Prinášame prehľad decembrových výročí dvoch umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktorí už nie sú medzi nami – Georgija Baklanova a Yvetty Tannenbergerovej. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.
Dňa 6. decembra uplynie osemdesiat rokov od úmrtia ruského operného speváka, barytonistu Georgija Baklanova (tiež Baklanoff, Jurij Baklanov, vlastným menom Alfons-Georg Andreasovič Bakkis, narodil sa 23. decembra 1880 v Rige, Lotyšsko (podľa niektorých prameňov v Petrohrade, Rusko), zomrel 6. decembra 1938 v Bazileji, Švajčiarsko), pôsobiaceho na mnohých svetových operných scénach, ktorý pohostinsky spieval na scéne Slovenského národného divadla v rokoch 1920 – 1930, v sezóne 1928 – 1929 ako stály hosť operného súboru SND.
Jurij Baklanov (1880 – 1938),
zdroj: cantabile-subito.de
Georgij Baklanov pochádzal z lotyšsko-ruskej rodiny, v detskom veku však osirel a vychovávali ho matkini príbuzní v Kyjeve. Po ukončení gymnázia (1900) začal študovať právo v Kyjeve, po roku pokračoval v Petrohrade, právnickú univerzitu však neukončil. Už v mladom veku prejavil hudobné nadanie, začal sa učiť spievať u Martina Petza v Kyjeve. V Petrohrade navštevoval súkromné hodiny u ruského speváka a pedagóga Ippolita Petroviča Prianišnikova, ktorý ho vzal do Milána. Tu sa u dirigenta Vittoria Vanzu zdokonaľoval vo vokálnom štúdiu (1902 – 1903). Spevácku dráhu začal v Kyjeve (1904), pokračoval v Moskve (1905 – 1909). Začiatkom svetovej kariéry Baklanova bolo úspešné pôsobenie v Spojených štátoch amerických v Bostonskej opernej spoločnosti v roku 1909. Potom bol sólistom Viedenskej štátnej opery (1912 – 1914). V roku 1914 slúžil ako poručík v ruskej armáde, v bitke pri ukrajinskom Krasniku bol zranený, tlač dokonca priniesla správu o jeho úmrtí, ktorú však čoskoro dementovala. Od roku 1915 vystupoval pohostinsky striedavo na mnohých významných scénach v Európe a na americkom kontinente. V rokoch 1917 – 1928 bol sólistom v Chicagu a v rokoch 1928 – 1929 členom spoločnosti Philadelphia Civic Opera Company. V roku 1932 spieval v Bazileji, kde žil až do svojej smrti v roku 1938.
Georgij Baklanov debutoval ako Amonasro vo Verdiho Aide v Kyjeve (1904), s operným súborom často vystupoval v ďalších ukrajinských mestách. V roku 1905 naštudoval titulnú postavu Rubinštejnovej opery Démon v Divadle Sergeja Zimina v Moskve. V tom istom roku prijal Baklanov ponuku riaditeľa imperátorských divadiel Vladimira Teliakovského a stal sa sólistom Veľkého divadla v Moskve. Naštudoval postavy ruských skladateľov: Igora Svjatoslaviča v Borodinovej opere Knieža Igor, Čajkovského Eugena Onegina, Vindexa v Rubinštejnovom Neronovi. Bol prvým interpretom Lancelotta z Francescy da Rimini (1906) a Baróna v Skúpom rytierovi (1906) v operách Rachmaninova. Naštudoval titulnú postavu opery Cesara Kjuia Mateo Falcone (1907), Fiodora Pojarka v opere Rimského-Korsakova Legenda o neviditeľnom meste Kiteži a panne Fefronii (1908). Zo svetového repertoáru spieval Amonasra z Verdiho Aidy, Barnabu z Ponchelliho La Giocondy, Gounodovho Mefista z Fausta, Bizetovho Escamilla z Carmen a Zurgu z Lovcov perál. V Mariinskom divadle v Petrohrade spieval pohostinsky Verdiho Rigoletta (1913) s ukrajinskou sopranistkou (krátky čas aj manželkou) Lydiou Lipkovskou (Gilda).
