Pripomíname si v januári (2016)

V januári tohto roku si pripomíname okrúhle výročia viacerých významných umeleckých osobností nášho hudobného života. Tých, ktorí už nie sú medzi nami si pripomenieme v článku dokumentaristky Eleny Blahovej-Martišovej.

Dňa 2. januára uplynie tridsaťpäť rokov od skonania českého dirigenta, zbormajstra a hudobného pedagóga pôsobiaceho na Slovensku Jozefa Petra (vl. menom Josef Petr sa narodil 20. januára 1903 v Opočne, okr. Rychnov nad Kněžnou, zomrel v Pardubiciach), dlhoročného zbormajstra operného súboru Slovenského národného divadla.

Jozef Petr pochádzal z viacdetnej rodiny mestského kapelníka v Opočne, v ktorej sa všetky deti venovali hre na klavíri a tri z nich nadobudli aj ďalšie odborné hudobné vzdelanie. Starší brat Karel (1901 – 1946), nadaný klavirista, sa stal profesorom učiteľského ústavu v Hradci Králové a mladší brat Jaromír (1910 – ?) bol korepetítorom a dirigentom, ako klavirista účinkoval často v rozhlase, komponoval zábavné a tanečné skladby. Jozef

Petr študoval na konzervatóriu v Prahe hru na organe u B. A. Wiedermanna (1923) a na  Majstrovskej škole u Josefa Kličku st. (1924). Na hudobno-pedagogickom oddelení konzervatória vyštudoval zborový spev, štátnu skúšku zložil v roku 1924. Po vojenskej prezenčnej službe bol riaditeľom Hudobno-speváckej školy v Břeclavi (1925 – 1926). Lákal ho však kontakt so živou hudbou a prihlásil sa na miesto dirigenta do Východoslovenského divadla v Košiciach (1926 – 1930). Potom prešiel viacerými divadlami: Tylovo divadlo v Prahe-Nusliach (1930 – 1931), Stredoslovenské divadlo M. Novákovej-Rosenkranzovej (1931 – 1933), Jihočeské divadlo v Českých Budějoviciach (1933 – 1939).

V rokoch 1939 – 1945 vyučoval na Hudobnej škole v Soběslavi a jeden rok v Tábore. Po vojne prišiel opäť na Slovensko, od roku 1946 pôsobil ako zbormajster, v rokoch 1962 – 1966 aj vedúci zbormajster opery SND, v roku 1975 ešte krátky čas vypomáhal Ladislavovi Holáskovi. V rokoch 1949 – 1958 prednášal na VŠMU odbor opernej korepetície.

Jozef Petr začal umeleckú činnosť vo Východoslovenskom národnom divadle v Košiciach pod vedením českého súkromného podnikateľa Ota Alfieriho. Popri šéfovi spevohry Jurajovi Viliamovi Schöfferovi bol druhým dirigentom a naštudoval celý rad výpravných operetných inscenácií, ktoré v repertoári dominovali. Z klasického repertoáru dirigoval Kálmánove operety Cirkusová princezná (1927), Grófka Marica (1927), Paganini (1928), Čardášová princezná (1929) a Cárovič (1929), Nedbalovu Poľskú krv (1927), Benatzkeho revuálnu operetu Adieu, Mimi! (1927), Frimlovu Rose Marie (1928).

Po Schöfferom odchode dirigoval aj operné inscenácie: Smetanovu Predanú nevestu (1928) a Hubičku (1928), Blodkovu operu V studni (1929), Leoncavallových Komediantov s Mascagniho operou Sedliacka česť (1929),  Bizetovu Carmen (1929) a i. V zájazdovom profesionálnom divadle M. Novákovej-Rosenkranzovej, pôsobiacom najmä na strednom Slovensku, takisto prevažoval operetný repertoár. Petr tu naštudoval aj svoju operetu Maskovaná milenka (1932). O dva roky ju uviedol aj na svojom ďalšom umeleckom pôsobisku v Jihočeskom divadle v Českých Budějoviciach (1934).

