Prinášame vám prehľad decembrových výročí štyroch umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktorí už nie sú medzi nami – Pavla Gábora, Miroslava Fischera, Bohuša Slezáka a Viktora Málka. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.
Dňa 1. decembra si pripomenieme nedožité osemdesiate piate narodeniny slovenského operného speváka, tenoristu Pavla Gábora (narodil sa vo Varíne, okres Žilina, zomrel 28. augusta 2003 v Bratislave), dlhoročného sólistu operného súboru Slovenského národného divadla (1960 – 1995), ktorý sa počas svojej aktívnej speváckej kariéry realizoval vo viacerých oblastiach vokálneho umenia.
Pavol Gábor (1932 – 2003),
foto: Kamil Vyskočil, Archív SND
Vzťah k ľudovej hudbe a tradíciám si vypestoval Pavol Gábor už v rodnom Varíne ako spoluzakladateľ a člen folklórneho súboru Sekera, s ktorým často vystupoval. Po maturite na reálnom gymnáziu v Žiline a krátkom štúdiu architektúry sa prihlásil na konzervatórium, kde bol žiakom Idy Černeckej (1952 – 1955). Potom študoval koncertný a operný spev na Vysokej škole múzických umení u Anny Korínskej, posledný ročník u Dr. Janka Blaha (1955 – 1960). V opernom štúdiu VŠMU naštudoval Toníka z opery Dve vdovy (1957) a Lukáša z Hubičky (1959) Bedřicha Smetanu, Triqueta z Čajkovského Eugena Onegina (1958), Oresta z Gluckovej Ifigénie na Tauride (1960), už ako člen SND spieval Dona Ottavia v Mozartovom Donovi Juanovi (1968).
V opere Slovenského národného divadla debutoval Pavol Gábor ešte počas štúdia epizódnou úlohou Tanečného majstra v Pucciniho Manon Lescaut (1958), kde využil svoj herecký talent, pohybové a tanečné schopnosti. Uplatnil sa ako Triquet v Čajkovského Eugenovi Oneginovi (1959, insc. 1952) a Bobčinskij v opere Wernera Egka Revízor (1959). Od roku 1960 bol angažovaný do operného súboru SND a vypracoval sa na vynikajúceho komediálneho buffo tenora a tvárneho charakterového predstaviteľa rôznych typov v širokom repertoári od klasiky až po modernu. Kritika pozitívne hodnotila jeho dynamický vokálny i herecký prejav, výrazovú bezprostrednosť a spevácku vyváženosť. Z menších a charakterových úloh českej opernej tvorby naštudoval Petra Vojířa (Pauer: Zuzana Vojířová, 1959), Strážnika (Smetana: Hubička, 1960, insc, 1955), bol brilantný Vašek v Smetanovej Predanej neveste (1961, 1968, 1983). Zopakoval si Toníka v Smetanových Dvoch vdovách (1964), stvárnil Kočkareva (Martinů: Ženba, 1963), Michelisa (Martinů: Grécke pašie, 1969). Bol zakríknutý Tichon (Janáček: Káťa Kabanová, 1978), Hájnik (Dvořák: Rusalka, 1987), Principál (Smetana: Predaná nevesta, 1996). Z tvorby ruských skladateľov stvárnil popri Triquetovi (Čajkovskij: Eugen Onegin, 1963, 1972), Popoviča (Musorgskij: Soročinský jarmok, 1959), Sopjela (Rimskij-Korsakov: Sadko, 1960). Zaujal ako Jeroška (Borodin: Knieža Igor, 1962, 1987), štýlovo vyhranený Jurodivý (Musorgskij: Boris Godunov, 1977) a Čaplickij (Čajkovskij: Piková dáma, 1989). Zo svetového klasického repertoáru vytvoril Pucciniho Spolettu (Tosca, 1961, insc. 1957; 1973, 1987), Panga (Turandot, 1965), Gherarda (Gianni Schicchi, 1968), Gora (Madame Butterfly, 1971, 1990), Verdiho Ruiza (Trubadúr, 1963, 1973), Gastona (Traviata, 1963, 1975, 1992), Borsu (Rigoletto, 1970), Malcolma (Macbeth, 1989), Flavia z Belliniho Normy (1969). V Offenbachových Hoffmannových poviedkach spieval Cochenilla, Pitichinaccia a Franza (1963), v Bizetovej Carmen Remandada (1967) i Dancaira (1973, 1985). Repertoár si rozšíril o ďalšie postavy: Kilián (Weber: Čarostrelec, 1963), Scaramuccio v Ariadne na Naxe (1966) a Narraboth v Salome (1975) Richarda Straussa, Brabantský šľachtic vo Wagnerovom Lohengrinovi (1976), Nando v d´Albertovej Nížine (1979), Lord Arturo Buklaw (Donizetti: Lucia di Lammermoor, 1979, Basilio (Mozart: Figarova svadba, 1971, 1980, 1987), Monostatos (Mozart: Čarovná flauta, 1986).
