Prinášame vám prehľad januárových výročí ôsmich umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktorí už nie sú medzi nami – Pavla Bagina, Dana Živojnoviča, Sergeja Larina, Bedřicha Jeřábka, Vladimíra Melička, Jozefa Petra, Dobřeny Šimáňovej a Miroslava Hájka. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.
Dňa 4. januára uplynie päť rokov od úmrtia organizačného pracovníka, dirigenta a hudobného skladateľa Pavla Bagina (narodil sa 11. mája 1933 v Košiciach, zomrel v Bratislave), dlhoročného umeleckého šéfa operného súboru Slovenského národného divadla (1971 – 1983).
Pavol Bagin (1933 – 2013),
foto: Archív SND
Pavol Bagin získal základy hry na klavíri u žiačky Bélu Bartóka Idy Gallovej v Trenčíne. Po maturite na gymnáziu v Galante (1951) študoval na Katedre hudobnej výchovy na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave (Eugen Suchoň, 1951 – 1955). Súčasne študoval na Konzervatóriu (kompozíciu u Andreja Očenáša, Šimona Jurovského, dirigovanie u Kornela Schimpla). Orchestrálne a operné dirigovanie študoval na Vysokej škole múzických umení u Ľudovíta Rajtera (1955 – 1959). Už počas štúdia dirigoval aj Vysokoškolský umelecký súbor. Profesionálnu dirigentskú prax získal ako šéfdirigent symfonického orchestra Vojenského umeleckého súboru, neskôr aj zástupca umeleckého šéfa Milana Nováka (1957 – 1969). V roku 1968 absolvoval študijný pobyt na Čajkovského konzervatóriu v Moskve. Po návrate sa stal riaditeľom Správy umenia Ministerstva kultúry SR (1969 – 1971). V rokoch 1971 – 1983 pôsobil ako umelecký šéf a hlavný dramaturg opery SND v Bratislave. V roku 1983 sa stal šéfredaktorom hudobného vydavateľstva OPUS, potom pôsobil ako tajomník vo Zväze československých skladateľov a Spolku slovenských skladateľov (1987 – 1996) a do roku bol 1999 ústredným riaditeľom Národného hudobného centra.
Pavol Bagin nastúpil do funkcie umeleckého šéfa operného súboru Slovenského národného divadla ešte počas rozsiahlej rekonštrukcie historickej budovy. Operné predstavenia sa hrávali v menších priestoroch Divadla Pavla Országha Hviezdoslava, o ktoré sa delili s činohernými. Obmedzeným priestorom sa musel prispôsobiť aj repertoár zúžený na desať operných titulov, intenzívnejšia bola zájazdová činnosť po slovenských mestách od Trnavy po Žilinu. Po roku 1968 mnohí sólisti súboru a členovia súboru emigrovali, ďalší odišli do zahraničného angažmán. Od nového šéfa opery sa očakávalo skonsolidovanie súboru a dôstojný návrat do zrekonštruovanej budovy (1972). Pavol Bagin pozval na post šéfdirigenta českého dirigenta Zdeňka Košlera (1971 – 1976), ktorý výrazne prispel k zvýšeniu kvality hudobných naštudovaní, ako hosťujúceho dirigenta prijal po jeho odchode Ondreja Lenárda (1976 – 1979). Do umeleckého súboru prišla celá plejáda novej speváckej generácie, prevažne absolventov VŠMU: Magdaléna Hajóssyová, Sidónia Haljaková-Gajdošová, Peter Dvorský, Štefan Hudec, Alžbeta Michálková, Sergej Kopčák, Elena Holičková, Peter Mikuláš, Peter Oswald, Ján Galla. Z domácich a českých divadiel prišli Milan Kopačka, Vojtech Schrenkel, Anna Starostová, Pavol Mauréry, Ida Kirilová, Anna Kľuková, Magdaléna Blahušiaková, Jozef Ábel, František Caban. Po znovuotvorení historickej budovy opery v roku 1972 ako hlavný dramaturg (1971 – 1980) venoval sústavnú pozornosť slovenskej opernej tvorbe. Popri obnovenom Cikkerovom Jurovi Jánošíkovi (1972) a Vzkriesení (1976) zaradil do repertoáru ďalšie Cikkerove opery Hra o láske a smrti (1973) a Rozsudok (1979), Frešovu detskú operu Martin a slnko (1975), Urbancovu Pani úsvitu (1976) a