Dnes je: nedeľa, 23. 9. 2018, meniny má: Zdenka, zajtra: Ľubor

Pripomíname si v júli (2016)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame vám prehľad júlových výročí viacerých významných umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktorí už nie sú medzi nami – Jindřicha Lázničku, Františka Zvaríka, Věry Wasserbauerovej-Strelcovej, Juraja Hrubanta, Ludviky Dubovskej, Juraja Martvoňa, Oldřicha Spisara, Bohuslava Tvrdého. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 4. júla uplynie stopätnásť rokov od narodenia herca a sólistu spevohry českého pôvodu Jindřicha Lázničku (narodil sa v Prahe, zomrel 24. mája 1970 v Bratislave), dlhoročného člena bratislavskej Novej scény (1947 – 1970). Viac o ňom sme písali TU…

Jindřich Láznička, (1901 – 1970), foto Anton Šmotlák (Archív DÚ)

Jindřich Láznička,
(1901 – 1970),
foto Anton Šmotlák (Archív DÚ)

Dňa 17. júna si pripomenieme deväťdesiate piate výročie narodenia Františka Zvaríka (narodil sa vo Vrútkach, okr. Martin, zomrel 17. augusta 2008 v Bratislave), prvého Štelinu v Suchoňovej národnej opere Krútňava, dlhoročného popredného člena činohry (1940 – 1945, 1956 – 1997), člena Frontového divadla počas Slovenského národného povstania (1944), ktorý v rokoch 1945 – 1956 pôsobil ako sólista v basovom odbore aj v opere Slovenského národného divadla.

František Zvarík, (1921 – 2008), foto: J. Nemčoková (Archív SND)

František Zvarík,
(1921 – 2008),
foto: J. Nemčoková (Archív SND)

Mnohostranný talent Františka Zvaríka sa prejavil už v mladosti záľubou v maľovaní a profesor na martinskom gymnáziu ho nahováral, aby išiel študovať na umelecko-priemyselnú školu v Prahe. Keďže rád aj recitoval a spieval, prihlásil sa po maturite (1938) na Hudobnú a dramatickú akadémiu v Bratislave (1942) a ešte počas štúdií sa stal členom činohry SND (1940). V činohre začínal menšími úlohami, občas mal príležitosť spievať aj v spevoherných a činoherných inscenáciách (Strauss: Noc v Benátkach, 1939; Dusík: Pod cudzou vlajkou, 1940; Erdélyi: Krásna pani, 1941 a v Nestroyovej fraške Lumpácivagabundus, 1941). Jeho od prírody krásny a zvučný hlas neostal bez povšimnutia, predspieval Arnoldovi Flöglovi a Ladislavovi Holoubkovi, a keď mu ponúkli postavu Murára v inscenácii Smetanovej opery Tajomstvo, išiel skúsiť šťastie do opery. V roku 1945 sa stal sólistom operného súboru a popritom študoval súkromne spev u Anny Korínskej. Bol všestranne spoľahlivým interpretom českého repertoáru, zo smetanovských postáv stvárnil Míchu z Predanej nevesty (1945, 1953), Mumlala v Dvoch vdovách (1946), Raracha z Čertovej steny (1949), Otca Palouckého z Hubičky (1952), z Dvořákových Lucifera z Čerta a Káče (1947), hlboký ľudský cit vložil do interpretácie Vodníka z Rusalky (1950), bol Grófom Viliamom z Harasova v Jakobínovi (1951). V Janáčkovej Jej pastorkyni spieval Stárka (1946) a Richtára (1955), v jeho Káti Kabanovej Dikoja (1949), bol Čarodejníkom vo Weinbergerovom Gajdošovi Švandovi (1948), v Kovařovicových Psohlavcoch vytvoril Mateja Přibeka (1953). V operných rolách kritika oceňovala Zvaríkove spevácke kvality, mäkkosť a sonórnosť jeho basu, slovanskú farebnosť hlasu, vyzdvihovala i presvedčivý herecký prejav, svoje kreácie obohacoval výraznou kresbou stvárňovaných charakterov. Ťažisko jeho operného umenia tvoril slovanský operný repertoár. Vzorom interpretácie bol Zvaríkovi Fiodor Šaľapin a domáci sólista Arnold Flögl, s ktorým viaceré postavy alternoval. Po boku Flöglovho Borisa Godunova spieval krásnym basovým hlasom a s vypracovaným prednesom Pimena (1946). Neskôr, v Dombrovského inscenácii Borisa Godunova (1954) stvárňoval Borisa, v postave ktorého dokázal speváckymi a hereckými prostriedkami jedinečne vystihnúť zložitého, psychologicky rozorvaného hrdinu ruskej hudobnej drámy. Odborní recenzenti vysoko hodnotili jeho výkon, Šimon Jurovský napísal: „V monológu 2. dejstva a v smrti Borisa upútava, ako jeho veľký vzor Šaljapin, bohatosťou hereckého a speváckeho prejavu. Jeho hlas vo vypätých scénach znie plno, dobre s ním narába a moduluje do príslušného výrazu, ktorý presvedčuje a uchvacuje.“( Divadlo, roč. 5, jún 1954, č. 6.) Zdenko Nováček: „Zvarík je majstrom dramatických vypätí a vrcholov, začína strhovať tam, kde iní už prestali stupňovať svoje výkony a došiel im dych. Preto jeho Boris má také veľké emocionálne rozpätie. Je zaujímavé že toto rozpätie je nielen v hereckom výkone, ale že skrz hereckú gradáciu nachádza i gradáciu svojho hudobného výrazu.“ (Kultúrny život, roč. 9, 8.5.1954, č. 19, s. 7.) V postave Borisa Godunova pohostinsky vystúpil Zvarík i v pražskom Národnom divadle v roku 1956. V Čajkovského Eugenovi Oneginovi naštudoval Knieža Gremina (1949, 1952), Galického v Borodinovej opera Knieža Igor (1952). Zo sovietskej tvorby bola pozoruhodná jeho kreácia Tarasa v Kabalevského Tarasovej rodiny, 1953). Kultivovaným a na nuansy bohatým basom vytvoril dve veľké postavy z francúzskej tvorby: Massenetovho Don Quijota (Don Quijote, 1947) a Gounodovho Mefista (Faust a Margaréta, 1948). Ako Don Pizzaro v Beethovenom Fideliovi (1951, 1960) zaujal nielen prepracovaným a pútavým hereckým výkonom, ale aj vášnivým, hlboko zvučným hlasom. Stvárnil aj ďalšie postavy zo svetovej opernej tvorby, z Verdiho to bol Gróf Monterone (Rigoletto, 1945, 1951), Barón Douphal (1948) a Markíz d´Aubigny (1955) z Traviaty, Ferrando (Trubadúr, 1948, insc. z 1942), Egyptský kráľ (Aida, 1950, insc. z 1949), Filip II. (Don Carlos, 1956); z Pucciniho Angelotti (Tosca, 1945), Schaunard (1945) a Colline (1951, insc. z 1948) v Bohéme, Strýc Bonzo v Madame Butterfly (1947, insc. z 1940); Basilio v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1946, 1951), Donizettiho titulná postava v Donovi Pasqualovi (1954), Zuniga v Bizetovej Carmen (1946, 1954). V Mozartových operách spieval Veľkňaza (Čarovná flauta, 1949) a Figara (Figarova svadba, 1955). Zaskvel sa v novinke juhoslovanského skladateľa Petra Konjovića Koštana (1948).