Po lyrickom Beppovi v Leoncavallových Komediantoch (1961, 1984), dostal príležitosť v ďalších lyrických i prvooborových postavách, ktoré podľa názoru odbornej kritiky nie vždy zodpovedali jeho hlasovému naturelu. Spieval Pinkertona v Pucciniho Madame Butterfly (1966, insc. 1955), Grófa Almavivu v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1968, 1985), Alfréda Germonta vo Verdiho Traviate (1968, insc. 1963), Jaquina v Beethovenovom Fideliovi (1970), Ernesta v Donizettiho Donovi Pasqualovi (1973), Grófa Almavivu v opere Giovanniho Paisiella Barbier zo Sevilly (1978). Opäť sa stretol s Lukášom v slávnostnej inscenácii Smetanove j Hubičky (1980) pri príležitosti šesťdesiateho výročia založenia SND, naštudoval pastiera Jurka z Dvořákovej opery Čert a Káča (1981), Ferranda v Mozartovej opere Così fan tutte (1982), Vítka zo Smetanovho Dalibora (1982) a doštudoval postavu Edgarda z Donizettiho Lucie di Lammermoor (1984, insc. 1979).
Svoje herecké a výrazové schopnosti predviedol Pavol Gábor v modernej opernej tvorbe ako Prvý tulák z Orffovej Múdrej ženy (1961), Puk z Brittenovho Sna noci svätojánskej (1962). Stvárnenie titulnej postavy Alberta Herringa z rovnomennej Brittenovej opery (1966) považovala odborná kritika za jednu vrcholných postáv Pavla Gábora, ktorou si získal aj sympatie publika. Herecky mimoriadne prepracovaný a hlasovo skvelý výkon podal ako Sporting Life v Gershwinovej opere Porgy a Bess (1974). V opere gruzínskeho autora Otara Taktakišviliho Tri životy (1974) stvárnil úlohu Otca a v Šostakovičovej Kataríne Iznajlovovej (1984) Zafúľaného sedliačika.
V pôvodnej slovenskej opernej tvorbe začínal v Suchoňovom Svätoplukovi ako Vražec (1960), pokračoval Predslavom (1972) a napokon stvárnil Nitrabora (1990). K jeho profilovým postavám patril Krúpa zo Suchoňovej Krútňavy (1965, 1978). Z tvorby Ladislava Holoubka naštudoval Miška v Rodine (1960), Raneného robotníka v Profesorovi Mamlockovi (1966), v detskej spevohre Miroslava Kořínka Ako šlo vajce na vandrovku úlohu somára (1960), Prvého kamelota v Andrašovanovej Bielej nemoci (1968), grotesknú postavu Ministra B v Benešovej opere Cisárove nové šaty (1969), Kuba vo Frešovej detskej opere Martin a slnko (1975). Z opernej tvorby Jána Cikkera spieval Gajdošíka v Jurovi Jánošíkovi (1972), Timoleóna v Hre o láske a smrti (1973), Smeľkova i Hlavného poručíka vo Vzkriesení (1976), Pružinského v Obliehaní Bystrice (1983) a úlohy Druhého inžiniera, Lumoka a Pedanta v opere Zo života hmyzu (1987).
Pavol Gábor pohostinsky vystupoval na domácich i zahraničných scénach v Banskej Bystrici, Košiciach, v Národnom divadle v Prahe ako Krúpa v Suchoňovej Krútňave (1973), v Ostrave ako Lukáš v Smetanovej Hubičke (1986) a i. Po úspešnom konkurze vo Viedni stvárnil v hamburskom Opernhause princa Orloffského v Straussovej operete Netopier (dirigent Franz Bauer-Theussl, 1967), ktorá dosiahla stotridsaťpäť repríz. V roku 1978 hosťoval ako Vašek v Smetanovej Predanej neveste vo Frankfurte nad Mohanom, spolu s dirigentom Tiborom Frešom, Petrom Dvorským (Jeník), Evou Děpoltovou (Mařenka) a Ondrejom Malachovským (Krušina). V operných inscenáciách uvedených v Československej televízii vytvoril postavu Gajdošíka (Cikker: Juro Jánošík, 1973), Predslava (Suchoň: Svätopluk, 1973), Otca (Taktakišvili: Tri životy, 1975). Filipa Dufuora (Jaroslav Meier: Dreváky, 1979), účinkoval i v televíznej inscenácii opery Rimského- Korsakova Legenda o neviditeľnom meste Kiteži (1985). Pre vydavateľstvo Opus nahral niekoľko platní, o. i. aj platňu s áriami z operiet Lehára, Kálmána, Straussa, Nedbala a Dusíka.