Tanec nad plačom (1979). Plnokrvným divadlom bol Dibákov Svietnik (1977), v novom naštudovaní uviedol súbor Suchoňovu Krútňavu (1978). Z klasického operného repertoáru boli umelecky hodnotné štýlové Mozartove Così fan tutte (1971) prevažne s mladými sólistami, Don Giovanni (1975), Pucciniho Tosca (1973), Pimpinone Georga Philipa Telemanna (1974), obnovený Verdiho Trubadúr (1974), Beethovenov Fidelio (1975), Gounodov Faust a Margaréta (1975) či Verdiho Traviata (1976). Na kvalitnej umeleckej a interpretačnej úrovni bola inscenácia Pucciniho Bohémy (1977), Verdiho Aidy (1978), menej známeho Paisiellovho Barbiera zo Sevilly (1978). Výtvarne sugestívne bolo predstavenie Purcellovej opery Dido a Aeneas (1983). Nechýbala tvorba dvadsiateho storočia, jednou z najlepších inscenácií bola slovenská premiéra Janáčkovej opery Vec Makropulos (1973) v hudobnom naštudovaní Zdeňka Košlera a v réžii Branislava Krišku v titulnej postave s excelentnou Elenou Kittnarovou, ktorá mala mimoriadny úspech aj na zahraničných zájazdoch. Uvádzal sa Bartókov Modrofúzov zámok (1974), divácky úspešná Gershwinova opera Porgy a Bess (1974), Taktakišviliho Tri životy (1974), Hazonova Sobášna kancelária (1975), Menottiho Médium (1976), hudobné drámy Richarda Straussa Salome (1976) a Elektra (1981), Brittenova Žobrácka opera (1977). Zaujala inscenácia Janáčkovej Káti Kabanovej (1978) a Stravinského Osudu zhýralca (1980).
Od roku 1971 sa premiéry viacerých operných inscenácií pravidelne uvádzali v rámci Bratislavských hudobných slávností (BHS): Pucciniho Madame Butterfly (1971), Cikkerove opery Juro Jánošík (1972) a Hra o láske smrti (1973), Beethovenov Fidelio (1974), Telemannanov Pimpinove s Bendovou tanečnou drámou Pygmalion (1974), Mozartov Don Giovanni (1975), Cikkerovo Vzkriesenie (1946), Musorgského Boris Godunov (1977), Suchoňova Krútňava (1978), Cikkerov Rozsudok (1979), Straussova Elektra (1980), Verdiho Don Carlos (1981) a Smetanov Dalibor (1982). Operný súbor absolvoval mnohé komerčné, ale i umelecky hodnotné zájazdy po celej Európe. V gréckom Solúne (hudobný festival Dimitria, 1973) uviedli Smetanovu Predanú nevestu, hosťovanie opery vo Wiener Volksoper s Gounodovou operou Faust a Margaréta (1976) bolo nielen úspechom operného súboru, ale aj začiatkom medzinárodnej kariéry Petra Dvorského (Margarétu spievala Magdaléna Hajóssyová, Mefista Ondrej Malachovský, dirigoval šéfdirigent Viktor Málek, réžia Miroslav Fischer). Inscenáciu Janáčkovej opery Vec Makropulos uviedol operný súbor v Prahe na Pražskej jari (1974), na Dňoch československej kultúry v Sofii (1975), v Ľubľane (1977), v Bruseli a Antverpách (1977), Berlíne (1978), Moskve a Kyjeve v rámci Dní kultúry v ZSSR (1980). S Janáčkovou Káťou Kabanoou a Cikkerovým Rozsudkom hosťoval operný súbor v nemeckom Wiesbadene na prestížnom Internazionale Maifestspiele (1980). Z mnohých zahraničných súborov hosťovalo za pôsobenia Pavla Bagina v SND napríklad Veľké divadlo z Moskvy s Čajkovského Pikovou dámou s nezabudnuteľným Hermanom Vladimíra Atlantova (1973). Komorný súbor Nemeckej štátnej opery z Berlína uviedol Rossiniho Barbiera zo Sevilly v pozoruhodnej réžii Ruth Berghausovej a pod taktovkou Otmara Suitnera, Almavivu spieval Peter Schreier (1975), vo Verdiho Donovi Carlosovi spievala so súborom Sofijskej národnej opery úlohu Alžbety Gena Dimitrová (1978). V rámci BHS uviedla belgická Kráľovská opera z Antverp Brittenovu operou Únos Lukrécie (1977), Národné divadlo z Weimaru Cikkerovho Coriolana a viedenská Štátna opera Donizettiho Dona Pasquala (1978), berlínska Komická