Prinášame prehľad júlových výročí deviatich umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktoré už nie sú medzi nami: Branislava Vargica, Emila Schütza, Ladislava Longauera, Išu Krejčího, Štefana Turňu, Františka Bartla, Idy Kirilovej, Krešimira Baranovića a Gejzu Zelenaya. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.
Dňa 1. júla si pripomíname nedožité 80-te narodeniny dlhoročného zbormajstra, dramaturga a korepetítora banskobystrickej Štátnej opery Branislava Vargica (nar. 1. júla 1939 v Hriňovej, zomrel 1. augusta 2017 v Banskej Bystrici). Viac o ňom sme písali TU…
Dňa 1. júla uplynie dvadsať rokov od úmrtia operného českého pôvodu, barytonistu Emila Schütza (narodil sa 6. júla 1910 v Kostelci nad Orlicí, zomrel 1. júla 1999 v Bratislave), dlhoročného sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1939 – 1971. Viac o ňom sme písali TU…
Dňa 8. júla uplynie pätnásť rokov od úmrtia operného speváka, barytonistu a vokálneho pedagóga Ladislava Longauera (narodil sa 30. marca 1919 v Banskej Štiavnici, zomrel 8. júla 2004 v Banskej Bystrici), dlhoročného sólistu a jedného zo zakladateľskej generácie opery Divadla Jozefa Gregora Tajovského (v súčasnosti Štátnej opery) v rokoch 1959 – 1971 a potom hosťujúceho sólistu súboru do roku 1990. Viac o ňom sme písali TU…
Dňa 10. júla uplynie stopätnásť rokov od narodenia českého skladateľa a dirigenta Išu Krejčího (vlastným menom František Krejčí, narodil sa 10. júla 1904 v Prahe, zomrel 6. marca 1968 tamtiež) dramaturga, korepetítora a dirigenta operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1928 – 1932.
Iša Krejčí bol synom významného českého psychológa, filozofa a politika Františka Krejčího. Po maturite na akademickom gymnáziu (1923) v Prahe študoval na Karlovej univerzite históriu, hudobnú vedu a estetiku (1923 – 1927). Paralelne navštevoval pražské konzervatórium, kde študoval kompozíciu u Karla Boleslava Jiráka, klavír u Albína Šímu a dirigovania u Pavla Dědečka. V štúdiách kompozície pokračoval na Majstrovskej škole u Vítězslava Nováka, dirigentské základy si doplnil u Václava Talicha (1927 – 1928). V rokoch 1929 – 1932 pôsobil ako dramaturg, korepetítor a dirigent SND v Bratislave.
V tridsiatych rokoch vyvíjal významnú organizačnú činnosť, patril k zakladajúcim členom hudobnej skupiny Mánes, zameranej predovšetkým na súčasnú francúzsku hudbu. Ako dirigent propagoval okrem francúzskych skladateľov aj tvorbu Igora Stravinského. Od roku 1932 pôsobil v Prahe striedavo v Československom rozhlase ako hudobný režisér a dirigent a ako korepetítor krátko spolupracoval so súborom opery Národného divadla.
Pôsobil ako umelecký riaditeľ a dirigent Divadla Oldřicha Stibora v Olomouci (1945 – 1958). Jeho vedenie sa vyznačovalo dramaturgickou priebojnosťou, napr. uvádzaním súčasných noviniek. Viac razy sa uchádzal o prijatie do Národného divadla, v roku 1945 tu napr. naštudoval Škroupovho Dráteníka. Angažmán dostal až v roku 1958, kedy bol prijatý na post dramaturga a túto funkciu vykonával až do svojej smrti. Ako dirigent naštudoval Auberovu operu Nemá z Portici (1959) a Pauerovu Zuzanu Vojířovú (1959). Zároveň bol externým umeleckým poradcom opery Jihočeského divadla v Českých Budějoviciach (1964 – 1965).