Pavol Gábor bol jedinečným interpretom slovenských ľudových piesní. Ešte počas štúdia sa úspešne predstavil na folklórnom festivalu vo Východnej, zúčastnil sa Svetových festivalov mládeže a študentstva vo Varšave (1955), Viedni (1959), zvíťazil na renomovanom Medzinárodnom hudobnom festivale sólistov a hudobných telies v meste Llangollen v severovýchodnom Walese (1958). Ako sólista spieval napríklad s Lúčnicou, SĽUK-om, spolupracoval s významnými osobnosťami ľudovej hudby. Bol vedúcim umeleckej skupiny SND zostavenej z popredných sólistov a umelcov, ktorí počas dlhoročnej činnosti vystupovali s viacerými monotematickými literárno-hudobnými programami. Na tradičnom podujatí Slovak Heritage Festival v roku 1992 v New Jersey v USA vystupoval so skupinou umelcov s programom Rodný môj kraj, pre ktorý napísal scenár.
Dňa 6. decembra si pripomenieme nedožité osemdesiate piate narodeniny slovenského operného režiséra a pedagóga Miroslava Fischera (narodil sa v Seredi, okr. Galanta, zomrel 23. apríla 2013 v Bratislave), prvého absolventa opernej réžie na Vysokej škole múzických umení, dlhoročného režiséra operného súboru Slovenského národného divadla (1954 – 1998), v rokoch 1968 – 1969 umeleckého šéfa opery SND a 1996 – 1998 generálneho riaditeľa SND, riaditeľa Komornej opery (1990 – 1996). V rokoch 1955 – 1972 pôsobil ako pedagóg na VŠMU, od roku 1957 aj ako vedúci operného štúdia.
Miroslav Fischer (1932 – 2013),
foto: Martin Črep, Archív SND
Miroslav Fischer vyrastal v rodine riaditeľa školy, dirigenta a organistu a lásku k hudbe, ktorá bola prirodzenou súčasťou jeho života, zdedil po otcovi. Hrával na klavíri, pekne spieval a neskôr sa začal hudbe venovať i teoreticky. Po skončení gymnázia (1950) sa prihlásil na štúdium opernej réžie na Vysokú školu múzických umení. Jeho pedagógmi boli režiséri Jiří Fiedler, Karel Jernek a štúdium absolvoval u profesora Otu Zítka réžiou Musorgského Soročinského jarmoku (1955). V poslednom roku štúdia prijal ponuku z opery SND na miesto asistenta réžie skúseného Miloša Wasserbauera (1954) a v roku 1956 sa stal prvým profesionálnym slovenským operným režisérom operného súboru SND. V priebehu ďalších rokov sa na rozmanitom historickom, štýlovom i žánrovom opernom repertoári formoval jeho režisérsky rukopis. Pri svojej režijnej práci vychádzal z podstaty diela, vždy hľadal vlastný prístup a v záujme výsledného tvaru inscenácie sa usiloval zosúladiť ho s koncepciou scénografov, dirigentov, zbormajstrov a kostýmových výtvarníkov a účinkujúcich viedol k realistickému hereckému prejavu. Ako erudovaný umelec s vyhraneným názorom na tvorbu mal najhlbšie hudobné vzdelanie a cítenie, čo robilo mnohé jeho inscenácie výnimočnými.
Prvou samostatnou réžiou Miroslava Fischera v SND bola Verdiho Traviata (1955) na scéne svojho častého spolupracovníka na začiatku umeleckej činnosti Jána Hanáka. Nasledoval invenčný Auberov Fra Diavolo (1957) a progresívna inscenácia Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana (1957) v spolupráci s nemeckým scénografom z Lipska Maxom Eltenom. K stému výročiu narodenia Giacoma Pucciniho režíroval prvé slovenské uvedenie opery Manon Lescaut (1958). Pri Beethovenovom Fideliovi (1960) vyzdvihla kritika Fischerovu dobrú prácu s hercom a prehlbovanie psychológie postáv pohybom, gestom, mimikou. Slávnostno-monumentálny charakter mala Smetanova Libuša (1961), novým inscenačným prístupom sa vyznačovala Smetanova Predaná nevesta (1968, obn. 1983). Pri ďalšej Smetanovej opere Dalibor (1982) vychádzal Fischer primárne z hudobnej partitúry diela a vypracoval veľmi podrobné javiskové aranžmán s monumentalizujúcim vyznením. Pri Dvořákovej Rusalke (1972; 1987, obn. 1997) bola evidentná detailná práca s účinkujúcimi. Po Musorgského Soročinskom jarmoku (1959) inscenoval Borodinovu operu Knieža Igor (1962), Čajkovského opery Pikovú dámu (1964) a vkusne aranžovaného Eugena Onegina (1972, obn. 1978).