opera Pucciniho Madame Butterfly v réžii Joachima Herza a Slovinské národné divadlo z Ľubľane Verdiho Ernaniho (1981), Nemecká štátna opera z Berlína Mozartove Così fan tutte (1982). S pozoruhodným ohlasom sa stretli pohostinské vystúpenia mnohých zahraničných umelcov zvučných mien, akými boli napr.: tenoristi Virgilius Norejka, Vladislav Pjavko, Nikola Nikolov, barytonisti Lajos Miller, Kari Nurmela z Fínska, Nicolae Herlea, David Ohanesian, basisti Jevgenij Nesterenko a Nikola Giuzelev, skvelá sopranistka Anna Tomova-Sintov, srbská speváčka Milka Stojanović, mezzosopranistky Zenaida Pally, Biserka Cvejić, Margarita Lilova a mnohí ďalší zahraniční umelci a sólisti domácich, vtedy ešte československých divadiel z Prahy, Brna, Ostravy, Košíc i Banskej Bystrice.
Pavol Bagin príležitostne dirigoval baletné inscenácie SND. Po prvý raz sa za pultom predstavil naštudovaním pôvodnej baletnej trilógie zostavenej z diel Svetozára Stračinu Ej, husári, Vilecovho diela Preludio eroico a Baladou o strome Milana Nováka (pod názvom Hrdinská trilógia,1974). Z pohľadu kritiky bol „rôznorodý hudobný materiál baletnej trilógie pripravený precízne nielen po stránke rytmickej, dynamickej i výrazovej, ale i s veľkým pochopením pre špecifiká hudobného sprievodu k baletu. Svojou prezentáciou dopomohol k umeleckej úrovni tohto závažného predsavzatia.“ (Emil Bartko, Hudobný život, roč. 6, 14. 10. 1974, č. 19, s. 3.). Úspešne sa zhostil náročnej partitúry Ščedrinovho baletu Anna Kareninová (réžia Boris Slovák, choreografia Jozef Sabovčík, 1977) a hudobných diel slovenských skladateľov, pôvodne neurčených baletnému publiku, Suchoňovej Čarodejnej noci a Zaklínadiel Ilju Zeljenku (v rámci baletného večera pod názvom Triptych života, 1980). Pohostinsky dirigoval Slovenskú filharmóniu, Štátnu filharmóniu Košice, Symfonický orchester Československého rozhlasu v Bratislave a Štátny komorný orchester v Žiline, často hosťoval v zahraničí.
Pavol Bagin skomponoval vyše päťdesiat orchestrálnych a komorných skladieb, upravoval ľudové piesne a tance, komponoval aj piesne a scénickú hudbu k poézii, napr.: Musica per archi (1976), Prelúdiá pre sláčikové kvarteto (1979), Melancholické miniatúry (1980), Sinfonietta slovacca (1983), Allegro festivo pre veľký orchester (1986), Koncert pre čembalo a sláčikový orchester (1987) a ďalšie skladby. Viaceré skladby sa uvádzali na koncertných pódiách, Viktor Málek uviedol so súborom Camerata slovaca v roku 1977 v rámci koncertov v SND Baginovu skladbu Quatro invenzioni per archi a v tom istom roku v rámci BHS v koncertnej sieni Klarisiek Tri spevy na poéziu Miroslava Válka pre soprán a orchester, sólo spievala Magda Hajóssyová. V rámci festivalu Týždňa novej slovenskej hudobnej tvorby 1978 malo premiéru Pastorále pre sólovú flautu s Milošom Jurkovičom, v roku 1980 jeho Prelúdiá. Na festivale, už pod názvom Nová slovenská hudba, uviedla Capella Istropolitana s dirigentom Ewaldom Danelom Symfóniu brevis pre komorný orchester (1994), v roku 1998 Slovenská filharmónia s dirigentom Bystríkom Režuchom predviedla symfonickú skicu pre veľký symfonický orchester Ister, Baginova zborová kompozícia Lapotadlo zaznela na otváracom koncerte 26. ročníka festivalu v roku 2012. Kompozíciu Hudbu pre sláčikový orchester naštudovala Slovenská filharmónia s dirigentom Vladimírom Verbickým (1983), tri lyrické skladby Spomienky venované Vladimírovi Čížikovi interpretoval Čížik v Hudobnej sieni Bratislavského hradu (2003), Suitu pre violu a klavír reprodukovali v Mirbachovom paláci Ivan Palovič a Jordana Palovičová (2007).