Vrcholom Zvaríkovej opernej činnosti bolo jeho účinkovanie v pôvodnej slovenskej opernej tvorbe, v úlohe Jánošíkovho otca v Cikkerovej opere Juro Jánošík (1954) a najmä v postave Štelinu v Krútňave (1949, 1952). Bol nielen prvým predstaviteľom tejto postavy, ale dlhé desaťročia si udržal aj prvenstvo v strhujúcom dramatickom stvárnení hrdej a citlivej duše slovenského vrchára: „Zo sólistov kladiem na prvé miesto Zvaríka v strhujúcej postave Štelinu. Len divadelník s dôkladnou hereckou praxou mohol zvládnuť túto úlohu, v ktorej starec Štelina prežíva najširšie rozpätie životného výrazu, od hlbokého dojatia, cez podráždenosť, hnev, nenávisť, zúfalstvo, po rezignáciu. Zvarík si zaiste zaknihuje túto figúru ako jeden z najväčších úspechov vo svojej divadelnej činnosti. Jeho výkon tvoril v istom zmysle os celého predstavenia.“ (Ferenczy, Oto. Pravda, 15.12.1949.) Spolu s inscenačným teamom (réžia Karel Jernek, dirigent Ladislav Holoubek) a predstaviteľmi hlavných postáv (Margita Česányiová – Katrena, Štefan Hoza a Dr. Gustáv Papp – Ondrej) sa podieľal aj na úspechu opery uvedenej v Prahe v rámci Divadelnej žatvy v roku 1950. Dve predstavenia sa stretli s mimoriadnym záujmom publika i odbornej publicistiky, renomovaný hudobný kritik Vladimír Bor napísal: „I když jsme při sledování nového díla poslouchali více operu samu než její provedení, zjištujeme s radostí, že Slovenské národní divadlo má dnes i v opeře umělce, které obecenstvo právem zasypalo kvítím a nadšeným voláním. Tak lidskou a lidovou postavu jako Zvaríkův starý otec, jsme na našem operním jevišti už dlouho neviděli.“ (Lidové noviny, 23.5.1950.)

K svojim najlepším kreáciám sa Zvarík úspešne vrátil aj po viacročnom odstupe. Pizarra vo Fideliovi (1970) si zopakoval v jubilejnej päťdesiatej sezóne v pamätnej Gyermekovej inscenácii s textami Dominika Tatarku. V Borisovi Godunovovi (1977) vniesol do opery dynamickosť, významovú diferenciáciu a plastickosť, v Krútňave (1978) pridal starému Štelinovi vrúcnosť, bolesť vnútorného utrpenia i veľké boje srdca, ktoré sa má rozhodnúť pre pomstu či odpúšťanie.

František Zvarík bol nezabudnuteľným interpretom piesňovej tvorby, do prednesu dokázal okrem charakteristicky zafarbeného basu vložiť hlboký emocionálny výraz. Slovenské ľudové piesne nahral na dve dlhohrajúce gramofónové platne. Ako spevák sporadicky vystupoval aj na koncertnom pódiu, poslucháčov prekvapil svojrázny umelec ešte aj začiatkom osemdesiatych rokov recitálom z klasického ruského a svetového repertoáru (1982, klavírny sprievod Ľudovít Marcinger), či kombinovaným večerom z výberu opernej, piesňovej a činohernej tvorby svojrázneho majstra (klavírny sprievod Ján Salay, Metamorfózy, 1983).

Po návrate do činohry uplatnil Zvarík svoju hereckú vnímavosť, výrazovú mnohostrannosť a sugestivitu prejavu v  repertoári rôznorodých žánrov a poetík. Vytváral veľké klasické postavy od antiky po Shakespeara, postavy komediálne i konverzačné moderného repertoáru. Nechýbal ani v legendárnom muzikálovom predstavení Na skle maľované (E. Bryll-K. Gärtnerová, 1974, 1981, 1991), kde stvárnil žandára Rozvážneho. Poslednú úlohu naštudoval v inscenácii Tančiareň (M. Huba-M. Porubjak, 2001), v ktorej naposledy účinkoval 2. júna 2007 v Sále činohry v novej budove SND.

Hereckým krstom na filmovom plátne prešiel Zvarík vo filme Martina Friča Varúj..! (1946) v epizódnej postave pána na zábave. Prvou veľkou úlohou bol inžinier Donel vo filme Tři kamarádi (1947), kde si dokonca zaspieval áriu Kecala z Predanej nevesty. Hral v Čertovej stene, Poslednej bosorke (1957) i v Oscarovom filme Obchod na korze (1965), naposledy sa objavil vo filmoch Stanislava Párnického Kára plná bolesti (1985) a Juraja Nvotu Kruté radosti (2002). Vytvoril mnohé postavy v televízii, dabingu a rozhlase. Od študentských rokov sa po celý život aktívne venoval svojej záľube, maľovaniu. Inšpiráciu nachádzal v hereckom prostredí a zákulisí, svojich javiskových kolegov a divadelných režisérov vtipne a autenticky zobrazoval. Prvou samostatnou zbierkou karikatúr a portrétov hercov sa prezentoval v roku 1975 v Divadle P. O. Hviezdoslava pod symbolickým názvom Na scenári maľované, keďže väčšinu z nich kreslil či maľoval na scenároch hier, ktoré práve skúšali. Karikatúry boli aj súčasťou výstavy pri príležitosti 75. narodenín Františka Zvaríka v roku 1996  z profilových postáv činoherných a operných. V roku 2015 bola zbierka stovky karikatúr a portrétov z rodinného archívu vystavená opäť pod názvom Na scenári maľované v novej budove SND.

Dňa 17. júla uplynie tridsaťpäť rokov od úmrtia českej opernej speváčky Věry Wasserbauerovej-Strelcovej (tiež Střelcová, rod. Zachová, prvým manželom bol hudobný pedagóg, zbormajster a publicista Ján Strelec, druhým český operný režisér Miloš Wasserbauer; narodila sa 11. februára 1906 v Brne, zomrela tamže) sopranistky, pedagogičky a prekladateľky, pôsobiacej v Slovenskom národnom divadle. Viac o nej sme písali TU…

Věra Wasserbauerová-Strelcová, rod. Zachová, (1906 – 1981), foto: Archív ND Brno

Věra Wasserbauerová-Strelcová, rod. Zachová,
(1906 – 1981),
foto: Archív ND Brno

Dňa 20. júla si pripomenieme nedožité osemdesiate narodeniny operného speváka Juraja Hrubanta (narodil sa v Tábore, zomrel 11. októbra 2011 v Bratislave), sólistu opery Slovenského národného divadla (1963 – 1965, 1969 – 1996), umeleckého šéfa a neskôr riaditeľa Opery SND (1989 – 1996, 1998 – 2002).