Miroslav Fischer sa podpísal pod mnohé diela svetového klasického operného repertoáru, režíroval Mascagniho Sedliacku česť (1961), z Verdiho diel Silu osudu (1965), ku ktorej sa vrátil v nekonvenčnej réžii na princípe symboliky v roku 1990, Dona Carlosa (1981), Maškarný bál (1986), Otella (1993), Aidu (1998) a svoju poslednú inscenáciu na scéne SND Luisu Miller (2001). Giordanov André Chénier (1967) bol dramaticky presvedčivý, zaujal diferencovanou prácou so zborom. Z diel Pucciniho inscenoval Toscu (1997), pozoruhodná bola monumentálna javisková a hudobná freska Boitovho Mefistofela (1996). V Bizetovej Carmen (1973) ocenila kritika evidentnú prácu s hercom, rozohraným, decentným a vkusným predstavením bol i divácky veľmi úspešný Gounodov Faust a Margaréta (1975) so skvelým obsadením Peter Dvorský, Magdaléna Hajóssyová a Ondrej Malachovský (v alternácii Sergej Kopčák), s ktorým sa úspešne predstavil súbor opery vo viedenskej Volksoper (1976), osviežením repertoáru bol Massenetov Werther (2000). Naštudoval Weberovho Čarostrelca (1963), Haydnov Svet na mesiaci (1967), štýlovo čistého Wagnerovho Lohengrina (1976), romantického Tannhäusera (1994) s technickými efektmi, d´Albertovu Nížinu (1979). Z Mozartovej opernej tvorby pripravil Figarovu svadbu (1980, obn. 1987), Così fan tutte (1982), Dona Giovanniho (1983), štýlovú, dôsledne do detailov prepracovanú Čarovnú flautu (1986, obn. 1997) a decentne aranžovaný Únos zo serailu (1999). Nie vždy sa mu darilo v komickom žánri, napr. pri Rossiniho operách Talianka v Alžíri (1965) a Gróf Ory (1967), či Donizettiho Donovi Pasqualovi (1993). Dynamickým a herecky uvoľneným predstavením bol Rossiniho Barbier zo Sevilly (1968), nápadmi hýrila Telemannova hudobná komédia Pimpinone (1974) a humorom prekypoval Paisiellov Barbier zo Sevilly (1978).
Výrazný úspech zaznamenal Miroslav Fischer réžiou Debussyho impresionistickej opery Pelléas a Mélisanda (1958, vrátil sa k nej aj v roku 1995). Režisér v spolupráci so scénickým výtvarníkom Zbyňkom Kolářom adekvátnymi výrazovými prostriedkami vytvoril umelecky hodnotnú inscenáciu, vystihujúcu náladovú pestrosť predlohy. Priestor pre uplatnenie tvorivej fantázie poskytli Miroslavovi Fischerovi súčasné moderné diela. K profilovým inscenáciám patrila Šebalinova opera Skrotenie zlej ženy (1959, pamätná aj jeho hereckým záskokom na premiére za chorého Václava Nouozovského, ktorého part spieval za scénou Dr. Gustáv Papp), vtipná a moderná Orffova Múdra žena (1961), Prokofievov Príbeh ozajstného človeka (1961), Brittenov Sen noci svätojánskej (1962), kafkovsky dusivý Menottiho Konzul (1966) so skvelým civilným, disciplinovaným a vierohodným vedením účinkujúcich. Do detailov vypracované výkony ponúkla štylizovaná a výrazovo strhujúca inscenácia opery Bohuslava Martinů Grécke pašie (1969). Po novinke gruzínskeho skladateľa Otara Taktakišviliho Tri životy (1974), inscenoval Hazonovu Sobášnu kanceláriu (1975), ktorá zaujala pružnosťou striedania komediálnej i vážnejšej polohy a výbornými hereckými kreáciami a Menottiho drámu falošných ilúzií Médium (1976). Pri Šostakovičovej Kataríne Izmajlovovej (1984) zdôraznil staticko-oratoriálny charakter opery, precízne modeloval zborové scény. V Bergovom Wozzeckovi (1986) na variabilnej scéne Milana Ferenčíka a využitím svetelnej projekcie vytvoril obdivuhodne dynamické predstavenie. V inscenácii opery Bohuslava Martinů Julietta (1989) akcentoval surrealistickú rovinu diela. Z pohľadu kritiky k vrcholným inscenáciám patria expresívne operné drámy Richarda Straussa. Režijne divadelne účinná Salome (1976) na pôsobivej scéne Pavla M. Gábora bola jedinečnou symfóniou svetla, tvarov, pohybu a hudby. S ponorom do ľudského vnútra inscenovaná Elektra (1980) v spolupráci s nemeckým výtvarníkom Berndom Lesitnerom bola plnokrvným divadlom s dôsledným zapojením sa každého účinkujúceho do diania.