Na podnet šéfa opery Karla Nedbala bol v roku 1928 Iša Krejčí angažovaný do operného súboru Slovenského národného divadla ako dramaturg a korepetítor. Mladý nadaný hudobník dostal čoskoro príležitosť postaviť sa aj za dirigentský pult. V septembri 1929 dirigoval reprízu Bayerovho baletu Kráľovná bábok. Samostatne hudobne naštudoval niekoľko operetných inscenácií. S veľkým porozumením a elánom dirigoval Straussovu klasickú operetu Tisíc a jedna noc (1929). Po Karolovi Nedbalovi prevzal operetu Dom u troch dievčatiek (1929) Schuberta a Bertého. Po Oskarovi Nedbalovi prevzal jeho poslednú, dnes takmer neznámu operetu Donna Gloria (1930), premiéra ktorej bola v novootvorenom Ľudovom divadle v Živnodome (samostatnej scény pre činohru, ale uvádzali tu aj operety).
Z ďalších titulov dirigoval Gilbertovu Prozit Gipsy (1930) v réžii Bohuša Vilíma, Ascherov Tanček panny Márinky (1930), Hirschovu Roztopašnú Lolu (1931), Benatzského operetu Moja sestra a ja (1931) a Miss Amerika (Olly-Polly, 1931) Waltera Kolla, všetky v spolupráci s režisérom Jaroslavom Sadílkom. Najúspešnejšou Krejčího inscenáciou bola Benatzkého opereta Adieu Mimi (1930) s hosťujúcou Jarmilou Kšírovou v hlavnej úlohe. Podľa kritiky orchester podal pod jeho sviežou taktovkou skvelý výkon.
Karel Nedbal zveril Išovi Krejčímu aj dirigovanie Mozartových opier. S veľkým porozumením dirigoval Čarovnú flautu (1930, insc. 1929), Únos zo serailu (1931, insc. 1930) a jednu z prvých repríz Figarovej svadby (1932). Predstaveniam dal správny rytmus a živý spád, darilo sa mu udržiavať kontakt medzi orchestrom a javiskom. Kritika priaznivo hodnotila jeho pohostinské dirigovanie dvoch predstavení Figarovej svadby v roku 1934: „To, čo ho prevádza ako skladateľa, javí sa i v jeho dirigentskej praxi: jemná, roztomilá uhladenosť, rytmická ostrosť a prostota. … svojím výkonom dokázal ako podrobne pozná partitúru Figarovej svadby. Previedol ju v ukáznenom pojatí a vo všetkých smeroch pôvabne. Všetky detaily podarilo sa mu jemne prekresliť a celú líniu predstavenia udržať pri sviežom tempe až do konca.“ (In. Robotnícke noviny, roč. 31, 18. 02. 1934, č. 41, s. 6).
V období svojho bratislavského pôsobenia nadviazal Iša Krejčí styk s hudobným odborom Umeleckej besedy slovenskej a usporiadal niekoľko večerov, kde oboznamoval prítomných s pozoruhodným skladbami novej doby. Pred premiérou Wagnerovej opery Zlato Rýna (1928) pripravil v pavilóne Umeleckej besedy večer s ukážkami z opery so sólistami opery. V tom istom roku zorganizoval koncert z diel mladých českých skladateľov (E. F. Buriana, F. Bartoša, J. Ježka), na ktorom odznela aj jeho skladba Divertimento-Kasace v interpretácii členov orchestra SND (F. Drnek, J. Fišer, F. Štorch a E. Widtmann). Ako klaviristi účinkovali Jaroslav Ježek a Iša Krejčí, spoluúčinkovali sólisti opery SND Vlasta Posltová a Richard Graeven.
Pod názvom Večer piesní a melodrám prezentoval tvorbu Josefa Bohuslava Foerstera. V roku 1930 usporiadal Večer skladieb Ladislava Vycpálka a zároveň na klavíri sprevádzal účinkujúcich (Dr. Janko Blaho, Richard Graeven, Vlasta Posltová a i.). Na koncerte vo vládnej budove uviedol súbor Pražského kvarteta Krejčího Kvarteto D-dur (1930) s ušľachtilou lyrickou melódiou, venované sedemdesiatinám skladateľovho otca. Na koncerte Osvetového zväzu v roku 1932 dirigoval Iša Krejčí Večer skladieb Mozarta.
