohlavcov (1953), Smetanove opery Hubička (1955) a Dalibor (1957), Dvořákovu operu Čert a Káča (1955), Janáčkovu Jej pastorkyňu (1955) a Líšku Bystroušku (1958), v Pauerovej Zuzane Vojířovej (1959) preukázal nevšedný zmysel pre detail pri kompozícii obrazu. Najpozoruhodnejšia bola inscenácia Líšky Bystroušky, moderná, pritom poeticky ladená, zameraná na výraznú hereckú akciu, najmä v scénach so zvieratkami (za aktívnej pohybovej spolupráce Márie Mrázkovej), inscenovaná na priestorovo účelnej náznakovej scéne výtvarníka Františka Tröstera s čarovnými farbami a svetelnými premenami.

Režíroval aj dve inscenácie Mozartových opier, Figarovu svadbu (1955) a Čarovnú flautu (1961). Výtvarne kultivovanou inscenáciou bol Verdiho Don Carlos na scéne Josefa Svobodu (1956). Bizetova Carmen (1954) patrila k divácky najúspešnejším operám a veľký vizuálny zážitok poskytla divákom Verdiho Aida na výtvarne účinnej monumentálnej scéne Pavla M. Gábora (1959). Poslednou inscenáciou v jeho réžii, už ako hosťa, bola Hindemithova opera Cardillac (1964). Wasserbauer inscenoval tri nové slovenské opery, Cikerovho Jura Jánošíka (1954) a Bega Bajazida (1957) a hudobnú drámu Svätopluk Eugena Suchoňa (1960) v rámci osláv 40. výročia založenia SND.

Wasserbauer pôsobil pedagogicky na brnianskom konzervatóriu (1939 – 1951) a na Janáčkovej akadémii múzických umení (1951 – 1970). Od roku 1957 viedol Katedru opernej réžie a operného herectva a v spolupráci so svojou manželkou Věrou Strelcovou-Wasserbauerovou vybudoval jedinečné Operné štúdio, kde mladí adepti operného umenia dostali príležitosť vyskúšať si svoje remeslo v praxi. V Bratislave bol externým pedagógom (1955 – 1958) a od roku 1963 profesorom opernej réžie na VŠMU. V Brne patrili k jeho žiakom Drahomíra Bargárová a Peter Dörr, v Bratislave Július Gyermek.

Dňa 19. augusta uplynie štyridsať rokov od skonania spevoherného umelca, tenoristu Bela Turbu (narodil sa 23. februára 1914 v Mlynárciach v okres Nitra, zomrel 19. augusta 1980 v Bratislave), dlhoročného člena Novej scény v Bratislave v rokoch 1951 – 1980.

Láska k divadlu priviedla Bela Turbu do zájazdového Stredoslovenského divadla Márie Novákovej (1937 – 1939), s ktorým precestoval celé Slovensko. V roku 1939 bol angažovaný do SND ako sólista operety a súčasne študoval spev na Štátnom konzervatóriu u Arnolda Flögla, neskôr súkromne u Franja Hvastiju. V roku 1945 odišiel do Ostravy, odtiaľ prešiel do divadla v Opave (1946 – 1951). V rokoch 1951 – 1980 bol popredným sólistom spevoherného súboru Novej scény.

V Stredoslovenskom divadle naštudoval Belo Turba hlavné postavy v klasických operetách Franza Lehára: Sou-Chonga (Zem úsmevov), Ottavia Grimaldiho aj Pierrina (Giuditta), Danilla aj Rossilona (Veselá vdova); Emmericha Kálmána: Edvina (Čardášová princezná), Tasilla (Grófka Marica) a Boleslava Barańského z Nedbalovej Poľskej krvi. V kreáciách postáv v spevohernom súbore SND (1939 – 1945) s úspechom uplatnil svoje prirodzené vokálne danosti, pôsobivý elegantný zjav a nadobudnuté herecké skúsenosti. V Lehárových operetách spieval Jonela Bolescu (Cigánska láska, 1940), Camila de Rossilona (Veselá vdova, 1941), Armanda Brissarda (Gróf Luxemburg, 1943), Sou-Chonga (Zem úsmevov, 1945). V Dusíkových operetách naštudoval Grófa Duboisa i Edmonda Duvala (Modrá ruža, 1940 a 1943), Richarda Morrisona (Tajomný prsteň, 1944).