Georgij Baklanov disponoval fenomenálnym expresívnym barytónovým hlasom širokého rozsahu, s kovovým leskom vo vysokej polohe. Bol obdarený nielen mohutným a krásnym hlasom. ale aj dramatickým talentom, umeleckou inteligenciou a erudovanosťou, navyše upútaval aj pekným javiskovým zjavom. Poslucháčov strhával dramatickými kreáciami, v ktorých dokonale prepájal spev s vypracovanou hereckou akciou. Spieval v ruskom, talianskom, nemeckom, francúzskom, českom jazyku.
K jeho vrcholným postavám patril Mefisto v Gounodovej opere Faust a Margaréta a Musorgského Boris Godunov. V roku 1909 naštudoval v otváracom predstavení novej budovy Opery v Bostone Barnabu v Ponchielliho La Gioconde, v newyorskej Metropolitan Opere spieval Rigoletta (1910), V novembri 1915 spieval s obrovským úspechom Scarpiu v Tosce v Manhtattan Operahouse v New Yorku so švédsko-americkou opernou divou Olive Fremstad v titulnej úlohe. V Chicagu spieval Gounodovho Mefista (1917), kde boli jeho partnermi Jean de Reszke (Faust) a Nellie Melba (Margaréta). Naštudoval tu aj postavu Marca Colonnu v americkej premiére opery Henriho Fevriersa Monna Vanna (1918), Mizgira v premiére Snehulienky Rimského-Korsakova (1923), Nilakantu v Delibesovej Lakmé, Renata vo Verdiho Maškarnom bále, Athanaëla v Massenetovej Thais, Kráľa Raimonda v Mascagniho opere Isabeau, Wagnerovho Telramunda v Lohengrinovi a Wotana vo Valkýre.
Vo Philadelphii (1928 – 1930) spieval Oresta v americkej premiére Gluckovej Ifigénie v Aulide (1935). Vystupoval v Covent Garden v Londýne (Rigoletto, Scarpia, Amonasro), v Štátnej opere vo Viedni (1911 – 1913) bol jeho prvou postavou Verdiho Rigoletto (1911, s Lydiou Lipkovskou ako Gildou), nasledoval Scarpia z Toscy, Jago v Otellovi, Mefisto, Amonasro v Aide, Tonio v Komediantoch, Verdiho Falstaff, Escamillo, titulná postava v Marschnerovom Hansovi Heillingovi. Senzačný úspech mal v Komische Oper v Berlín ako Rigoletto a Scarpia z Toscy (1911), v Hamburgu spieval Thmasovho Hamleta (1913). V divadle Sarah Bernhardt v Paríži stvárnil Rubinštejnovho Démona (1911) a Čajkovského Eugena Onegina, v Monte Carle Rigoletta s Enricom Carusom a Lydiou Lipkovskou. V Monte Carle na jar v roku 1914 spieval postavu Delascara v svetovej premiére Ponchielliho nedokončenej opery I mori di Valenza s Lydiou Lipkovskou a Giovannim Martinellim (operu po Ponchielliho smrti dokončil skladateľ Arturo Cadore).
K jeho veľkým postavám patril Mefisto v Gounodovej opere Faust, ktorým fascinoval publikum v mnohých operných domoch. Bol presvedčivý aj v ďalších basových postavách ako Musorgského Boris Godunov a Ruslan v Glinkovej opere Ruslan a Ľudmila. Obdivovali ho diváci v Mníchove, Belehrade, Záhrebe, Zürichu, Bazileji, absolvoval turné po Škandinávii i Južnej Amerike.