Juraj Hrubant, (1936 – 2011), foto: K. Marenčinová (Archív SND)

Juraj Hrubant,
(1936 – 2011),
foto: K. Marenčinová (Archív SND)

Juraj Hrubant vyrastal v Seredi, kde bol členom školského zboru a neskôr spevokolu Zvon. Vzťah k športu ho po maturite na gymnáziu v Trnave (1954) priviedol na inštitút telesnej výchovy a športu. Kvôli zraneniu v druhom ročníku však musel štúdium zanechať a nastúpil na základnú vojenskú službu (1956 – 1958). Keďže mal dobrý hlas, dal sa nahovoriť, aby sa zúčastnil súťaže tvorivosti mládeže a v roku 1957 sa stal víťazom ústredného kola. V porote bol i Dr. Janko Blaho, na odporúčanie ktorého sa prihlásil na VŠMU, kde študoval u prof. Imricha Godina (1959 – 1963).

Hrubant patril počas štúdia na VŠMU medzi najvýraznejšie vokálne talenty, svojím farebným hlasom zaujal už v predstaveniach operného štúdia, napr. ako Matúš zo Smetanovej Hubičky (1959), Klán z Ostrčilovej jednoaktovky Poupě (1961), Selim z Mozartovho Únosu zo serailu (1961) a Lothario z Thomasovej Mignon (1962). Kritika pozitívne hodnotila výkon Hrubanta „disponujúceho mohutným, krásne znejúcim hlasom“ v postave Dona Alfonsa z Mozartovej opery Così fan tutte, ktorou v roku 1963 ukončil štúdium. Do operného súboru SND bol angažovaný ešte pred ukončením štúdia a prvé postavy vytvoril ešte ako poslucháč VŠMU: Tichon (Cikker: Vzkriesenie, 1962), Špuľka (Britten: Sen noci svätojánskej, 1962), Hermann (Offenbach: Hoffmannove poviedky, 1963), Indián (Smetana: Predaná nevesta, 1963) a i. Doštudoval strýca Bonza v Pucciniho Madame Butterfly (1963, insc. z 1955) a Escamilla v Bizetovej Carmen (1963, insc. z 1954; 1973). Mohutný, farebný a kovový basbarytónový hlas uplatnil Juraj Hrubant ako Galickij v Borodinovej opere Knieža Igor (1962), muzikálnym prejavom príjemne prekvapil v postave démonického Gašpara vo Weberovom Čarostrelcovi (1963), vytvoril hlasovo sviežeho Grófa Tomského v Čajkovského Pikovej dáme (1964) a Ruggiera v Halévyho Židovke (1965). Z Verdiho postáv naštudoval basové party Ferranda v Trubadúrovi (1963) a Samuela v Maškarnom bále (1964), stvárnil prvú veľkú verdiovskú barytónovú postavu Dona Carlosa di Vargas zo Sily osudu (1965).

Po úspešnom konkurze sa stal sólistom opery v Lipsku (1965 – 1969), ktorú viedol Felsensteinov žiak Joachim Herz. Tu mal Hrubant možnosť spolupracovať so špičkovými dirigentmi a režisérmi. Spieval Escamilla z Carmen, Dona Carlosa zo Sily osudu, svoj repertoár rozšíril o titulnú postavu v Borodinovej opere Knieža Igor, Rodriga Posu vo Verdiho Donovi Carlosovi, Sharplessa v Pucciniho Madame Butterfly, Lotharia v Thomasovej Mignon, Dunoisa v Čajkovského Panne orleánskej, Grófa Neversa v Mayerbeerových Hugenotoch, Mandryku a Oresta v operách Richarda Straussa Arabella a Elektra. Stvárnil Ferranda v Beethovenom Fideliovi, Angelottiho z Pucciniho Toscy a Stárka z Janáčkovej Jej pastorkyne. Z modernej opernej tvorby naštudoval Johnnyho v svetovej premiére opery súčasného anglického skladateľa Alana Busha Guyana Johnny (The Sugar Reapers, 1966) a Porgyho v Gershwinovej opere Porgy a Bess (1972). Gershwinovu operu naštudoval režisér Günter Lohse a o dva roky ju inscenoval aj so svojím tímom v SND, kde sa čoskoro stala jedným z najvyhľadávanejších titulov v zrekonštruovanej historickej budove. S operou v Lipsku Hrubant naďalej spolupracoval aj po skončení zmluvy ako stály hosť do roku 1982. V Štátnej opere v Berlíne pohostinsky spieval Hovorcu z Mozartovej Čarovnej flauty (1977) a Igora v Borodinovej opere Knieža Igor (1979).

Po návrate do Bratislavy sa Juraj Hrubant zaradil k protagonistom barytónového odboru. Doštudoval Micheleho v Pucciniho Plášti (1969, insc. 1968), titulnú postavu z Verdiho Nabucca (1970, ins. 1966). Z verdiovských postáv vytvoril Amonasra z Aidy (1978), Paola Albianiho zo Simona Boccanegru (1986), Grófa Monteroneho v  Rigolettovi (1987), zopakoval si Samuela (Maškarný bál, 1986). V operách Giacoma Pucciniho naštudoval Sharplessa v Madame Butterfly (1971), Baróna Scarpiu v Tosce (1973, 1987), Schaunarda v Bohéme (1977), Tonia z Leoncavallových Komediantov (1984). Z klasickej opernej tvorby stvárnil Agamemnona v Gluckovej Ifigénii v Aulide (1970), Basilia z Paisiellovho  i Rossiniho Barbiera zo Sevilly (1978; 1985). Bol Donom Pizarrom v Beethovenovom Fideliovi (1970, 1974, 1982), Pánom Reichom v Nicolaiových Veselých paničkách z Windsoru (1988), z mozartovských postáv naštudoval Figara z Figarovej svadby (1971, 1980, 1987), Dona Giovanniho (1975), Dona Alfonsa z Così fan tutte (1982), Tlmočníka zasvätencov z Čarovnej flauty (1986), v Straussovej Elektre impozantného Oresta (1980). Z modernej opernej tvorby spieval Modrofúza v Bartókovom Modrofúzovom zámku (1974), Básnika – revolucionára v Taktakišviliho Troch životoch (1974), diabolského Nicka Shadowa v slovenskej premiére Stravinského Osudu zhýralca, 1982) a predovšetkým spevácky a herecky výborného Porgyho v Gershwinovej opere Porgy a Bess (1974). V Musorgského Borisovi Godunovovi doštudoval Varlaama (1983, insc, 1977).