Vo svojej kompozičnej tvorbe sa Iša Krejčí usiloval o moderný český štýl, reprezentoval neoklasistický štýl, novátorskú umeleckú formu mali aj jeho scénické hudby. V rámci abonentných koncertov Osvetového zväzu odznela v Bratislave jeho Symfonietta (1931) pod taktovkou Karla Nedbala, inšpiráciu ku ktorej našiel v Mozartovi. V roku 1934 sa v SND pod taktovkou Karla Nedbala uskutočnilo tanečné predstavenie skupiny českej tanečnice pôsobiacej na Slovensku Věry Sladkej (1934), preferujúcej moderné tanečné umenie. V rámci večera zo skladieb súčasných českých a svetových skladateľov mal premiéru Malý balet Išu Krejčího na námet Pantomimy Vítězslava. V tejto „roztomilej hudobnej drobnomaľbe“ spievali sóla Marie Řezníčková a Josef Kunstadt, recitoval Karel Zavřel.
Iša Krejčí komponoval skladby orchestrálne, komorné i klavírne, piesňové cykly na verše českých básnikov a zborové skladby. Jeho prvé javiskové dielo, scénickú kantátu v jednom dejstve Antigona (1933) podľa Sofoklovej tragédie, uviedli poslucháči konzervatória pod taktovkou Pavla Dědečka v Stavovskom divadle (1934). Premiéra opery buffy Pozdvižení v Efesu na libreto Josefa Bachtíka Shakespearovej Komédie plnej omylov (1939 – 1943) s dirigentom Rudolfom Vašatom bola v Národnom divadle v Prahe (1946). Nedokončenou ostala opera Temno podľa Jiráskovho románu. Na Slovensku bola uvedená iba jeho svieža neoklasická komická opera pod názvom Zmätok v Efeze (1963) v Štátnom divadle v Košiciach, vo vtipnej réžii v duchu študentskej recesie Branislava Krišku, na štylizovanej scéne Jána Hanáka a v hudobnom naštudovaní Borisa Velata.
B. Hanáková (Adriana), S. Martiš (Dromio Efezský),
foto: súkr. archív S.M.
Iša Krejčí bol aj významným hudobným kritikom a publicistom, vynikal bystrým úsudkom a vynikajúcim úsudkom. Od roku 1924 pravidelne prispieval kritikami a článkami do odborných časopisov a do českej i slovenskej dennej tlače.
Dňa 16. júla uplynie pätnásť rokov od úmrtia slovenského herca, operného speváka, a redaktora Štefana Turňu (narodil sa 20. mája 1938 v Čiernom Balogu v okrese Brezno, zomrel 16. júla 2004, manželka Darina Turňová, rod. Surová, korepetítorka a zbormajsterka), pôsobiaceho v súbore Divadla J. G. Tajovského (v súčasnosti Štátna opera) v rokoch 1980 – 1990.
foto: Archív Štátnej opery v BB
Štefan Turňa sa narodil v írečitej stredoslovenskej obci Čierny Balog v okrese Brezno. Keďže mu učarila ľudová pieseň a tanec, prišiel do Bratislavy a stal sa tanečníkom SĽUK-u (1955 – 1958). Popritom študoval herectvo na VŠMU, ktoré absolvoval v roku 1964. V tom istom roku nastúpil v Banskej Bystrici ako redaktor do denníka Smer, v roku 1968 pôsobil ako redaktor Slovenského rozhlasu v banskobystrickom štúdiu (1968). Zároveň pohostinsky vystupoval v operných predstaveniach Divadla J. G. Tajovského, kde vytváral menšie barytónové i basové postavy.
Po pohnutých augustových udalostiach v roku 1968 musel Štefan Turňa, ako aj mnohí jeho ďalší kolegovia, z rozhlasu odísť a istý čas bol nezamestnaný. To isté ho postihlo aj ako asistenta réžie vo filmových ateliéroch Koliba a začal robiť taxikára. Známym sa stal aj ako vynikajúci interpret ľudových piesní, dlhodobo spolupracoval s folklórnymi súbormi Urpín a Partizán. V sezóne 1972 – 1973 pôsobil v Krajskom bábkovom divadle v Banskej Bystrici (v súčasnosti Bábkové divadlo na Rázcestí).
V roku 1980 nastúpil do súboru Divadla J. G. Tajovského ako člen operného zboru a v rokoch 1981 – 1990 ako sólista opery. V roku 1990 sa vrátil k práci redaktora Slovenského rozhlasu v Banskej Bystrici a naďalej hosťoval v Divadle J. G. Tajovského (od roku 1993 v Štátnej opere) až do roku 2002.
V prvom období pôsobenia v Divadle J. G. Tajovského stvárnil Štefan Turňa napr. postavu vynálezcu Spalanzaniho v predstavení Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1969) so začínajúcou budúcou opernou divou Editou Gruberovou (Olympia, Antónia a Giulietta).
Po návrate na opernú scénu vytváral Turňa mnohé menšie epizódne a charakterové úlohy a figúrky v operných inscenáciách, akými boli Starý cigán (Verdi: Trubadúr, 1980), Doktor Bartolo (Mozart: Figarova svadba, 1980), Karabinier (Auber: Fra Diavolo, 1981), Wagner (Gounod: Faust a Margaréta, 1982), Doktor Grenville (Verdi: La Traviata, 1982), Talpa (Puccini: Plášť, 1983), Notár (Puccini: Gianni Schicchi, 1983), Veľkňaz (Verdi: Nabucco, 1987, 1996), Zareckij (Čajkovskij: Eugen Onegin, 1987, 1995), Morales (Bizet: Carmen, 1989), sluha Sante (Wolf-Ferrari: Zuzankino tajomstvo, 1989, Spiridion (Donizetti: Zvonček, 1989), Kostolník (Puccini: Tosca, 1990, Knieža Yamadori (Puccini: Madama Butterfly, 1992, Barón Douphal (Verdi: La Traviata, 1994, Mícha (Smetana: Predaná nevesta, 2001), Žalárnik (Puccini: Tosca, 2000).
Sýty zvučný hlas a herecké schopnosti dovolili Štefanovi Turňovi zvládnuť aj náročnejšie postavy basového odboru, napr. horára Kuna a Samiela vo Weberovom Čarostrelcovi (1981). Intonačne čisto a so zreteľnou artikuláciou spieval otca Palouckého v Smetanovej Hubičke (1983). Stvárnil postavu impresária Prospera v Donizettiho opere Viva La Mamma (1983) a Quinaulta v Cileovej Adriane Lecouvreur (1985). Páčil sa ako bohatý kupec Geronimo z Cimarosovho Tajného manželstva (1985) a Géront v prvom slovenskom uvedení dramaturgicky objavnej Gounodovej komickej opery Lekárom proti svojej vôli (1985, preklad Alexandra Braxatorisová, dirigent Miroslav Šmíd, réžia Peter Dörr).
Vyrovnaný a presvedčivý výkon podal v citlivej interpretácii filozofa Collina v Pucciniho Bohéme (1987). Výborný hlasový prejav uplatnil v postave otca Gualtiera v prvom slovenskom uvedení Pucciniho menej známej hudobnej drámy Edgar (1988, preklad Jela Krčméryová) v hudobnom naštudovaní Miroslava Šmída a v réžii Petra Dörra. Bol vtipným Donom Alfonzom v Mozartovej opere Così fan tutte (1990), Pánom Reichom v Nicolaiových Veselých paničkách windsorských (1995), Grófom Monterone vo Verdiho Rigolettovi (1997).
V prvom uvedení tretej opery Bartolomeja Urbanca na libreto Jely Krčméryovej a Alexandry Braxatorisovej Majster Pavol (1980, dirigent Miroslav Šmíd, réžia Koloman Čillík) naštudoval Štefan Turňa postavu študenta Melchiora, v Cikkerovom Jurovi Jánošíkovi (1984) Hrajnohu. Zvládol náročný part Štelinu zo Suchoňovej Krútňavy (1988) v hudobnom naštudovaní Miroslava Šmída. Podľa kritiky „jeho interpretácii chýbala typicky basová farba hlasu a vokálno-výrazová viacvrstevnosť“, zaujal však „civilným a presvedčivým herectvom.“ Výraznou dramatickou postavičkou bol Turňov Pandúr vo Frešovej detskej opere Martin a slnko (1994).