Prvé pohostinské vystúpenie Georgija Baklanova v pražskom Národnom divadle v titulnej postave Verdiho Rigoletta v roku 1911 sa stretlo s mimoriadnym úspechom a musel spievať ešte jedno predstavenie. Rigoletto v jeho interpretácii bol živou, vnútorne pravdivou postavou bez hereckej afektovanosti. Mefisto v Goundovom Faustovi (1911) bol démon, ktorý svoju obeť držal pevne v rukách a magicky ju ovládal. Psychologicky prepracovanou postavou bol spevácky istý Musorgského Boris Godunov (1912). Bez výhrad prijala kritika Baklanovho spevácky a herecky úchvatného Jaga vo Verdiho Otellovi (1923) s Tinom Patierom v titulnej postave, tak ako aj Tonia v Leoncavallových Komediantoch (1925) a Amonasra v Aide (1929) so Zdenkou Zikovou. Skvostné večery pripravil aj divákom Novej nemeckej opery v Prahe ako Vediho Rigoletto, Jago a Falstaff (1913) i Gounodov Mefisto vo Faustovi (1920, 1922). V Nemeckom divadle v Brne spieval prvý raz v roku 1920 Escamilla z Carmen a Mefista, v roku 1928 Jaga v Otellovi a Scarpiu v Tosce s Juliusom Patzakom. V českom Národnom divadle predviedol v roku 1930 svojho skvelého Mefista pod taktovkou Zdeňka Chalabala.
V Slovenskom národnom divadle vystúpil Georgij Baklanov ako hosť už v roku 1920 v postave Mefista v Gonodovom Faustovi a Margaréte. Kritika nešetrila superlatívmi, okrem neobyčajne sýteho voluminózneho umelcovho hlasu ocenila aj symbiózu speváckeho a hereckého prejavu. Bol aj spevácky brilantný, v hereckom výraze neľútostný zlosyn Scarpia v Pucciniho Tosce. V januári 1927 si zopakoval Mefista, vystúpil aj ako Verdiho Rigoletto (insc. 1923) a opäť nadchol štýlovým zvládnutím dvoch rozdielnych a vzdialených postáv. Jeho Mefisto bol symbolom, nie diablom, nie človekom. V postave Rigoletta dokázal tónom i mimikou rozohrať širokú škálu výrazových prostriedkov bez zbytočných zvukových efektov, od posmešného cynizmu až po nesmierny bôľ.
V roku 1928, ako stály hosť operného súboru SND, okrem už známeho repertoáru spieval v talianskom jazyku Jaga vo Verdiho Otellovi (1928, insc. 1925). Bol to herecky i spevácky vyrovnaný výkon, vypracovaný do najjemnejších farebných odtieňov. Musorgského Borisa Godunova malo bratislavské publikum možnosť sledovať v jeho podaní iba raz, v roku 1929, kedy spieval i Escamilla v Bizetovej Carmen. Boris Godunov Baklanova bol mysticky tragickou postavou bez vonkajších efektov, dôraz kládol na spevácky výraz. V decembri 1930 spieval Baklanov Tonia v Leoncavallových Komediantoch (insc. 1924) a Rigoletta. Podľa recenzentov však jeho kedysi skvelý hlas značne pohasol, ostala iba sila hereckého výrazu postáv, najviac dojímal úsmev ohavnej ľudskej grotesky. Predstavenie Rigoletta poznačila kolízia umelca s dirigentom, pravdepodobnou príčinou mohla byť aj čiastočná zdravotná indispozícia, ktorá sa prejavila už pri Toniovi. Renomé u publika si pokazil, keď po árii v treťom dejstve neprimerane reagoval na tempá dirigenta Josefa Vincourka, ktorého naopak obecenstvo odmenilo nadšenými ováciami.