Ako dirigent realizoval Pavol Bagin veľký počet nahrávok pre Slovenský rozhlas a vydavateľstvo OPUS. V roku 1981 vydal OPUS profilovú platňu jeho viacerých kompozičných skladieb, v koprodukcii OPUS-u a nemeckej firmy MIDAS nahral ako dirigent s orchestrom Camerata slovaca Händlov cyklus 12 Concerti grossi, op. 6 (1985), Hudobný fond vydal CD nosič s jeho skladbami pod názvom Chamber music (2011). Pre televíziu nahral Pavol Bagin operu Johanna Sigismunda Kussera Erindo (1974) a balety Milan Nováka Balada o strome a Preludio eroico Michala Vileca (1977). V rámci cyklu Z galérie umelcov nakrútila televízia dokument o Pavlovi Baginovi (1983).
Dňa 12. januára uplynie tridsaťpäť rokov od úmrtia operetného speváka Dana Živojnoviča (vlastným menom Daniel Slobodan, narodil sa 4. júna 1905 vo Vršaci v Srbsku, zomrel v Bratislave), dlhoročného sólistu spevohry Novej scény (1947 – 1970). Viac o ňom sme písali TU…
Dano Živojnovič (1905 – 1983)
Dňa 13. januára uplynie desať rokov od úmrtia výnimočného speváka svetového renomé, tenoristu Sergeja Larina (narodil sa 9. marca 1956 v Daugavpilse v Lotyšsku, zomrel v Bratislave), sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1989 – 2008. Viac o ňom sme písali TU…
Sergej Larin (1956 – 2008),
foto: Archív SND
Dňa 16. januára si pripomenieme sto tridsiate piate výročie narodenia českého divadelného riaditeľa a podnikateľa, režiséra a herca Bedřicha Jeřábka (narodil sa vo Vrbovej Lhote u Nymburka, zomrel 21. októbra 1933 v Prahe), prvého riaditeľa Slovenského národného divadla v rokoch 1920 – 1922.
Bedřich Jeřábek (1883 – 1933),
zdroj: Slovenský svet. roč. 1, 11. 9. 1921,č. 22, s. 4
Bedřich Jeřábek začínal ako herec vo viacerých českých kočovných spoločnostiach, krátko bol angažovaný v ľudovom divadle Urania v Prahe (1903) a v Mestskom divadle v Plzni (1907). V hereckom povolaní sa výraznejšie neuplatnil, zameral sa preto na divadelné podnikanie, kde využil svoje organizačné schopnosti a nekonfliktnú povahu. V roku 1909 si založil vlastnú divadelnú spoločnosť, s ktorou podnikal turné po moravských, sliezskych i českých mestách, v roku 1910 aj prvé zájazdy pre českú menšinu do Viedne. V roku 1914 sa stal riaditeľom Divadla združených miest východočeských pôsobiacich v Hradci Králové, Pardubiciach a Chrudime. Počas prvej svetovej vojny sa mu podarilo udržať prevádzku uvádzaním operetného repertoáru, ktorý navštevovalo najmä vojsko.