Keď nastúpil Petr ako dirigent do Budějovíc divadlo viedla Monika Jeřábková, vdova po prvom riaditeľovi SND Bedřichovi Jeřábkovi, ktorá z ekonomických dôvodov uprednostňovala v repertoári operetu. Podľa dobových periodík boli niektoré inscenácie klasickej i súčasnej operety v naštudovaní režiséra Rudolfa Lampu, známeho operetného speváka, na pomerne slušnej úrovni. Veľký podiel na úspechu mal však aj Petr, ktorý svojou neúnavnou prácou dokázal pozdvihnúť umeleckú úroveň orchestra. Po zastavení činnosti divadla v roku 1939 Petr vyučoval hudobnú výchovu v Soběslavi a v Tábore.

V roku 1946 prišiel Jozef Petr do Slovenského národného divadla už ako kvalifikovaný odborník s dlhoročnými skúsenosťami. Tu spolupracoval so známymi dirigentami  Milanom Zunom a Zdeňkom Chalabalom a ďalšími osobnosťami. Začiatky však boli ťažké, mnohým členom zboru chýbala odborná kvalifikácia, napr. Suchoňova Krútňava (1949) postavila pred operný zbor zložité nároky a Jozef Petr si po rokoch takto spomínal na skúšobný proces:

„Niektorí členovia nemali veľkú chuť zvládnuť nové zložitosti a všelikde v kuloároch sa hovorilo o nespievateľnosti tohto partu. Aby som sa vyhol nežiadúcim konfliktom, vytvoril som pred zopočatím štúdia akési prípravné etudy, ktoré vychádzali zo štruktúry Suchoňovej hudby a mali uviesť členov zboru do novej atmosféry i nových nárokov. Tak sme najskôr spievali tieto etudy a hlasové cvičenia a len potom sme, pristúpili k Suchoňovej novinke. Dodnes považujem toto naštudovanie za jeden z vrcholov svojej umeleckej práce.“ (Hudobný život, č. 14, 1973).

Entuziazmus Jozefa Petra priniesol svoje ovocie, keď zbor opery za výkon v Suchoňovej Krútňave na Divadelnej žatve v Prahe v roku 1951 dostal prvú cenu. Okrem Krútňavy (1949, 1952, 1965) naštudoval Petr zbory do Suchoňovho Svätopluka (1960). Veľa vnútorného záujmu, oduševnenia i poctivej práce venoval Petr premiére Cikkerovho Jura Jánošíka (1954, 1961), jeho Bega Bajazida (1987) a Vzkriesenia (1962). Zbor sa na týchto operách veľa naučil, takže bol schopný zvládnuť i ďalšie nároky.

Prvou inscenáciou, na ktorej sa ako zbormajster podieľal boli Smetanove Dve vdovy (1946), z ďalších smetanovských a dvořákovských opier možno spomenúť Dalibora (1947, 1957), Čertovu stenu (1949), Hubičku (1952, 1955), Predanú nevestu (1953), Libušu (1961), Rusalku (1950, 1953), Jakobína (1951), Čerta a Káču (1965).

Z ruského repertoáru dosiahol pozoruhodné úspechy v v Borodinovej opere Knieža Igor (1952, 1962) a v Musorgského Borisovi Godunovovi (1954) i v Čajkovského Eugenovi Oneginovi ( 1949, 1952, 1963). Zo svetovej opernej tvorby medzi najvýznamnejšie patrí Sedliacka česť (Mascagni, 1947, 1961), Komedianti (Leoncavallo, 1947, 1961), Faust a Margaréta (Gounod, 1948, 1956), Aida (Verdi, 1949, 1959), Fidelio (Beethoven, 1951, 1960), Blúdiaci Holanďan (Wagner, 1957), Otello (Verdi, 1958), Tannhäuser (Wagner, 1963), Trubadúr (Verdi, 1963), Turandot (Puccini, 1965). Popri klasickom repertoári naštudoval aj opery dvadsiateho storočia Odsúdenie Lukulla na text B. Brechta od P. Dessaua (1962), Brittenovu operu Sen noci svätojánskej (1962) a Cardillaca P. Hindemitha (1964). Poslednou inscenáciou bola Janáčkova Jej pastorkyňa (1966).

Jozef Petr ako vedúci zbormajster vynikal pracovitosťou, usilovnosťou a hlbokým pocitom zodpovednosti k umeleckej práci. Naštudoval desiatky opier klasického, romantického i veristického repertoáru. Zásluhou Jozefa Petra sa operný zbor vypracoval na vysokú umeleckú úroveň, zborové naštudovania vynikali zvukovou sýtosťou a dramatickým výrazom. Bol spoľahlivým spolupracovníkom dirigentov i režisérov.