Zo slovenskej pôvodnej tvorby vytvoril Mojmíra (1970, 1972) v Suchoňovom Svätoplukovi na nádvorí bratislavského hradu i v zrekonštruovanej historickej budove SND, neskôr i špána Dragomíra (1985), v Krútňave Oleňa (1988). V Cikkerových operách po Uhorčíkovi v Jurovi Jánošíkovi (1972) stvárnil citovo zaangažovaného Nechľudova v Kriškovej skvelej inscenácii Vzkriesenia (1976), Carlosa v Rozsudku (1979), kaplána Holuba v Obliehaní Bystrice (1983), Tuláka v opere Zo života hmyzu (1987), v Urbancovej opere Tanec nad plačom Grófa Alfréda (1979).

Juraj Hrubant bol nielen vynikajúcim interpretom, ale aj organizátorom hudobného a umeleckého života. V roku 1989 sa stal umeleckým šéfom a neskôr riaditeľom Opery SND. Na tomto poste pôsobil (s výnimkou rokov 1996 — 1998) do roku 2002, do svojho odchodu do dôchodku. Pod jeho vedením súbor potvrdil vysokú umeleckú úroveň nielen na domácom javisku, ale aj v zahraničí. Dôkazom je napríklad Cena kritiky na Edinburskom festivale (1990), Cena Wilhelma Furtwänglera v Nemecku (1994) a ďalšie. Juraj Hrubant získal aj osobné ocenenia; Lipská opera mu v roku 2001 udelila titul čestného člena, bol nositeľom Čestného kríža za vedu a kultúru Rakúskej republiky (2002), stal sa jedným z prvých držiteľov Ceny Minerva Crystallinus za umelecký prínos v oblasti operného umenia (2011).

Juraj Hrubant účinkoval v televíznych inscenáciách opier Kováč Weland (J. L. Bella, 1973), Barbier z Bagdadu (P. Cornelius, 1974), Barbier zo Sevilly (G. Paisiello,1979), v rozhlasových nahrávkach opier Kováč Wieland (J. L. Bella, 1971), Rozsudok (J. Cikker, 1981), Obliehanie Bystrice (J. Cikker, 1984). V rokoch 1982 – 1993 pôsobil ako pedagóg koncertného a operného spevu na Vysokej škole múzických umení, k jeho žiakom patria napr. Jitka Sapara-Fischerová, Martin Malachovský a i.

Dňa 23. júla uplynie sto rokov od narodenia opernej speváčky, sopranistky českého pôvodu Ludviky Dubovskej (rod. Svobodová, narodila sa v Olomouci), sólistky opery Slovenského národného divadla v rokoch 1939 – 1944 a 1945 – 1951.

Ludvika Dubovská, (1916 – ), foto: Archív DÚ

Ludvika Dubovská,
(1916 – ),
foto: Archív DÚ

Ludvika Dubovská po skončení gymnázia v Českom Těšíne študovala súkromne spev u opernej speváčky Marie Brunnerovej-Benešovskej a u pedagóga Rudolfa Vašeka v Ostrave. V roku 1939 absolvovala štúdium spevu na konzervatóriu v Prahe ako mimoriadna poslucháčka u prof. Doubravky Branbergerovej. V tom istom roku bola angažovaná do operného súboru SND, kde po krátkom prerušení z rodinných dôvodov (1944 – 1945) bola do roku 1951.

Na scéne Slovenského národného divadla Ludvika Dubovská úspešne debutovala v roku 1939 v náročnej postave Senty vo Wagnerovom Blúdiacom Holanďanovi (1939): „Vyznamenala sa častou a hladkou intonáciou v každom registri svojho mäkkého a zvonivého sopránu, ktorý bude iste rásť v intenzite, v zvučnosti a modulačnej pohyblivosti, kým jeho extenzita je už dnes objemná a vyrovnaná.“ (Slovák, roč. 21, 12.12.1939, č, 285, s. 7.) Technicky zvládla i mozartovské postavy, náročný part Donny Anny v Donovi Juanovi (1940), Grófku vo Figarovej svadbe (1942) a Tretiu dámu Kráľovnej noci (Čarovná flauta). Z českej tvorby stvárnila temperamentnú Cudziu kňažnú v Dvořákovej Rusalke (1941) a Kňažnú v jeho opere Čert a Káča (1947), Miladu v Smetanovom Daliborovi (1947). Bola dramatickou Kostelničkou v Janáčkovej Jej pastorkyni (1941, 1946), po stránke hereckej jej chýbalo hlbšie vnútorné prežitie postavy. Výstižne charakterizovala ďalšiu Janáčkovu postavu, Kabanichu v Káti Kabanovej (1949). Premysleným a pôsobivo podaným hereckým výkonom stvárnila náročnú titulnú postavu Evy vo Foersterovej opere Eva (1941) v slovenskom preklade Štefan Hozu, ktorú interpretovala svojím sonórnym, pohyblivým hlasom. Bola hlasovo spoľahlivou Lízou v Čajkovského Pikovej dáme (1946), v hereckom stvárnení jej však chýbala prirodzenosť.

Tmavý dramatický soprán s nevšedne krásnou strednou polohou sa uplatnil v postavách vášnivých a démonických. V postave Pucciniho Toscy (1940) presvedčila najmä po stránke hereckej. V naštudovaní Toscy pod taktovkou Krešimira Baranovića (1945) dosiahla evidentný pokrok svojho speváckeho umenia. Náruživo precítila vnútorné rozpoloženie svojej postavy, dramatické vyvrcholenie dosiahla v druhom dejstve v scéne so Scarpiom, v podaní Emila Schütza. Ako Tosca bola rovnocennou partnerkou vynikajúcich hosťujúcich tenoristov v úlohe Cavaradossiho, pôsobiacich na významných európskych scénach, bulharského Georgi Beleva (1943), slovinského Josipa Gostića (1944) a chorvátskeho Stefana Ivelju (1945). Rovnako dramatická bola i jej nešťastná Santuzza z Mascagniho Sedliackej cti (1947). Úspešne zvládla aj ťažký a náročný part záhadnej Salambo, roztúženej a nešťastnej hrdinky rovnomennej opery bulharského skladateľa Stojanova (Salambo, 1942). Veľký výkon hlasový i herecký podala Dubovská v postave exponovanej démonickej Elektry Richarda Straussa (Elektra, 1943) vo výbornom hudobnom naštudovaní Josefa Vincourka. Ludvika Dubovská naštudovala aj „nohavičkovú“ postavu Siebla v novom naštudovaní Gounodovej opery Faust a Margaréta (1943).

Dubovská disponovala mohutným, kovovým, krásne sa nesúcim hlasom veľkého rozpätia, časť kritiky však poukazovala na nesprávnu artikuláciu a nevyrovnanosť speváckeho výkonu spôsobené nesprávnou technikou. Viac sa osvedčila v mezzosopránovej postave Amneris vo Verdiho Aide (1944, 1950): „Už pri vysoko dramatických úlohách, ktoré jej zverovali, bolo cítiť, že vlastnou doménou jej hlasu sú stredné polohy a že vysoké polohy sú iba darom veľkého rozpätia. Spievajúc Amneris presvedčila Dubovská, že jej hlas má naozaj nevšednú zvukovú priebojnosť a schopnosť dramatického výrazu v polohách mezzosopránu.“ (Elán, roč. 14, apríl 1944, č. 8, s. 9.)