Po vzniku Československej republiky (1918) v novej politicko-spoločenskej situácii sa naskytli predpoklady pre vytvorenie národného divadelného stánku na Slovensku podľa vzoru pražského Národného divadla. Myšlienka založiť stále slovenské Národné divadlo vznikla ešte v máji 1918 na oslavách 50. výročia položenia základného kameňa na stavbu pražského Národného divadla, na ktorých sa zúčastnila aj slovenská delegácia na čele s P. O. Hviezdoslavom a Dr. Vavrom Šrobárom, ktorú podporoval aj vtedajší šéf činohry Jaroslav Kvapil. Divadelné umenie na Slovensku však nemalo takú dlhú tradíciu ako v Čechách a na Morave, pestovalo sa na ochotníckej báze a preto do úvahy prichádzala pomoc českého divadelného súboru. O pôsobení Východočeskej divadelnej spoločnosti sa rozhodlo v Prahe. Významnú úlohu zohral minister s plnou mocou pre Slovensko Dr. Vavro Šrobár, keď so súhlasom sekčného šéfa Ministerstva školstva a národnej osvety Jaroslava Kvapila poveril v Prahe začiatkom septembra 1919 Bedřicha Jeřábka vedením národného divadla pre Slovensko. Bolo to po úspešnom zájazde Jeřábkovej spoločnosti po slovenských mestách od Bratislavy až po Košice v júli a auguste 1919. Jeřábek toto pozvanie vnímal pozitívne, keďže sa po roku 1918 dostal do ostrých rozporov s obecenstvom a predstaviteľmi Východočeskej divadelnej spoločnosti a uvažoval o zmene miesta pôsobnosti. Ako skúsený riaditeľ divadelnej spoločnosti disponoval činoherným a operným súborom istej profesionálnej skúsenosti, repertoárom a vlastným divadelným fundusom, čo bolo predpokladom okamžitej divadelnej prevádzky.
V novembri 1919 inicioval Dr. Vavro Šrobár založenie Družstva Slovenského národného, ktoré sa malo postarať o finančné zabezpečenie činnosti divadla a prenájom budovy v Bratislave. Budova Mestského divadla však patrila mestu a rozdelenie sezóny medzi tri súbory komplikovali maďarské a nemecké divadelné spoločnosti, ktoré sa nechceli vzdať svojich predchádzajúcich nárokov. Napokon k dohode došlo a každá z troch spoločností dostala štyri mesiace. Družstvo SND si prenajalo budovu divadla v Bratislave a dňa 1. marca 1920 začali pod názvom Slovenské národné divadlo pohostinské hry Východočeského divadla riaditeľa Bedřicha Jeřábka Smetanovou Hubičkou, ktorou sa začali písať dejiny profesionálneho divadla na Slovensku. Operu v réžii Bohuša Vilíma dirigoval Ferdinand Ledvina, v hlavných úlohách účinkovali Hana Kramperová (Vendulka), Leon Geitler (Lukáš) a Josef Peršl (Otec Paloucký). Na otvorení sa zúčastnili minister Dr. Vavro Šrobár, bratislavský župan Dr. Matej Metod Bella, veliteľ francúzskej vojenskej misie generál Eugèn Desiré Mittelhauser a ďalší významní hostia. Na druhý deň uviedli Marišu Aloisa a Viléma Mrštíka (pod českým názvom Maryša) a 3. marca 1920 operetu Emiliána Starého Favoritka (Maharadžov miláčik). Prvá premiéra baletu Delibesovej Coppélie bola až 19. mája 1920 Jeřábkovi nechýbala odvaha usadiť sa v multikultúrnej a viacnárodnostnej Bratislave, jeho podnikateľským zámerom bolo úsilie vyhovieť požiadavkám národnostne rôznorodého obecenstva, navyše zvyknutého na pomerne kvalitné predstavenia maďarských a nemeckých spoločností. Repertoár bol bohatý a pestrý, klasický i súčasný, avšak vzhľadom na nízku návštevnosť bolo potrebné dopĺňať ho novými titulmi. V apríli absolvovala činohra zájazd do Košíc a Martina, po skončení sezóny 4. júla ?v Bratislave účinkoval celý súbor v Košiciach. Prvá československá sezóna bola podľa Slovenského denníka „veľkým morálnym úspechom … Úroveň všetkých predstavení zvlášť na začiatku sezóny bola dobrá, koniec sezóny trpel pokročilou letnou dobou i rýchlym študovaním nových hier. Hoci neboli sme vždy spokojní, zvlášť réžiou v činohre, musíme uznať veľkú obetavosť a prácu celého ensembla. Nášmu divadlu patrí tiež zásluha, že bolo prvým, ktorá vypravilo Smetanovu Libušu v modernej úprave (výprava Jaroslav Jareš, pozn. autorka) a docielilo ňou veľkého a pekného úspechu jak u obecenstva tak u kritiky. Činnosti nášho divadla všímali si tiež brnenské a pražské české časopisy a tunajšie nemecké a maďarské, ktorých posudky hovorili vždy o dobrej úrovni nášho divadla. (Slovenský denník, roč. 3, 10. 7. 1920, č. 153, s. 3). Pozitívne hodnotila úroveň viacerých, predovšetkým českých operných inscenácií (Libuša, Jej pastorkyňa) i bratislavská nemecká tlač. Prednosťou súboru bolo spevácky dobre pripravené zborové teleso, dobrú úroveň mal orchester pod istou rukou skúseného a temperamentného dirigenta Ferdinanda Ledvinu i spoľahlivého Františka Vaněka.