V Ostrave sa v roku 1945 uviedol v titulnej postave Massenetovej opery Werther, odtiaľ – ako operný objav Zdeňka Chalabalu – prešiel do Divadla Z. Nejedlého v Opave (1946 – 1951). Tu patril k protagonistom súboru a vytváral mnohé postavy svetového i českého operného repertoáru: Jeník (Predaná nevesta), Vít (Tajomstvo), Ladislav Podhajský (Dve vdovy), Lukáš (Hubička), Vítek (Dalibor) v operách B. Smetanu, Princ (Dvořák: Rusalka), Števa Buryja (Janáček: Jej pastorkyňa), Belmonte i Pedrillo (Mozart: Únos zo serailu), Ernesto (Donizetti: Don Pasquale), Gróf Almaviva (Rossini: Barbier zo Sevilly), Faust (Gounod: Faust a Margaréta), Romeo (Gounod: Romeo a Júlia), Don Carlos (Verdi: Don Carlos), Vojvoda (Verdi: Rigoletto), Alfréd (Verdi: Traviata), Cavaradossi (Puccini: Tosca), Pinkerton (Puccini: Madame Butterfly), Lenskij (Čajkovskij: Eugen Onegin). Ako Alfréd a Lenskij vystúpil pohostinsky aj v SND (1948 a 1949).

Keď sa v Bratislave formoval spevoherný súbor Novej scény, stal sa sólistom operety (1951 – 1980) a opäť sa vrátil k náročným tenorovým úlohám operetného repertoáru. Mnohé postavy si zopakoval: Boleslav Barański (Poľská krv, 1953; Rossilon (Veselá vdova, 1964), Pierrino (Giuditta, 1955). Repertoár si rozšíril o nové postavy, zaujal ako Symon Rymanovič (Millöcker: Žobravý študent, 1952), Kote (Dolidze-Muradelli: Keto a Kote, 1953), pôsobivý bol ako Franz Schubert (Schubert-Berté: Dom u troch dievčatiek, 1954), Gabriel von Eisenstein aj Alfred (Strauss: Netopier, 1955 a 1963), Lancelot (Audran: Bábika, 1955), František Slávik (Novák: Plná poľná lásky, 1957), Raoul Delacroix (Kálmán: Fialka z Montmantru, 1958), Knieža z Urbína (Strauss: Noc v Benátkach, 1960).

Vytváral aj mnohé postavy zo slovenských pôvodných operiet, hudobných komédií i muzikálov: Juraj Hazucha (Dusík: Zlatá rybka, 1954), Teodor Hlucháň (Katajev-Slezák: Bláznivá nedeľa, 1960), Hortenzio (Cole: Pobozkaj ma, Katarína, 1963), Lord Boxington (Loewe-Lerner: May Fair Lady, 1965), Hawley (Friml: Rose Marie, 1967).

Belo Turba bol aj veľkým propagátorom slovenskej ľudovej i tanečnej piesne. Často účinkoval v známych operách a o peretách aj v televízii: Únos zo serailu (1957), Nie je všedný deň (1962), Modrá ruža (1968), Poľská krv (1971). V roku 1967 založil a viedol Štúdio populárnej piesne, v ktorom objavil i mnohé spevácke talenty – Evu Mázikovú, Evu Biháryovú, Petra Hečka, Petra Vašeka a i.

Dňa 20. augusta uplynie pätnásť rokov od úmrtia zakladateľa modernej slovenskej scénografie, svetoznámeho scénografa Ladislava Vychodila (narodil sa 28. februára v obci Hačky v okrese Prostějov, zomrel 20. augusta 2005 v Bratislave), dlhoročného scénického výtvarníka v rokoch 1945 – 1999, od roku 1945 šéfa výpravy a od roku 1951 aj vedúceho Umelecko-dekoračných dielní Slovenského národného divadla. (Viac o ňom sme písali TU… a v článku K storočnici scénografa Ladislava Vychodila.

Dňa 29. augusta uplynie päť rokov od úmrtia významného slovenského maliara a scénografa Jána Hanáka (narodil sa 17. februára 1931 v Bánovciach nad Bebravou, zomrel 29 augusta 2015 v Košiciach), dlhoročného scénického výtvarníka Štátneho divadla v Košiciach v rokoch 1955 – 2000). Písali sme o ňom TU…

Dňa 31. augusta si pripomíname nedožité 85. výročie narodenia opernej a spevohernej speváčky, sopranistky Jarmily Vašicovej (rod. Hoffmannová, narodila sa 31. augusta 1935 v Piešťanoch, zomrela 24. mája 1996 v Banskej Bystrici), dlhoročnej sólistky opery Divadla J. G. Tajovského v Banskej Bystrici.