V rokoch 1930 – 1932 žil Georgij Baklanov v Berlíne, tu naštudoval postavy démonov v poetickej a magickej inscenácii Offenbachových Hoffmannových poviedok (1931). Operu v berlínskom Činohernom divadle režíroval svetoznámy rakúsky režisér so stupavskými koreňmi Max Reinhardt (nedávno pomenovali po ňom námestie v Stupave), spoluzakladateľ Salzburského festivalu, známy i svojimi spektakulárnymi produkciami operných diel. Offenbachovu operu uviedol vo vlastnej prepracovanej verzii s prózou miesto recitálov s dirigentom Leom Blechom. Premiéra mala obrovský úspech, popri Baklanovovi spievali hlavné postavy rakúsky tenorista Hans Fidesser (Hoffmann), Adele Kern z Viedne (Olympia), švédska sopranistka Gjöta Ljunberg (Giuletta), ideálnou Antoniou bola Jarmila Novotná, do prózy upravenú postavu Niklasa stvárnil herec Hermann Thimig. V Bazileji spieval Baklanov Mozartovho Dona Giovanniho (1932), na festivale v poľskom Sopote Sebastiana v d´Albertovej Nížine (1932).
Georgij Baklanov vystupoval často aj koncertných pódiách v Moskve, Petrohrade (v roku 1911 so Sergejom Rachmaninovom), v USA, v Európe, v Prahe v Lucerne (koncert operných árií a piesní, 1922; s Máriou Németh, 1926; s Tinom Patierom, 1927), v Karlových Varoch (s Leom Slezákom a Rosette Anday, 1925). V Brne sa s priaznivým ohlasom publika stretol koncert zostavený z operných árií z Chovančiny, Komediantov, Lakmé a Carmen (1926). Hlas Baklanova je zaznamenaných na viacerých nahrávkach, prvá vznikla v Petrohrade v roku 1907, znovu vydaná v Zonophone. Nasledovali ďalšie akustické nahrávky britskej spoločnosti HMV, americkej Columbie (1911 – 1918), Artistophon (Kyjev, 1913), Grammophon (Viedeň, 1913), v Miláne (1913), v berlínskej Vox (1924) a Parlophone (1929).
video
Dňa 8. decembra si pripomenieme nedožité päťdesiate narodeniny slovenskej opernej speváčky, sopranistky Yvetty Tannenbergerovej (narodila sa 8. decembra 1968 v Bratislave, zomrela 17. júla 2012 v Kokave nad Rimavicou, pochovaná v Bratislave), absolventky konzervatória v Bratislave, ktorá úspešne pôsobila na mnohých českých a zahraničných operných scénach, bola pravidelným hosťom Slovenskej filharmónie a ďalších popredných orchestrov doma i v zahraničí, spolupracovala s významnými svetovými dirigentmi a režisérmi.
Yvetta Tannenbergerová (1968 – 2012),
zdroj: wikipedia
Yvetta Tannenbergerová vyrastala v hudobnom rodinnom prostredí. Otec František Tannenberger bol violončelistom orchestra Slovenského národného divadla, Slovenskej filharmónie a členom Slovenského kvarteta, matka Jana Tannenbergerová, dcéra vokálnej pedagogičky Márie Smutne-Vlkovej, bola huslistkou Slovenskej filharmónie. Yvetta Tannenbergerová sa už v detstve učila hru na husle, neskôr sa začala venovať spevu, v štúdiu operného spevu pokračovala na konzervatóriu v Bratislave u prof. Zlatice Livorovej (1989). V roku 1990 získala prvú cenu na Medzinárodnej spevácke súťaži Mikuláša Schneidera-Trnavského. Zúčastnila sa interpretačných kurzov Kerstin Meyer a Ileany Cotrubas, v speve sa zdokonaľovala na konzultáciách u Mirelly Freni i Marty Lantieri, od roku 1996 priebežne spolupracovala s talianskym hlasovým pedagógom Paolom de Napoli. Po ukončení štúdia na konzervatóriu nastúpila v roku 1989 na jednoročnú stáž v opernom štúdiu v berlínskej Štátnej opere, v roku 1990 prešla do operného štúdia Viedenskej štátnej opery, kde sa po štyroch mesiacoch stala sólistkou. Od roku 1993 pôsobila ako slobodná umelkyňa, pohostinsky vystupovala na slovenských, českých a zahraničných scénach a koncertných pódiách.