Od 1. augusta 1920 začala spoločnosť na čele s administratívnym riaditeľom Bedřichom Jeřábkom pôsobiť pod správou Družstva Slovenského národného divadla. Sezóna začala v Košiciach, bratislavská sezóna mala trvať od novembra do februára 1921, na žiadosť Družstva SND predĺžila mestská rada sezónu na šesť mesiacov do 1. mája 1921. Od nasledujúcej sezóny trvala bratislavská sezóna osem mesiacov a dva mesiace boli vyhradené pre zájazdy do Košíc a po slovenskom vidieku. V roku 1921 začal činnosť činoherný zájazdový súbor Slovenské národné divadlo II., uvádzaný aj ako propagačný súbor SND, tzv. Marška, ktorý mal kompenzovať nedostatok slovenských predstavení a propagovať divadelné umenie na slovenskom vidieku. Na základe konkurzu boli prijatí slovenskí herci Andrej Bagar, Jozef Kello a Gašpar Arbet, z pražského konzervatória prišli Janko Borodáč a Oľga Országhová, väčšinu súboru však tvorili českí herci (v júni 1922 pre nedostatok subvencií Vidiecka činoherná spoločnosť SND zanikla).
Bedřich Jeřábek v Bratislave sporadicky aj účinkoval, uplatnil sa v charakterových postavách Vladimíra Nedeljkoviča (Nušić: Pustatina, 1920), cynického Zdžarského (Przybyszewski: Pre šťastie, 1920), darilo sa mu i vo veseloherných postavách figliarskeho Anatola Barisarta (Hennequin-Duval: Manžel šibal, 1920). Jednou z jeho najúspešnejších úloh bola náročná psychologická postava Osvalda Alvinga v Ibsenových Strašidlách (1920) v precítenom hereckom podaní. Kritika vyzdvihla i jeho dramatický výkon v postave Raymonda v hre Alexandra Bissona Bezmenná (1920). Ako zručný režisér sa prejavil pri repertoári veseloherného charakteru v Mitchelovej hre Evine dcéry (1920), Bozděchovom Sveta pán v župane (1920), Lengyelovej Tanečnice (1922). Pri Wildovom Ideálnom manželovi (1921 preukázal vkus a pevnú ruku, na dobrej úrovni bola naštudovaná aj divácky najúspešnejšia inscenácia Jiráskovho Lampáša (1921) na scéne Jaroslava Jareša, vystihujúcej poetiku predlohy. Režíroval ešte Ibsenovu drámu Strašidlá (1920), Parmov Ranný súmrak (1920) a Przybyszewského hru Pre šťastie (1920).