Dňa 5. januára uplynie stodvadsaťpäť rokov od narodenia na Slovensku naturalizovaného českého operného speváka, režiséra a prekladateľa operných libriet Zdenka Rutha-Markova (narodil sa v Hodoníne, zomrel 25.decembra1956 v Bratislave), jednej zo zakladateľských osobností slovenského profesionálneho operného umenia, prvého stáleho a dlhoročného sólistu opery Slovenského národného divadla v basovom odbore. Samostatný medailón pripravujeme.

Dňa 7. januára si pripomínane nedožité osemdesiate piate narodeniny režiséra, dramaturga a pedagóga Branislava Krišku (narodil sa v Tisovci v okrese Rimavská Sobota, zomrel 30. apríla 1999 v Bratislave), jedného z najvýznamnejší predstaviteľov slovenského operného režijného umenia.

Múza očarila Branislava Krišku v rodnom Tisovci, v prostredí zanietených divadelných ochotníkov. Otec bol členom spevokolu, strýko režíroval divadlo a zverovali mu rôzne práce pri ochotníckych predstaveniach, okrem toho sa učil hrať na klavíri. Po skončení gymnázia začal študovať hudobnú vedu na Masarykovej univerzite v Brne, po roku sa rozhodol pre štúdium réžie na Janáčkovej akadémii múzických umení, kde bol žiakom Josefa Munclingera a Otakara Zítka (absolvoval v roku 1954). V tom istom roku sa stal režisérom, od 1962 aj dramaturgom opery Štátneho divadla v Košiciach. Od roku 1966 bol režisérom, 1966 – 1971 aj dramaturgom, 1970 – 1971 zastupujúcim šéfom opery, 1971 – 1992 šéfrežisérom Opery SND. V rokoch 1993 – 1996 bol umeleckým šéfom a krátko aj riaditeľom Štátnej opery v Banskej Bystrici.

Branislav Kriška mal absolventské predstavenie Janáčkovej akadémie v Košiciach. Najprv spolupracoval ako asistent so svojím profesorom J. Munclingerom na Musorgského opere Boris Godunov (1952), potom bol s Jurijom Šeregijom spolurežisérom Auberovej Nemej z Portici (1954) a v tom istom roku samostatne naštudoval Thomasovu Mignon. Čoskoro upozornil na seba pozoruhodnými a priebojnými opernými inscenáciami: Cikkerovým Begom Bajazidom (1957), prácou so svetlom v Janáčkovej Jej pastorkyni (1958), premyslenou a originálnymi nápadmi hýriacou koncepciou v Prokofievových Zásnubach v kláštore (1961), Fibichovou Búrkou (1961), aktualizovaným Beethovenovým Fideliom (1962), Cikkerovým Vzkriesením (1963) či Krejčího operou Zmätok v Efeze (1963).

Podpísal sa pod prvé uvedenie komickej opery G. A. Lortzinga Pytliak (1959) inscenovaného v ironizujúcej línii a Donizettiho Lucie di Lammermoor (1968). Usiloval sa o modernú podobu operného divadla, formoval zásadu vychádzať z poetiky predlohy a vystihnúť podstatnú myšlienku.

V inscenáciách v SND prehĺbil Kriška svoj osobitý režijný rukopis, zmysel pre štýlovú čistotu, hudobné cítenie prejavujúce sa v adekvátnom koncipovaní dramatických akcií, smerovanie k primáme monumentálnemu, obraznému javiskovému cíteniu. Mal vynikajúcich spolupracovníkov v scénografovi Ladislavovi Vychodilovi a kostýmovej výtvarníčke Helene Bezákovej, ich spoločné práce boli vizuálne veľmi pôsobivé a štýlovo jednotné, dramatickú atmosféru dotváral svietením. Veľkú pozornosť venoval Kriška slovenskej pôvodnej tvorbe, mnohé z diel naštudoval v ich premiérach.