Spevácke kvality Yvetty Tannenbegerovej zaujali kritiku už na koncerte víťazov Medzinárodnej spevácke súťaže Mikuláša Schneidera-Trnavského v roku 1990. Jasavým, striebristým sopránom s mäkko zaokrúhlenou vysokou polohou upútala najmä prednesom árie z Donizettiho opery Lucia di Lammermoor. V Štátnej opere vo Viedni 1991 začínala ako elévka súboru, stvárnila kvetinové dievča vo Wagnerovom Parsifalovi (1991), kde okrem Siegfrieda Jerusalema spieval Parsifala i Placido Domingo. Pod vedením Claudia Abbada naštudovala Barbarinu v Mozartovej opere Le nozze di Figaro (1991) uvedenej v rámci Wiener Festwochen v Theater an der Wien. V inscenácii Dvořákovej Rusalky (1991) režiséra Otta Schenka a dirigenta Václava Neumanna spievala prvú lesnú žienku s Gabrielou Beňačkovou (Rusalka) a s Jevgenijom Nesterenkom (Vodník). Nasledovala Gianetta z Donizettiho Nápoja lásky (1992) a Papagena z Mozartovej Čarovnej flauty(1992). V Čajkovského Pikovej dáme (1922) v hudobnom naštudovaní Seijiho Ozawu stvárnila postavu Máše popri Mirelle Freni (Líza) a Vladimírovi Atlantovovi (Herman).
Od roku 1993 pôsobila Yvetta Tannenbergerová ako slobodná umelkyňa. Disponovala technicky správne posadeným hlasom, bezpečne ovládala presvedčivé belcanto, hlasový prejav dávala vždy do služieb dramatickej opernej postavy. Na scéne uplatňovala nielen krásny hlas, ale aj prirodzený herecký talent, osobný šarm, svojím postavám vtisla pečať ženskosti a prirodzenosti, živosti i humoru. Zvládla široký repertoár od partov koloratúrnych až po mladodramatické, uplatnila sa aj v operetných postavách.
Yvetta Tannenbergerová postupne hosťovala v Národnom divadle v Brne, v Národnom divadle i v Štátnej opere v Prahe, v Národnom divadle moravskosliezskom v Ostrave. Ako stály hosť v Brne (1995 – 2001) naštudovala pomerne bohatý repertoár: Norinu v Donizettiho Donovi Pasqualovi (1994), Elvíru z Rossiniho Talianky v Alžíri (1996), Musettu z Pucciniho Bohémy (1997), Luciu z Donizettiho Lucie di Lammermoor (1998), Micaelu z Bizetovej Carmen (1998), Paminu z Mozartovej Čarovnej flauty (1999). O vyspelom speváckom majstrovstve presvedčila stvárnením postáv Olympie, Antonie, Giulietty a Stelly v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (2001) v réžii Jana Kačera. Bola Verdiho Violettou z La traviaty (2001) i Oscarom z Maškarného plesu (2003). Za svoju najobľúbenejšiu postavu Violetty, kde uplatnila svoju perfektnú hlasovú techniku, emocionálny spevácky výraz podopretý strhujúcim hereckým prejavom, bola v roku 2001 navrhnutá na Cenu Thálie.
V komickej opere Ludvíka Podéšťa Hrátky s čertem (1995) podľa rovnomennej hry Jana Drdu stvárnila princeznú Dišperandu a v opere Bohuslava Martinů Grécke pašie (2000) naštudovala Manoliovu snúbenicu Lenio. V opere brnianskeho rodáka Ericha Wolfganga Korngolda Mŕtve mesto (2002) uvedenej v rámci festivalu Hudební dny E. W. Korngolda stvárnila tanečnicu Julietu. Z postáv Leoša Janáčka naštudovala rozkošnú Lišku Bystroušku v opere Príhody líšky Bystroušky (1996, 2001), Kristínu vo Veci Makropulos (2001) a Karolku v Jej pastorkyni (2004, v réžii prominentného Davida Pountneyho). S Vladimírom Chmelom účinkovala na koncerte Bel canto (2001), na ktorom sa umelci predstavili netradičným raným romantickým repertoárom. Svoj plný, iskrivý hlas a herecké schopnosti umocnené osobným šarmom uplatnila v operetných inscenáciách ako Líza z Lehárovej Zeme úsmevov (2002), Saffi v operete Johanna Straussa Cigánsky barón (2007). Na scéne Mestského divadla v Brne spievala Hanu Glawari v Lehárovej Veselej vdove (2004) a Rosalindu v operete Johanna Straussa Netopier (2005). Stvárnila tu i postavu Kataríny Cavalieri v adaptácii Shafferovej hry Amadeus (1998). Zmysel pre paródiu využila ako slečna Silberklangová v Mozartovej jednoaktovke Divadelný riaditeľ, uvedenej spolu s baletom pod názvom Mozart na scéne (2006).
