Pripomíname si v decembri (2019)

Prinášame prehľad decembrových výročí desiatich umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktoré už nie sú medzi nami: Hany Pírkovej, Otokara Krausa, Ľudovíta Kovácsa, Antona Matejčeka, Mariči Peršlovej, Nelly Bakošovej, Štefana Gabriša, Štefana Gajdoša, Zdeňka Knittla a Bohuša Slezáka. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 3. decembra uplynie sedemdesiatpäť rokov od úmrtia českej dramatickej opernej speváčky, sopranistky Hany Pírkovej (narodila sa 25. júna 1894 v Místku v okrese Frídek-Místek, zomrela 3. decembra 1944 vo Veverských Kníniciach v okrese Brno-venkov), sólistky operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1921 – 1922, primadony Národného divadla v Brne v rokoch 1923 – 1930. Viac o nej sme písali v článku Hana Pírková, prvá Janáčkova Káťa Kabanová v Slovenskom národnom divadle.

Dňa 10. decembra si pripomenieme sto desiate výročie narodenia britského barytonistu českého pôvodu Otokara Krausa (umelecké meno O. Koskan, narodil sa 10. decembra 1909 v Prahe, zomrel 28. júla 1980 v Londýne vo Veľkej Británii), dlhoročného člena jednej z najprestížnejších operných scén Covent Garden v Londýne, ktorý začínal svoju umeleckú kariéru ako sólista opery Slovenského národného divadla v rokoch 1936 – 1939. Viac o ňom sme písali v článku Otakar Kraus: z opery SND do londýnskej Kráľovskej opery.

Dňa 12. decembra si pripomenieme nedožité osemdesiate piate narodeniny operného speváka, basistu Ľudovíta Kovácsa (narodil sa 12. decembra 1934 v obci Kalonda v okrese Lučenec, zomrel 9. februára 1994 v Košiciach), člena operného súboru Státního divadla Oldřicha Stibora v Olomouci (1973 – 1981) a sólistu opery Štátneho divadla v Košiciach (1981 – 1994).

Ľudovít Kovács po maturite na gymnáziu vo Fiľakove (1955) študoval maďarský a slovenský jazyk na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1960). Počas štúdia sa súkromne učil spev u barytonistu Franja Hvastiju. Ako učiteľ v Podunajských Biskupiciach začal spievať v súbore Mladé srdcia (Ifjú szivek, 1956 – 1960), potom bol sólistom Vojenského umeleckého súboru (1961 – 1973). V rokoch 1961 – 1973 bol sólistom opery Státního divadla Oldřicha Stibora v Olomouci (dnes Moravské divadlo) a v rokoch 1981 – 1994 sólistom operného súboru Štátneho divadla v Košiciach.

Ľudovít Kovács prijal po úspešnom konkurze v roku 1973 miesto sólistu do operného súboru divadla v Olomouci, kde naštudoval bohatý basový repertoár: Pimen (Musorgskij: Boris Godunov, 1972), Starý Hebrej (Saint-Saëns: Samson a Dalila, 1972, Poseidon (Monteverdi: Odysseův návrat, 1972), Dikoj (Janáček: Káťa Kabanová, 1973), Rytíř Adelhof ze Švábska (Lortzing: Zbrojíř, 1974), Beneš (Smetana: Dalibor, 1974), Imam Istambulský (Cikker: Beg Bajazid, 1975), Chevisberi (Taktakišvili: Mindija, 1975), Bartolo (Mozart: Figarova svatba, 1975), Ramfis (Verdi: Aida, 1976), Vodník (Dvořák: Rusalka, 1976), Collin (Puccini: Bohéma, 1976, Filiberto (Rossini: Il signor Bruschino, 1977), Malina (Smetana: Tajemství, 1977), Sparafucile (Verdi: Rigoletto, 1977), Končak (Borodin: Kníže Igor, 1977), Táta (Ostrčil: Honzovo království, 1978), Doktor Grenvile (Verdi: La Traviata, 1978), Surin (Čajkovskij: Piková dáma, 1978), Mefistofeles (Gounod: Faust a Markéta, 1979), Jim (Gershwin: Porgy a Bess, 1979), Kostelník (Puccini: Tosca, 1979), Vasilij Štěpanovič Sobakin (Rimskij-Korsakov: Carská nevěsta, 1979), Baron Ochs z Lerchenau (Richard Strauss: Růžový kavalír, 1980), Hrabě des Grieux (Massenet: Manon, 1980), Adam z Hradce (Pauer: Zuzana Vojířová, 1980), Kníže Gremin (Čajkovskij: Evžen Oněgin, 1980), Komtur (Mozart: Don Giovanni, 1981, Bardolf (Verdi: Falstaff, 1981). V roku 1982 naštudoval pohostinsky Štelinu v Suchoňovej Krútňave s dirigentom Zvonimírom Skřivanom a v réžii Františka Freislera.

Na košickej opernej scéne sa Ľudovít Kovács sľubne uviedol už prvou postavou Ferranda vo Verdiho Trubadúrovi (1981). Osobitne zaujal odbornú kritiku ako Mefisto v Gounodovom Faustovi a Margaréte (1981, insc. 1979). Disponoval hlbokým hlasom širokého rozsahu, ktorý ho predurčoval spievať vážne až tragické úlohy. Bol presvedčivým Ramfisom v Aide (1983) a Zachariášom v Nabuccovi (1988). Z ďalších Verdiho postáv naštudoval Markíza de Calatravu zo Sily osudu (1990), Doktora Grenvila z La Traviaty (1982, 1991), Monterona v Rigolettovi (1985).

Svoje spevácko-herecké kvality dostal príležitosť predviesť v titulnej postave Massentovho Dona Quijota (1981). V jeho podaní bol „ Quijote vnútorne odolný, akoby predvídajúci prekážky, brániac sa zrúteným ideálom i svojím chatrným brnením. Kovácsov Quijote svojimi mravnými hodnotami prevyšuje nič nechápajúcu a zatracujú ho spoločnosť.“ (Marenčinová Dita, HŽ 1. 2. 1982, r. 14, č. 2, s. 5). Farebným sýtym basom a širokou škálou hereckého prejavu upútal v titulnej postave Dona Pasquala (1982) a potulného mastičkára a komedianta Dulcamaru v Nápoji lásky (1986, 1991) Gaetana Donizettiho, či Doktora Bartola z Rossiniho Barbiera zo Sevilly (1992). Zmysel pre komediálnosť prejavil v postave Dona Alfonsa v Mozartovej opere Così fan tutte (1988), stvárnil aj Bartola z ďalšej Mozartovej opery Figarova svadba (1989).

Zamatovým hlasom a plynulou kantilénou spieval Ľudovít Kovács Gremina z Čajkovského Eugena Onegina (1984). Postavu Kecala zo Smetanovej Predanej nevesty (1983) vykreslil s láskavým humorným nadhľadom. Peknú farbu hlasu predviedol ako Lucifer z Dvořákovej opery Čert a Kača (1984) a Vodník z Dvořákovej Rusalky (1989). Vytvoril postavu Vola v detskej opere Miloslava Kořínka Ako išlo vajce na vandrovku (1993). V titulnej postave opery Jána Cikkera Mister Scrooge (1984) zaujal kritiku vokálne spoľahlivým a pekným, i keď trochu asketickým prejavom. Vytvoril typologicky výstižnú kreáciu Tretieho kritika v celoštátnej premiére opery Milana Nováka na libreto Jána Štrassera Prestávka (1986). Hodnotný výkon podal v postave Chevisberiho v opere gruzínskeho skladateľa Otara Taktakišviliho Mindia (1986).

So zjavnou chuťou interpretoval Ľudovít Kovács plejádu charakterových i drobných postáv a figúrok: Angelotti (Puccini: Tosca, 1983), Simone (Puccini: Gianni Schicchi, 1986), Benoit (Puccini: Bohéma, 1989), Hostinský (Puccini: Manon Lescaut, 1992), Cisársky komisár (Puccini: Madame Butterfly, 1993), Farár a jazvec (Leoš Janáček: Príhody líšky Bystroušky, 1988), Starec (Bohuslav Martinů: Grécke pašie, 1990).