V Banskej Bystrici ako prvý po rokoch schematizmu inscenoval Suchoňovu Krútňavu s pôvodným záverom (1963), impozantný bol jeho Svätopluk na nádvorí bratislavského hradu (1970). Z operného odkazu Jána Cikkera uviedol v pozoruhodnej dramaturgickej úprave Jura Jánošíka (1972), vychádzajúc pritom dôsledne z partitúry. Najdôležitejším prínosom Kriškových inscenácií boli  prepracované výkony všetkých účinkujúcich v rovnocennej symbióze hereckej i speváckej zložky, či to bolo v dramaticky účinnej Hre o láske a smrti (1973), v invenciou hýriacom Vzkriesení (1976), v striedmom a strohom Rozsudku (1979), jednoliato komediálne ladenom Obliehaní Bystrice (1983) a v iluzívnej, rozprávkovo ladenej poslednej Cikkerovej opere Zo života hmyzu (1987).

Inscenačne originálna bola košická javisková realizácia Cikkerovej opery Mister Scrooge (1984) v premyslenej striedmej režijnej koncepcii s hyperbolicky rozihraným záverom. Bázlikovu operu Peter a Lucia (1967) inscenoval ako veľkú javiskovú metaforu, Moyzesov epický opus Udatný kráľ (1967) bol strohý a vznešene statický, poeticky ladená a divácky veľmi úspešná bola Frešova detská opera Martin a slnko (1975, tu bol aj spoluautorom libreta). Kriška naštudoval pôsobivo štylizovanú antiiluzívnu inscenáciu Hviezdoslavom inšpirovaného opusu Juraja Beneša Hostina (1984), v štúdiu VŠMU aj jeho operu Skamenený (1978).

Kriškovými obľúbenými skladateľmi bol Janáček a Puccini, o ktorom napísal pozoruhodnú monografiu (Giacomo Puccini: kontrasty verizmu, Bratislava, Suprahon, 1970). Z Janáčkovej naštudoval lyrickú, pritom zvnútornenú Jej pastorkyňu (1966, 1986), Káťu Kabanovú (1978), Příhody lišky Bystroušky (1989). Mimoriadny ohlas však vyvolala jeho inscenácia opery Vec Makropulos (1973, s Elenou Kittnarovou v úlohe Emílie Marty) ako jedinečná ukážka „imaginatívnej sily hudobnodramatického umenia“.

K veristickým operám hľadal Kriška moderný, striedmy prístup, z Pucciniho to bola výtvarne pôsobivá Turandot (1965, s Hanou Svobodovou-Janků) inscenovaná s pietou k autorovi. V jednoaktovke Plášť (1968) vystihol dusivú atmosféru, snažil o realistickú drobnokresbu jednotlivých postáv. V druhej časti večera v komickej opere Gianni Schicchi (1968) usiloval o jemnú komickú štylizáciu postáv i postavičiek. V Madame Butterfly (1971) sa upriamil na „odsentimentalizovanie a scivilnenie príbehu“. Inscenoval tiež Toscu (1973), v Bohéme (1977, obsadenej väčšinou mladými spevákmi (Livora, Dvorský, Hurný, Kajabová, Hajóssyová, Czaková, Hudec, Szücs, Kopčák), „zdôraznil reálnosť prostredia a príbehu, mladosť tých, ktorí sú nositeľom príbehu, veselosť a smútok bez sentimentality“. V Banskej Bystrici uviedol aj Pucciniho Lastovičku (1997).

Kriška mal veľkú zásluhu na uvádzaní málo hrávanej tvorby, od baroka po romantizmus, nevyhýbal sa ani svetovej moderne. Ako prvý na Slovensku uviedol Gluckovu štýlovo čistú, decentnú operu Orfeus a Eurydika (1966) a jeho Ifigéniu v Aulide (1970), Purcellovu operu Dido a Aeneas (1982), výtvarne pôsobivú Belliniho Normu (1969), Mozartovho nepatetického Idomenea (1991). Divadelne účinný, strhujúci bol Bartókov Modrofúzov zámok (1974), Stravinského Osud zhýralca (1982) inscenoval s nadhľadom a v duchu moderného hudobného divadla.

V štúdiu VŠMU pokračoval Kriška v inscenovaní slovenských premiér dovtedy neuvedených, či menej známych operných titulov a mnohé aj dramaturgicky upravoval. S poslucháčmi VŠMU naštudoval: scénicky rozihranú komickú operu G. A. Lortzinga Zbrojár (Der Wildschütz) 1973), koncipovanú ako divadlo na divadle, Verdiho ranú operu Falošný Stanislao (Il finto Stanislao, 1974), jednoaktovky Ch. W. Glucka a J. Haydna Oklamaný kádi (Der betrogene Kadi) a Apatekár (Der Apotheker, 1975), Mozartovu komickú operu Fígeľ z lásky (La finta semplice, 1979), Májovú noc N. Rimského-Korsakova (1980), Čajkovského Jolantu (1985), Dargomyžského Kamenného hosťa (1988), Rossiniho operu Príležitosť robí zlodeja (L´occasione fa il ladro, 1993).