Z menších postáv stvárnila nežnú krčmárku Margaretu Čipkovú v Pickovej komickej opere Maliar Rainer (1940), Kráľovnú vo Weinbergerovom Gajdošovi Švandovi (1948). V slovenskej premiére Egkovho Peera Gynta naštudovala menšiu postavu Ingrid (1941). Vysokú muzikalitu prejavila Dubovská pri prvej repríze tejto opery pod taktovkou samotného skladateľa Wernera Egka, keď pohotovo zaskočila za chorú Ditu Gabajovú v postave jedného z trojice čiernych vtákov.

Ludvika Svobodová sa v roku 1942 vydala za stotníka pechoty Otta Dubovského a prijala nielen jeho meno, ale i slovenské štátne občianstvo. Po odchode z divadla pôsobila v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch ako učiteľka spevu na Ľudovej škole umenia v Komárne. Dátum a miesto úmrtia tejto umelkyne nie sú známe.

Dňa 25. júla uplynie pätnásť rokov od úmrtia zbormajstra, pedagóga a dirigenta českého pôvodu pôsobiaceho na Slovensku Petra Hradila (narodil sa 29. apríla 1940 v Brne, zomrel 25. 7. 2001 v Bratislave), zbormajstra operného súboru Slovenského národného divadla (1969 – 1971), dlhoročného umeleckého šéfa a dirigenta Speváckeho zboru Lúčnica. Viac o ňom sme písali TU…

Peter Hradil, (1940 – 2001), foto: Hudobné centrum

Peter Hradil,
(1940 – 2001),
foto: Hudobné centrum

Dňa 29. júla si pripomenieme nedožité deväťdesiate piate narodeniny operného speváka, barytonistu Juraja Martvoňa (narodil sa v Trstenej, okr. Tvrdošín, zomrel 16. októbra1991 v Bratislave), dlhoročného protagonistu operného súboru Slovenského národného divadla (1951 – 1986), výnimočného interpreta operných postáv dvadsiateho storočia.

Juraj Martvoň, (1921 – 1991), foto: M. Robinsonová (Archív SND)

Juraj Martvoň,
(1921 – 1991),
foto: M. Robinsonová (Archív SND)

Juraj Martvoň ukončil v roku 1945 štúdium farmácie. Láska k spevu ho však doviedla na Štátne konzervatórium v Bratislave, ktoré absolvoval pod vedením prof. Anny Korínskej (1952). No už v roku 1951 bol angažovaný do operného súboru Slovenského národného divadla ako sólista. Začínal malými epizódnymi postavami ako Fiorello v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1951), Zareckij v Čajkovského Eugenovi Oneginovi (1952), Indián v Smetanovej Predanej neveste (1953, 1961), Morales v Bizetovej Carmen (1954) a i., dokonca vytvoril aj jednu postavu v balete, Júliinho otca Kapuleta v inscenácii Prokofievovho baletu Romeo a Júlia (1954). Čoskoro sa Juraj Martvoň vďaka muzikalite, inteligencii a cieľavedomej snahe vyprofiloval na interpreta modernej opernej tvorby. Výsledkom bola syntéza hudobného a hereckého prejavu, Martvoňov scénický výraz sa vyznačoval psychologickou prepracovanosťou a nezáležalo ba tom či stvárňoval postavy tragické či komické, charakterovo úplne odlišné. Z klasického repertoáru vytvoril Martvoň Doktora Malatestu v Donizettiho opere Don Pasquale (1954), Leporella v Mozartovom Donovi Juanovi (1956, 1961), Lorda Kookburna v Auberovom Fra Diavolovi (1957), vynikol v spevácky i herecky výrazne tvarovaných postavách: ako pozoruhodný Golaud v Debussyho Pelléasovi a Mélisande (1958), Amonasro vo Verdiho Aide (1959, 1978), Pizarro v Beethovenovom Fideliovi (1960, 1970, 1982), Alfio v Mascagniho Sedliackej cti (1961), Igor v Borodinovej opere Knieža Igor (1962), Wolfram vo Wagnerovom Tannhäuserovi (1963), Gróf Tomskij v Čajkovského Pikovej dáme (1964), Ruggiero v Halévyho Židovke (1965), Taddeo v Rossiniho Talianke v Alžíri (1965), svojho Nabucca (1966) v rovnomennej Verdiho opere vybudoval na kultivovanom hlasovom a striedmom hereckom prejave. Spevácky výrazné boli  Martvoňove postavy Charlesa Gérarda v Giordanovej opere André Chénier (1967), Verdiho Macbetha (1968), rozšafného a prešibaného Pucciniho Gianniho Schicchiho (1968). Repertoár si rozšíril o ďalšie postavy: Agamemnona v Gluckovej opere Ifigénia v Aulide (1970), Scarpiu v Pucciniho Toske (1973), Friedricha von Telramunda vo Wagnerovej opere Lohengrin (1976), Rangoniho v Musorgského Borisovi Godunovovi (1977), Basilia v Paisiellovom Barbierovi zo Sevilly (1978), Tonia v Leoncavallových Komediantoch (1984) a i. Z českej opernej tvorby naštudoval postavu Lovca v Rusalke (1953) a Čerta Marbuela Čertovi a Káči (1955, 1965, 1981) v operách Antonína Dvořáka, zo smetanovských postáv Budivoja v Daliborovi (1957) a Krušinu v Predanej neveste (1968, 1983), Gregora Jiskru v Kovařovicových Psohlavcoch (1953), z janáčkovských postáv Starejšieho v Jej pastorkyni (1955), Haraštu v Líške Bytrouške (1958). Hereckým a speváckym úspechom Martvoňa bol Podkolesin v Ženbe Bohuslava Martinů (1963), kde výborne vystihol najmä striedanie nálad svojej postavy. V Janáčkovej opere Vec Makropulos (1973) vytvoril vzorovú štúdiu noblesného aristokrata Jaroslava Prusa.

Juraj Martvoň úspešne zvládol širokú škálu postáv opery dvadsiateho storočia: s veľkou hereckou istotou a s vnútorným hudobným zápalom interpretoval Petruccia v Šebalinovej opere Skrotenie zlej ženy (1959), Kráľa v Orffovej Múdrej žene (1961), po speváckej a hereckej stránke výborne vystihol muličiara Ramira v Ravelovej Španielskej hodinke (1961). Bol herecky impozantným Oberonom v Brittenovom Sne noci svätojánskej (1962), do detailu prepracovaným štylizovaným vikárom Gedgem v ďalšej Brittenovej opere Albert Herring (1966), živočíšnym, chlapsky neústupným Crownom v Gershwinovej Porgy a Bess (1974), suverénnym zvládnutím náročného vokálneho partu a skvelou hereckou kreáciou zaujal ako Alonso v Menottiho Sobášnej kancelárii (1975) a ako Jochanaan v opere Richarda Straussa Salome (1976), v postave Lockita v Brittenovej Žobráckej opere (1977) sa opäť zaskvel svojím civilným hereckým prejavom.