Z pôvodnej slovenskej opernej tvorby pripravil Andrašovanovu prvotinu, komickú operu Figliar Geľo (1958) a jednu z najangažovanejších inscenácií opery toho istého autora Biela nemoc (1968), kde nápaditou réžiou, pritom s vkusom a divadelným cítením i využitím technických vymožeností preukázal zmysel pre režijnú skratku. Podpísal sa pod réžiu Dibákovej komickej jednoaktovky podľa Čechova Svietnik (1977), Hatríkovho Šťastného princa (1988, uvedeného s operou Stravinského Slávik) a Cikkerovho Vzkriesenia (1996).
Na svojom konte má Miroslav Fischer aj niekoľko inscenácií spevoherného žánru. V roku 1971 neodmietol ponuku z Košíc režírovať muzikál Loeweho My Fair Lady, na tej iste scéne inscenoval Lehárovho Paganiniho (1980). Po dlhoročnej absencii operety na javisku opery SND naštudoval Straussovho Netopiera (1991), na Novej scéne Dusíkov Hrnčiarsky bál (1996) a v Prešove operetu Johanna Straussa Tisíc a jedna noc (2000).
V Komornej opere režíroval Miroslav Fischer Pucciniho Sestru Angeliku (1990) a Gianniho Schicchiho (1991), Pergolesiho Slúžku paňou (1991), Brittenovho Alberta Herringa (1993). Obohatením opernej ponuky boli prvé uvedenia opier Poulencovho Ľudského hlasu (1990), Giuseppe Gazzanigu Don Giovanni (1992) na libreto Giovanniho Bertatiho, Cimarosovej opery Il maestro di capella (1993). V koprodukcii so Zámockými hrami zvolenskými uviedla Komorná opera v réžii Miroslava Fischera slovenské premiéry Donizettiho tragických titulov Lucrezia Borgia (1994) a Anna Bolena (1995). Po bratislavskej koncertnej verzii ďalšej Donizettiho opery Caterina Cornaro (1997, v rámci BHS) odohrali operu aj vo Zvolene (1998). V Moyzesovej sieni realizoval Miroslav Fischer prvú slovenskú premiéru Leoncavallovej Bohémy (1998), zároveň ako poslednú premiéru Komornej opery.
Celý rad inscenácií naštudoval Miroslav Fischer v opernom štúdiu VŠMU: Puccini: Gianni Schicchi a Pergolesi: Slúžka paňou (1954), Rimskij-Korsakov: Mozart a Salieri a Offenbach Zasnúbenie pri lampášoch (1955), Mozart: Záhradníčka z lásky (1956), Rossini: Barbier zo Sevilly (1956), Čajkovskij: Eugen Onegin (1958), G. Donizetti: Don Pasquale (1959), Smetana: Hubička (1959), Gluck: Ifigénia na Tauride (1960), Ostrčil: Poupě a Pauer: Žvanivý Slimejš (1961), Mozart: Únos zo serailu (1961), Thomas: Mignon (1962), Mozart: Così fan tutte (1963), Weber: Abu Hassan a Pergolesi: Slúžka paňou (1964), Folprecht: Lásky hra osudná a Blodek: V studni (1964), Nicolai: Veselé paničky z Windsoru (1966), Dvořák: Jakobín (1967), Mozart: Don Juan (1968), Mozart: Čarovná flauta (1970), Cimarosa: Tajné manželstvo (1972). Na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne pripravil Smetanovu Hubičku (1971). Pod Fischerovým temperamentným vedením sa o úspech zaslúžili Alžbeta Michálková ako Vendulka (sólistka opery SND) a expresívny Leo Marián Vodička v postave Lukáša (ešte ako poslucháč JAMU). S poslucháčmi vyšších ročníkov bratislavského konzervatória naštudoval komickú operu Vítězslava Nováka Zvíkovský rarášek (1984), ktorú uviedli na 29. ročníku festivalu v Piešťanoch a v bratislavskom ružinovskom Dome kultúry.