Režíroval tiež Nicolaiove Veselé panie z Windsoru (1976), Lortzingovho Pytliaka (1978), operu A. Ch. Adama Keby som bol kráľom (1979), Auberovho Fra Diavola (1981), Cimarosovo Tajné manželstvo (1982), Smetanovu Hubičku (1989), Händlovho Xerxa (1990) a Mozartove Così fan tutte (1992).

Branislav Kriška v rokoch 1959 – 1964 externe vyučoval náuku o divadle a operné herectvo na košickom konzervatóriu, od roku 1972 viedol operné štúdio VŠMU, od roku 1979 prednášal opernú réžiu na VŠMU v Bratislave, v roku 1984 dostal docentúru. Vychoval režisérov Jozefa Revalla, Mariána Chudovského, Martina Bendika, Blaženu Hončarivovú, Pavla Smolíka, Zuzanu Lackovú-Gilhuus. Kriška spolupracoval s opernými scénami v Novom Sade (Suchoňova Krútňavu 1968, Cimarosovo Tajné manželstvo 1970, Donizettiho Lucia di Lammermoor 1971, Belliniho Norma 1972) a v Ľublane (Čajkovského Eugen Onegin 1978, Dvořákova Rusalka 1979). Pohostinsky režíroval v slovenských i českých divadlách v Banskej Bystrici, Prešove, Olomouci a Brne.

Branislav Kriška sa venoval aj literárnej činnosti. Okrem spomínanej monografie venovanej Puccinimu napísal štúdiu o G. Bizetovi (vyšla s prekladom libreta opery Carmen v Štátnom hudobnom vydavateľstve 1965). Bol autorom bohatej škály článkov, esejí a štúdií o problémoch opernej réžie a dramaturgie v divadelných bulletinoch a odborných periodikách. Spolupracoval s televíziou, kde inscenoval zrekonštruovanú úpravu barokovej opery J. S. Kussera a J. Meiera Erindo a pripravil viacero portrétov osobností operného umenia.

Dňa 13. januára si pripomíname štyridsiate výročie od skonania opernej speváčky, sopranistky Márie Slotíkovej (rod. Longauerová, narodila sa 10. septembra 1916 v Liptovskej Osade, okr. Liptovský Mikuláš, zomrela v Bratislave), sólistky opery Slovenského národného divadla.

Mária Slotíková vyrastala v kultúrne rozvinutom rodinnom prostredí v Ivánke pri Nitre, kde bol jej otec učiteľom. Jej matka, dramatička Marta Longauerová, bola v dvadsiatych rokoch minulého storočia najproduktívnejšou autorkou divadelných hier, ktoré často uvádzali divadelní ochotníci. Slotíková študovala spev na Štátnom konzervatóriu v Bratislave u Dariny Žuravlevovej (1940), v rokoch 1949 – 1951 súkromne u Arnolda Tartagniho v Košiciach. Disponovala príjemne zafarbeným lyrickým sopránom a debutovala v Košiciach ako Mimi v Pucciniho Bohéme.

Do operného súboru SND angažoval Slotíkovú šéf opery Milan Zuna po úspešnom pohostinskom vystúpení v úlohe Mimi (1951). Stvárnila Tatianu v Čajkovského opere Eugen Onegin (1952) a Xéniu v Musorgského Borisovi Godunovovi (1954), ktoré režíroval sovietsky režisér N. S. Dombrovskij. Naštudovala Micaelu v Bizetovej Carmen (1954) v réžii M. Waseerbauera a titulnú postavu v Pucciniho Madame Butterfly (réžia Tibor Rakovský, 1955). Vytvorila Karolku v Janáčkovej Jej pastorkyni (1955), Barču v Smetanovej Hubičke (1955), Barbarinu v Mozartovej Figarovej svadbe (1955) a Komornú v Čertovi a Káči Antonína Dvořáka (1957). V roku 1953 sa úspešne prezentovala na koncerte v pražskej Lucerne. V roku 1957 divadelnú scénu opustila a o jej ďalšej činnosti nie sú dostupné žiadne informácie.