V máji 1920 uviedol Bedřich Jeřábek prvé hry v slovenčine, Tajovského Hriech a V službe (1920), na jeseň Rázusovu Hanu (1920) a hru Z otroctva vekov (1920) Jána Dvorského (pseudonym ministra Vavra Šrobára). Nasledovali hry Pavola Socháňa Sedliacka nevesta (1921) a Honorár (1922), Palárikovo Inkognito (1921), Timravina Chudobná rodina (1921). V slovenskom preklade Fedora Jesenského bol uvedený Gogoľov Revízor (1921), Čechovove Pytačky (preklad Hana Ruppeldtová, 1922), Vollmanov Rastislav (preklad Hana Gregorová, 1922). Bedřich Jeřábek angažoval so súboru aj prvých slovenských hercov Lenku Kozlíkovú (1920), Rudolfa Bachleta (1921), Andreja Münza (1921) a Ignáca Vinceka- Hochštetského (1921). V Tajovského hre V službe (1920) dostala príležitosť vystúpiť slovenská herečka, ešte poslucháčka pražského konzervatória Elena Krčméryová, sestra Štefana Krčméryho, manželka skladateľa Miloša Smatka. V postave Marvy v hre českého autora pôsobiaceho v Bratislave Franka Wollmana Rastislav (1922) účinkovala recitátorka a ochotnícka herečka Ľudmila Šimonovičová (rodné meno budúcej spisovateľky Zuzky Zgurišky). Príležitostne vystúpila herečka Monika Jeřábková, manželka riaditeľa, ktorá mala na starosti garderóbu divadla a niektoré administratívne práce. V Košiciach hrala postavu babičky v Mariši Aloisa a Viléma Mrštíkovcov a Oľgu v hre Przybyszewského Pre šťastie. V Bratislave pohostinsky vystúpila iba raz, ako Jacqueline v Bissonovej hre Bezmenná (1920), kde zaujala svojím hodnotným umeleckým výkonom kritiku i divákov. Oživením boli pohostinské vystúpenia umelkýň z pražského Národného divadla Zdenky Rydlovej, o. i. hrala Marišu bratov Mrštíkovcov (1921) a Leopoldy Dostalovej v titulnej postave Ibsenovej Nory (1921). Na jar v roku 1922 uskutočnila činohra prvý zájazd do Viedne, kde v sieni Arbeiterheimu a v Národnom dome uviedla Molièrovho Lakomca a Jiráskovho Otca s uspokojivým morálnym i finančným úspechom.
Pozývaním hosťujúcich českých operných umelcov sa povzniesla úroveň operných predstavení. Prvým bol tenorista pražského Národného divadla Theodor Schütz ako Dalibor a Jíra v Smetanových operách Dalibor a Braniboři v Čechách, bývalý člen Ľudovej opery vo Viedni a sólista Nového nemeckého divadla v Prahe Richard Kubla ako Canio v Leocavallových Komediantoch a Lukáš v Smetanovej Hubičke. Na sklonku svojej kariéry hosťoval v Bratislave aj vo svete známy komorný spevák Karel Burian v postave Smetanovho Dalibora a Jana Sladkého Kozinu z Kovařovicových Psohlavcov. Jeden z najvýznamnejších tenoristov svojej doby Otakar Mařák spieval Smetanovho Jeníka z Predanej nevesty, Massenetovho Werthera, Dona Josého v Bizetovej Carmen a Pucciniho Cavaradossiho z Toscy. Z basistov hosťoval ako Kecal v Predanej neveste Jiří Huml a Emil Pollert v postave Mumlala v Smetanových Dvoch vdovách, obaja z pražského Národného divadla z Brna Alois Pivoňka ako Mumlal a Kecal. Vo svojej vrcholnej postave Kostolníčky z Janáčkovej Jej pastorkyne vystúpila chorvátska umelkyňa Gabriela Horvátová, prvá pražská interpretka tejto postavy. Z pražskej „Zlatej kapličky“ prišli aj ďalšie umelkyne, Massenetovu Manon stvárnila Marja Bogucká, speváčka poľského pôvodu. Často vystupovala v Bratislave primadona Kristína Morfová ako Smetanova Libuša, Milada z Dalibora a Mařenka z Predanej nevesty, aj Filina z Thomasovej Mignon, Ludmila Prokopová ako Thomasova Mignon, Blaženka z Tajomstva. Prvou Bizetovou Carmen bola Mme. Charles Cahier, pôvodom americká speváčka pôsobiaca na európskych scénach, ktorú v roku 1907 angažoval Gustav Mahler do Viedenskej štátnej opery (v roku 