Miroslav Fischer spolupracoval s viacerými domácimi scénami. V Prešove pohostinsky režíroval Rossiniho Barbiera zo Sevilly (1960) a pôvodnú slovenskú hudobnú baladu Ivana Pacanovského a libretistu Štefana Buntu Povodeň (1984), v Plzni Thomasovu Mignon (1963, dirigent Karel Vašata). V Banskej Bystrici inscenoval premiéru rekonštruovanej opery bratislavského rodáka Jána Sigismunda Kussera v úprave Jaroslava Meiera Erindo (1969), Pucciniho Toscu (1975). Verdiho Falstaffa (1978), Verdiho Maškarný bál (2002) a Massenetovho Werthera (2006). V košickom Štátnom divadle režíroval operu Saint-Saënsa Samson a Dalila (1970), Weberovho Čarostrelca (1978), Mozartove opery Don Giovanni (1980) a Cosí fan tutte (1988), Verdiho Aidu (1995), Donizettiho Nápoj lásky (2007). Pripravil aj niekoľko réžií v zahraničí: Mozartov Únos zo serailu v Ankare (1988), Verdiho Macbetha a Maškarný bál v španielskom Bilbau (1990), Smetanovu Predanú nevestu v Bruseli, Verdiho Macbetha vo Vilniuse (1995) a v Národnom divadle v Brne Pucciniho Toscu 1996 (s dirigentom Janom Zbavitelom a výtvarníkom Milanom Ferenčíkom).
Pre Československú televíziu realizoval Miroslav Fischer viac ako dvadsať operných a spevoherných inscenácií napr. Beethoven: Fidelio (1959), Auber: Fra Diavolo (1973), Cornelius: Barbier z Bagdadu (1974), Taktakišvili: Tri životy (1975), Debussy: Pelléas a Mélisanda (1980), Straussove operety Noc v Benátkach (1973) a Netopier (1974) a ďalšie. Hojne bola zastúpená pôvodná slovenská tvorba: Bartolomej Urbanec: Máje (1960), Oto Ferenczy: Nevšedná humoreska (1969), Miroslav Bázlik: Peter a Lucia (1977), Igor Dibák: Svietnik (1979), Ladislav Holoubek: Bačovské žarty (1979), detská opera Jaroslava Meiera Vrabčiaci (1982) a televízna opera Tibora Andrašovana Návrat (1984). V spolupráci s televíziou režíroval aj prenosy a záznamy opier, pripravoval rôzne hudobné pásma a relácie. (pozn. redakcie: Miroslav Fischer poskytol posledné interview pre portál Opera Slovakia, ktoré si môžete prečítať tu: Miroslav Fischer: Zostal som verný divadlu a opere)
Dňa 16. decembra uplynie deväťdesiatpäť rokov od narodenia slovenského dirigenta a hudobného skladateľa Bohuša Slezáka (narodil sa v Bratislave, zomrel 31. decembra 1994 tamtiež), ktorý sa podieľal na vybudovaní spevoherného súboru Východoslovenského národného divadla v Košiciach (1945 – 1947, dnes Štátne divadlo), jedného z hlavných tvorcov profilu moderného spevoherného repertoáru Novej scény v Bratislave (1951 – 1986).
Bohuš Slezák (1922 – 1994),
foto: Anton Šmotlák, Archív Hudobného centra
Bohuš Slezák študoval na hudobnej škole hru na klavíri, absolvoval štúdium hry na trúbke na Štátnom konzervatóriu v Bratislave (1943), hudobnú vedu na Filozofickej fakulte UK a právo na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (JUDr., 1970). Ešte počas štúdia na konzervatóriu hral na trúbku v orchestri Slovenského národného divadla v Bratislave (1942 – 1944). Ako operetný dirigent začal pôsobiť v Slovenskom ľudovom divadle Fraňa Devínskeho v Nitre (1944 – 1945) a v znovu otvorenom Východoslovenskom národnom divadle v Košiciach (dnes Štátne divadlo, 1945 – 1947). Potom pôsobil ako dirigent v Jihočeskom divadle v Českých Budějoviciach (1947 – 1948), v roku 1948 bol spoluzakladateľom a šéfdirigentom Městského lázeňského orchestra (dnes Severočeská filharmonie) v Tepliciach. Po návrate na Slovensko pôsobil v Slovenskom divadle v Prešove (1948 – 1951, dnes Divadlo J. Záborského) a v spevohre Novej scény v Bratislave (1951 – 1986).