Výraznou mierou prispel Juraj Martvoň k úspechu pôvodnej slovenskej opernej tvorby ako Hríň v Suchoňovej Krútňave (1952, 1965, 1978), herecky invenčný Dragomír v Svätoplukovi (1960, 1970, 1984), Skala i Hrajnoha v Cikkerovom Jurovi Jánošíkovi (1954, 1961; 1972), Bača v Begovi Bajazidovi (1957), meditatívny Nechľudov v Cikkerovom Vzkriesení (1962). Veľkou postavou Martvoňa bola kreácia úžerníka Davida Scroogea v Mistrovi Scroogeovi (1963), kde dokázal vytvoriť strhujúcu atmosféru záverečnej katarzie postavy. V postave Jérôma de Courvoisier v Cikkerovej opere Hra o láske a smrti (1973) sa prezentoval ako výsostne moderný spevák, ktorý viac než sólistickej ekvilibristike slúžil štylizovanej pravdivosti. Z ďalších cikkerovských postáv stvárnil Dona Henrica Asterona v Rozsudku (1979), Blázyho v Obliehaní Bystrice (1983), Drevorubača a Slepého mravca v opere Zo života hmyzu (1987). V prvej pôvodnej komickej opere Figliar Geľo od Tibora Andrašovana vytvoril Poštára (1958), pozoruhodným vokálnym a hereckým stvárnením zaujal v postave Maršála v Andrašovanovej opere Biela nemoc (1968). Spieval Karola Petráka v Holoubkovej Rodine (1960), v ďalšej Holoubkovej opere z lekárskeho prostredia na tému obetí nacizmu Profesor Mamlock (1966) zobrazil Mamlocka svojou príznačnou, až filmovou civilnosťou. Bol výborným a presvedčivým Filipom v Bázlikovej opere Peter a Lucia (1967). Plným, vyrovnaným a dobre znejúcim hlasom spieval Svätopluka v Moyzesovom Udatnom kráľovi (1967). Zemitý a miestami až naturalistický prejav Martvoňa v postave Cisára v opere Juraja Beneša Cisárove nové šaty (1969) korešpondoval s absurdnosťou príbehu. Naštudoval tiež postavy v operách Bartolomeja Urbanca, Deda v opere Pani úsvitu (1976) a Rytiera Gejzu v Tanci nad plačom (1979). V pozoruhodnej opere-koláži Tibora Frešu Francois Villon (1986) stvárnil Predsedu súdu.

Juraj Martvoň účinkoval na javiskách popredných scén doma (Praha, Brno, Košice) i v zahraničí (Nemecko, Taliansko, Belgicko, Maďarsko). Pre rozhlas nahrával árie a piesne, herecké príležitosti mu poskytla aj televízia a film. Vytvoril postavu Welanda v televíznom prepise opery Jána Levoslava Bellu Kováč Weland (1971), účinkoval vo filmovej podobe Suchoňovej Krútňavy (réžia Tibor Rakovský, 1975). V dramatickej kompozícii o živote Mikuláša Schneidera-Trnavského Sólo pre Cantus Firmus (réžia Branislav Kriška, 1983) stvárnil postavu Svetozára Hurbana-Vajanského, v televíznom filme o citových a etických problémoch rodičov detí s genetickými poruchami Záhrada plná plienok (1981) hral primára. Postavu lekára hral aj vo filme Karline manželstvá (1980), v Balcovom filme Uhol pohľadu (1984) hral úlohu Skuráka.

Dňa 29. júla uplynie pätnásť rokov od úmrtia českého operného speváka, tenoristu Oldřicha Spisara (narodil sa 18. augusta 1919 vo Vyškove, zomrel v Brne), dlhoročného sólistu pražského Národného divadla, ktorý v pôsobil jednu sezónu v opernom súbore Slovenského národného divadla v Bratislava (1954 – 1955).

Oldřich Spisar, (1919 – 2001), foto: Archív ND Praha

Oldřich Spisar,
(1919 – 2001),
foto: Archív ND Praha

Oldřich Spisar získal prvé divadelné skúsenosti v ochotníckom spolku Haná v rodnom Vyškove. V roku 1939 začal študovať spev na konzervatóriu v Brne u Bohumila Soběského, v roku 1941 musel však štúdium zo zdravotných dôvodov prerušiť. Spevu sa venoval iba amatérsky, čo mu prinieslo víťazstvo v amatérskej speváckej súťaže Brne (1946). Neskôr pokračoval v štúdiu u M. Boučkovej v Olomouci, u Růženy Židovej a Apolla Granforteho v Prahe. Pôsobil v Olomouci (1947 – 1952), Opave (1952 – 1954), v Slovenskom národnom divadle (1954 – 1955), v Plzni (1955 – 1958) a od roku 1958 až do odchodu do dôchodku v Národnom divadle v Prahe. Pohostinsky vystúpil v Prahe už v roku 1949, keď vtedajší šéf opery ND Otakar Jeremiáš pozval olomouckého šéfa Išu Krejčího, aby v dirigoval Predanú nevestu. Pozvaní boli i ďalší sólisti vrátane Oldřicha Spisara. V roku 1958 hosťoval v Prahe opäť v postave Dalibora pod taktovkou Karla Nedbala, Miladu spievala Ludmila Dvořáková.

Oldřich Spisar začínal ako lyrický tenorista, ale jeho priebojný, sonórny hlas so zvučnou hlbokou polohou mu umožňoval spievať dramatický a hrdinný odbor. V Olomouci debutoval ako Jeník v Dvořákovej opere Šelma sedliak. Naštudoval tu základný repertoár, v ktorom prevažovali opery českých skladateľov: Jeník (Predaná nevesta), Lukáš (Hubička), Vít (Tajomstvo), Jarek (Čertova stena), Dalibor, Princ (Rusalka), Ctirad (Fibich: Šárka), ale tiež Florestan v Beethovenoom Fideliovi. V Opave si rozšíril repertoár o ďalšie, často náročné operné party, napr. spieval Dona Josého v Bizetovej Carmen, prvého Erika vo Wagnerovom Blúdiacom Holanďanovi (1953). Veľkým úspechom opavského obdobia bola titulná postava v československej premiére opery Ferenca Erkela Bank bán (1955), kde zaujal po stránke speváckej i hereckej.