V rokoch 1998 – 2002 pôsobila Yvetta Tannenbergerová ako stály hosť v Národnom divadle v Prahe. Začínala Rosinou v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1998), často spievala Musettu v Bohéme (1998 – 2007), Paminu v Čarovnej flaute (2001 – 2006), Violettu v Traviate, naštudovala Donnu Annu z Mozartovho Dona Giovanniho (2002). So súborom opery pražského ND absolvovala v roku 2006 veľké operné turné po Japonsku ako Micaela v Bizetovej Carmen. V Štátnej opere v Prahe vytvorila postavu Jana z Janáčkovej Jej pastorkyne (1995), bola vokálne i typovo šarmantnou Aničkou vo Weberovom Čarostrelcovi (1999, dirigent Rudolf Krečmer, réžia Johannes Felsenstein, syn svetoznámeho nemeckého režiséra Waltera Felsensteina). V roku 2000 podala vyrovnaný spevácky a herecký výkon v postave sestry Moniky Stettler v svetovej premiére opery švajčiarskeho skladateľa Andreasa Pflügera Fyzici podľa rovnomennej Dürrenmattovej hry. Zaujala ako Donna Elvíra v operách Mozarta a Gazzanigu Don Giovanni (2001), uvedených počas jedného večera ako pokus komparatívnych opier v réžii Petra Pyca. Spievala aj Violettu z Verdiho La traviaty (2001 a 2002).
V Ostrave vzbudila pozornosť kritiky v mladodramatickej postave Malvíny v romantickej opere Heinricha Marschnera Vampýr (1996). Tu naštudovala Konstancu v Mozartovom Únose zo serailu (1997), nezabudnuteľnú Giovannu vo Verdiho opere Giovanna d´Arco (2001) pod taktovkou kanadského dirigenta Tyrona Patersona, Rechu v Halévyho Židovke (2002), Janáčkovu Káťu Kabanovú (2001), bola výborná Jenůfa v Jej pastorkyni (2004), opäť v naštudovaní Tyrona Patersona. V obnovenej inscenácii Jej pastorkyne v roku 2001 pod taktovkou Roberta Jindru stvárnila Rychtářku. Naštudovala kňažnú Máriu vo Zellerovej operete Vtáčnik (2004).
V Severočeskom divadle v Ústí nad Labem si zopakovala Hanu Glawari z Lehárovej Veselej vdovy (2008), jednou z jej posledných postáv bola pôsobivá a spevácky istá Antonia v v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (2008), ktorú so súborom ústeckej opery spievala aj na Festivale českého hudobného divadla v Prahe (2001).
V opere Slovenského národného divadla spievala Yvetta Tannenbergerová v rokoch 2002 – 2007 pohostinsky Violettu vo Verdiho La Traviate. V pozoruhodnej inscenácii Brittenovej opery Peter Grimes (2005, dirigent Jaroslav Kyzlink, réžia Martin Bendik) podala popri skvelom Janovi Vacíkovi v titulnej postave hudobne vyrovnaný a presvedčivý výkon v postave učiteľky Ellen Orford. V roku 2004 spievala v inscenácii banskobystrickej Štátnej opery Micaelu z Bizetovej Carmen, uvedenej na Zámockých hrách zvolenských v réžii Pavla Smolíka s dirigentom Igorom Bullom. Spoluúčinkovali Viktoria Dinas Mayfatova z Uzbekistanu (Carmen), novosibirský rodák Oleg Videman (Don José) a Martin Babjak (Escamillo).