V Slovenskom ľudovom divadle začínal Bohuš Slezák pôvodne ako korepetítor, čoskoro však prevzal aj dirigentské povinnosti. Naštudoval operetu Bohuša Vilíma Šťastie nie je náhoda (1944), Lehárovho Cároviča (1944), Dusíkov Tajomný prsteň (1944), Jankovcovu operetu Dievča z prístavu (1945), Malboovu Ohnivú lásku (1945) a dve revuálne predstavenia Nitra v piesňach Bohuša Slezáka (1945) a Rytmus a melódia (1945). Skomponoval a dirigoval operetu Kráľovské dobrodružstvo (1945), v jeho hudobnej úprave uviedlo divadlo operetu Járu Beneša Na tej lúke zelenej pod názvom Keď hviezdy svietia (1945). Po zrušení divadla sa Bohuš Slezák zaslúžil o vybudovanie spevoherného súboru v košickom divadle, kde bol aj prvým dirigentom operetných predstavení: Dusíkovej Modrej ruže (1946) a Tajomného prsteňa (1947), Fallovej Stambulskej ruže (1946), Albiniho Pandúra Trenka (1946), Lehárovej Veselej vdovy (1946), operety Schuberta a Bertého Dom u troch dievčatiek (1946), hudobnej komédie Jonesa Gejša (1947). Na prešovskej scéne dirigoval o. i. Nedbalovu Poľskú krv (1948), hru Víta Nejedlého V zakliatej krajine (1948), Viplerov Prvý valčík (1948), hudobne upravil a dirigoval rozprávku pre deti českého autora Ferdinanda Krcha Dve Marienky (1949). Naštudoval prvé slovenské uvedenie Lehárovej operety Eva (1949, preklad a réžia František Rel), divácky najúspešnejšiu Alexandrovovu Svadbu v Malinovke (1950), Straussovho Cigánskeho baróna (1950), Dunajevského Voľný vietor (1951), Nedbalov balet Z rozprávky do rozprávky (1950) a Verdiho operu Violetta (1951).
V roku 1951 prišiel Bohuš Slezák na novozaloženú Novú scénu Národného divadla (od roku 1954 Nová scéna), kde dostal dostatok priestoru i príležitosti k vlastnej umeleckej sebarealizácii. Tu sa ako skúsený dirigent uviedol Dunajevského operetou Voľný vietor (1951) a naštudoval vyše päťdesiat titulov zo všetkých foriem spevoherného divadla. V prvom období svojej umeleckej činnosti dirigoval hlavne mnohé klasické operetné tituly: Millöcker: Žobravý študent (1952), Nedbal: Poľská krv (1953, 1970), Lehár: Giuditta (1955), Zem úsmevov (1969) a Gróf Luxemburg (1978), Strauss: Noc v Benátkach (1960, 1977) a Cigánsky barón (1984), Heuberger: Ples v opere (1967), Huszka: Gül Baba (1956). Z obľúbených operiet známych i menej známych autorov naštudoval Dunajevského Biely agát (1957), ukrajinskú komickú národnú operu Hulaka-Artemovského Záporožec za Dunajom (1952), gruzínsku komickú operetu Dolidzeho a Muradelliho Keto a Kote (1953), Kalašovu a Konstantinovu Mlynárku z Granady (1958), operetu maďarského skladateľa Farkasa Škola zaťov (1960), Dusíkovu Modrú ružu (1966). Dirigoval úspešnú spevohru od Vinczeho a Tabiho Parížsky hosť (1957), z hudobných komédií Lipinského Manželstvo po happyende (1958), Do videnia v sobotu (1960) autorov Dlouhého a Wendlerovej, umelecky hodnotnú inscenáciu Burkhardtovho Ohňostroja (1961), hudobné komédie známej talianskej trojice Kramer–Garinei–Giovannini Dobrú noc, Bettina (1962), Škandál pre miliardu (1962) a Giulio, ty si čarovný (1964), Čiernu mačku Jana F. Fischera (1964) a Šeherezádu (1967) od Bažanta, Maláska a Hálu, frašku so spevmi Karla Krausa a Zdeňka Mahlera podľa Nestroya Povraz s jedným koncom (1968) s hudbou Petra Hapku. Na repertoári boli aj hudobné komédie ruských autorov Doriza a Zacepina Mýliť sa je ženské (1975), diela Oskara Feľcmana Nech gitara hrá (1979) a Staré domy (1982).
Bohuš Slezák sa pričinil o uvedenia moderných svetových muzikálov, ktoré znamenali zásadný obrat v orientácii spevoherného súboru Novej scény. Iba dva roky po svojom vzniku sa objavil na repertoári v roku 1959 historicky prvý taliansky muzikál autorov Kramer–Garinei–Giovannini Keď je v Ríme nedeľa v naštudovaní českého režiséra Karla Konstantina (obnovená premiéra 1963, nové naštudovanie v réžii českého režiséra Mojmíra Weimanna, 1981). Nasledovala séria amerických muzikálov, černošský muzikál Hughesa Simple sa žení (1961), Porterovo dielo Pobozkaj ma, Katarína (1963), Divotvorný hrniec (1965) autorov Burtona, Harburga a Saidyho, Kernova Loď komediantov (1971), muzikál Bacharacha, Davida a Simona Sľuby sa sľubujú… (1974). Populárny bol anglický muzikál Hermana Hello, Dolly! (1966, s Gizelou Veclovou v titulnej úlohe). Z maďarskej tvorby to bol detský muzikál Daróciho a Kormosa Princ a žobrák (1974, podľa Twaina) a Pes, ktorého volali pán Bozzi (1981) autorov Fényesa, Békeffiho a Dénesa. Pozitívny ohlas mal chorvátsky muzikál Dundo Maroje (1976) Jusića a Foteza podľa rovnomenej Držićovej komédie. Nechýbali ani diela českých autorov, napr. Manon (1976) na libreto Vladislav Čejchana a Otta Haasa s hudbou Jindřicha Brabca a Zo života hmyzu (1983) skladateľa Ivana Kašlíka podľa predlohy bratov Čapkovcov, prvej muzikálovej inscenácii réžii Jozefa Bednárika.