Z Opavy prišiel Oldřich Spisar do Slovenského národného divadla, kde po úspešnom pohostinskom vystúpení v postave Princa z Dvořákovej Rusalky (1954) dostal ponuku na angažmán (1954 – 1955). Prvou postavou, ktorú naštudoval bol Juro Jánošík v Cikkerovej rovnomennej opere (dirigent Tibor Frešo, réžia Miloš Wasserbauer, 1954). Veľké uznanie získal podstatným vniknutím do ľudového charakteru postavy. Živým a prirodzeným hereckým prejavom zaujal v postave Lukáša v Smetanovej Hubičke (dirigent Štěpán Kouba, réžia Miloš Wasserbauer, 1955) a Lacu v Janáčkovej Jej pastorkyni (dirigent Tibor Frešo, réžia Miloš Wasserbauer, 1955). Na prvom mimoriadne úspešnom zájazde operného súboru na festivale Smetanova Litomyšl v roku 1955 s inscenáciami Predanej nevestyHubičky spieval Oldřich Spisar Lukáša v Hubičke pod taktovkou Štěpána Koubu so Štefániou Hulmanovou (Vendulka) a Bohušom Hanákom (Tomeš). Obe predstavenia obecenstvo odmenilo nadšenými ováciami, aj podľa odborných kruhov bolo „obsadenie prvotriedne“. Do opery SND prichádzal Spisar na pohostinské vystúpenia aj po odchode z Bratislavy, popri Lukášovi a Jánošíkovi spieval Smetanovho Dalibora (1958), Radamesa vo Verdiho Aide (1959), Dona Josého v Bizetovej Carmen (1961). V jednej z prvých repríz expresívnej inscenácie Straussovej Salome (dirigent Gerhard Auer, réžia Miroslav Fischer, 1976) spieval Herodesa, kde predviedol skvelú charakterovú štúdiu postavy, štylizovanú vo vokálnom i gestickom výraze.

V rokoch 1955 – 1958 bol Spisar angažovaný v Plzni, kde stvárnil postavu Alexeja v československej premiére opery Sergeja Prokofieva Hráč (1957). Spieval svojho prvého Wagnerovho Lohengrina (1957), Hermana z Čajkovského Pikovej dámy, Radamesa vo Verdiho Aide, Janáčkovho Lacu z Jej pastorkyne a Borisa z Káti Kabanovej a i. Do pražského ND nastúpil už ako skúsený umelec so širokým repertoárom, čoskoro sa uplatnil v celom rade postáv českého kmeňového repertoáru , vytvoril aj ďalšie nové postavy: Jirka i Ondřej Zachar (Pauer: Zuzana Vojířová), Du Croissy v Zichovej opere na moliérovský námet Preciézky, Fabrizio (B. Martinů: Mirandolina), Bušek (E. F. Burian: Maryša), Šťáhlav (B. Smetana: Libuša), Tichon (L. Janáček: Káťa Kabanová), Fernando (Z. Fibich: Bouře), Haimon v Antigone Išu Krejčího, Dimitrij v opere Otakara Jeremiáša Bratři Karamazovi. Svoju muzikálnosť uplatnil v postave Francka Křena v štvrťtónovej opere Aloisa Hábu Matka, ktorú súbor Národného divadla uviedol v roku 1964 iba na Pražskej jari a na Maggio Musicale vo Florencii. Na sklonku kariéry naštudoval Skřivánka v Smetanovom Tajemství a Michálka v jeho Čertovej stěne. Veľký úspech mal ako Verdiho Don Carlos, bol prvým Ismaelom v Nabuccovi  a Macduffom v Macbethovi  na scéne pražského ND, stvárnil titulnú postavu v opere Hectora Berlioza Benvenuto Cellini. V ruskom repertoári zaujal výbornou štúdiou postavy Zinovija v Šostakovičovej Katěrině Ismajlovej, v koncertnom predvedení Pověsti o neviditelném městě Kitěži spieval hlavnú tenorovú rolu Grišku Kutermu a  titulnú postavu v opere sovietskeho autora Žiganova Musa Džalil. Spisarovou doménou sa stala nemecká opera. Vynikajúco stvárnil despotického Heroda v opere R. Straussa Salome, tiež Florestana v Beethovenovom Fideliovi. Z wagnerovských postáv pridal k Erikovi z Holanďana titulnú postavu v Lohengrinovi a Logeho v Zlate Rýna. V týchto postavách úspešne uplatnil svoju schopnosť prepojenia dramatického charakteru postavy s precíteným lyrickým prejavom.

Oldřich Spisar si v Prahe obohatil repertoár o ďalšie postavy zo slovenskej opernej tvorby: spieval Simonsona v svetovej premiére Cikkerovho Vzkriesenia (dirigent Jaroslav Krombholc, réžia Karel Jernek, 1962), stvárnil postavu Cominia v svetovej premiére ďalšej Cikkerovej opery Coriolanus v skvelom preklade a hudobnom naštudovaní Zdeňka Košlera a v réžii Přemysla Kočího (1974; pre zaujímavosť pripomeniem, že na Slovensku uviedla operu iba banskobystrická Štátna opera až v roku 2011). V Suchoňovom Svätoplukovi (dirigent Zdeněk Chalabala, réžia Hanuš Thein, 1960) naštudoval Predslava, typovo veľmi blízky mu bol Ondrej v Krútňave (dirigent Jan Hus Tichý, réžia Přemysl Kočí,1973), spevácky i herecky výborne kreovaný. Spoluúčinkoval tiež na koncerte venovanom sedemdesiatym narodeninám majstra Eugena Suchoňa (1978).

Úspechy vo wagnerovských postavách priniesli Oldřichovi Spisarovi ponuky na angažmán na zahraničných operných scénach. Pravidelne hosťoval v Komickej opere (1962 – 1963) a v Deutsche Staatsoper (1962-1969) v Berlíne ako Erik v Blúdiacom Holanďanovi, Verdiho Don Carlos a Radames v Aide, v Štátnom divadle v Hannoveri (1964 – 1969), kde naštudoval Walthera von Stolzinga v Majstroch spevákoch norimberských, spieval tiež Lohengrina a Florestana. Vystupoval na ďalších zahraničných scénach v Staatstheater vo Wiesbadene (1965 – 1969), v Drážďanoch (1967 – 1969) a v opere Dubline o. i. ako Laca v Janáčkovej Jej pastorkyni (1970 – 1973). So súborom Národného divadla vystúpil v Bologni s Dvořákovou Rusalkou (1972). Na koncertnom pódiu spieval sólo v Beethovenovej 9. symfónii, Janáčkov Zápisník zmizelého a sólo v jeho Amarovi. S pražským symfonickým orchestrom FOK sa zúčastnil na zájazde do Rakúska a Talianska, kde spieval sólo v Janáčkovej Glagolskej omši a v Dvořákovej Stabat mater. V hudobnom vydavateľstve Supraphon nahral niekoľko gramofónových platní, napr. Dvořákove opery Čert a Káča (Jirka) a Jakobín (Benda), Smetanovo Tajemství (Skřivánek), Fibichovu Šárku (Ctirad), Grécke pašie B. Martinů (Panait), Hábovu Matku (Francek). Slovenský OPUS vydal nahrávku Cikkerovho Coriolana (Cominius) s dirigentom Zdeňkom Košlerom a s kompletným pražským obsadením.

Dňa 29. júla uplynie sedemdesiat rokov od úmrtia českého dirigenta a skladateľa Bohuslava Tvrdého (tiež Bohuš Tvrdý, pseud. Bor Michael, narodil sa 6. apríla 1897 Rychnove nad Kněžnou, zomrel v Češnoviciach, dnes časti Pištínu, okr. České Budějovice), dirigenta a dramaturga operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1921 – 1927.