1911 spievala v Mníchove svetovú premiéru Mahlerovho cyklu Pieseň o zemi). Elsa Bland z Viedenskej štátnej opery spievala Pucciniho Toscu, „švédsky slávik“ Valborg Svärdström vystúpila v Offenbachových Hoffmannových poviedkach ako Olympia, Giulietta a Antonia. V postavách Mefista z Gounodovho Fausta a Scarpiu z Pucciniho Toscy hosťoval ruský emigrant Georgij Baklanov, pôvodom ukrajinský basbarytonista Sigismund Saleschi (vl. menom Sigizmund Zalevskij) spieval Gounodovho Mefista. V júni 1920 dirigoval ako hosť Oskar Nedbal svoje operety Poľská krv a Vinobranie a Smetanove opery Predaná nevesta a Hubička. V operetných inscenáciách účinkovali dvaja hostia z pražských operetných scén Hugo Kraus (indický maharadža v operete Emiliána Starého Maharadžov miláčik) a Richard Menšík (Bolo v Nedbalovej Poľskej krvi a Achmed Bej vo Fallovej Stambulskej ruži). V auguste 1920 sa prvým šéfom opery stal Milan Zuna, ktorý najmä v prvých dvoch rokoch nielen svojou umeleckou, ale aj neúnavnou organizačnou a edukačnou prácou podstatne zvýšil interpretačnú úroveň operného súboru. V apríli 1921 bol usporiadaný cyklus Smetanových opier Braniboři v Čechách, Dalibor, Predaná nevesta, Hubička a Tajomstvo za účasti popredných českých operných umelcov (Theodor Schütz, Kristína Morfová, Jaroslav Tyl, Gustav Svojsík, Slávka Rostová, Ludmila Prokopová).
V apríli 1922 po narastajúcich sporoch finančného charakteru s Družstvom SND Bedřich Jeřábek rezignoval na funkciu riaditeľa a rozhodol sa opustiť Slovenské národné divadlo. Svoj fundus predal štátu a s prevažnou väčšinou súboru odišiel do Plzne, kde pôsobil do roku 1926. V rokoch 1927 – 1929 bol riaditeľom divadla Uranie v Prahe, v roku 1929 založil v Prahe Veľkú operetu, kde pôsobil až do svojej predčasnej smrti v roku 1933, kedy podľahol rakovine. V roku 1931 rozšíril svoje podnikateľské aktivity o Jihočeské divadlo v Českých Budějoviciach, ktoré po jeho smrti krátko viedla manželka Monika Jeřábková. V divadle vyvíjala vlasteneckú činnosť a v roku 1944 zahynula v koncentračnom tábore.
Dňa 18. januára si pripomenieme sto dvadsiate piate výročie narodenia dirigenta, zbormajstra a skladateľa Vladimíra Melička (narodil sa v Martine, zomrel 11. novembra 1946 v Bratislave), dlhoročného korepetítora a zbormajstra operného súboru Slovenského národného divadla (1924 – 1946). Viac o ňom sme písali TU…
Vladimír Meličko (1893 – 1946),
foto: Archív DÚ
Dňa 20. januára uplynie sto pätnásť rokov od narodenia českého dirigenta, zbormajstra a hudobného pedagóga pôsobiaceho na Slovensku Jozefa Petra (vl. menom Josef Petr sa narodil v Opočne, okr. Rychnov nad Kněžnou, zomrel v 2. januára 1981 v Pardubiciach), dlhoročného zbormajstra operného súboru Slovenského národného divadla (1946 – 1966). Viac o ňom sme písali TU…
Jozef Petr (1903 – 1981),
foto: Archív SND
Dňa 22. januára uplynie päťdesiatpäť rokov od úmrtia opernej speváčky, sopranistky Dobřeny Šimáňovej (vydatá Ruthová, narodila sa v 29. marca 1895 v Prahe, zomrela v Bratislave), sólistky operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1920 – 1933, prvej predstaviteľky Mařenky v Smetanovej Predanej neveste v roku 1920. Viac o nej sme písali TU…
Dobřena Šimáňová (1895 – 1968),
foto: Archív DÚ
Dňa 22. januára si pripomenieme deväťdesiate piate výročie narodenia slovenského operného speváka Miroslava Hájka (narodil sa v Košiciach, zomrel 16. novembra 1982 tamže), barytonistu, dlhoročného sólistu opery Štátneho divadla v Košiciach. Viac o ňom sme písali TU…
Miroslav Hájek (1923 – 1982),
foto: Archív DÚ
Pripravila Elena Blahová-Martišová
video