Dňa 21. januára uplynie deväťdesiatpäť rokov od narodenia hudobnej pedagogičky a speváčky Ljuby Makovickej (vyd. Facunová, narodila sa v Bratislave, zomrela 2. januára 2005 tamtiež).

Ljuba Makovická po absolvovaní reálneho gymnázia v Bratislave (1932 – 1940) študovala na Štátnom konzervatóriu klavír u Frica Kafendu (1940 – 1945) a súkromne spev u Anny Korínskej. V rokoch 1946 – 1952 študovala hudobnú vedu a fonetiku na Karlovej univerzite v Prahe, v roku 1952 získala doktorát. V Prahe pokračovala aj v štúdiách spevu u Gabriely Christmannovej-Eschovej. V rokoch 1946 – 1949 absolvovala v Československej republike vyše päťdesiat samostatných koncertov (Praha, Bratislava, Košice a i.). Úspešne debutovala v novozaloženej pražskej Opere 5. května ako Olympia v Offenbachových  Hoffmannových poviedkach a v tejto úlohe pohostinsky vystúpila aj v bratislavskom SND (1947). V košickom divadle spievala aj Kráľovnú noci v Mozartovej Čarovnej flaute (1949).

Ljuba Makovická si napokon zvolila profesionálnu pedagogickú prácu. Od 1953 až do roku 1999 prednášala ako asistentka na VŠMU v Bratislave dejiny hudby, dejiny opery, fonetiku, hlasovú výchovu a intonáciu, v rokoch 1970 až 1979 vyučovala spev. Podľa osobných spomienok muzikológa Miloslava Blahynku vyznačovali sa jej prednášky a semináre vysokou odbornou úrovňou a „schopnosťou zaujať študentov pútavým výkladom a naznačením paralel medzi hudbou a ďalšími umeniami, najmä literatúrou – a predovšetkým prepojenosťou teoretických a historických poznatkov s praxou koncertného alebo operného speváka.“ (Hudobný život, roč. 37, č. 2/2005, s. 2).

Bohatá bola tiež literárna činnosť Ljuby Makovickej. Svoje jazykové znalosti využila pri prekladaní operných libriet, pripravila slovenské preklady viacerých francúzskych, ruských, talianskych a nemeckých opier. Napísala štúdie o niekoľkých operách (Ch. Gounod: Faust a Margaréta, Libreto, Bratislava, 1957; Ch. W. Glucka: Ifigénia v Aulide, Libreto, Bratislava, 1958; R. Wagner: Tannhäuser, Libreto, Bratislava,1959), štúdiu o opere Scénické dielo S. Prokofieva (Slovenské divadlo 1981, s. 453 – 474), bola autorkou množstva odborných recenzií.

Spolupracovala s rozhlasom ako autorka veľkého cyklu o Ludwigovi van Beethovenovi i o ďalších skladateľoch a vokálnych umelcoch. Vypracovala cca sedemdesiat hesiel pre Československý hudební slovník osob a institucí I., II. (Praha 1963, 1965). Pre študentov spevu napísala skriptá Dejiny a literatúra spevu (VŠMU, 2002).

PhDr. Ljuba Makovická pochádzala z podnikateľskej a národne orientovanej rodiny Makovických z Ružomberka. Starý otec Vladimír Makovický bol jedným zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918, otec JUDr. Igor Makovický, bankový úradník, potom riaditeľ banky, bol počas druhej svetovej vojny účastníkom odboja. Makovická si ešte v mladosti osvojila zdravý životný štýl a preferovala vegetariánsky spôsob stravovania. Už jej prastrýko, osobný lekár Leva Nikolajeviča Tolstého MUDr. Dušan Makovický, sa pod vplyvom veľkého ruského spisovateľa stal vegetariánom. Svoje dlhoročné skúsenosti šírila prednáškami pre záujemcov o správnu výživu a jej recepty uverejňovala aj ročenka zdravej výživy.

Na dňa 21. januára pripadne nedožité šesťdesiate piate výročie narodenia opernej speváčky, sólistky opery Slovenského národného divadla Anny Kľukovej (narodila sa v Lešti v okrese Zvolen, zomrela 15. augusta 2010 v Bratislave). Viac informácií TU…

Pripravila: Elena Blahová-Martišová