Bohuslav Tvrdý, (1897 – 1946)

Bohuslav Tvrdý,
(1897 – 1946)

Bohuš Trvdý študoval na gymnáziu v Příbrame (1909 – 1918) a kompozíciu na štátnom konzervatóriu u Josefa Bohuslava Foerstra v Prahe (1918 – 1920). Pôsobil ako úradník hudobného oddelenia ministerstva školstva a národnej osvety (1920 – 1921), ako korepetítor, dirigent a dramaturg opery Slovenského národného divadla (1921 – 1927), ako šéf opery Juhočeského národného divadla v Českých Budějovicach (1928 – 1929). Podieľal sa na založení rozhlasového vysielania a rozhlasového orchestra v Ostrave (1929 – 1933), pracoval v rozhlase v Košiciach a súčasne bol dirigentom Košického rozhlasového orchestra (1933 – 1936). Ako skúsený rozhlasový redaktor a hudobník viedol v rokoch 1936 – 1945 redakciu zahraničného vysielania Českého rozhlasu v Prahe, v rokoch 1945 – 1946 bol riaditeľom Československého rozhlasu v Českých Budějoviciach. Zomrel pri tragickej autonehode pri Češnoviciach.

Nadaný dirigent a všestranný hudobník Bohuš Tvrdý sa pričinil o rozvoj opery v SND, kde v roku 1921 začínal ako korepetítor, zastával aj funkciu zbormajstra a od roku 1924 bol aj dramaturgom. Prvý raz dirigoval za neprítomného šéfa opery Milana Zunu Bizetovu Carmen na Vianoce 1922. Predstavenie malo dobrú úroveň i napriek tomu, že Tvrdý nemal predtým potrebné skúšky. Po novonaštudovanom Delibesovom balete Coppélia (choreografia Marta Aubrechtová, 1923) kritika vyzdvihla jeho precíznu prácu s orchestrom. Plastický výkon s orchestrom podal i v baletných inscenáciách, v Dohnányiho Pierotkinom závoji a v Bayerovej Kráľovnej bábik (choreografia Achille Viscusi, 1923). Po Zunovom definitívnom odchode z divadla prevzal Tvrdý aj Halévyho Židovku (1923) a Pucciniho Toscu (1923).

V Adamovej opere Keby som bol kráľom (1923), prvej, hudobne samostatne naštudovanej opere, dokázal Bohuš Tvrdý nielen svoju pohotovosť a istotu v ovládaní orchestra, ale prejavil i vzácny zmysel pre rytmus a dynamické tempo diela. Výsledkom kvalitného naštudovania bol výborný kontakt medzi orchestrom a javiskom. V roku 1924 sa Bohuš Tvrdý zúčastnil na zájazde opery SND do Španielska, spolu s Pavlom Dědečkom vopred naštudovali s barcelonskými hudobníkmi a zborom Predanú nevestuRusalku. Počas zájazdu tiež po jednom predstavení dirigoval. Po nie veľmi úspešnej obnovenej Židovke (réžia Zdenko Ruth-Markov, 1924) dosiahol po ďalších reprízach veľký pokrok v dirigentskej technike, orchester viedol rytmicky a v širokých líniách. V Mozartovej Figarovej svadbe (réžia Zdenko Ruth-Markov, 1924) sa prezentoval ako nádejný a perspektívny dirigent, vystihol Mozartov štýl, už v predohre navodil správne tempo, vyzdvihol témy a nálady. Starostlivo naštudoval Pucciniho obnovenú Toscu (réžia Zdeněk Knittl, 1924), orchester dosiahol pod jeho temperamentným vedením živý a farebný hudobný zvuk. Po stránke melodickej a rytmickej bola dobre naštudovaná aj Humperdinckova detská opera Marcipánová chalúpka (réžia Achille Viscusi, 1924). V septembri 1925 dirigoval Tvrdý Giordanovu operu André Chénier, ktorú koncom predchádzajúcej sezóny naštudoval a podľa kritiky bez „rytmickej iskry“ dirigoval taliansky dirigent Carlo Walter (réžia Achille Viscusi). Po stránke muzikálnej bolo predstavenie pod taktovkou Tvrdého oveľa výraznejšie. Jemný zmysel pre grotesku prejavil pri naštudovaní opery súčasného poľského skladateľa Lubomira Róźyckého Casanova (réžia Achille Viscusi, 1926), kde správne vystihol základnú líniu diela, spočívajúcu v rytme. Kvalitu predstavenia ocenil i autor, prítomný na premiére. Ďalším významným úspechom Bohuša Tvrdého bola nová inscenácia Janáčkovej opery Jej pastorkyňa v septembri 1926 (réžia Vladimír H. Marek), ktorú začal s veľkým elánom a svedomitosťou pripravovať už pred prázdninami. Premiéra i ďalšie predstavenia mali aj mimoriadny divácky úspech. Obetavú prácu odviedol v Mayerbeerovej Afričanke (1926) v nie celkom úspešnej réžii Achillle Viscusiho. Veľký a hodnotný výkon podal v prvom bratislavskom naštudovaní Borisa Godunova (1927), Musorgského hudbu rytmicky vypointoval, precízne a do detailov vypracoval dramatické línie. Inscenácia v réžii Václava Jiřikovského a v dekoráciách Gustáva Wintersteinera sa vyznačovala jednotným slohom a bola v súlade s hudobným naštudovaním Tvrdého. Z operetného repertoáru naštudoval F. R. Hervého Mamzelle Nitouche (1926). Na pravidelnom zájazde operného súboru v Košiciach dirigoval Tvrdý ešte Dvořákovu Rusalku (1927) a Smetanovho Dalibora (1927).

Bohuš Tvrdý sa venoval sa aj komponovaniu, zložil scénickú hudbu k činohernej inscenácii chorvátskeho dramatika Josipa Kosora Požiar vášní (1922). Zbierku piesní v jeho úprave vydanej v Bratislave pod názvom Tridsaťšesť slovenských ľudových piesní (1926) vysoko ohodnotil aj zakladateľ slovenskej profesionálnej hudobnej kritiky Ivan Ballo. V rukopise ostali Tvrdého klavírne, komorné a orchestrálne skladby, piesňové cykly (napr. Humorné písně v lidovém tónu), rozhlasové hry (Když bez rozkvétá, Ženský sněm, Zámek se třemi klíči), hudobné veselohry (Srdce ve víru slávy, Poslední Malostraňák), opery Faustina a Ataman Rinov. Pre rozhlas zostavil vyše tridsať pásiem ľudových piesní. Sporadicky prekladal libretá do češtiny (Róźycki: Casanova). Venoval sa i teoretickej a publicistickej činnosti, písal recenzie, kritiky operných predstavení, štúdie a články napr. o Vítězslavovi Novákovi, prispieval do periodika Slovenský národ.

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

video: Ján Cikker: Mister Scrooge, v hlavnej postave Juraj Martvoň (Scrooge)

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár