Prinášame vám prehľad tohtoročných júlových výročí šiestich umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktorí už nie sú medzi nami – Hany Kramperovej, Fraňa Devinského, Ludmily Dvořákovej, Stanislava Beňačku, Ferdinanda Lehotského a Theodora Schütza. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.
Dňa 4. júla si pripomenieme päťdesiate výročie úmrtia a dňa 18. júla stotridsiate výročie narodenia českej opernej speváčky, sopranistky Hany Kramperovej (rodená Anna Korotvičková, manžel operný spevák František Krampera, narodila sa v Tišnove, 18. júla 1888 zomrela 4. júla 1968 v Bíloviciach nad Svitavou), primadony operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1920 – 1922, prvej interpretky Vendulky v predstavení Smetanovej Hubičky v roku 1920.
Hana Kramperová (1888 – 1968),
foto: Archív Divadla J. K. Tyla Plzeň
Hana Kramperová vyrastala v Tišnove, kde bol jej otec advokátskym úradníkom, potom sa rodina presťahovala do Brna. Tamojší učiteľ hudby Richard Kopa objavil u nej spevácke nadanie a poskytol jej základy techniky spevu. Dôkladné spevácke školenie však získala až v prvej súkromnej speváckej škole Olgy Minaříkovej-Demartini v Brne. Umeleckú dráhu začínala v Národnom divadle v Brne (1908), po svadbe so spevákom Františkom Kramperom však prerušila činnosť. S manželom odišla do Záhrebu (1910 – 1911) a v Ľubľany (1911 – 1912). Po návrate pôsobila vo Východočeskom divadle v Pardubiciach (1915 – 1919), v Slovenskom národnom divadle v Bratislave (1920 – 1922), Plzni (1922 – 1926) a Českých Budějoviciach (1926 – 1929).
Na verejnosti sa Hana Kramperová, ešte pod menom Anna Korotvičková, prezentovala už počas štúdia v Brne na koncertoch žiakov školy Olgy Minaříkovej-Demartini v rokoch 1907 – 1908. Ešte pred ukončením štúdia debutovala v roku 1908 ako Mařenka v Smetanovej Predanej nevěstě, v rámci Týždňa českej hudby a ihneď dostala ponuku na angažmán. Spievala aj Esmeraldu z Predanej nevesty a Kuchtíka v Dvořákovej Rusalke (1908). Krásnym farebným a mohutným hlasom i hereckým nadaním upútala ako Micaela v Bizetovej Carmen (1909). V roku 1910 odišla spolu s manželom, tenoristom Františkom Kramperom, do opery v Záhrebe a v nasledujúcej sezóne (pod menom Aninka Kramperova) vystupovala aj v Ľubľane pod taktovkou Václava Talicha, v tom období prvého dirigenta slovinského divadla. Kritika pozitívne hodnotila jej svieži a farebný hlas v úlohe Mařenky v Smetanovej Predanej neveste (1911) a Micaely z Bizetovej Carmen (1911), zaujala aj precíteným podaním prvej žienky v Dvořákovej Rusalke (1912). Po návrate do Čiech vystupovala Hana Kramperová iba príležitostne pohostinsky, napr. v Brne zaujala kritiku spevácky výrazovou a herecky pôsobivou Dvořákovou Rusalkou (1915), ktorú spievala spolu s manželom Františkom Kramperom (Princ).
V roku 1915 bola Hana Kramperová angažovaná do súboru Divadla sdružených měst východočeských riaditeľa Bedřicha Jeřábka a naštudovala tu rozsiahly repertoár, ktorý si vyžadovala zájazdová činnosť spoločnosti. Okrem iných postáv spievala titulnú postavu v Massenetovej opere Manon (1916), Pucciniho Madame Butterfly (1917), Taťánu (Čajkovskij: Evžen Oněgin, 1917), Donnu Annu (Mozart: Don Giovanni, 1919). Z českého repertoáru nechýbala Mařenka zo Smetanovej Predanej nevěsty (počas svojej umeleckej činnosti ju spievala viac ako tristokrát), Krasava (Smetana: Libuše, 1917) a Rusalka (Dvořák: Rusalka, 1917). Spievala aj svoju prvú Jenůfu z Janáčkovej Její pastorkyně (1916) v kvalitnom hudobnom naštudovaní Františka Vaněka a v réžii Bohuša Vilíma, ktorú s neobyčajným úspechom uvádzal Jeřábek na zájazde v mnohých českých a moravských mestách.
Keď pod hlavičkou Slovenského národného divadla začala v Bratislave v roku 1920 Východočeská spoločnosť Bedřicha Jeřábka svoju činnosť, primadonou súboru bola Hana Kramperová. Mala naštudovaný široký repertoár, disponovala mohutným, zvonivým univerzálnym sopránom, schopným obsiahnuť širšie spektrum oborov, od postáv dramatických, lyrických až po koloratúrne a navyše imponovala krásnym zjavom. Ku každej úlohe pristupovala zodpovedne, obdivuhodný bol i jej sugestívny herecký prejav a výraz. O svojich kvalitách presvedčila už v slávnostnom otváracom predstavení Smetanovej Hubičky 1. marca 1920 ako Vendulka, kde upútala veľkým farebným hlasom a najmä nádhernou a precítenou interpretáciou uspávanky. Vzácny, sýty dramatický hlas s dobrou technikou uplatnila v postave Milady v Smetanovom Daliborovi (1920), vrcholom predstavenia bolo ľúbostné dueto z druhého dejstva s Daliborom v podaní hosťujúceho Teodora Schütza z pražského Národného divadla. V postave Karolíny v Dvoch vdovách (1920) predviedla plynulú kantilénu, neskôr bola i pôvabnou Lidkou (1921). Spevácky presvedčivý výkon podala v postave Krasavy z Libuše (1920) a Blaženky v Tajomstve (1920), kde s nevšedným citom spievala žalostnú pieseň „Což tá voda z výše strání“. Bola spevácky a herecky spoľahlivá Ludiše v Braniboroch v Čechách (1921) a Mařenka v Predanej neveste (1921) v novom naštudovaní Milana Zunu, náruživá, vzdorovitá i zúfalá Fibichova Šárka (Šárka, 1920). Dokonalým ovládaním svojho partu, spevácky i herecky precíteným výrazom excelovala v postave nežnej Jenůfy v Janáčkovej Jej pastorkyni (1920), uplatnila sa aj ako Hančí v Kovařovicových Psohlavcoch (1921).
Po eruprívnej, žensky zrelej Charlotte z Massenetovho Werthera (1920) stvárnila spevácky výraznú, herecky istú a premyslenú postavu Pucciniho Florie Toscy (Tosca, 1920). V tejto postave bola pred koncom sezóny vyrovnanou partnerkou skvelého hosťujúceho Scarpiu Georgija Baklanova. Úspešne spievala aj Neddu v Leoncavallových Komediantoch (1920), výborný herecký výkon podala najmä v druhom dejstve. V oboch operách bola rovnocennou partnerkou tenoristu Richarda Kublu (Cavaradossi a Canio). Vytvorila naivnú titulnú postavu Pucciniho Madame Butterfly (1920), spevácky vynikajúcu dramatickú a vášnivú Rechu v Halévyho Židovke (1920), herecky premyslenú a dôsledne prepracovanú. Bohatou invenciou a dramaticky neobyčajnými jemnými speváckymi odtienkami zaujala ako Amélia vo Verdiho Maškarnom bále (1921). Zmysel pre lyrickosť prejavila v zasnívanej postave Tatiany v Čajkovského Eugenovi Oneginovi (1920), najmä v listovej scéne. S úspechom zvládla aj Olympiu z Offenbachových Hoffmannovych poviedok (1920) a napriek indispozícii obdivuhodný výkon podala ako Gilda vo Verdiho Rigolettovi (1920). Po stránke vokálnej zvládla aj Mozartovu Donu Annu v Donovi Juanovi (1920). Na začiatku novej sezóny Kramperová opäť zaujala krásnou kantilénou, vokálnym výrazom a herecky výstižným pochopením postavy Dvořákovej Rusalky (Rusalka, 1920) v naštudovaní Mila Zunu. Za svoj výkon si zaslúžila obdiv bratislavskej kritiky, keďže bez únavy po náročnej sezóne spievala Rusalku „s obdivuhodnou vytrvalosťou a oduševnením“ tri dni za sebou. Brilantným speváckym a hereckým výkonom Hany Kramperovej bola náročná postava Žandovej v Čiernom lekne Emanuela Maršíka (1921) v skvelom hudobnom naštudovaní Milana Zunu. Majstrovský, do najmenších nuansí spevácky a herecky prepracovaný výkon predviedla v hlavnej postave Foersterovej Evy (1921). Na zájazde opery v Košiciach spievala na vysokej umeleckej úrovni aj hlavnú postavu Massenetovej Manon (1920) a Santuzzu z Mascagniho Sedliackej cti (1921). Keď v roku 1922 ukončil Bedřich Jeřábek svoju bratislavskú činnosť a vrátil sa do Česka ako riaditeľ divadla v Plzni, odišla s ním aj časť súboru vrátane Hany Kramperovej. Jej odchod bol pre bratislavský operný súbor veľkou stratou.
V Plzni si Hana Kramperová rozšírila repertoár o majestátnu Smetanovu Libušu (Libuša, 1924), z Dvořákových postáv o Juliu z Jakobína (1923), Marinu Mniškovú z Dimitrija (1923), Armidu (Armida, 1925), jemne štylizovanú, spevácky istú kňažnú v opere Šelma sedlák (1925). S veľkým úspechom spievala Dvořákovu Vandu (Vanda, 1925), ktorá sa po dlhej prestávke vrátila na plzenské javisko v novej úprave. K jej ďalším úspechom sa zaradila Foersterova Debora (Debora, 1923), Fibichova Šárka (Šárka, 1926). Bola prvou plzenskou Janáčkovou Káťou (Káťa Kabanová, 1925), v nasledujúcom naštudovaní opery spievala Kostelníčku. V znovu uvedenej opere plzenského rodáka Emanuela Sudu Bar Kochba (1924) podľa eposu Jaroslava Vrchlického v hudobnom naštudovaní Antonína Bartáka a v réžii Rudolfa Lanhausa stvárnila Kramperová Fulviu. Zo svetového repertoáru spievala popri Reche, Tosce i Verdiho Aidu (Aida, 1923) aj Mozartovu Hraběnku i Zuzanku (Figarova svatba, 1923), Goldmarkovu Královnu ze Sáby (1923) a Wagnerovu Sentu (Bludný Holanďan, 1923) s hosťom Bedřichom Plaškem v titulnej postave. Naštudovala postavu Poppey v tom období pomerne populárneho eklektického diela v štýle veľkej opery od francúzskeho skladateľa Jeana Nouguésa Quo vadis? (1923) na námet známeho historického románu Henryka Sienkiewicza. Operu hudobne naštudoval Antonín Barták v réžii Vladimíra H. Mareka.
Umeleckú činnosť ukončila Hana Kramperová v súbore Juhočeskej opery v Českých Budějoviciach (1926 – 1929). Tu patrila k jej profilovým postavám Milada z Dalibora a dramatická, herecky presvedčivá Kostelníčka z Jej pastorkyne. O jej strhujúcom výkone sa s uznaním vyjadril aj Leoš Janáček, prítomný na jednej z repríz. Po zániku operného súboru žila so svojou dcérou na odpočinku v Letoviciach a napokon v Bíloviciach nad Svitavou neďaleko Brna.
Dňa 7. júla uplynie stodvadsať rokov od narodenia speváka a divadelného organizátora Fraňa Devinského (vl. m. Székely, narodil sa 7. júla 1898 v Bratislave, zomrel 28. septembra 1946 tamže), barytonistu, sólistu operného súboru a tajomníka Slovenského národného divadla (1926 – 1937), zástupcu riaditeľa Východoslovenského národného divadla v Košiciach (1937 – 1938), zakladateľa Slovenského ľudového divadla (1939 – 1945). Viac o ňom sme písali TU…
Fraňo Devinský (1898 – 1946),
foto: Archív DÚ
Dňa 11. júla si pripomenieme deväťdesiate piate výročie narodenia sopranistky Ludmily Dvořákovej (narodila sa v 11. júla 1923 Kolíne, zomrela 30. júla 2015 v Prahe), jednej z najvýznamnejších českých operných sólistiek pôsobiacej na popredných svetových scénach, v rokoch 1958 – 1960 hosťujúcej v opere SND… Viac o nej sme písali TU…
Ludmila Dvořáková (1923 – 2015)
Dňa 14. júla uplynie pätnásť rokov od úmrtia operného speváka Stanislava Beňačku (narodil sa 12. apríla 1930 v Rybanoch, okr. Topoľčany, zomrel 14. júla 2003 tamtiež) dlhoročného sólistu operného súboru Slovenského národného divadla (1957 – 1991). Viac o ňom sme písali TU…
Stanislav Beňačka (1930 – 2003),
foto: Kamil Vyskočil (Archív SND)
Dňa 17. júla si pripomenieme päťdesiate výročie úmrtia tanečníka, herca a speváka Ferdinanda Lehotského (narodil sa 30. mája 1908 v Slatine nad Bebravou, zomrel 17. júla 1968 v Bratislave, manžel tanečnice, choreografky a pedagogičky Elly, rod. Fuchsovej, otec hudobníkov Juraja a Janka Lehotského), pôsobiaceho v Slovenskom národnom divadle (1939 – 1956) a na Novej scéne v Bratislave (1957 – 1968). Viac p ňpm sme písali TU…
Ferdinand Lehotský (1908 – 1968)
Dňa 26. júla si pripomenieme sto štyridsiate výročie narodenia českého operného speváka, tenoristu Theodora Schütza (vlastným menom Bohdan Procházka, narodil sa 26. júla 1878 v Prahe, zomrel 28. augusta 1961 tamtiež), dlhoročného popredného sólistu opery Národného divadla v Prahe, ktorý sa zapísal do histórie ako prvý hosť opery Slovenského národného divadla v roku 1920 a v sezóne 1923 – 1924 bol stálym hosťujúcim sólistom opery. Viac o ňom sme písali TU…
Theodor Schütz (1878 – 1961),
foto: Archív DÚ
Pripravila Elena Blahová-Martišová