Ako všestranný herec uplatnil Štefan Turňa svoje schopnosti a kreativitu v klasických operetách a muzikáloch, od charakterových úloh, svojráznych figúrok až po starokomické postavy. Hral ich so šarmom a nadhľadom, neprekračujúc hranice vkusu. V operetných inscenáciách stvárnil Pelegrina (Lehár: Gróf z Luxemburgu, 1980), vtipnú postavu sluhu Johanna (Kálmán: Grófka Marica, 1983), syrakúzskeho starostu Nasoniho (Millöcker: Gasparone, 1984), sluhu Garduňu (Kalaš: Mlynárka z Granady, 1986), hlavného čašníka Mišku (Kálmán: Čardášová princezná, 1987), Grófa Carnera (Strauss: Cigánsky barón, 1991), Celestina alias Floridora (Hervé: Mamzelle Nitouche,1991), Jupitera (Offenbach: Orfeus v podsvetí, 1992), člena vojenskej rady Kromova (Lehár: Veselá vdova, 1993), riaditeľa väznice Franka (Strauss: Netopier, 1993), Čanga (Lehár: Zem úsmevov, 1994), Dragomíra Populescu (Kálmán: Grófka Marica, 1996), Baróna Gondremarka (Offenbach: Parížsky život, 1999), Knieža Leopolda z Lippert-Weylersheimu (Kálmán: Čardášová princezná, 2001).
Z Dusíkový postáv vytvoril dedinského džbankára Gašpara Chytila v Hrnčiarskom bále (1981) a Policajného prefekta v Modrej ruži (2002). V hudobnej komédii autorov Voskovec–Werich–Ježek Nebo na zemi (1982) hral Horatia Dardu. V muzikáli Loeweho a Lernera My Fair Lady (1986) vytvoril typ povýšeneckého, cynického a samoľúbeho profesora Henryho Higginsa a v roku 2000 Plukovníka Pickeringa.
Menšie úlohy vytvoril Štefan Turňa vo filmoch Martina Ťapáka Zajtra bude neskoro (1972), Pacho, hybský zbojník (1976), Pustý dvor (1978) a Kačmarského vo filme Hodiny (1981). Hral vo filme Martina Hollého Kto odchádza v daždi (1974), v kriminálke Zora Záhona Akcia Edelstein (1986) a i. Stvárnil aj menšie postavy v televíznych seriáloch Nepokojná láska (1975), Povstalecká história (1984), Alžbetin dvor (1986) a Karola Kuzmányho v seriáli Štúrovci (réžia Peter Mikulík, 1991).
Dňa 16. júla uplynie sedemdesiatpäť rokov od úmrtia českého operného speváka a režiséra, barytonistu Františka Bartla (narodil sa 24. apríla 1879 vo Velvaroch, okres Kladno, zomrel 16. júla 1944 v Plzni), dlhoročného sólistu opery Mestského divadla v Plzni, prvého českého interpreta Wagnerovho Bludného Holanďana v roku 1906, sólistu a režiséra operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1921 – 1922. Viac oňom sme písali TU…
Dňa 21. júla si pripomenieme pätnáste výročie úmrtia opernej speváčky, mezzosopranistky Idy Kirilovej (rodená Jedľová, narodila sa 6. mája 1949 v Prešove, zomrela 21. júla 2004 v Bratislave), sólistky opery Štátneho divadla v Košiciach (1976 – 1979) a poprednej sólistky operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1979 – 2004, s prerušením v rokoch 1982 – 1985, kedy pôsobila ako sólistka opery v Bonne. Viac o nej sme písali TU…
Dňa 25. júla si pripomenieme sto dvadsiate piate výročie narodenia významného chorvátskeho skladateľa a dirigenta Krešimira Baranovića ( narodil sa 25. júla 1894 v Šibeniku v Chrovátsku, zomrel 17. septembra 1975 v Belehrade v Srbsku), šéfa bratislavského rozhlasového orchestra (1943 – 1945) a prvého povojnovového šéfa operného súboru Slovenského národného divadla v sezóne 1945 – 1946. Viac o ňom sme písali TU…
Dňa 31. júla uplynie deväťdesiatpäť rokov od narodenia slovenského operného speváka, basistu Gejzu Zelenaya (narodil sa 31. júla 1924 sa v Bánovciach nad Bebravou, zomrel 25. mája 2008 v Zürichu vo Švajčiarsku), sólistu opery Štátneho divadla v Košiciach (1949 – 1958), Slovenského národného divadla (1958 – 1968) a švajčiarskeho Opernhaus Zürich (1968 – 1989). Viac o ňom sme písali TU…
Pripravila: Elena Blahová-Martišová
video