Zo spevoherného repertoáru naštudoval Fritza Oberholzera v hudobnej komédii Paula Burkharda Ohňostroj (1983), Rabína v muzikáli Jerryho Bocka Fidlikant na streche (1990), Vlka v detskom muzikáli bulharského skladateľa Alexandra Vladigerova Vlk a sedem kozliatok (1990), Knieža Leopolda-Máriu Lipperta v Kálmánovej operete Čardášová princezná (1991) a Elemíra Tasila v operete Alberta Szirmaia Magnáš Miško (1993).

Ľudovít Kovács spolupracoval často s rozhlasom a televíziou, účinkoval aj na samostatných recitálových večeroch v Košiciach a okolí. Ťažká choroba, napriek ktorej si do poslednej chvíle udržiaval vitalitu a optimizmus, si napokon vyžiadala svoju daň. V otcových umeleckých šľapajách kráča syn Martin, člen operného súboru Štátneho divadla v Košiciach.

Dňa 13. decembra si pripomeniem dvadsiate piate výročie úmrtia slovenského operného speváka, basistu Antona Matejčeka (narodil sa 28. februára 1914 v Bratislave, zomrel 13. decembra 1994 v Košiciach, brat sopranistky Márie Matejčekovej-Djordjevićovej), dlhoročného sólistu opery Štátneho divadla v Košiciach v rokoch 1945 – 1974. Viac o ňom sme písali TU….

Dňa 17. decembra si pripomenieme sedemdesiate výročie úmrtia speváčky slovinského pôvodu, altistky Mariči Peršlovej (narodila sa 26. februára 1890 v Ľubľane v Slovinsku, zomrela 17. decembra 1949 v Prahe, manžel Jan Peršl, úradník a príležitostný spevák), poprednej altistky operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1926 – 1945 a jednej zo zakladajúcich umeleckých osobností obnoveného Východoslovenského národného divadla (terajšieho Štátneho divadla) v Košiciach v rokoch 1945 – 1949. Viac o nej sme písali v článku Dramatická speváčka Mariči Peršlová zasvätila život umeniu.

Dňa 26. decembra uplynie štyridsať rokov od úmrtia opernej speváčky Nelly Bakošovej (vyd. Bäumlerová, narodila sa 24. decembra 1901 v Odese na Ukrajine, zomrela 26. decembra 1979 v obci Lochham pri Mníchove v Nemecku), prvej slovenskej koloratúrnej sopranistky, sólistky operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1930 – 1936. Viac o nej sme písali TU….

Dňa 27. decembra si pripomenieme sté výročie narodenia slovenského tenoristu Štefana Gabriša (narodil sa 27. decembra 1919 v Chtelnici, okres Trnava, zomrel 25. marca 2011 v Bratislave), dlhoročného sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1950 – 1971 a v rokoch 1971 – 1983 inšpicienta opery. Viac o ňom sme písali TU….

Dňa 27. decembra uplynie deväťdesiat rokov od narodenia dirigenta a skladateľa Štefana Gajdoša (narodil sa 27. decembra 1929 v Košiciach, zomrel 15. októbra 1991 tamže), dlhoročného korepetítora, dirigenta a zbormajstra opery Štátneho divadla v Košiciach. Viac o ňom sme písali TU….

Dňa 29. decembra uplynie stotridsať rokov od narodenia českého operného speváka, režiséra a prekladateľa Zdeňka Knittla (narodil sa 29. decembra 1889 v Prahe, zomrel 21. septembra 1955 tamtiež), syna hudobníka a riaditeľa konzervatória Karla Knittla, jedného z prvých tenoristov operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1920 – 1921 a 1924 – 1925. Viac o ňom sme písali TU….

Dňa 31. decembra uplynie dvadsaťpäť rokov od úmrtia slovenského dirigenta a hudobného skladateľa Bohuša Slezáka (narodil sa 16. decembra 1922 v Bratislave, zomrel 31. decembra 1994 tamtiež), ktorý sa podieľal na vybudovaní spevoherného súboru Východoslovenského národného divadla v Košiciach (1945 – 1947, dnes Štátne divadlo), jedného z hlavných tvorcov profilu moderného spevoherného repertoáru Novej scény v Bratislave (1951 – 1986). Viac o ňom sme písali TU….

Pripravila: Elena Blahová-Martišová