Pod taktovkou Bohuša Slezáka odznelo veľa premiér slovenských skladateľov. Hudobne naštudoval prvé uvedenie operety zo súčasnosti Gejzu Dusíka Zlatá rybka (1954, libreto Pavol Braxatoris, réžia František Krištof Veselý), hudobnú komédiu Karola Elberta Do videnia, láska… (1958, libreto Ervin Jacobs, Ctibor Štítnický, réžia Ján Kákoš), Igora Bázlika Husári (1973, na text Ivana Krajíčka podľa Pierra-Aristida Bréala, réžia Ivan Krajíček). Dirigoval prvý slovenský muzikál Teodora Šeba-Martinského Revízor (1973, libreto Ján Turan a Bedřich Kramosil podľa Gogoľovej komédie, réžia Bedřich Kramosil) a muzikál Tibora Andrašovana Kráľ bláznov (1984, libreto Margita Mayerová na motívy románu Chrám matky božej v Paríži Victora Huga, réžia Bedřich Kramosil).
Ako dirigent spolupracoval Bohuš Slezák so štúdiom Československej televízie v Bratislave pri televíznych inscenáciách operiet Offenbacha (Madame Favart, 1974), Straussa a Benatzkého (Casanova, 1975), Šeba-Martinského (Revízor, 1980). Príležitostne spolupracoval aj s rozhlasom a vydavateľstvom Opus (Z operety do operety, 1974 ).
Bohuš Slezák sa venoval sa aj kompozičnej činnosti. V Slovenskom ľudovom divadle napísal hudbu k operete Kráľovské dobrodružstvo (1945), hudbu k celovečerným programom Rytmus a melódia (1945) a Nitra v piesňach (1945). Skomponoval operetu Maharadža na libreto Ota Kaušitza (nepredvedená) a úspešnú hudobnú komédiu Bláznivá nedeľa (na libreto Dalibora Hegera podľa rovnomennej hry Valentína Katajeva), ktorú pod jeho taktovkou a v réžii Františka Krištofa Veselého uviedla spevohra Novej scény v roku 1960. K viacerým inscenáciám skomponoval scénickú hudbu, napr. k Zvonovej hre Tanec nad plačom (1946) a Shawovej Kataríne Veľkej (1946) v košickom divadle, k Švarcovej Snehovej kráľovnej (1949) uvedenej v Prešove. Na Novej scéne k rozprávkovej veselohre Oľgy Lichardovej a Magdy H. Lokvencovej Vymenená princezná (1959), k Hughesovej hre Simple sa žení (1961) a ku Goldoniho Klebetniciam (1963). V poslednom období skomponoval niekoľko piesňových cyklov.
Umeleckú činnosť Bohuša Slezáka pri príležitosti šesťdesiatročného životného jubilea stručne zhodnotil hudobný kritik a muzikológ Alfréd Gabauer: „Z jeho hudobných naštudovaní charakteristických vysokou dávkou emocionality neskrotného mladíckeho temperamentu i prudkej rytmickej pulzácie bolo však vždy cítiť predovšetkým oddanú lásku, hlboký záujem, trvalý obdiv, ale i úctu k tomuto divadelnému žánru, ktorému sa upísal na celý život.“ (Hudobný život, roč. 15, 17. 1. 1983, s. 7).
Dňa 20. decembra si pripomenieme nedožité deväťdesiate piate výročie narodenia dirigenta Viktora Málka (narodil sa vo Veľkej Poľane, dnes Stakčín, okr. Snina, zomrel 18. marca 2002 v Brne), dlhoročného dirigenta opery Slovenského národného divadla v rokoch 1962 – 1990, z toho v rokoch 1976 – 1984 šéfdirigenta, zakladateľa Komorného súboru opery (od roku 1971 Camerata Slovaca).
Viktor Málek (1922 – 2002)
Viac o ňom sme písali TU…
Pripravila Elena Blahová-Martišová