Jarmila Vašicová absolvovala spev na Štátnom konzervatóriu v Bratislave u Márie Smutnej-Vlkovej v roku 1960. Počas štúdia bola dva roky sólistkou Lúčnice, v rokoch 1960 – 1970 sólistkou spevohry Novej scény, potom sólistkou opery Divadla J. G. Tajovského v Banskej Bystrici (1970 – 1992, dnes Štátna opera Banská Bystrica).

Na Novej scéne dostala veľké herecké príležitosti a čoskoro sa stala poprednou sólistkou spevohry. Jej ľahký a svietivý soprán sa najviac uplatnil v postavách najmä klasického repertoáru, ale aj v hudobných komédiách a v muzikáloch ako Annina (Strauss: Noc v Benátkach, 1960, Darinka (Andrašovan: Pánska volenka, 1960), Rosanella (Kramer: Škandál pre miliardu, 1962), Adela (Strauss: Netopier,1963), Katarína i Lilli Vanessi (Cole: Pobozkaj ma, Katarína, 1963), Gabriela (Offenbach: Parížsky život, 1964), Valenciana (Lehár: Veselá vdova, 1964), Denisa (Hervé: Mamzelle Nitouche, 1965), Sylva (Dusík: Modrá ruža, 1966), Minnie (Herman-Stewart: Hello, Dolly!, 1966), Rose Marie (Friml: Rose Marie,1967), Anička Koláriková (Dusík: Hrnčiarsky bál, 1968), Cajtla (Bock-Stein: Fidlikant na streche, 1968), Líza (Lehár: Zem úsmevov, 1969), Helena (Nedbal: Poľská krv, 1970).

V roku 1970 nastúpila do operného súboru Divadla J. G. Tajovského v Banskej Bystrici s túžbou overiť si svoje spevácke schopnosti aj v náročnom opernom repertoári. Zopakovala si aj svoje úspešné operetné postavy z repertoáru Novej scény (Sylvia, Rose Marie, Denisa, Anička Koláriková) a naštudovala ďalšie: Kňažnú Annu Elisu (Lehár: Paganini, 1974), Helenu (Offenbach: Krásna Helena, 1975), Isabellu (Suppé: Boccaccio, 1978), Marču (Szirmai: Magnáš Miško, 1979), Angelu Didierovú (Lehár: Gróf Luxemburg, 1980), Grófku Maricu (Kálmán: Grófka Marica, 1982), Lízu (Loewe-Lerner: My Fair Lady, 1986), Sylviu Varescu (Kálmán: Čardášová princezná, 1987). V operetných inscenáciách preukazovala nielen skvelé herecké dispozície, ale i dokonale prepracovanú javiskovú reč.

Z operného repertoáru naštudovala lyrické a mladodramatické postavy: z Mozartových opier to bola Donna Elvíra (Don Giovanni, 1971), Despina (Così fan tutte, 1974), Cherubín (Figarova svadba, 1980), Musetta v Pucciniho Bohéme (1971, 1987), Oscar vo Verdiho Maškarnom plese (1981), Nedda v Leoncavallových Komediantoch (1984), Micaela v Bizetovej Carmen (1976), Angelika v slovenskej premiére rovnomennej hudobnej frašky francúzskeho eklektického skladateľa Jacquesa Iberta (1978), Siebel v Gounodovej opere Faust a Margaréta (1982).

Bola Esmeraldou v Smetanovej Predanej neveste (1976), Barčou v jeho Hubičke (1983). Zo slovenskej pôvodnej tvorby spievala Marku v Suchoňovej Krútňave (1972), Hanku v prvom uvedení Andrašovanovej Hájnikovej ženy (1974, 1977), Milicu vo Frešovej opere Martin a slnko (1975), Grétu v prvom uvedení Urbancovej opery Majster Pavol (1980) a Milku v Cikkerovom Jurovi Jánošíkovi (1984).

Predstavila sa v televíznom filme Oko za oko (1965) podľa poviedky Janka Jesenského, účinkovala aj v televíznych muzikáloch a v hudobno-zábavných programoch, v rozhlase v nahrávkach operiet, operetných a operných árií a prierezov.

Pripravila: Elena Blahová-Martišová