V máji 2005 naštudovala Yvetta Tannenbergerová postavu Helmwige vo Wagnerovej Valkýre pod taktovkou Johna Fioreho, v produkcii súboru Deutsche Oper am Rhein Düsseldorf – Duisbiurg na festivale Pražská jar. Na tomto festivale vystúpila i ako Donna Anna v Mozartovom Donovi Giovannim pod taktovkou Leopolda Hagera. V roku 2000 spievala vo Švajčiarsku na festivale Tibora Vargu Giuliu v Rossiniho Hodvábnom rebríku. Ako Janáčkova Líška Bystrouška vystúpila v opere Sao Carlos v Lisabone (2001, réžia Václav Věžník), v aténskej Akropole (2002) a v Deutsche Oper v Berlíne (2006). V roku 2003 spievala v nórskom Osle Verdiho Violettu z La traviaty. V postave Donny Anny z Mozartovho Dona Giovanniho účinkovala na opernom festivale v juhokórejskom meste Deagu (2005) a v Bunkamura Orchard Hall v Tokiu po boku Renata Brusona (2006).
Yvetta Tannenbergerová často vystupovala aj na koncertných pódiách doma i v zahraničí (Francúzsku, Rakúsku, Švajčiarsku, Nórsku, Japonsku a Českej republike), od roku 2000 pravidelne spolupracovala s Bergische Philharmonie v Nemecku. V Bratislave v rámci koncertov Novej slovenskej hudby interpretovala Večernú pieseň Ladislava Burlasa (1989, s Martinom Babjakom účinkovala na Festivale mladých koncertných umelcov v Žiline (1992). Spievala Zerlinu v koncertnom uvedení Mozartovho Dona Giovanniho súboru Capella Istropolitana s dirigentom Ralfom Weikertom, v rámci koncertov venovanom pamiatke Lucii Popp („Hommage á Lucia Popp“, 1997).
So Slovenskou filharmóniou a dirigentom Ralphom Weikertom spievala sólo (spolu s barytonistom Richardom Haanom) v Rekviem Gabriela Fauré (1998), s dirigentom Lubomírom Mátlom v Orffovej Carmine burane popri Vladimírovi Doležalovi a Vladimírovi Chmelovi (2002). S Pavlom Bršlíkom a s klavírnym sprievodom Jany Nagy-Juhász sa prezentovala na Dňoch kultúry Slovenskej republiky v kanadskom meste Montreal (2003). Vystupovala v parížskom Théatre Champs Elysées (Schönberg: Sláčikové kvarteto so sopránovým sólom), vo viedenskom Konzerthause s orchestrom Wiener Symphonikern (Janáček: Osud, koncertné uvedenie), v nórskom Bergene s operným recitálom. S dirigentom Jean-Claude Casadesusom naštudovala Poulancovo Requiem.
Na pozvanie Casadesusa spievala v Lille postavu Valencienne v Lehárovej operete Veselá vdova (1999, predstavenie prenášal aj francúzsky rozhlas). Pod taktovkou renomovaného dirigenta Serge Baudoa spievala party Panny Márie a svätej Margaréty v Honnegerovom oratóriu Jana z Arku na Medzinárodnom hudobnom festivale Janáčkův máj v Ostrave (2000). V spolupráci so Symfonickým orchestrom hl. m. Prahy FOK a pod taktovkou Zdeňka Mácala spievala sopránové sólo v Nemeckom requiem od Brahmsa (2002, s Romanom Janálom) a v Dvořákovej kantáte Svatební košile (2004, s Miroslavom Dvorským a Ivanom Kusnjerom).
Ďalšie umelecké plány obľúbenej temperamentnej umelkyne s iskrivými očami a nákazlivým úsmevom prekazila zákerná choroba a predčasné úmrtie.
Pripravila: Elena Blahová-Martišová
video
